SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 809/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 191/2015, Rvp 192/2015, Rvp 666/2015, Rvp 667/2015, Rvp 959/2015,Rvp 1667/2015, Rvp 1668/2015, Rvp 3231/2015, Rvp 3232/2015, Rvp 3919/2015,Rvp 3920/2015, Rvp 3921/2015, Rvp 4028/2015 a Rvp 4029/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 13 Er 285/2011z 19. marca 2014 (Rvp 191/2015), sp. zn. 14 Er 108/2008 z 25. apríla 2014 (Rvp 192/2015),sp. zn. 13 Er 24/2011 z 21. marca 2014 (Rvp 666/2015), sp. zn. 13 Er 313/2006 z 9. januára2014 (Rvp 667/2015), sp. zn. 13 Er 67/2011 z 25. marca 2014 (Rvp 959/2015), sp. zn.15 Er 384/2008 z 13. septembra 2013 (Rvp 1667/2015), sp. zn. 10 Er 459/2008 z 10. mája2013 (Rvp 1668/2015), sp. zn. 19 Er 10/2009 z 15. júna 2014 (Rvp 3231/2015), sp. zn.9 Er 151/2005 z 13. septembra 2013 (Rvp 3232/2015), sp. zn. 8 Er 208/2005 z 24. januára2014 (Rvp 3919/2015), sp. zn. 10 Er 442/2006 z 21. novembra 2013 (Rvp 3920/2015),sp. zn. 10 Er 169/2010 zo 16. septembra 2013 (Rvp 3921/2015), sp. zn. 8 Er 486/2006z 20. júna 2014 (Rvp 4028/2015), sp. zn. 8 Er 111/2007 zo 7. apríla 2014 (Rvp 4029/2015)a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.24 CoE 50/2014 z 11. septembra 2014 (Rvp 191/2015), sp. zn. 20 CoE 90/2014z 30. septembra 2014 (Rvp 192/2015), sp. zn. 26 CoE 53/2014 z 22. októbra 2014(Rvp 666/2015), sp. zn. 26 CoE 51/2014 zo 14. októbra 2014 (Rvp 667/2015), sp. zn.23 CoE 51/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 959/2015), sp. zn. 20 CoE 82/2014z 30. septembra 2014 (Rvp 1667/2015), sp. zn. 9 CoE 15/2014 zo 4. novembra 2014(Rvp 1668/2015), sp. zn. 26 CoE 61/2014 z 11. novembra 2014 (Rvp 3231/2015), sp. zn.18 CoE 96/2014 z 19. januára 2015 (Rvp 3232/2015), sp. zn. 4 CoE 105/2014z 10. decembra 2014 (Rvp 3919/2015), sp. zn. 22 CoE 57/2014 z 28. októbra 2014(Rvp 3920/2015), sp. zn. 20 CoE 96/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 3921/2015), sp. zn.20 CoE 105/2014 z 22. decembra 2014 (Rvp 4028/2015), sp. zn. 21 CoE 106/2014z 22. decembra 2014 (Rvp 4029/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 191/2015, Rvp 192/2015, Rvp 666/2015, Rvp 667/2015, Rvp 959/2015,Rvp 1667/2015, Rvp 1668/2015, Rvp 3231/2015, Rvp 3232/2015, Rvp 3919/2015,Rvp 3920/2015, Rvp 3921/2015, Rvp 4028/2015 a Rvp 4029/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 191/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 12. februára 2015, 4. marca 2015, 19. marca 2015a 27. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v záhlavíoznačenými uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“ a „napadnutéuznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 charty a právpodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu v záhlaví označenýmiuzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uzneseniakrajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorývydal rozhodcovské rozsudky, ktoré sa tak stali exekučnými titulmi a na ich základesťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy, charty, práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať predsúdom, pretože sa nemala možnosť k veciam vyjadriť aj napriek tomu, že tieto rozhodnutiav konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovskýrozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenieokresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali zaneprijateľnú podmienku, pričom nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účelypredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorupostupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako ajporušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupomkrajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnutéuznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšiekonanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť ajnávrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupoma napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniamikrajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorým okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,ktorý ako súd exekučný podľa nej nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavalexekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmal pri vydávaní povereníexekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súdnenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov(rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa nej nieje prameňom práva. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súdhoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Radya nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jejustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelenév zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskejzápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súdnenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchtosťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v celomrade predchádzajúcich sťažností, ktorou sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberala vyhodnotil ju ako zjavne nedôvodnú a na tomto základe všetky predchádzajúce sťažnostiuzneseniami odmietol ako zjavne neopodstatnené už pri predbežnom prerokovaní [pozrinapr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013a II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulomrozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013a I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárskazápisnica, pozn.)]; ústavný súd v aktuálne posudzovaných veciach nenašiel žiaden dôvod naodklon od svojej doterajšej judikatúry.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné explicitne uvádzať tie isté dôvody odmietnutia sťažností, a preto považuje zadostatočné poukázať na argumentáciu obsiahnutú v už označených uzneseniach.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd síce zrušiluznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovanéhouznesenia, t. j. pre naplnenia odvolacieho dôvodu ustanoveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP(odňatie možnosti konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právneposúdenie sťažovateľkiných vecí tak, ako ho uskutočnil krajský súd vo veciach, s ktorýmisa ústavný súd zaoberá v tomto uznesení.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že konajúcikrajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky)ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom(sťažovateľka to odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt protiCsaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.), ústavný súd poukazuje na to, žesťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konaniaa neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z napadnutých uznesení okresnéhosúdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobneaj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postaveniespotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, abybolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkouuplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberala formuloval dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že napadnuté uzneseniaokresného súdu sú vecne správne.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajskéhosúdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, bol vo veciach sťažovateľkyrešpektovaný princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý tvorí súčasť práv zaručenýchv čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, čo vylučuje reálnu možnosťvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd pretotúto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú. Navyše sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 3231/2015 a sp. zn.Rvp 3232/2015 neobsahujú ani všetky náležitosti predpísané zákonom, čo zakladá ďalšídôvod na odmietnutie týchto sťažností, t. j. odmietnutie pre nesplnenie zákonomprepísaných náležitostí.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015