znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 81/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s právom   na   ochranu   súkromia   podľa   čl.   8   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 397/05-162 z 31. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   J.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu súkromia podľa čl. 8 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 397/05-162 z 31. októbra 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 3 Co 397/05-162 z 31. októbra 2006 nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľovi a jeho manželke (v   procesnom   postavení   odporcovia)   uložil   povinnosť   sprístupniť   tretej   osobe (navrhovateľovi) časť svojho bytu, ku ktorému im patrí chránený nájom pretransformovaný z bývalého   osobného   užívania   bytu   vzniknutého   v roku   1989   podľa   §   152   a násl. Občianskeho zákonníka v znení do 1. januára 1992. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodnutím konečným, voči ktorému nemožno podať dovolanie. Sťažovateľ zastáva názor, že aj keď ide o predbežné opatrenie, zasiahlo to do jeho ústavne zaručených práv.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom zaručeným v čl. 8 dohovoru nasledovnými skutočnosťami:

- krajský súd vydal predbežné opatrenie po niekoľkých rokoch od začatia konania, bezvýhradne akceptoval všetky okolnosti označené navrhovateľom, námietky sťažovateľa však   neakceptoval,   hoci   sa   predbežným   opatrením   zasiahlo   do   chráneného   nájmu garantovaného čl. 16 ods. 1 ústavy, čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 31 Európskej sociálnej charty,

- namietaným uznesením došlo na strane sťažovateľa o neprípustnú reštrikciu práva na súkromie,

- krajský   súd   nedbal   vo   svojej   činnosti   na   zákonný   postup   najmä   tým,   že   pri osvedčovaní nároku navrhovateľa vo vzťahu k obydliu sťažovateľa mal návrh zamietnuť a pri   odôvodňovaní   napadnutého   uznesenia   nerešpektoval   §   157   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení   s právom   na   ochranu   súkromia,   garantovaného   čl.   8   dohovoru,   uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. 10. 2006, sp. zn. 3 Co 397/05 porušené bolo.

2. Uznesenie krajského súdu z 31. 10. 2006, sp. zn. 3 Co 397/05 zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 6 853 Sk, pozostávajúcich z odmeny za 2 úkony po 2 730 Sk = 5 460 + 19 % DPH (IČ pre DPH:...), t. j. 1 037 + 2 x 178 RP, na účet JUDr. E. Ľ. v HVB, a. s. B., voči KS B..“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom zaručeným v čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 397/05-162 z 31. októbra 2006 o predbežnom opatrení.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (t. j. základného práva na spravodlivý súdny proces a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti v spojení s právom na ochranu súkromia), neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia jeho práv.

Uvedené   sa   v   plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v ktorých   sa   namieta porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane ich   rozhodnutí   o predbežných   opatreniach.   Hoci   rozhodnutím   o uložení   predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred   všeobecnými   súdmi.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti zaoberal   predovšetkým   určením   miesta   postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí),   že došlo k porušeniu   niektorého z jeho základných   práv   alebo   slobôd.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Predpokladom   pre   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   (§   74   a nasl.   a   §   102   OSP),   resp.   ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným opatrením. Tento účel predbežného opatrenia sa   dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú,   definitívnu   ochranu   poskytovanú   súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta.   Sťažovateľ   je   ďalej   oprávnený   navrhnúť   aj   zrušenie predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03)].

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal a ani netvrdil, že vzhľadom na znenie výroku   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   vymedzuje   platnosť   predbežného   opatrenia z časového   hľadiska   až   do   právoplatného   rozsudku   vo   veci   samej,   nemal   možnosť požadovať   zrušenie   predbežného   opatrenia   postupom   podľa   §   77   ods.   2   OSP.   Časové vymedzenie predbežného opatrenia býva takmer vždy také, že má trvať do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, čo však nebráni tomu, aby bolo predbežné opatrenie aj skôr zrušené, ak sú splnené zákonné podmienky.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym prostriedkom   bol   v danom   prípade   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   ktorý sťažovateľ nevyužil.

Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP možno považovať za právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces, sťažovateľ ho mal využiť.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007