znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 81/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. B., V., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 102/2001, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava II   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 102/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 102/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť   V. B. trovy   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. M. F.,   L.,   do   dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 81/06 z 29. marca 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 102/2001.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré začalo 14. marca 2001, keď bola okresnému súdu doručená jej žaloba   o zaplatenie   50 926 Sk   s príslušenstvom   z titulu   poistnej   udalosti   proti   poisťovni E., a. s. (ďalej len „žalovaná“).

Podľa sťažovateľky okresný súd vo veci od marca 2001, t. j. viac ako štyri roky vôbec nekoná, nenariadil žiadne pojednávanie za účelom prejednania veci, ani ju nevyzval na odstránenie nedostatkov podanej žaloby.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2038/06 z 9. mája 2006 doručeným 15. mája 2006, v ktorom sa okrem chronológie procesných úkonov okresného súdu uvádza, že:

„... - spor nie je skutkovo ani právne zložitý (...)

-nezistila som prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.,

-nezistila som prieťahy v konaní spôsobené sťažovateľkou

-zistila som prieťahy spôsobené súdom,

-zistené prieťahy považujem za zbytočné

- nezistila som iné okolnosti majúce vplyv na prieťahy v konaní.“

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 29. mája 2006 na vyjadrenie okresného súdu reagoval takto: „Keďže predsedníčka OS Bratislava II pani JUDr. G. S.   jednoznačne   uznala   dôvodnosť   a   oprávnenosť   ústavnej   sťažnosti   vo   vyššie uvedenej veci ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľky pani V. B. v súlade s jej vôľou a želaním nemám k tomuto vyjadreniu žiadne pripomienky a s týmto sa stotožňujem, nakoľko uznala v plnom rozsahu, že došlo k porušeniu základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2. Ústavy SR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti,   z jej príloh a zo spisu   okresného súdu   sp. zn. 12 C 102/2001 vyplýva,   že   14. marca 2001   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľky o zaplatenie   50 926 Sk   s   príslušenstvom,   ako   poistného   plnenia   proti   žalovanej   spolu so žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Dňa   3. septembra 2001   okresný   súd vyzval žalovanú na vyjadrenie k priloženej žalobe (žalovaná tak urobila 4. októbra 2001). Okresný súd až 10. novembra 2005 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku alebo   predloženie   vyplneného   a   potvrdeného   potvrdenia   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch. Sťažovateľka spolu s podaním vo veci samej (návrh na zmenu označenia   žalovanej   z   dôvodu   jej   transformácie,   predloženie   požadovaných   potvrdení) doručeným   okresnému   súdu   30. decembra 2005   namietla   zaujatosť   konajúcej   sudkyne. O námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Bratislave 31. januára 2006 tak, že zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol vrátený okresnému súdu 20. apríla 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03).

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na zaplatenie poistného   plnenia v   dôsledku   poistnej   udalosti   (smrti   poisteného). Pokiaľ   ide   o   právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania právne zložité nie sú a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá môže využívať rozsiahlu   stabilizovanú   judikatúru.   Skutková   zložitosť   prípadu   sa   nedá   posúdiť,   pretože okresný súd zatiaľ nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by poukázalo na komplikované zisťovanie skutkového stavu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľka sa nijako nepričinila o taký stav konania v jej právnej veci, aký bol zistený v ústavnoprávnom konaní o jej sťažnosti.Ústavný súd po zistení, že od podania žaloby 14. marca 2001 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nedošlo k žiadnemu meritórnemu úkonu okresného súdu a vo veci bola urobená   iba   výzva   z   3. októbra 2001   na   vyjadrenie   sa   k žalobe   adresovanej   žalovanej a výzva z 10. novembra 2005 na zaplatenie súdneho poplatku (resp. na zaslanie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľky), nepovažoval za potrebné ďalej   analyzovať   predmetné   konanie   podľa   uvedených   kritérií   na ustálenie   zbytočných prieťahov. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu,   ktorá   bola   jedinou   významnou   príčinou   zbytočných   prieťahov   v   konaní   pred okresným súdom, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk z dôvodov, že okresný súd jej „neposkytol (...) právnu ochranu prejednaním veci bez zbytočných prieťahov a odstránením právnej neistoty v čase, keď bola po smrti manžela vo veľmi zlej sociálnej a finančnej situácii“, a navyše „trpí viacerými závažnými chorobami, a preto je nebezpečie, že sa pri takomto postupe súdu vôbec nedožije rozhodnutia vo veci samej“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 102/2001, ktorá je viac ako 5 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M. F. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2005,   ktorá   bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 730 Sk   a k tomu   2 x   164 Sk   režijný   paušál   (§ 16 vyhlášky). Spolu úhrada predstavuje sumu 5 788 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   doručené   ústavnému   súdu   15. júna 2006   označené ako „Vyjadrenie“ ústavný   súd   nevyhodnotil   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006