znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 81/02-36

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej, o sťažnosti Ing. K. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. G. S., T., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. K. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-33   Cb   270/95   v období   od   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 10/00 z 22. februára 2001   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. januára 2002   doručené   podanie   Ing.   K.   H.,   bytom   T.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. G. S., T., označené ako „Ďalší podnet a sťažnosť Ústavnému súdu SR za opätovné porušovanie čl. 48 odst. 2 a ďalej za porušovanie čl. 12 odst. 4, čl. 144 odst. 1 Ústavy SR na Kraj. súde v Bratislave“ (ďalej len „sťažnosť“).

Ústavný súd nálezom z 22. februára 2001 sp. zn. I. ÚS 10/00 rozhodol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) porušil   základné právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Napriek   tomu,   že   od   tohto   rozhodnutia   uplynulo   vyše   roka,   vec   nie   je   dodnes doriešená   a krajský   súd   podľa   sťažovateľa   robí   ďalšie   prieťahy.   Z tohto   dôvodu   sa navrhovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   čl.   12   ods.   4   ústavy   (nikomu   nesmie   byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody), čl. 144 ods. 1 ústavy (sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom), ako   aj   čl.   48   ods.   2   ústavy   (právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov). Sťažovateľ tiež požadoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. Z -2-33 Cb 270/95 neodkladne konal, aby ústavný sú zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní   základných   ľudských   práv   a slobôd   a aby   mu   prikázal   obnoviť   stav   pred porušením   práv.   Súčasne   požadoval   priznanie   spravodlivého   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. II. ÚS 81/02-17 z 15. mája 2002 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, v ktorej   žiada   vysloviť   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a krajský súd, aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania, a krajský súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti a k jej prijatiu.

Sťažovateľ a krajský súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd k sťažnosti sťažovateľa uviedol:„Vo veci vedenej pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 navrhovateľa Ing. K. H. bytom T., proti odporcovi Poľnohospodárske družstvo T.,   v ktorej sa navrhovateľ domáha náhrady škody   z titulu   neplatného   rozviazania   členského   pomeru   s príslušenstvom   uvediem chronológiu   spisu   od   22.   3.   2000   a to   vzhľadom   na   sťažnosť   pána   Ing.   K.   H.,   ktorú ohraničil rozhodnutím Ústavného súdu z 22. 2. 2001.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. 2. 2000, pod č. k. Ndob 6/2000-433 rozhodol, že sudkyňa JUDr. J. G. je vylúčená z prejednávania rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95. Zo strany sudkyne bol daný pokyn na doručenie tohto rozhodnutia dňa 22. 3. 2000. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave opatrením zo dňa 25. 4. 2000 určila, že   vec   sp.   zn.   Z-2-33   Cb   270/95   ďalej   bude   vybavovať   JUDr.   J.   P.,   vzhľadom   na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Zároveň táto sudkyňa bola listom zo dňa 24. 10. 2000 požiadaná   cestou   sudkyne   poverenej   vybavovaním   sťažností   o urýchlené   konanie v predmetnej veci.

Ďalším opatrením predsedníčky krajského súdu zo dňa 23. 2. 1001 bola vec sp. zn. Z- 2-33 Cb 270/95 prikázaná na vybavenie senátu v zložení JUDr. H. H. - predsedníčka senátu a členky senátu JUDr. I. I. a JUDr. Ľ. B., vzhľadom k tomu, že JUDr. J. P. sa ku dňu 28. 2. 2001 vzdala funkcie sudcu. Predsedníčka senátu dňa 6. 3. 2001 dala pokyn na vytýčenie pojednávania v predmetnej   veci.   Na pojednávanie sa nedostavil odporca,   napriek   tomu pojednávanie prebehlo a toto bolo odročené na určitý termín, a to na 20. 9. 2001. Zároveň Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 5. 2001 č. k. Z-2-33 Cb 270/95-451 pripustil rozšírenie návrhu navrhovateľa, ktoré si uplatnil v priebehu konania. Pojednávanie zo dňa 20. 9. 2001 bolo opätovne odročené na určitý termín, a to na deň 29. 11. 2001, pretože navrhovateľ   opätovne   rozšíril   svoj   návrh,   o ktorom   súd   opätovne   rozhodol   vo   forme uznesenia zo   dňa   25.   9.   2001.   Zároveň   výzvou zo   dňa   25.   9.   2001   krajský súd   vyzval Okresný   súd   v Trnave   obchodný   register   o zapožičanie   súdnych   spisov.   Voči   uzneseniu tunajšieho   súdu   v zákonnej   lehote   podal   odvolanie   odporca.   Vec   bola   predložená Najvyššiemu súdu SR dňa 17. 10. 2001. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 13. 11. 2001 odmietol   odvolanie   odporcu.   Spis   bol   Krajskému   súdu   v Bratislave   vrátený   dňa   21.12. 2001. Sudkyňa pokynom zo dňa 7. 1. 2002 upravila kanceláriu na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR účastníkom konania. Zároveň pokynom z 23. 1. 2002 bol vytýčený termín   pojednávania   na   14.   3.   2002.   Na   tomto   pojednávaní   Krajský   súd   v Bratislave rozhodol rozsudkom, v ktorom zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 34 960,- Sk s prísl. vo zvyšku   návrh   navrhovateľa   zamietol.   Konanie   v časti   o náhrady   za   pomernú   časť naturálnych   dávok   zastavil   a zároveň   zaviazal   navrhovateľa   na   doplatenie   súdneho poplatku za návrh vo výške 25 700.-Sk na účet tunajšieho súdu. Podaním zo dňa 3. 5. 2002, ktoré bolo doručené súdu ten istý deň podal odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu právny   zástupca   odporcu   a zároveň   dňa   3.   5.   2002   bolo   doručené   súdu   odvolanie navrhovateľa.   Sudkyňa   dňa   10.   5.   2002   vyzvala   právneho   zástupcu   odporcu,   aby v príslušnej lehote zaslal súdu dôvody odvolania a aby sa písomne vyjadril k odvolaniu navrhovateľa.

Zároveň zaslala navrhovateľovi kópiu odvolania odporcu. Zo strany navrhovateľa pána I. H. bolo dňa 29. 5. 2002 doručené odvolanie proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 10. 5. 2002. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím zo dňa 13. 11. 2001 pod sp. zn. 6 Obo 277/01 odmietol odvolanie odporcu proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 25. 9. 2001. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 21. 12. 2001. Ďalší pokyn sudkyne je zo dňa 31. 5. 2002, ktorým vyzýva právneho zástupcu odporcu, aby sa v lehote 10 dní písomne vyjadril k odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 10. 5. 2002 a posledný pokyn sudcu je zo dňa 18. 6. 2002.

Z vyššie uvedeného   prehľadu   vyplýva,   že   Krajský súd   v Bratislave po rozhodnutí Ústavného   súdu   SR   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Z-2-33   Cb   270/95   priebežne   konal, predsedníčka Krajského súdu v Bratislave vždy operatívne vzhľadom na personálne zmeny opatrením rozhodla o pridelení veci príslušnému zákonnému sudcovi, tak aby nedochádzalo k prieťahom   v konaní.   Vo   veci   súd   opätovne   meritórne   rozhodol,   pričom   voči   tomuto rozsudku   podali   obaja   účastníci   konania   odvolanie.   Pokiaľ   je   potrebné   sa   vyjadriť k primeranosti dĺžky predmetného konania v prvom rade poukazujem na skutkovú zložitosť predmetného   sporu,   najmä   na   jeho   obtiažnosť   dokazovania   a za   ďalšie   poukazujem   na procesnú   zložitosť   tohto   konania   súvisiacu   najmä   s problémom   zhromažďovania a zabezpečovania   uskutočnených   úkonov,   neprítomnosť   najmä   odporcu   na   pojednávaní, rozširovanie   návrhu   zo   strany   samotného   navrhovateľa   a to   v priebehu   konania a podávania odvolaní zo strany oboch účastníkov konania voči každému rozhodnutiu súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažnosť pána Ing. H. nie je dôvodná, dovoľujem si preto navrhnúť, aby Ústavný súd SR sťažnosť navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.“.

Obdobné   skutočnosti   o procesných   úkonoch,   ako   vo   svojom   vyjadrení   uviedla predsedníčka krajského súdu, zistil zo spisu aj ústavný súd. Okrem toho zo spisu vyplynulo, že   po   zadovážení   stanovísk   účastníkov   konania   k odvolaniam   bol   spis   11.   júla   2002 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na odvolacie konanie.

Sťažovateľ   podal   5.   decembra   2002   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie informácií k č. II. ÚS 81/02-17“, ktorého súčasťou bol preklad fotokópie textu rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 12.   novembra   2002,   ktorým   rozhodol o žiadosti   sťažovateľa doručenej   Európskemu   súdu   pre ľudské   práva 15.   februára 1999 a týkajúci sa procesu   odškodnenia sťažovateľa vyplývajúceho z ukončenia jeho členstva v družstve vedeného najprv pred Okresným súdom v Trnave, neskôr pred Krajským súdom v Bratislave (z dôvodu nedostatku právomoci Okresného súdu v Trnave vo veci konať). Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   najmä to,   že   išlo o zárobkovú činnosť), ako aj rozhodol o nepeňažnej škode, nákladoch a výdajoch, ako aj o úrokoch   do   vyrovnania   uvedených   súm.   Sťažovateľ   okrem   tohto   rozhodnutia   pripojil k tomuto doplneniu rozsudok krajského súdu č. k. Z-2-33 Cb 270/95-516 zo 14. marca 2002 (doručeného   23.   apríla   2002)   a jeho   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku   z 2.   mája   2002. Vyjadruje   súčasne   nespokojnosť   s výškou   priznanej   škody   a kritizuje   postup   krajského súdu.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 10/00 z 22. februára 2001 nehodnotil vec sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 - spor o náhradu škody z titulu neplatného rozviazania členského pomeru, o ktorého neplatnosti už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Trnave v konaní sp. zn. 9 C 142/91, ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z hľadiska právneho posúdenia. Za obzvlášť zložitú vec nepovažoval predmetný spor ani Európsky súd pre ľudské práva (bod 39 rozhodnutia z 12. novembra 2002). Napriek vyjadreniu predsedníčky   krajského súdu, že ide o skutkovo zložitý spor, poukazujúc na obtiažnosť dokazovania, na procesnú zložitosť   tohto   konania   spojenú   so   zhromažďovaním   a zabezpečovaním   uskutočnených úkonov, na neprítomnosť najmä odporcu na pojednávaní, rozširovanie návrhu zo strany sťažovateľa,   a to   v priebehu   konania   a na   podávanie   odvolaní   obidvoma   účastníkmi konania, ústavný súd uzavrel, že daný spor nie je právne zložitý. Faktickú zložitosť síce nemožno vylúčiť, avšak v danom prípade ju ústavný súd nezhodnotil ako takú, ktorá by v danom prípade mohla mať podstatný vplyv na dĺžku konania predmetného sporu, ktorá je reprezentovaná doterajším trvaním konania.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny a súčinnostný, akceptujúc jeho procesné oprávnenie rozširovať svoj návrh (31. mája 2001 a 25. septembra 2001)   v predmetnom   spore.   Vychádzal   pritom   z toho,   že   využitie   možností   daných sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho procesných práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, ale nemožno ho hodnotiť ako zbytočné prieťahy, ak zákon takéto oprávnenie sťažovateľovi priznáva a tento ho aj využil, a jeho konanie nenasvedčuje tomu, že by ho chcel týmito úkonmi neúnosne predlžovať.

Na   druhej   strane   využitie   procesných   možností   sťažovateľa,   ktoré   spôsobujú predĺženie priebehu konania, nemôže smerovať ani k hodnoteniu postupu súdu ako takého, ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01),   za   predpokladu,   že   súd   aj o procesných návrhoch rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval,   či   od   rozhodnutia ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   10/00   z 22.   februára   2001   došlo   k zbytočným   prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného krajského súdu vo veci sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95. Ústavný súd zistil, že krajský súd v tomto období postupoval v zásade plynulo. Po pridelení veci 23. februára 2001 inej zákonnej sudkyni táto nariadila pojednávanie na 31. máj 2001, na ktorom krajský súd pripustil   zo strany žalobcu sťažovateľa rozšírenie návrhu. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 20. septembra 2001, na ktorom boli vypočuté stanoviská účastníkov konania a bolo odročené na 29. november 2001; toto pojednávanie sa však   neuskutočnilo   -   bolo odročené   z dôvodu   odvolacieho   konania na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky. Dňa 25. septembra 2001 krajský súd rozhodol uznesením č. k. Z-2-33 Cb 270/95-485, ktorým súhlasil s rozšírením návrhu žalobcu (sťažovateľa) a s úpravou výšky   uplatneného   nároku   žalobcu   (sťažovateľa)   proti   žalovanému,   voči   ktorému   sa žalovaný   odvolal   (odvolanie   doručené   8.   októbra   2001,   odoslané   na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   12. októbra   2001).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol o tomto odvolaní 13. novembra 2001 uznesením č. k. 6 Obo 277/01-506 tak, že ho odmietol. Dňa 14. marca 2002 krajský súd vo veci meritórne rozhodol; v nadväznosti na to sa obaja účastníci   proti   rozsudku   zo   14.   marca   2002   odvolali   (3.   mája   2002).   Po   zadovážení stanovísk účastníkov konania k odvolaniu bol spis krajského súdu sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 11. júla 2002 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na odvolacie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že v období, ktoré je predmetom hodnotenia ústavného súdu z hľadiska   zbytočných   prieťahov   v konaní,   krajský   súd   v zásade   plynulo   vo   veci   konal a toto jeho konanie smerovalo k rozhodnutiu vo veci samej 14. marca 2002. Ústavný súd preto vyhodnotil toto obdobie ako také, ktoré nevykazuje zbytočné prieťahy v konaní, ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výroku tohto   rozhodnutia.   Bolo   už   potom   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003