znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 81/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. Č., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 Tpo 30/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2009 doručená sťažnosť A. H., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 82/06 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tpo 30/08. Sťažnosť bola odovzdaná orgánom väzenskej a justičnej stráže a na poštovú prepravu 26. januára 2009.

Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne stíhaný pre trestný čin vraždy. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 82/06 z 25. septembra 2006 bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s účinnosťou od 25. septembra 2006 o 17.40 h. Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala okresnému súdu 13. júna 2007 obžalobu na sťažovateľa. Väzba v prípravnom konaní bola naposledy predĺžená do 25. júna 2007. Napriek tomu okresný súd po podaní obžaloby nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do 25. júna 2007, pretože tak rozhodol až 21. septembra 2007 v rámci verejného zasadnutia o predbežnom prerokovaní obžaloby. Trestná vec bola potom vrátená do štádia prípravného konania 17. decembra 2007.

Podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd nerozhodol o dôvodnosti ďalšieho trvania   väzby   v čase   od   25.   júna   2007   do   21.   septembra   2007,   došlo   k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Poukazuje pritom na právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07, podľa ktorého nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby rozhodlo výslovne konajúcim súdom.

Vzhľadom   na   uvedenú   situáciu   sťažovateľ   požiadal   23.   júla   2008   krajskú prokuratúru   o prepustenie   z väzby,   pričom   argumentoval   už   uvedenými   skutočnosťami. Žiadosť   bola   postúpená   okresnému   súdu.   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie okresného   súdu   č.   k.   0 Tp   82/06-247   z 22.   septembra   2008   bola   žiadosť   zamietnutá. Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3   Tpo   30/08-255   z 18.   novembra   2008   bola   sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné akceptovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej medzi 25. júnom 2007 a 21. septembrom 2007 bol vo väzbe bez rozhodnutia súdu, keďže skoršími uzneseniami okresného súdu z 29. mája 2008 a krajského súdu z 13. júna 2008 bola dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa potvrdená. To znamená, že oba súdy vo veci konali už po tej skutočnosti, ktorá mala byť podľa sťažovateľa dôvodom nezákonnosti jeho väzby, ako aj dôvodom pre jeho prepustenie z väzby.

Sťažnosť bola doplnená podaním z 23. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 9. februára 2009, v rámci ktorého splnomocnený právny zástupca sťažovateľa upresnil, že sťažnosť smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 30/08. Z tohto podania vyplýva aj to, že sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 30/08 s tým, aby bolo uznesenie z 18. novembra 2008 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

V zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“   väzby v zmysle čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Protiústavnosť   väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného   titulu nemôže   byť   následne   odstránená   neskorším   súdnym   rozhodnutím   (II.   ÚS   315/06, I. ÚS 115/07).

Uplatnená   námietka   sťažovateľa   vychádza   z už   citovaných   právnych   názorov. S poukazom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nenamietal   úspešne   v rámci   predbežného prerokovania obžaloby okresným súdom na verejnom zasadnutí 21. septembra 2007, že vzhľadom na absenciu súdneho rozhodnutia o väzbe po 25. júni 2007 má byť prepustený, a nepodal   v tejto   súvislosti   sťažnosť   ústavnému   súdu,   v dôsledku   čoho   nedošlo   ani k zrušeniu právoplatného uznesenia o ďalšom trvaní väzby z 21. septembra 2007, nemožno už teraz, teda   v rámci neskoršieho skúmania dôvodnosti   väzby, na uvedené skutočnosti prihliadnuť. Chýba totiž bezprostredná príčinná súvislosť medzi namietanou skutočnosťou a označenými článkami ústavy a dohovoru. Z rovnakého dôvodu nemožno neprihliadať na neskoršie rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ktoré boli vydané po 21. septembri 2007 a pred 22. septembrom 2008.

Možno zhrnúť, že   právne názory ústavného súdu, aplikácie ktorých sa sťažovateľ dovoláva, by boli použiteľné iba vtedy, keby sťažovateľ napadol rozhodnutia všeobecných súdov o jeho ponechaní vo väzbe v rámci predbežného prerokovania obžaloby, čo sa však nestalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009