znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 81/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 219/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. novembra 2003   doručené   podanie   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta nečinnosť Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 219/01, ktorá sa týka žaloby o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia konaného 20. apríla 2001.

Sťažovateľ podal návrh na začatie konania 9. mája 2001 na Krajskom súde v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   a namieta,   že   tento   súd „od   podania   žaloby   nevykonal v predmetnej právnej veci žiadny úkon, čiže... nekoná vyše dvoch rokov a päť mesiacov“. Na sťažnosť podanú predsedovi tohto súdu zo 6. júla 2003 a z 30. septembra 2003 súd doteraz nereagoval.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v Žiline   v konaní vedenom pod spis. zn. 19 Cb 219/01 porušil svojou nečinnosťou právo navrhovateľa, Ing. J. H. priznané čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod spis. zn. 19 Cb 219/01, finančné zadosťučinenie vo výške: = 60 000,-   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   je   odporca   povinný   vyplatiť   do   2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1   a   §   49   až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03).

Ústavný súd na základe informácie zo spisového materiálu krajského súdu zistil, že žaloba sťažovateľa bola doručená na tento súd 14. mája 2001. Po vyjadrení členov senátu, ktorému bola vec pridelená, 20. septembra 2001, že sa cítia byť zaujatí, bol spis predložený predsedovi krajského súdu, ktorý ho zaslal 12. novembra 2001 na rozhodnutie o námietke zaujatosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd rozhodol   30.   januára   2002   vo   veci   sp.   zn.   Ndob   902/01   o tom,   že   senát   je   vylúčený a 27. februára   2002   vrátil   predmetný   spis   krajskému   súdu.   Predseda   krajského   súdu opatrením z 12. marca 2002 určil nový senát. Členovia tohto senátu sa 26. septembra 2002 vyjadrili   zaujatosť   vo   veci   a spis   bol   znovu   30.   októbra   2002   predložený   predsedovi krajského   súdu.   Najvyšší   súd   vrátil   spis   krajskému   súdu   bez   rozhodnutia   o vylúčení. Opätovne bol spis vrátený najvyššiemu súdu 7. februára 2003 a po rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. februára 2003 vo veci sp. zn. Ndob 100/03 o nevylúčení tohto senátu bol spis doručený krajskému súdu 14. marca 2003. Po novom predložení spisu najvyšší súd vylúčil 30. júna 2003 vo veci sp. zn. Ndob 323/03 členku senátu a vrátil spis krajskému súdu 9. septembra 2003.

Krajský   súd   začal   konať   vo   veci   samej   v   priebehu decembra   2003,   pričom 17. decembra 2003 sa zaoberal otázkou nariadenia pojednávania vo veci. Po zistení, že sťažovateľ   nezaplatil   súdny   poplatok   zo   žalobného návrhu,   vyzval   sťažovateľa   na jeho zaplatenie. Po prevzatí výzvy sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 5. februára 2004.

Z uvedeného vyplynuli vo vzťahu ku konaniu krajského súdu vo veci sťažovateľa sp. zn. 19 Cb 219/01 tieto skutočnosti:

Od   20.   septembra   2001   do   12.   marca   2002   (približne   6   mesiacov)   sa   konalo o námietke zaujatosti členov pôvodného senátu (senát bol vylúčený).

Od   26.   septembra   2002   do   14.   marca   2003   (približne   6   mesiacov)   sa   konalo a rozhodovalo o námietke zaujatosti členov nového senátu (senát nebol vylúčený).Od 30. mája 2003 do 9. septembra 2003 (asi 3 mesiace) sa konalo a rozhodovalo o námietke zaujatosti členky senátu (najvyšší súd členku senátu vylúčil).

Z týchto zistení vyplynulo, že z celkovej doby od začatia konania 14. mája 2001 do 17. decembra 2003, ktorá je asi 31 mesiacov, sa takmer polovicu obdobia (asi 15 mesiacov) rozhodovalo o vznesených námietkach zaujatosti zákonných sudcov krajského súdu, ktoré majú povahu práva a súčasne povinnosti procesnej povahy, ktoré sú spojené s oznamovacou povinnosťou   sudcu   voči   predsedovi   súdu   a s konaním   a rozhodovaním   o nej   zo   strany nadriadeného   súdu   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu).   Obdobie   rozhodovania   o týchto námietkach, keď sa spis nenachádzal na krajskom súde, teda nemožno pripisovať na vrub tohto súdu (II. ÚS 171/03). Krajský súd začal vo veci meritórne konať od 17. decembra 2003.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu za taký, ktorý je čiastočne poznačený spomalením   konania   a niekoľkomesačnými   prieťahmi   v konaní   v obdobiach,   keď   sa neriešila otázka nestrannosti zákonných sudcov, pritom vzal do úvahy, že nie každý zistený prieťah, resp. jeho intenzita, má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01).Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004