znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 808/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Jánom   Vajdom,   Hviezdoslavovo   námestie   201,   Námestovo,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 4/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2014 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 4/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 10 C 4/2012 odo dňa 2.1.2012 do súčasnosti prebieha konanie v právnej veci žalobkyne: K. S..., zast. JUDr. Peter Janči, advokát... proti žalovanému: J. P..., zast. JUDr. Ján Vajda, advokát... o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „Listom zo dňa 4.10.2012, ktorý bol Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   osobne   doručený   dňa   4.10.2012   som   JUDr.   Ivete Žiškovej,   predsedníčke   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   podal   sťažnosť   na   prieťahy v tomto konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch...

Listom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. Spr 1153/12-3 zo dňa 2.11.2012 mi bolo   oznámené,   že   súd   koná   v   primeraných   lehotách   a   moja   sťažnosť   je   nedôvodná... Podaním tejto sťažnosti som splnil zákonnú podmienku uvedenú v § 53 ods. 1 zákona SNR č. 38/1993   Z.z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších zmien...

V konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 10 C 4/2012 nejde   o   právne   zložitú   vec,   ide   o   vec   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   t.j.   konanie ku ktorému existuje rozsiahla súdna judikatúra. I napriek tomu konanie v tejto veci trvá 2 roky a 9 mesiacov a do dnešného dňa nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

... Z obsahu spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 10 C 4/2012 je zrejmé, že ja,   sťažovateľ   som   nezavinil   predlžovanie   tohto   konania.   Predlžovanie   tohto   konania zavinila   žalobkyňa   tým,   že   podala   na   súd   nesprávne   vypracovanú   žalobu,   ktorej   petit nebol   /a   stále   nie   je/   v   súlade   so   stavom   katastra   nehnuteľností.   Túto   svoju   žalobu opakovane zmenila. Okresný súd Liptovský Mikuláš takéto konanie žalobkyne toleruje s ohľadom na jej vek, čím dochádza k porušovaniu zásady rovnosti účastníkov konania a k neustálemu predlžovaniu konania...

V tejto veci som podaním zo dňa 14.11.2012 podal ústavnú sťažnosť pre porušenie môjho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov...   Uznesením Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   Košiciach   sp.zn.   III.   ÚS   597/2012-10   zo   dňa

11.12.2012 bola táto moja sťažnosť odmietnutá... Z obsahu spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 10 C 4/2012 je zrejmé, že po podaní tejto mojej ústavnej sťažnosti a po vydaní   uznesenia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   Košiciach   sp.zn.   sp.zn. III. ÚS 597/2012-10   zo   dňa   11.12.2012   sa   vo   veci   nič   nezmenilo   a   v   tomto   konaní   sú naďalej prieťahy.“.

Podľa názoru sťažovateľa „V konaní sú neodôvodnené prieťahy, čím sa toto konanie neúmerne predlžuje, hoci vo veci bolo možné rozhodnúť na prvom pojednávaní konanom dňa 14.6.2012 a zamietnuť žalobu žalobkyne, čo by bolo v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 OSP.

Už iba samotná skutočnosť, že konanie v tejto veci trvá 2 roky a 9 mesiacov a do dnešného dňa nebolo vo veci vydané meritórne rozhodnutie je dôkazom porušenie môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto dĺžka konania predlžuje stav mojej právnej neistoty do tej miery, že moje právo na súdnu ochranu sa stáva iba iluzórnym právom.“.

Sťažovateľ   žiada   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 €,   ktoré   odôvodňuje   pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty   trvajúcim   dva   roky a deväť mesiacov, ktorý mu spôsobuje nielen materiálnu ujmu, ale aj ujmu nemateriálnu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp.zn. 10 C 4/2012 porušené bolo.

Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 10 C 4/2012 konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi J. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-EUR, ktoré je Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi...   do 2 mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi J. P. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 284,08 EUR, ktoré je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný zaplatiť... na účet advokáta JUDr. Jána Vajdu č.ú... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 4/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   4/2012,   ktorý   si   ústavný   súd   pre   účel predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že namietané konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení žalovaného, začalo 2. januára 2012 podaním žaloby   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   predmetom   ktorej   boli   nehnuteľnosti. Dňa 31. januára 2012 žalobkyňa zaplatila súdny poplatok za podanie žaloby. Dňa 3. mája 2012 okresný súd vyžiadal z Katastrálneho úradu v Žiline (ďalej len „katastrálny úrad“) spisový materiál č... týkajúci sa sporných nehnuteľností. Dňa 14. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účel mimosúdneho riešenia sporu, resp. uzavretia súdneho zmieru. Aj pojednávanie uskutočnené 12. júla 2012 bolo so súhlasom účastníkov konania   odročené   pre   účel   mimosúdneho   riešenia   sporu.   Na   pojednávaní   vykonanom 4. októbra   2012   zákonná   sudkyňa   vykonala   dokazovanie,   rozhodla   o   pripustení   zmeny návrhu a odročila vec pre účely ďalšieho dokazovania. Dňa 29. októbra 2012 okresný súd požiadal   katastrálny   úrad   o   zaslanie   správy   týkajúcej   sa   zmien   zápisu   sporných nehnuteľností,   ku   ktorým   malo dôjsť   na   základe   kombinatória.   Pojednávanie   nariadené na 15. november 2012 sa neuskutočnilo z dôvodu náhleho ochorenia zákonnej sudkyne. Dňa 18. januára 2013 okresný súd vyzval žalobkyňu na oznámenie jej návrhu ďalšieho procesného   postupu   vo   veci   vzhľadom   na   predloženie   darovacej   zmluvy,   ktorá   bola uzatvorená medzi účastníkmi sporu 18. decembra 2012 a predmetom ktorej sú aj sporné nehnuteľnosti.   Dňa   4.   februára   2013   žalobkyňa   oznámila,   že   sťažovateľ   nesplnil   svoju povinnosť a nedoručil   jej predmetnú darovaciu   zmluvu s uznaným podpisom   prevodcu v potrebnom počte rovnopisov a z tohto dôvodu nedošlo k rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho   práva.   Preto   ďalší   procesný   postup vo   veci   oznámi do   28.   februára 2013. Dňa 6. marca 2013 okresný súd opätovne vyzval žalobkyňu na oznámenie, aký procesný postup   vo   veci   navrhuje.   Dňa   11.   marca   2013   právny   zástupca   žalobkyne   požiadal o predĺženie   lehoty   (do   31. marca   2013)   na oznámenie požadovaných   skutočností   súdu z dôvodu,   že žalobkyňa je po ťažkej   operácii. Dňa 9. apríla 2013 okresný súd urgoval žalobkyňu na splnenie výzvy zo 6. marca 2013. Dňa 24. apríla 2013 žalobkyňa oznámila, že aj napriek jej opakovaným výzvam nedošlo zo strany sťažovateľa k splneniu povinnosti v súvislosti s uzatvorenou darovacou zmluvou, a požiadala okresný súd, aby vyzval odporcu na oznámenie, či mieni splniť podmienky dohodnuté v darovacej zmluve. Dňa 4. júna 2013 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či splnil povinnosť vyplývajúcu „z článku V, ods. 3 darovacej zmluvy zo dňa 18. 12. 2012“ a či tak mieni urobiť. Dňa 26. júla 2013 sťažovateľ oznámil, že uvedenú povinnosť nesplnil „vzhľadom na neadekvátne správanie žalobkyne k nemu po uzavretí tejto darovacej zmluvy“. Zároveň oznámil, že túto darovaciu zmluvu   nie   je   ochotný   podpísať   a   že   žalobkyni   predložil   iný   návrh   na   mimosúdne vyriešenie   veci.   Dňa   24.   júla   2014   okresný   súd   vyzval   žalobkyňu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažovateľom   tvrdenej   skutočnosti   o   inom   návrhu   na   mimosúdne   riešenie   sporu   a   na oznámenie ďalšieho procesného postupu. Dňa 2. septembra 2014 žalobkyňa oznámila, že žiadny návrh na mimosúdne riešenie sporu jej nebol zo strany sťažovateľa predložený, a požiadala   okresný   súd,   aby   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   jeho   tvrdenia. Dňa 28. októbra 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. december 2014, súčasne požiadal príslušný katastrálny odbor o zapožičanie súvisiaceho spisového materiálu.

Z uvedeného prehľadu procesných úkonov vyplýva, že namietané konanie trvá ku dňu podania ústavnej sťažnosti 2 roky a 9 mesiacov. Okresný súd konal vo veci plynulo až do   26.   júla   2013,   keď   sťažovateľ   ako   žalovaný   oznámil   okresnému   súdu,   že   predložil žalobkyni „iný návrh na mimosúdne vyriešenie veci“. V období od 26. júla 2013 do 24. júla 2014, teda takmer jeden rok, bol okresný súd vo veci nečinný. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,   že   jedným   z   atribútov   činnosti   súdu   po   podaní   návrhu   je   požiadavka na zmierlivé vyriešenie veci tam, kde je to možné (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). O zmier sa má súd vždy pokúsiť. Až vtedy, keď zlyhajú pokusy súdu o zmierlivé vyriešenie   veci,   možno   vec   meritórne   prejednať.   Preto   za   situácie,   keď   sporové   strany opakovane   deklarujú   snahu   o mimosúdne   vyriešenie   sporu,   a   konajúci   súd   poskytne sporovým   stranám   pre   tento   účel   časový   priestor,   nemožno   nekonanie   okresného   súdu v uvedenom období hodnotiť ako postup spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.

Pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že ani samotný sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca,   neprispeli   k   urýchleniu   konania   tým,   že   nepreberali   zásielky   okresného   súdu (zásielka   adresovaná   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   bola   v   dvoch   prípadoch   vrátená okresnému súdu ako neprevzatá v odbernej lehote).

Z   aktuálneho   stavu   konania   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   opätovne   koná. Po vyjadrení žalobkyne, že nedošlo k zavŕšeniu pôvodnej mimosúdnej dohody a iný návrh na mimosúdne riešenie sporu jej nebol zo strany sťažovateľa predložený (aj napriek jeho tvrdeniu), okresný súd nariadil vo veci pojednávanie.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, ak ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci doterajší postup okresného súdu   v   namietanom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita   s   prihliadnutím na všetky okolnosti konania okresného súdu nedosiahla podľa názoru ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcu   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 4/2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   do   úvahy prichádzalo odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   priebehu   konania   podal   4. októbra 2012 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní. Predsedníčka   okresného   súdu   v   odpovedi   na   uvedenú   sťažnosť   z   2.   novembra   2012 konštatovala   jej   nedôvodnosť,   pričom   uviedla,   že „súd   vo   veci   konal   v   primeraných lehotách“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podaním sťažnosti zo 4. októbra 2012 „splnil zákonnú podmienku uvedenú v § 53 ods. 1 zákona SNR č. 38/1993 Z. z.“, toto jeho tvrdenie   nemožno   akceptovať.   Sťažovateľ   sa   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   na   vedenie okresného súdu len desať mesiacov po začatí konania, navyše v období, keď okresný súd konal plynule a pojednávania ním nariadené boli odročené len z dôvodu prezentovanej vôle účastníkov konania vyriešiť spor zmierne. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť   bola   v   okolnostiach   prípadu   zo   strany   sťažovateľa   iba   formálnym   úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by bola podaná   práve   v   čase,   keď   okresný   súd   nekonal (už   spomínané obdobie   jedného   roka). Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal v priebehu namietaného   konania   sťažnosť   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   takéto   formálne   využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie   podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014