znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 81/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho   o sťažnosti   M.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   Ž.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 44/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   44/2005 p o r u š e n é b o l o.

2. M.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M.   K. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   5   716   Sk   (slovom päťtisícsedemstošestnásť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť na účet   advokáta   JUDr.   R.   Ž.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 8. februára 2008 doručená sťažnosť M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 44/2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   označené   súdne   konanie,   v ktorom   vystupuje   na   strane odporcu,   trvá   už viac   ako   15   rokov   (zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   konanie o dvoch   žalobách   proti   sťažovateľovi   začalo   v roku   1991   –   boli   vedené   pod   sp.   zn. 35 C 629/91 a sp. zn. 35 C 628/91 a následne boli spojené pod sp. zn. 35 C 629/91), pričom dĺžka konania nie je primeraná jeho zložitosti. V dôsledku toho sa sťažovateľ nachádza v dlhodobej právnej neistote, čím trpí aj kvalita jeho života. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   sp.   zn.   18   C   44/05 vedenom na Okresnom súde Košice I porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní sp. zn. 18 C 44/05 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk   200.000,-   slovom dvestotisíc korún slovenských, ktoré je porušiteľ práva povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR k rukám sťažovateľa.

4.   Ústavný   súd   SR   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi sťažovateľa vo výške vyčíslenia osobitným podaním.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II. ÚS 81/08-8 z 21. februára 2008   ju   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2007 bola sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková členkou II. senátu ústavného súdu. Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 sa sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková stala členkou IV. senátu ústavného súdu. Z tohto dôvodu vo veci samej rozhodoval senát v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   vec na neverejnom   zasadnutí,   pretože   tak   sťažovateľ   podaním   doručeným   11.   marca   2008, ako aj okresný súd vo vyjadrení doručenom 9. apríla 2008 vyslovili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na predmet konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. 1 Spr V 154/2008 zo 4. apríla 2008 uviedol:

„Zo   spisu   18   C   44/2005   vyplýva,   že   konanie   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje na procesnej strane žalovaného sa začalo 13. 5. 1999. Aj napriek skutočnosti, že súd vo veci meritórne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   35   C   629/91-75   zo   dňa   25.   10.   2003   (zrušený krajským súdom),   č.   k.   18 C   582/96-22   zo   dňa 27.   4.   2001   (zrušený   krajským súdom), č. k. 18 C 44/05-18 zo dňa 27. 1. 2006 (zrušený krajským súdom) a 27. 3. 2008, vec ešte nie je právoplatne skončená a pre žalovaného stav právnej neistoty naďalej trvá, a teda došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

V replike na vyjadrenie okresného súdu doručenej ústavnému súdu 25. apríla 2008 právny   zástupca   sťažovateľa   namietol,   že   konanie   v súčasnosti   vedené   pod   sp.   zn. 18 C 44/2005 nezačalo 13. mája 1999, ako je uvedené vo vyjadrení okresného súdu, ale v roku 1991. Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že konanie začalo 13. mája 1991, a preto nesprávny dátum vo vyjadrení okresného súdu považoval za pisársku chybu.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   44/2005   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh konania:

Konanie   začalo   13.   mája   1991   podaním   žaloby   o vyplatenie   mzdy   a štátneho vyrovnávacieho príspevku. Sťažovateľ má v konaní procesné postavenie žalovaného. Vec bola zapísaná na vtedajšom Mestskom súde Košice pod sp. zn. 35 C 629/91. V roku 1991 sa vo veci uskutočnilo jedno pojednávanie (1. augusta 1991).

V roku 1992 bolo nariadených päť pojednávaní. Na pojednávaní 4. júna 1992 právny zástupca   sťažovateľa   namietol   zaujatosť   predsedníčky   senátu.   Z tohto   dôvodu   bol   spis predložený Krajskému súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“), ktorý 15. septembra 1992 rozhodol o nevylúčení predsedníčky senátu.

V roku 1993 bolo nariadených šesť pojednávaní. Na poslednom z nich 25. októbra 1993   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   prvostupňový   súd   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť žalobcovi v 1. rade 2 340 Sk, žalobcovi v 3. rade 10 020 Sk a žalobu žalobcov v 2. a 4. rade vylúčil na samostatné konanie.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   9.   februára   1994   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd 23. mája 1995 tak, že v napadnutej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu   zrušenia   ho   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   vrátený   súdu   prvého   stupňa 27. júla 1995.

V roku   1996   bolo   nariadených   päť   pojednávaní,   z toho   bola   vec   prerokovaná na dvoch z nich (11. júla 1996 na 24. októbra 1996). Pojednávanie nariadené na 21. marec 1996 bolo zrušené, pojednávanie z 19. septembra 1996 bolo odročené pre neprítomnosť žalobcov   v 1.,   3.   a 4.   rade   a pojednávanie   z 19. decembra   1996   bolo   odročené pre neprítomnosť svedka.

Na   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   20.   februára   1997,   okresný   súd   rozhodol o spojení vecí vedených pod sp. zn. 35 C 629/91 a sp. zn. 18 C 582/96 na spoločné konanie, pretože   nároky   žalobcov   spolu   súvisia   a na   strane   odporcu   vystupuje   tá   istá   osoba. Nasledujúce   pojednávania   z   27. marca 1997   a   24. apríla 1997   boli   odročované pre neprítomnosť žalobcov, pojednávanie nariadené na 19. jún 1997 bolo zrušené. Prípisom z 2. decembra 1997 okresný súd vyzval žalobcov v zmysle záveru z ostatného pojednávania z 12. septembra 1997, aby oznámili, či trvajú na podanom návrhu, aby mohol ustanoviť znalca.

Na výzvu okresného súdu z 13. marca 1998 právny zástupca sťažovateľa vo veci predloženia dokladov 27. apríla 1998 oznámil, že doklady nemá k dispozícii, pretože sa mu nepodarilo   skontaktovať   so   sťažovateľom.   Okresný   súd   následne   zisťoval   v dostupných evidenciách   adresu   sťažovateľa,   na ktorú   mu   1.   júla 1998   zaslal   výzvu   na   predloženie dokladov.   Splnenie   výzvy   urgoval   6.   októbra   1998   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej pokuty.

Uznesením   z 8.   januára   1999   okresný   súd   ustanovil   do   konania   znalca   z odboru oceňovania   stavebných   prác,   ktorý   3.   februára   1999   oznámil,   že   už   nie   je   zapísaný v zozname znalcov, a preto okresný súd 24. marca 1999 ustanovil do konania iného znalca, ktorému   zaslal   spis   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku   29.   apríla   1999. Na podanie posudku určil okresný súd lehotu tri mesiace.

Ustanovený   znalec predložil   znalecký   posudok   3.   januára 2000.   Okresný   súd   ho 21. marca 2000 zaslal účastníkom na vyjadrenie, dvom žalobcom ho opakovane doručoval v júli 2000 prostredníctvom polície. Pojednávanie z 19. októbra 2000 sa neuskutočnilo pre neprítomnosť účastníkov, na pojednávaní 23. novembra 2000 bol vypočutý súdny znalec.

V roku 2001 sa uskutočnili tri pojednávania a to 25. januára 2001, 8. marca 2001 a 26.   apríla   2001.   Na   poslednom   z nich   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi v 1. rade 8 352 Sk, žalobcovi v 2. rade 1 352 Sk, žalobcovi v 3. rade 7 596 Sk a žalobcovi vo 4. rade 3 192 Sk, konanie o 1 500 Sk pre každého žalobcu a o vyplatenie   štátneho   vyrovnávacieho   príspevku   pre   žalobcu   v 1.   a 3.   rade   zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovateľ podal v júni 2001 proti rozsudku odvolanie, v novembri   2001   podal   odvolanie   aj   žalobca   v 2.   rade.   Okresný   súd   predložil   spis 28. januára 2002 krajskému súdu.

Uznesením   z   28. novembra 2002   krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 20. januára 2003.

Po doručení uznesenia krajského súdu účastníkom okresný súd 9. apríla 2003 vyzval žalobcov v 2. a 3. rade, aby špecifikovali uplatnené nároky, a zisťoval dátum úmrtia žalobcu vo 4. rade. V októbri 2003 okresný súd zisťoval stav prebiehajúceho dedičského konania.

V januári 2004 okresný súd zistil, že dedičské konanie po žalobcovi vo 4. rade bolo právoplatne skončené a v apríli 2004 pripojil príslušný dedičský spis. V máji 2004 vyzval žalobcov v 1. a 3. rade na doplnenie a upresnenie žaloby, uznesením z 27. augusta 2004 vyzval všetkých žalobcov na opravu žaloby a špecifikáciu uplatnených nárokov. Uznesením z 22. októbra 2004 okresný súd zastavil konanie o žalobe žalobcu vo 4. rade, pretože jeho dedička oznámila, že netrvá na podanej žalobe, a nároky žalobcov v 1. až 3. rade vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 18 C 44/2005.

Pojednávanie   z 20.   mája   2005   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Uznesením z 9. augusta 2005 okresný súd odmietol podanie žalobcu v 2. rade,   pretože   v súdom   určenej   lehote   neodstránil   nedostatky   podania.   Pojednávanie z 2. decembra 2005 sa neuskutočnilo z dôvodu prekážok na strane sudkyne.

Rozsudkom z 27. januára 2006 okresný súd zamietol žalobu žalobcov v 1. a 2. rade s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Sťažovateľ podal 16. marca 2006 odvolanie proti výroku týkajúceho sa trov konania, ktoré 3. mája 2006 vzal právny zástupca späť. Uznesením z 11. mája 2006 okresný súd rozhodol o trovách konania. V máji 2006 predložil okresný súd spis s opravnými prostriedkami krajskému súdu, ktorý uznesením z 27. septembra 2007 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby   žalobcu   v 1.   rade   a vo   výroku   o trovách   konania   a vec   vrátil   v tomto   rozsahu na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 19. novembra 2007.

Po   vrátení   veci   okresný   súd   na   pojednávaní   7.   februára   2008   uskutočnil výsluch sťažovateľa v súlade s pokynmi odvolacieho súdu, ukončil dokazovanie a následne na pojednávaní   27.   marca   2008   o veci   rozhodol   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť žalobcovi   2   000   Sk,   konanie   o zaplatenie   sumy   1 248   Sk   zastavil, v prevyšujúcej   časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 59/03), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím,   nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (I.   ÚS   41/02,   III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb a právnických osôb a rozhoduje o ich porušení len v tých prípadoch, ak k nemu došlo po 15. februári   1993,   keď   nadobudol   účinnosť   zákon   o ústavnom   súde   (I.   ÚS   49/93). Pri posudzovaní,   či   bola   vec   sťažovateľa   prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov   však prihliada aj na deň začatia konania na súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993   (III. ÚS   174/02).   Ústavný   súd   takto   postupoval   aj   pri   posudzovaní   namietaného konania.

1. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaná vec nie je ani právne, ani skutkovo zložitá;   na   zložitosť   veci   nepoukázal   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení.   Navyše doterajšia   takmer   sedemnásťročná   dĺžka   konania   by   bola   z ústavného   hľadiska   zrejme neprimeraná akémukoľvek právne a skutkovo zložitému konaniu.

2. Pokiaľ   ide   o hodnotenie   správania   sťažovateľa,   ústavný   súd   pripočítal   na   jeho ťarchu to, že nereagoval na výzvy okresného súdu z 13. marca 1998 a z 1. júla 1998, aby predložil   doklady   potrebné   k znaleckému   skúmaniu,   až   okresný   súd   musel   pristúpiť k urgencii pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty (6. októbra 1998). Nesplnením tejto povinnosti sťažovateľ spôsobil oddialenie nariadenia znaleckého dokazovania. V pomere k celkovej   dĺžke   konania   a postupu   okresného   súdu   nie   je   však   táto   okolnosť   osobitne významná na určenie zodpovednosti za zbytočné prieťahy v posudzovanom konaní. Podanie opravných   prostriedkov   proti   meritórnym   rozhodnutiam   okresného   súdu   sťažovateľom ústavný   súd   nepovažuje   za   postup,   ktorý   má   za   následok   zbytočný   prieťah   v konaní (I. ÚS 31/01).

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04).

Okresný súd v posudzovanom konaní štyrikrát o veci meritórne rozhodol, vo vzťahu k jednému žalobcovi konanie zastavil a podanie ďalšieho žalobcu odmietol. Krajský súd trikrát zrušil rozsudky okresného súdu a vytkol mu nedostatočné zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie. Okresný súd teda opakovane neodstránil nedostatky vytýkané odvolacím   súdom,   čím   svojím   nesprávnym   procesným   postupom   spôsobil   predĺženie konania (obdobne napr. IV. ÚS 400/04). O neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj skutočnosť,   že   ešte   v roku   2004   odstraňoval   nedostatky   návrhov   na   začatie   konania a 9. augusta 2005 z dôvodu ich neodstránenia odmietol podanie jedného zo žalobcov.

Uvedené zistenia viedli ústavný súd k záveru, že okresný súd postupoval vo veci sťažovateľa   neefektívne,   jeho   činnosť   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov konania v čase primeranom zložitosti veci. Už samotná dĺžka konania (viac ako 15 rokov), ktoré nie je zložité, je dostatočná na to, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím   postupom   v posudzovanom   konaní,   ktoré   je   v súčasnosti   vedené   pod   sp.   zn. 18 C 44/2005, porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   už   okresný   súd   o veci   rozhodol, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v označenom konaní v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   si   ho   uplatnil   v sume 200 000 Sk ako náhradu za dlhodobú právnu neistotu, ktorá má vplyv na jeho zdravotný stav,   ako aj   celkovú   kvalitu   života. Vzhľadom   na celkovú   dĺžku   konania, konštatované zbytočné prieťahy spôsobené neefektívnym postupom okresného súdu, ako aj so zreteľom na   skutočnosť,   že okresný   súd   o   veci   už   meritórne   rozhodol,   považoval   ústavný   súd za spravodlivé a primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 60 000 Sk.

Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom JUDr. R. Ž., K. Právny zástupca ich v podaní doručenom   11.   marca   2008   uplatnil   v sume   5   716   Sk   za   dva   úkony   právnej   pomoci s režijným paušálom.

Náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej) ústavný súd určil podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (vypočítaná   zo   základu   nominálnej   mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2007   v sume 19 056 Sk). Za dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2008 patrí odmena po 3 176 Sk a k tomu   dvakrát režijný paušál po 190 Sk.   Úhrada   trov konania podľa   platnej právnej úpravy   tak predstavuje sumu   6 732   Sk.   Suma uplatnená právnym zástupcom   je nižšia. Ústavný súd preto priznal úhradu trov konania v sume uplatnenej právnym zástupcom.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008