znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 809/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Bohuslava Majchráka, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuzneseniami   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   4   R   1/2012-1456   z   21.   augusta   2013, č. k. 4 R 1/2012-1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 4 R 1/2012-1663 z 3. septembra 2013,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2013 faxom a 8. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“),a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu len„sťažovateľky“), zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., NováBystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Bohuslava Majchráka,ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1,čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniamiOkresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 R 1/2012-1456 z 21. augusta 2013, č. k. 4 R 1/2012-1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 4 R 1/2012-1663 z 3. septembra 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   účastníčkamikonkurzného   konania   vedeného   na   majetok   úpadcu   obchodnej   spoločnosti

(ďalej   len   „úpadca“),   a to   v konaníprebiehajúcom   pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   R   1/2012.   K   začatiu   konkurznéhokonania   a   k vyhláseniu   konkurzu   došlo   po   tom,   ako   uznesením   okresného   súduč. k. 4 R 1/2012-1170 zo 17. mája 2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 98/2013z 23. mája 2013 bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené voči úpadcovi (v tomčase ešte v pozícii dlžníka, pozn.). Do funkcie správcu bol ustanovený ⬛⬛⬛⬛.

V predmetnom konkurznom konaní okresný súd uznesením č. k. 4 R 1/2012-1456z 21. augusta 2013 priznal veriteľovi ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „ ⬛⬛⬛⬛ “), hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretýmipohľadávkami   spolu   v   sume   4   800   618,12   €   zapísanými   v   zozname   pohľadávokpod poradovými číslami 413 až 422.

Uznesením č. k. 4 R 1/2012-1649 z 3. septembra 2013 okresný súd zamietol návrhyveriteľov úpadcu na zrušenie uznesenia č. 1 schôdze veriteľov z 23. augusta 2013, ktorýmbol   do   funkcie   správcu   ustanovený   správca ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Súčasne zrušil uznesenie č. 2schôdze   veriteľov   úpadcu   z   23.   augusta   2013,   ktorým   bol   zvolený   veriteľský   výbor,a návrhy na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 schôdze veriteľov úpadcu, ktorým bolzvolený veriteľský výbor, zamietol.

Ďalším uznesením č. k. 4 R 1/2012-1663 z 3. septembra 2013 okresný súd odvolalpôvodne ustanoveného správcu ⬛⬛⬛⬛ a ustanovil nového správcu

Podstata námietky sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 R 1/2012-1456 z 21. augusta 2013 spočíva v priznaní hlasovacieho práva veriteľovi ⬛⬛⬛⬛,bez toho, že by okresný súd „mal na to vytvorený skutkový a právny základ daný v súlade s ust. § 32 ods. 20 ZKR“. V tejto súvislosti sťažovateľky argumentujú, že aj keď je imznámy obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012, v ich veciide o „iný právny prípad z dôvodu iných skutkových tvrdení“.

Sťažovateľky tvrdia, že „ospravedlniteľným preto nemôže byť takýto postup súdu ani s prihliadnutím na tvrdené skutočnosti o potrebe rýchleho rozhodnutia vzhľadom na termín, ktorý určil správca v konkurze na prvú schôdzu veriteľov, pretože:

- veriteľ ⬛⬛⬛⬛ ako zabezpečený veriteľ by nemohol vykonávať hlasovacie práva ako z dôvodu postavenia zabezpečeného veriteľa;

- k výmene správcu po rozhodnutí o jeho právach vo vzťahu k popretým pohľadávkam a vo vzťahu k nim inak patriacim hlasovacím právam by sa zmeny v osobe správcu mohol v konkurze dovolať v súlade s ust. § 36 ods. 1 písm. b ZoKR.

Tieto skutočnosti pri rozhodovaní súd nebral vôbec na zreteľ.“.

Sťažovateľky   napádajú   aj   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   R   1/2012-1649z 3. septembra 2013, ktorým rozhodol o návrhoch na vyslovenie neplatnosti rozhodnutíprvej schôdze veriteľov konanej 23. augusta 2013, pretože „z jeho rozhodnutia je zrejmé, že rozhodol   účelovo   na   prospech   niektorých   veriteľov   a   sťažovateľom   odoprel   právo na dovolanie sa súdnej ochrany s prihliadnutím   na im priznané (či nepriznané) práva na schôdzi správcom“.

Sťažovateľky   nesúhlasia   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého„v prípade veriteľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ však súd zistil, že ide o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané nesprávne...   Keďže   veritelia ⬛⬛⬛⬛ a z týchto dôvodov v zmysle § 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 35 ods. 4 druhá veta ZKR nemali na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle § 35 ods. 8 ZKR tak nemajú ani aktívnu procesnú   legitimáciu   domáhať   sa   zrušenia   uznesení   schôdze   veriteľov...“.   Vo   svojejargumentácii vychádzajú z názoru, že „ak správca rozhodol, že im pri ich účasti na prvej schôdzi veriteľov hlasovacie práva priznal, musí to súd pre konanie o ich návrhu akceptovať a len v prípade, že by súd v konaní o návrhu iného veriteľa zistil (pri splnení ďalších kumulatívnych podmienok vyžadovaných pre dôvodné konanie o takomto návrhu), a ak by išlo o námietku niektorého z veriteľov vo vzťahu k takto realizovanému hlasovaciemu právu, musel   by   konať   o   prípadnej   neplatnosti   prijatých   rozhodnutí   a   v   tomto   sa   s   jeho dôvodnosťou vysporiadať“.

Podľa   názoru   sťažovateliek „na   ich   strane   podmienka   na   uplatnenie   nároku v súdnom   konaní   vo   vzťahu   k   uplatneným   námietkam   voči   prijatým   rozhodnutiam,   je dôvodná“.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľky   napádajú   aj   uznesenie   okresného   súdu č. k. 4 R 1/2012-1663 z 3. septembra 2013, ktorým okresný súd rozhodol o odvolanísprávcu ⬛⬛⬛⬛ a   ustanovení   nového   správcu

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky konštatujú, že okresný súd porušil ich základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkovpodľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1,čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami, ktoré boli vydané „jednak neprípustnou aplikáciou a výkladom právnych noriem ZoKR“.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhajú,   abyústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov...   podľa   čl.   46   ods.   1a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-1456 zo dňa 21. 08. 2013, 4 R 1/2012-1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 4 R 1/2012-1663 zo dňa 3. 09. 2013 porušené boli.

2. Uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-1456 zo dňa 21. 08. 2013, 4 R 1/2012-1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 4 R 1/2012-1663 zo dňa 3. 09. 2013 zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o. so sídlom v Novej Bystrici 850 do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľky súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) uložil okresnému súdu, aby sa „dočasne zdržal vykonávania právoplatných rozhodnutí - uznesení č. 4 R 1/2012-1456 zo dňa 21. 08. 2013, 4 R 1/2012- 1649 zo dňa 03. 09. 2013 a 4 R 1/2012-1663 zo dňa 03. 09. 2013, a zároveň aby uložil správcovi úpadcu... povinnosť zdržať sa oprávnení priznaných právoplatným rozhodnutím OS Žilina č. 4 R 1/2012-1663 zo dňa 03. 09. 2013 a ďalej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. povinnosť   zdržať   sa   oprávnení   priznaných   právoplatným   rozhodnutím   OS   Žilina č. 4 R 1/2012-1456 zo dňa 21. 08. 2013“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej vecivšeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV.ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislostis právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sútieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti(III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateliek.

Podstatou námietok sťažovateliek je ich nesúhlas s výkladom relevantných noriemuplatneným v ich veci okresným súdom, ktorý podľa nich ignoroval popretie pohľadávok ⬛⬛⬛⬛, správcom a tiež veriteľmi úpadcu a priznal jej hlasovacie práva a ďalšiepráva   spojené   s   jej   popretými   pohľadávkami.   Nadväzne   na   to   sťažovateľky   nesúhlasiaani s potvrdením uznesenia č. 1 a zrušením uznesenia č. 2 prijatých schôdzou veriteľov,ktorá   sa   uskutočnila   23.   augusta   2013,   okresným   súdom,   ktorý   veriteľov   vo   vzťahuk preskúmavaným uzneseniam (ako jedných z navrhovateľov zrušenia uznesení č. 1 a č. 2schôdze veriteľov, pozn.) považoval za spriaznené osoby úpadcu, ktoré nemajú na schôdziveriteľov hlasovacie právo, a teda ani aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušeníuznesení schôdze veriteľov.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcichzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobomzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výkladea aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhupri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania(obdobne III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnejochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany(predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd z listín pripojených k sťažnosti zistil, že podaním doručeným okresnémusúdu 20. augusta 2013 pôvodný správca ⬛⬛⬛⬛ predložil podnet veriteľa, na priznanie hlasovacích práv podľa § 32 ods. 20 zákona č. 7/2005 Z. z.o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnomod   1.   januára   2012   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii“).   K   popretiuprihlásených pohľadávok ⬛⬛⬛⬛, došlo zo strany pôvodného správcu, ako ajzo strany sťažovateľky v prvom rade a veriteľa

. Dňa 20. augusta 2013 bol okresnému súdu mailovou správoudoručený súhlas veriteľa ⬛⬛⬛⬛, s uznaním pohľadávok veriteľa

Okresný súd uznesením č. k. 4 R 1/2012-1456 z 21. augusta 2013 (právoplatným6. septembra 2013) priznal veriteľovi ⬛⬛⬛⬛, hlasovacie práva a ďalšie právaspojené s popretými pohľadávkami. V predmetnej veci okresný súd ako konkurzný súdriešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, či možno priznať hlasovacie práva veriteľovis pohľadávkou, ktorú poprel nielen veriteľ (veritelia), ale aj správca.

Podstata   právneho   názoru   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   je   vyjadrenáv odôvodnení napadnutého uznesenia takto:

„Novelou ZKR účinnou od 1. 1. 2012 sa prihláseným veriteľom úpadcu otvorila možnosť popierať pohľadávky iných do konkurzu prihlásených veriteľov, pričom popretie pohľadávky   v   celom   rozsahu   má   za   následok   stratu   hlasovacích   práv   veriteľa. Aby nedochádzalo   k   čisto   účelovým   popretiam   pohľadávky   veriteľa   zo   strany   ďalšieho veriteľa, zákon v citovanom § 32 ods. 20 ZKR upravil právomoc súdu rozhodnúť o priznaní práv veriteľom takto popretej pohľadávky. Vzhľadom na   účel citovaného ustanovenia - dočasnú   korekciu   svojvoľného   popretia   spôsobujúceho   stratu   hlasovacích   práv,   a   tým pádom   ingerencie   do   najzávažnejších   rozhodnutí   prijímaných   veriteľmi   v   priebehu konkurzného konania (voľba veriteľského výboru a hlasovanie o výmene správcu), by sa mohlo zdať, že postup priznania hlasovacích práv súdom v zmysle § 32 ods. 20 ZKR je možný iba v prípade, ak pohľadávku poprie iný veriteľ, nie však správca. Uvedený záver by mohol podporovať aj historický výklad, keď do novely účinnej od 1. 1. 2012 zákon nepoznal iný prostriedok obnovenia hlasovacích práv v dôsledku popretia pohľadávky ako rozsudok súdu   vydaný   v   incidenčnom   konaní   (odhliadnuc   od   prípadného   dodatočného   uznania pohľadávky správcom). Novozavedený inštitút priznania hlasovacích práv je dôsledkom zavedenia možnosti popierania pohľadávok nielen správcom, ale aj konkurznými veriteľmi navzájom (viď dôvodová správa k novele ZKR č. 348/2011 Z. z.).

Na druhej strane samotné znenie § 32 ods. 20 ZKR podporuje záver o možnosti súdu priznať hlasovacie práva veriteľovi aj v situácii, keď jeho pohľadávku poprie nielen veriteľ, ale aj správca. V samotnom ustanovení § 32 ods. 20 ZKR nie je explicitne uvedené, že konkurzný súd by mohol priznať veriteľovi popretej pohľadávky práva s ňou spojené iba v prípade, keď pohľadávku nepoprie správca. Toto ustanovenie navyše výslovne ukladá správcovi predložiť podnet popretého veriteľa súdu, okrem iného aj so svojim stanoviskom, či pohľadávku uznáva alebo neuznáva a v akom rozsahu, a z akého dôvodu. Neuznávanie pohľadávky správcom sa nemôže prejaviť inak ako v podobe popretia pohľadávky správcom. Z   tejto   formulácie   je   teda   vyvoditeľný   záver,   že   priznanie   hlasovacích   práv   zákon predpokladá nielen v situácii, keď pohľadávku správca uznal, ale aj v situácii, keď správca pohľadávku neuznal, čo sa prejavilo v popretí pohľadávky správcom. V neposlednom rade možno argumentovať aj tým, že správca môže popretú pohľadávku kedykoľvek neskôr uznať (napr.   ak   správca   poprel   pohľadávku   len   z   opatrnosti   z   dôvodu   absencie   účtovníctva úpadcu), čo by v prípade výkladu o nemožnosti priznania hlasovacích práv pri súčasnom popretí pohľadávky veriteľom aj správcom, vo svojich faktických dôsledkoch znamenalo nemožnosť   veriteľa   popretej   pohľadávky   domáhať   sa   súdnej   ochrany   proti   svojvoľnému popretiu jeho pohľadávky iným veriteľom prostredníctvom postupu podľa § 32 ods. 20 ZKR, a tým k porušeniu veriteľovho ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR.   Nemožno   tiež   opomenúť   to,   že   k   svojvoľnému   a   špekulatívnemu   popretiu pohľadávky   nemusí   dôjsť   len   zo   strany   veriteľa,   ale   aj   správcu.   Hoci   ZKR   a   zákon o správcoch   predpokladá,   že   správca   vykonáva   svoju   funkciu   nestranne   a   s   odbornou starostlivosťou,   vo   všeobecnosti   je   celkom   prirodzene   v   niektorých   prípadoch   správca motivovaný poprieť pohľadávku niektorých veriteľov z dôvodu, že práve títo veritelia môžu prejavovať vôľu správcu na prvej schôdzi veriteľov vymeniť (in concreto v posudzovanom prípade túto okolnosť súd nevie pre nedostatok relevantných informácií posúdiť, z obsahu konkurzného spisu sú však zistiteľné nezhody správcu a popretého veriteľa ešte z času pred popretím   pohľadávky   veriteľa,   pričom   spisový   materiál   obsahuje   aj   podnet   veriteľa na odvolanie   správcu...).   Korekčný   mechanizmus   v   podobe   priznania   práv   spojených s popretou   pohľadávkou   sa   tak   javí   ako   užitočný   aj   v   prípade   popretia   pohľadávky správcom.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že mu„...   je   známy   aj   opačný   názor   vyslovený   v   odbornej   literatúre   (Ďurica,   M.:   Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, Bratislava: C. H. Beck Praha 2012, s. 274, tento však bol publikovaný z časového hľadiska pred opačným rozhodnutím Ústavného súdu SR uvedeným   nižšie),   súd   s poukazom   na   potrebu   ústavne   konformného   výkladu   právnych predpisov vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a berúc do úvahy aj aktuálnu judikatúru Ústavného   súdu   SR   k   rovnakej   problematike,   dospel   k   záveru   o možnosti   priznania hlasovacích   práv   veriteľovi   popretej   pohľadávky   aj   v   prípade   súčasného   popretia pohľadávky tak veriteľmi, ako aj správcom (rovnaký záver viď v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 333/2012-12 z 1. augusta 2012). Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne   nekonformný),   vykladať   právny   predpis   spôsobom   ústavne   konformným   (viď uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 338/06 z 3. novembra 2006). Za ústavne konformný považuje   súd   v   danej   situácii   výklad   zabezpečujúci   účastníkovi   čo   najväčšiu   mieru realizácie   jeho   procesných   práv,   v   posudzovanom   prípade   sa   prejavujúci   hlasovacími právami.

K priznaniu práv spojených s popretou pohľadávkou je potrebné podľa názoru súdu pristupovať   len   v   nevyhnutných   prípadoch.   Rozhodnutie   o   priznaní   práv   spojených s popretou   pohľadávkou   má   predbežný   charakter   a   nijako   neprejudikuje   výsledok incidenčného sporu o popretej pohľadávke. Konkurzné konanie je vo svojej povahe vždy procesom riešiacim súbeh pohľadávok a často rozporných záujmov veriteľov úpadcu. Súdna ochrana   práv   jednotlivých   veriteľov   v   konkurznom   konaní   aj   prostredníctvom   inštitútu zakotveného   v   §   32   ods.   20   ZKR,   tak   musí   byť   vyvážená   a   nemôže   neodôvodneným priznaním   práv   spojených   s   popretou   pohľadávkou   zasiahnuť   do   práv   iných   veriteľov úpadcu. In abstracto je tak priznanie práv spojených s popretou pohľadávkou namieste najmä vtedy, keď sa popretie pohľadávky javí ako účelové a špekulatívne alebo ak absentuje odôvodnenie popretia (súdu sú z jeho činnosti známe popretia, ktoré boli len zhlukom slov bez akéhokoľvek zmyslu). Pôjde tiež o prípady, keď pohľadávky popretého veriteľa boli pred vyhlásením konkurzu priznané exekučným titulom (v súlade s princípom právnej istoty je potrebné rešpektovať najmä právoplatné rozhodnutia súdov), či pôjde o pohľadávky zistené v   reštrukturalizácii   predchádzajúcej   konkurzu   alebo   pohľadávky   riadne   evidované v účtovníctve dlžníka, či uznané dlžníkom, nakoľko uznanie pohľadávky zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii záväzku v čase uznania   a spôsobuje prenos dôkazného bremena o neexistencii dlhu na dlžníka.

Rozhodnutie súdu podľa § 32 ods. 20 ZKR nenahrádza zistenie pohľadávky, to je vyhradené incidenčnému konaniu. V konaní nedochádza k dokazovaniu, pre priznanie práv spojených s popretou pohľadávkou postačuje osvedčenie pohľadávky a zistenie, že právny dôvod prihlásenej pohľadávky je vierohodne doložený....“.

V nadväznosti na citované okresný súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:„V konkrétnom posudzovanom prípade sú popreté pohľadávky vierohodne doložené. Dôvodom popretia pohľadávok prihlásených pod poradovými číslami 413 a 414 zo strany správcu a veriteľa ⬛⬛⬛⬛ má byť skutočnosť, že podpisy zástupcov dlžníka na zmluvách medzi veriteľom ⬛⬛⬛⬛, a úpadcom sú falošné. Nemožno však   nezohľadniť   fakt,   že   po   vyhotovení   znaleckých   posudkov   preukazujúcich   údajne sfalšované podpisy zástupcov úpadcu na zmluvách, úpadca svoj záväzok z týchto zmlúv uznal aj s úradným osvedčením podpisov osôb konajúcich v mene úpadcu (pričom pri tomto uznaní   konala   v   mene   úpadcu   aj   osoba,   ktorej   podpisy   mali   byť   sfalšované).   Tieto pohľadávky boli v bezprostredne konkurzu predchádzajúcom reštrukturalizačnom konaní zistené a popretý veriteľ bol ako najväčší veriteľ dokonca predsedom veriteľského výboru. Nosný   dôvod   popretia   -   sfalšované   podpisy   -   mali   byť   zistené   znaleckým   posudkom vyhotoveným na objednávku úpadcu, ktorý pravosť podpisov namietal so značným časovým odstupom (po tom, čo plnenie z úverových zmlúv prijal a k zmluvám uzatvoril rad dodatkov konajúc aj osobami podpisujúcimi spochybňované zmluvy, pri ktorých platnosť zmlúv nijako nespochybňoval)   až   v   čase   začatého   reštrukturalizačného   konania,   čo   značne   znižuje dôveryhodnosť   vypracovaného   znaleckého   posudku,   ktorého   závery   neboli   preverené znalcom ustanoveným súdom a tiež dôveryhodnosť tvrdení úpadcu o falošnosti podpisov. Možno súhlasiť so stanoviskom správcu, že uznanie pohľadávok úpadcom ani uzatváranie dodatkov nemôžu konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, avšak tieto úkony značne naštrbujú dôveryhodnosť tvrdení o falošnosti podpisov. Pohľadávky veriteľa sú z väčšej časti aj podľa predloženého zoznamu prihlásených pohľadávok evidované v účtovníctve úpadcu a úpadca voči nim v konkurznom konaní nič nenamietal.

Osobitne je potrebné sa vyjadriť k popretiu pohľadávok veriteľom a jeho následnému súhlasu s uznaním pohľadávok podľa § 32 ods. 18 ZKR. V popieracích úkonoch veriteľa ⬛⬛⬛⬛ absentujú bližšie dôvody popretí, jediný veriteľom uvedený dôvod   popretia   pohľadávok   (neplatnosť   Zmluvy   o   úvere),   pokiaľ   ide   o   pohľadávky prihlásené prihláškami pod poradovými číslami 415 až 422, je okrem toho, že je zjavne neurčitý,   dokonca   zmätočný   a   nezmyselný,   keď   pohľadávky   prihlásené   ako   pohľadávky z titulu   poskytnutých   bankových   záruk   sú   spochybňované   z   dôvodu   údajnej   neplatnosti úverovej   zmluvy,   ktorá   sa   pri   popretých   pohľadávkach   ako   právny   dôvod   vzniku prihlásených   pohľadávok   vôbec   nespomína.   Ide   tak   o   ukážkový   príklad   takého   druhu neodôvodneného   a   svojvoľného   popretia,   ktorý   bol   dôvodom   pre   zakotvenie   inštitútu priznania hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky v ustanovení § 32 ods. 20 ZKR. Súd rozhodoval aj o priznaní hlasovacích práv spojených s pohľadávkami popretými iba veriteľom ⬛⬛⬛⬛ napriek jeho neskoršiemu súhlasu s uznaním pohľadávok v zmysle § 32   ods.   18   ZKR,   nakoľko   k   momentu   rozhodovania   súdu   z   obsahu   spisu   a   najmä z konečného   zoznamu   pohľadávok   nevyplývalo,   že   by   došlo   k   uznaniu   popretých pohľadávok.

Vedený   vyššie   uvedenými   úvahami   súd   priznal   veriteľovi hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto uznesenie je predbežne vykonateľné dňom jeho doručenia správcovi bez ohľadu na jeho právoplatnosť a má len predbežný charakter. Súd opätovne zdôrazňuje, že jeho rozhodnutie nijako neprejudikuje a nenahrádza výsledok incidenčného sporu o popretých pohľadávkach.“

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté uznesenie okresnéhosúdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnostipodľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že uznesenie č. k. 4 R 1/2012-1456 z 21. augusta2013   je   z ústavného   hľadiska   udržateľné,   keďže   sťažovateľkami   formulované   námietkynemajú   takú   relevanciou,   aby   ústavný   súd   svojím   zásahom   vstúpil   do   výsledkovnapadnutého konania.

Namietaná   arbitrárnosť   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   4   R   1/2012-1456z 21. augusta 2013 má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom, ktorý veriteľovi ⬛⬛⬛⬛,priznal hlasovacie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami.

Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 1. januára2012 prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnetpopretého   veriteľa   bez   zbytočného   odkladu   súdu   spolu   s   listinami,   ktoré   predložilprihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akomrozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva,alebo ju neuznáva   a v akom rozsahu   a z akého dôvodu. Súd   na základe   týchto listínbez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie právaa ďalšie   práva   spojené   s   popretou   pohľadávkou.   Rozhodnutie   súd   doručí   správcovia veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutiesa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanieveriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.

V   dôvodovej   správe   k   zákonu   č.   348/2011   Z.   z.   o   konkurze   a reštrukturalizáciía o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono konkurze a reštrukturalizácii“) zákonodarca vo vzťahu k novému zneniu § 32 zákonao konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní hlasovacích právveriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva veriteľov popieraťpohľadávky iných veriteľov (pozri poslednú vetu dôvodovej správy k bodu 33 vládnehonávrhu   zákona,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;Dostupné na internete:<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>).

Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva,že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majúprávomoc   rozhodnúť   o   priznaní   hlasovacích   práv   a   ďalších   práv   spojených   s   popretoupohľadávkou   v   prípade,   ak   pohľadávka   veriteľa   bola   účinne   popretá   iným   veriteľoma veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet na predloženie veci príslušnémukonkurznému súdu na účely priznania hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretoupohľadávkou.   Konkurzný   súd   má   právo   tieto   hlasovacie   práva   priznať   po   preskúmanístanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznávaalebo neuznáva.

Ustanovenie § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda podľa názoruústavného súdu nevylučuje, aby konkurzný súd priznal hlasovacie právo veriteľovi popretejpohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom ustanovenízákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by konkurznýsúd mohol veriteľovi popretej pohľadávky priznať hlasovacie práva, ako aj ďalšie právaspojené   s   touto   pohľadávkou   len   v   prípade,   ak   pohľadávku   súčasne   s   iným   veriteľomnepoprel aj správca. Právomoc priznať hlasovacie práva veriteľovi popretej pohľadávkykonkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý z veriteľovúčinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len správcakonkurznej podstaty.

Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúcapriznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená dozákona o konkurze a reštrukturalizácii v súvislosti s právom veriteľov poprieť v konkurznomkonaní   pohľadávku   iného   veriteľa,   ešte   neznamená,   že   konkurzný   súd   nemôže   svojímrozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola popretá inýmveriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie hlasovaciehopráva   veriteľovi   popretej   pohľadávky   nemení   nič   na   samotnom   popretí   pohľadávky   ahlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretejpohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom konaní. Okresný súd preto v uznesení č. k. 4 R1/2012-1456 z 21. augusta 2013 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacíchpráv veriteľovi popretých pohľadávok konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežnýcharakter.

Vychádzajúc   z   konkrétnych   okolností   posudzovanej   veci,   ako   aj s   prihliadnutímna svoju doterajšiu judikatúru (III. ÚS 333/2012), ústavný súd dospel k záveru, že okresnýsúd   neaplikoval   §   32   ods.   20   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   arbitrárne,   alevychádzal z účelu tejto právnej normy inkorporovanej zákonom č. 348/2011 Z. z. Zmyslominkorporácie označeného ustanovenia do zákona o konkurze a reštrukturalizácii totiž bolorozšírenie pôsobnosti konkurzných súdov takým spôsobom, ktorý by im umožnil zamedziťúčelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadochveriteľovi popretej pohľadávky umožnili vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresnýsúd v danej veci podľa názoru ústavného súdu nerozhodol v rozpore s uvedeným účeloma pri   svojom   rozhodovaní   posúdil   všetky   relevantné   skutočnosti   týkajúce   sa   popretejpohľadávky.   Predovšetkým   považoval   za   podstatnú   tú   skutočnosť,   že   úpadca   vočiprihláseným pohľadávkam veriteľa ⬛⬛⬛⬛, nič nenamietal, v reštrukturalizačnomkonaní   bezprostredne predchádzajúcom konkurzu   boli tieto pohľadávky zistené,   pričompopretý veriteľ bol dokonca ako najväčší veriteľ predsedom veriteľského výboru.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnenálen v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi v zmyslesvojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu akokonkurzného súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavnenekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súduposudzovaný výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutéuznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnuochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.Okresný   súd   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľky   nesúhlasia,   ale   rozhodnutiedostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoréústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomuústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa   želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základompre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 4 R 1/2012-1649 z 3. septembra 2013,sťažovateľky ho považovali za arbitrárne, pretože im v konaní o zrušenie uznesení č. 1 a č. 2prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 23. augusta 2013 nepriznal aktívnu procesnúlegitimáciu z dôvodu, že ich považoval za osoby spriaznené s úpadcom. Sťažovateľky pretov zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nemali na schôdzi veriteľovhlasovacie právo.

V napadnutom uznesení č. k. 4 R 1/2012-1649 z 3. septembra 2013 okresný súdrozhodol o zamietnutí návrhu na zrušenie uznesenia č. 1, ktorým bol do funkcie správcuustanovený správca ⬛⬛⬛⬛, a o zrušeníuznesenia č. 2, ktorým bol zvolený veriteľský výbor úpadcu, prijatých schôdzou veriteľovuskutočnenou 23. augusta 2013, pričom návrh na pozastavenie   účinkov uznesenia č. 2schôdze veriteľov zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresný súd uviedol: „Z   obsahu   Zápisnice   zo   schôdze   veriteľov   úpadcu,   doručenej   súdu   dňa 26. 8. 2013..., súd zistil, že dňa 23. 8. 2013 prijala schôdza veriteľov úpadcu uznesenie č. 1, ktorým bol do funkcie správcu ustanovený správca... Schôdza veriteľov tiež prijala uznesenie č. 2, ktorým boli za členov veriteľského výboru zvolení veritelia ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Pri každom jednotlivom hlasovaní zápisnica uvádza celkový počet hlasov, počet hlasov za a hlasov proti a hlasov, ktoré sa zdržali hlasovania, avšak bez uvedenia toho, ako ktorí konkrétni veritelia hlasovali...

Vo všeobecnosti možno uviesť, že z ustanovenia § 35 ods. ZKR vyplýva, že veriteľ sa môže domáhať zrušenia prijatého uznesenia schôdze veriteľov, ak

a) bol prítomný na schôdzi veriteľov,

b) mal hlasovacie právo,

c)   na   schôdzi   uplatnil   do   zápisnice   odôvodnenú   námietku   rozporu   prijatého uznesenia so zákonom.

Všetky   uvedené   predpoklady   musia   byť   splnené   kumulatívne.   Predpokladom úspešnosti návrhu je jeho podanie v päťdňovej lehote po skončení schôdze veriteľov a tiež rozpor napadnutého uznesenia so zákonom, ktorý môže byť založený tak rozporom obsahu samotného uznesenia so zákonom, ako aj porušením formálnych pravidiel pri prijímaní napadnutého uznesenia. Veriteľ sa môže domáhať zrušenia uznesenia len z tých dôvodov, ktoré uviedol v námietke. Súd vecne preskúmava napadnuté uznesenie len z dôvodov, ktoré veriteľ   v   námietke   uviedol.   Súd   môže   zrušiť   iba   to   uznesenie,   ktoré   v   zákonnej   lehote napadol   procesne   aktívne   legitimovaný   veriteľ,   inými   slovami,   nemôže   zrušiť   uznesenie bez návrhu ex offo z vlastnej iniciatívy, hoc by aj trpelo vadami, ktoré by pri relevantnom návrhu aktívne legitimovaného subjektu viedli k jeho zrušeniu. Rovnako nemožno zrušiť uznesenie, ak by ho napadol subjekt bez aktívnej procesnej legitimácie v zmysle § 35 ods. 8 ZKR, resp. veriteľ, ktorý nesplnil kumulatívne všetky predpoklady uvedené vyššie. Uznesenie nenapadnuté   v   zákonnej   lehote   aktívne   legitimovaným   veriteľom,   hoc   by   aj   bolo z materiálnych či formálnych dôvodov v rozpore so zákonom, by bolo nutné považovať za platné a záväzné.

Z hľadiska zachovania lehoty na podanie návrhu v zmysle § 35 ods. 8 ZKR možno konštatovať,   že   všetci   veritelia,   ktorí   sa   domáhajú   zrušenia   uznesení   schôdze   veriteľov úpadcu, podali návrh včas.“

K   aktívnej   procesnej   legitimácii   jednotlivých   veriteľov,   ktorí   podali   návrhyna zrušenie uznesení prijatých schôdzou veriteľov úpadcu 23. augusta 2013, okresný súdv napadnutom uznesení uviedol:

«Z prezenčnej listiny zo schôdze veriteľov úpadcu zo dňa 23. 8. 2013 súd zistil, že všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení schôdze veriteľov, mali správcom na schôdzi priznané hlasovacie práva aspoň v minimálnom rozsahu. Ak by súd posudzoval aktívnu legitimáciu veriteľov na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov iba na základe priznania hlasovacích práv správcom, musel by konštatovať, že všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení, majú aj aktívnu procesnú legitimáciu. V prípade veriteľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ však súd zistil, že ide o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané nesprávne. Pohľadávky spriaznených osôb sa v zmysle § 95 ods. 3 ZKR uspokojujú v poradí ako podriadené pohľadávky a v zmysle § 35 ods. 4 druhá veta ZKR s takýmito pohľadávkami nie spojené   hlasovacie   právo   na   schôdzi   veriteľov   ani   pasívne   volebné   právo   byť   volený do veriteľského výboru. Keďže veritelia ⬛⬛⬛⬛ a z týchto dôvodov v zmysle § 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 35 ods. 4 druhá veta ZKR nemali na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle § 35 ods. 8 ZKR, tak nemajú ani aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov...

je spriaznenou osobou dlžníka podľa § 9 ods. 1 písm. b) ZKR, nakoľko má v úpadcovi kvalifikovanú účasť. Skutočnosť, že tento veriteľ ⬛⬛⬛⬛ je spriaznenou osobou úpadcu vyplýva aj z odôvodnenia odvolania dlžníka ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 4 R 1/2012-1039 zo dňa 18. 12. 2012 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka..., v ktorom sa uvádza, že akcionár dlžníka, obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, previedol Zmluvou o kúpe finančných nástrojov, uzatvorenou dňa 15. 2. 2012, svoje akcie v spoločnosti na spoločnosť ⬛⬛⬛⬛.., ktorá od takto zrealizovaného prevodu vykonávala v zmysle dohody všetky práva akcionára v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ V rámci výkonu práv akcionára spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ uzatvorila potom spoločnosť

, so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ dňa 15. 2. 2012 Komisionársku zmluvu, ktorou sa jej účastníci dohodli, že v zozname akcionárov ostane aj naďalej zapísaná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ Keďže obchodná spoločnosť mala   v   tom   čase   v   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ kvalifikovanú   účasť,   uvedené potvrdzuje,   že   aj   keby   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ nebola   majiteľom   akcií úpadcu, samotný úpadca potvrdil, že od tohto dňa mala spoločnosť možnosť   uplatňovať   vplyv   na   riadení   úpadcu,   ktorý   je   porovnateľný   s   vplyvom zodpovedajúcim podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu tak, ako predpokladá § 9 ods. 3 ZKR.

Vzhľadom na to, že podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ je spoločníkom obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, pričom je majiteľom obchodného podielu v tejto spoločnosti vo výške 8000/14639, veriteľ ⬛⬛⬛⬛ je spriaznenou osobou dlžníka podľa § 9 ods. 1 písm. e) ZKR.

K podaniu veriteľa ⬛⬛⬛⬛ doručenému súdu dňa 2. 9. 2013 je potrebné uviesť nasledovné: tvrdí, že akcionárom úpadcu nikdy nebol, čo dokladuje odstúpením od Zmluvy o kúpe finančných nástrojov z 15. 2. 2012 s účinkami od počiatku. Toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti a listinným dôkazom v spise. Zmluva o prevode   finančných   nástrojov   je   uzatvorená   podľa   §   30   zákona   č.   566/2001   Z.   z. o cenných papieroch. Táto zmluva sa v zmysle § 30 ods. 1 zákona o cenných papieroch riadi   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   o   kúpnej   zmluve.   V   právnom   režime Obchodného zákonníka, ak dôjde k odstúpeniu od zmluvy, k zániku zmluvy dochádza s účinkami ex nunc, teda minimálne v čase od 15. 2. 2012 do 6. 7. 2012 mohla spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ uplatňovať v úpadcovi aspoň nepriamy vplyv v zmysle § 9 ods. 3 ZKR (ako však vyplýva z ďalšieho, tento vplyv podľa tvrdení dlžníka mohla spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ uplatňovať aj po tomto dátume), a to tak, že práva akcionára vykonávala spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ vo vlastnom mene na účet

na základe   Komisionárskej   zmluvy   z   15.   2.   2012...   S   poukazom   na Komisionársku zmluvu tak na uplatňovanie vplyvu ⬛⬛⬛⬛ nebol vôbec potrebný zápis v zozname akcionárov úpadcu. Ustanovenie § 9 ods. 3 ZKR myslí aj na takéto prípady spriaznenosti, keď za kvalifikovanú účasť považuje aj možnosť uplatňovania vplyvu na riadení právnickej osoby. Pre posúdenie, či niekto má alebo nemá kvalifikovanú účasť   nie   je   rozhodujúce,   či   právne   dohľadateľným   spôsobom   drží   podiel   v   právnickej osobe, ale či má možnosť uplatňovať vplyv na riadení právnickej osoby, čo možno preukázať aj fakticky, a to napríklad tým, ako sa správa dlžníkov manažment, komu si manažment dáva neformálne schvaľovať svoje rozhodnutia, kto aktívne vystupuje v mene spoločnosti ako „decisionmaker“ napriek tomu, že formálne nemá k právnickej osobe žiaden vzťah, a pod.   Pre   posúdenie   uvedeného   môžu   byť   rozhodujúce   aj   také   skutočnosti   ako   mailová korešpondencia,   spoločná   adresa   sídla,   právne   zastúpenie   tou   istou   advokátskou kanceláriou, splnomocnenie tých istých osôb v dôležitých veciach a pod. (citované podľa Pospíšil, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava, Iura edition, 2012, s.40). Uplatniac tieto kritériá naznačené odbornou literatúrou je možné priamo v obsahu   spisového   materiálu   nájsť   viacero   dôkazov   o   spriaznenosti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s úpadcom a ďalšími s úpadcom spriaznenými osobami:

- na č. l. 1076 sa nachádza Uznesenie Prezídia Policajného zboru SR, Úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-177/BPK-B-2011 z 15. 12. 2011, z ktorého vyplýva, že skupina osôb   spriaznených   s   úpadcom   bola   už   v   roku   2011   zastúpená

,   konateľom   súčasného   právneho   zástupcu a ⬛⬛⬛⬛,

- viaceré spriaznené osoby úpadcu, ktorých spriaznenosť bola priznaná samotným úpadcom a zistená a odôvodnená predchádzajúcimi rozhodnutiami Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Banskej Bystrici obsiahnutými v spise, sa v reštrukturalizačnom konaní dali zastúpiť buď priamo spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, alebo jej predsedníčkou predstavenstva, ktorá je zároveň jedinou akcionárkou tejto spoločnosti alebo členom jej dozornej rady, napr. na č. l. 483 sa nachádza splnomocnenie, ktorým splnomocňuje ⬛⬛⬛⬛,   člena   dozornej   rady na zastupovanie na schôdzi veriteľov dlžníka dňa 27. 7. 2012; na č. l. 592 sa nachádza splnomocnenie, ktorým ⬛⬛⬛⬛ splnomocnil predsedníčku predstavenstva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   na   zastupovanie   na   zasadnutí veriteľského výboru úpadcu dňa 5. 11. 2012; na č. l. 652 sa nachádza splnomocnenie ďalšej spriaznenej osoby úpadcu ⬛⬛⬛⬛ pre ⬛⬛⬛⬛, člena dozornej rady ⬛⬛⬛⬛, na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi dňa 30. 11. 2012; na č. l. 664 spriaznená osoba úpadcu splnomocňuje na   zastupovanie   na   schvaľovacej   schôdzi;   na   č.   l.   703   spriaznená   osoba   úpadcu ⬛⬛⬛⬛ udeľuje splnomocnenie ⬛⬛⬛⬛, členovi dozornej rady ⬛⬛⬛⬛, na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi

-   minulá   aj   súčasná   personálna   prepojenosť   členov   orgánov   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ s inými spriaznenými osobami úpadcu.

Tieto   skutočnosti   izolovane   sami   osebe   nedokazujú   spriaznenosť

s   úpadcom,   posúdené   však   vo   vzájomných   súvislostiach   a   v   kontexte predloženej Zmluvy o prevode finančných nástrojov a Komisionárskej zmluvy z 15. 2. 2012 a opakovaných tvrdení úpadcu o ⬛⬛⬛⬛ ako o akcionárovi úpadcu, znedôveryhodňujú   tvrdenia   a   dôkazy   predložené   veriteľom a odôvodňujú záver o spriaznenosti ⬛⬛⬛⬛ s úpadcom...»

Okresný súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že má „... vzhľadom na časové súvislosti, pochybnosti o hodnovernosti dôkazov, ktoré mu boli predložené veriteľom ⬛⬛⬛⬛ v prílohách podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013. Na č. l. 1094 sa nachádza   Rubopis   k   Hromadnej   akcii   úpadcu   série   B,   číslo   AH006,   ktorý   bol   súdu doručený úpadcom ako príloha jeho odvolania dňa 11. 1. 2013, na ktorom je vyznačený len jeden rubopis, a to prevod akcií z 15. 2. 2012 z ⬛⬛⬛⬛ na

Porovnaním toho istého Rubopisu, predloženého súdu veriteľom

v prílohe podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013, je možné konštatovať ich rozdielnosť.   Do   úvahy   prichádza   alternatíva,   že   dňa   11.   1.   2013   bola   súdu   dlžníkom predložená   nepravdivá   fotokópia   Rubopisu,   nezodpovedajúca   vtedy   aktuálnemu   stavu (bez rubopisu, ktorý mal byť vykonaný už viac ako šesť mesiacov predtým dňa 6. 7. 2012) alebo zápis na fotokópii Rubopisu predložený veriteľom ⬛⬛⬛⬛ je ante datovaný. Pochybnosti súdu vzbudzuje aj predloženie neúplnej fotokópie Zmluvy o kúpe finančných nástrojov z 15. 2. 2012. Predložením dvoch rozdielnych fotokópií listinného dôkazu (Rubopisu) mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, ktoré podozrenie súd z úradnej povinnosti postúpi na prešetrenie orgánom činným v trestnom konaní...

Zhrnúc   svoje   zistenia   a   závery   súd   konštatuje,   že   z   veriteľov   domáhajúcich   sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov úpadcu majú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu veritelia ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a Finančné riaditeľstvo SR, naopak aktívnu legitimáciu nemajú veritelia ⬛⬛⬛⬛ a Námietky   týchto   dvoch   veriteľov   voči   priznaniu   hlasovacích   práv   veriteľovi s argumentáciou, že rozhodnutie súdu o priznaní hlasovacích práv tomuto veriteľovi   je   „právne   bezvýznamné“,   je   z   ich   strany   ignorovaním   právoplatného a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia.   Nespokojnosť   veriteľa   so   spôsobom   rozhodnutia súdu nemôže viesť k jeho popieraniu a nerešpektovaniu.».

Zamietnutie   návrhu   na   zrušenie   uznesenia   č.   1   schôdze   veriteľov   okresný   súdodôvodnil takto:

„Možno konštatovať, že pokiaľ ide o napadnuté uznesenie č. 1 o výmene správcu, námietky do zápisnice o schôdzi veriteľov podali veritelia ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, títo však vzhľadom na svoju spriaznenosť s úpadcom nemali mať na schôdzi hlasovacie práva, a tak nemajú ani aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie tohto uznesenia. Zrušenia uznesenia č. 1 o výmene správcu sa domáhal aj veriteľ Slovenská republika - Finančné riaditeľstvo SR, avšak tento veriteľ voči prijatému uzneseniu č. 1 nevzniesol na schôdzi veriteľov námietku do zápisnice zo schôdze veriteľov a nesplnil tak jeden zo základných predpokladov na vyhovenie návrhu na zrušenie ním napadnutého uznesenia v zmysle § 35 ods. 8 ZKR. V tomto smere sa javí aj návrh veriteľa Slovenská republika   -   Finančné   riaditeľstvo   SR   ako   zmätočný,   keď   v   odôvodnení   svojho   návrhu namieta len pochybenia prijímania uznesenia o voľbe veriteľského výboru a nie o výmene správcu,   naproti   tomu   v   závere   svojho   návrhu   sa   domáha   zrušenia   všetkých   uznesení schôdze veriteľov bez ich bližšej špecifikácie. Dá sa vyvodiť, že veriteľ zrejme mal v úmysle napádať len uznesenie č. 2 o voľbe veriteľského výboru. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu č. 1 o výmene správcu teda možno uzavrieť, že hoci bolo napadnuté až troma veriteľmi, tak dvaja z nich vzhľadom na spriaznenosť s úpadcom na jeho napadnutie nemajú aktívnu legitimáciu a návrhu veriteľa Slovenská republika   Finančné riaditeľstvo SR nemožno vyhovieť pre nevznesenie odôvodnenej námietky do zápisnice zo schôdze veriteľov, a preto súd   návrhy   na   zrušenie   uznesenia   schôdze   veriteľov   úpadcu   č.   1   o   výmene   správcu zamietol.“

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu č. 2 o voľbe veriteľského výboru okresný súdv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Základným   predpokladom   pre   procesný   postup   súdu   pri   preskúmavaní napadnutého   uznesenia   je   prieskumu   schopná   zápisnica   zo   schôdze   veriteľov,   ktorá zachytáva obsah napadnutého uznesenia. Obsah zápisnice zo zasadania veriteľského výboru a schôdze veriteľov musí mať náležitosti stanovené v § 35 ods. 6 a v § 38 ods. 6 ZKR. V ostatnom   sa   na postup správcu   primerane   aplikujú ustanovenia O. s. p.   a súvisiacich predpisov... Zo zápisnice, resp. z prezenčnej listiny ako jej súčasti musí vyplývať, kto sa schôdze   veriteľov   alebo   zasadania   veriteľského   výboru   zúčastnil,   kto   za   účastníka konkurzného konania konal (§ 21 a § 24 O. s. p.) a na základe akých právnych skutočností (plnomocenstvo, poverenie a pod.). Pretože veriteľské orgány prijímajú svoje rozhodnutia na základe hlasovania, musí byť zrejmé, ktorý účastník hlasoval za prijatie rozhodnutia (resp.   z   praktických   dôvodov   hlasoval   proti,   resp.   sa   zdržal   hlasovania).   Samotné uvedenie počtu   hlasov   robí   výsledky   hlasovania   nepreskúmateľným,   čo   je   v   rozpore   aj s právnou istotou účastníkov konania (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR 16/2010 z 13. 4. 2010).

In   concreto   v   posudzovanom   prípade   absentuje   v   súdu   doručenej   zápisnici zo schôdze   veriteľov   uvedenie,   ktorý   veriteľ,   resp.   veritelia   hlasovali   za,   proti   prijatiu napadnutých uznesení, či sa hlasovania zdržali. Absencia uvedených náležitostí znemožňuje súdu riadny vecný prieskum námietok veriteľov voči napadnutým uzneseniam. Námietky veriteľov   smerovali   najmä   k   určeniu   hlasovacích   práv   a   k   tomu,   že   v   jednotlivých hlasovaniach hlasovali aj veritelia bez hlasovacích práv. Ak zápisnica neobsahuje údaje o tom, ako ktorí veritelia hlasovali, súd nevie preskúmať, či sa hlasovania v rozpore so ZKR zúčastnili aj veritelia, ktorým ZKR hlasovacie právo z rôznych dôvodov nepriznáva (napr. z dôvodu   spriaznenosti   veriteľov,   podriadenosti   pohľadávok   veriteľov,   popretia pohľadávky atď.)... V záujme naplnenia ústavného práva veriteľov na súdnu ochranu nie je možné absenciu náležitostí v správcom vyhotovenej zápisnici zo schôdze veriteľov pričítať na ich ujmu, a preto súd z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia uznesenie schôdze   veriteľov   č.   2,   ktorým   bol   zvolený   veriteľský   výbor   úpadcu,   zrušil.   Vzhľadom na zrušenie napadnutého uznesenia č. 2 pre jeho nepreskúmateľnosť súd bližšie neskúmal vecné dôvody jednotlivých veriteľov na zrušenie uznesenia obsiahnuté v ich v návrhoch, avšak   z predchádzajúcej   argumentácie   súdu   uvedenej   vyššie   je   zrejmé,   že   dôvodom na zrušenie   uznesenia   o   voľbe   veriteľského   výboru   je   aj   zvolenie   minimálne   jednej spriaznenej osoby s úpadcom za člena veriteľského výboru ( ⬛⬛⬛⬛ ). Vzhľadom   na   krátkosť   lehoty   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   zrušenie   uznesenia veriteľského výboru stanovenej v ZKR a aj samotné promptné rozhodnutie súdu v tejto veci súd nepovažuje za zmysluplné pozastavovať účinnosť napadnutého uznesenia č. 2, preto návrh veriteľov ⬛⬛⬛⬛, OTP a ⬛⬛⬛⬛ na pozastavenie účinkov napadnutého uznesenia č. 2 zamietol.“

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistilexistenciu   takých   skutočností,   ktoré   by   nasvedčovali,   že   ide   o   svojvoľné   alebo   zjavneneodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.Okresný   súd   dostatočne   opísal   všetky   skutočnosti,   z ktorých   pri   svojom   rozhodnutívychádzal.   Zrozumiteľne   pritom   vysvetlil,   v   čom   videl   spriaznenosť   sťažovatelieks úpadcom   podľa   §   9   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Napokon   okresný   súd   ajracionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých v zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurzea reštrukturalizácii nepovažoval sťažovateľky za aktívne procesne legitimované domáhať sazrušenia uznesení schôdze veriteľov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   riadne   a   ústavne   konformnýmspôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiskaprávneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jehoodôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Rovnako za ústavne akceptovateľný ústavný súd považuje postup okresného súdu,ktorý v nadväznosti na zamietnutie návrhov na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 1s poukazom na to, že nezistil žiadne zákonné prekážky, ktoré by správcovi, ktorého sizvolila schôdza veriteľov, bránili vo výkone funkcie správcu v tomto konkurznom konaní,uznesením č. k. 4 R 1/2012-1663 z 3. septembra 2013 rozhodol o výmene správcu.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   spriaznenou   osobouprávnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie

a) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokuristaalebo člen dozornej rady právnickej osoby,

b)   fyzická   osoba   alebo   iná   právnická   osoba,   ktorá   má   v   právnickej   osobekvalifikovanú účasť,

c) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokuristaalebo člen dozornej rady právnickej osoby uvedenej v písmene b),

d) blízka osoba fyzickej osoby uvedenej v písmenách a) až c),

e) iná právnická osoba, v ktorej má právnická osoba alebo niektorá z osôb uvedenýchv písmenách a) až d) kvalifikovanú účasť.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou fyzickejosoby sa na účely tohto zákona rozumie blízka osoba fyzickej osoby, ako aj právnickáosoba, v ktorej má fyzická osoba alebo blízka osoba fyzickej osoby kvalifikovanú účasť.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii kvalifikovanou účasťou sana účely tohto zákona rozumie priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 %na základnom imaní právnickej osoby alebo hlasovacích právach v právnickej osobe alebomožnosť uplatňovania vplyvu na riadení právnickej osoby, ktorý je porovnateľný s vplyvomzodpovedajúcim tomuto podielu; nepriamym podielom sa na účely tohto zákona rozumiepodiel držaný sprostredkovane prostredníctvom právnických osôb, v ktorých má držiteľnepriameho podielu kvalifikovanú účasť.

Podľa § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd nerozhodol inak,právo hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v   čase konaniaschôdze veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno eurozistenej sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Veriteľ pohľadávky spojenej so záväzkompodriadenosti podľa osobitného zákona (ďalej len „podriadený veriteľ“) ani veriteľ, ktorý sav konkurze uspokojuje v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdziveriteľov ani právo byť volený do veriteľského výboru.

Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každý veriteľ oprávnenýna schôdzi   veriteľov   hlasovať   sa   môže   do   piatich   dní   od   skončenia   schôdze   veriteľovdomáhať,   aby   súd   zrušil   uznesenie   schôdze   veriteľov,   ak   uplatnil   na   schôdzi   veriteľovdo zápisnice   odôvodnenú   námietku   rozporu   prijatého   uznesenia   so   zákonom;   uzneseniemožno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľovv rozpore so zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenianávrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutiavo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Podľa   §   36   ods.   1   prvej   a   druhej   vety   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizáciido pôsobnosti schôdze veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcusa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov.

Podľa § 36 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa schôdza veriteľovuznesenie na výmene správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľovjedným uznesením odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schválenéhoschôdzou veriteľov.

V   danom   prípade   sťažovateľkami   napadnuté   uznesenia   okresného   súduz 21. augusta 2013   a   z   3.   septembra   2013   znesú   podľa   názoru   ústavného   súdu   kritériákladené   na rozhodnutia   všeobecných   súdov   vyplývajúce   z   ústavných   záruk   základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj predpoklad,že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite(m. m. II. ÚS 63/06). Zo sťažnosti aj napriek rozsiahlosti v nej formulovanej argumentácieústavnému súdu nevyplývajú ani konkrétne dôvody a skutočnosti signalizujúce porušeniesťažovateľkami označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmiuzneseniami okresného súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144ods. 1 ústavy označených sťažovateľkami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálnesignalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšiekonanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, a pretosa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014