SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 807/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Boris Reken, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009, za účasti Okresnéhosúdu Komárno, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.1 T 171/2009 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.1 T 171/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účetjeho právnej zástupkyne REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Boris Reken, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ jestranou napadnutého súdneho konania vedeného okresným súdom v procesnom postaveníobžalovaného. Dňa 26. novembra 2009 podala prokurátorka Vojenskej obvodnejprokuratúry Bratislava III (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) na sťažovateľaobžalobu vo veci spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa§ 158 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný zákon“).
Sťažovateľ k doterajšiemu priebehu napadnutého konania v sťažnosti uvádza:„Som toho názoru, že dĺžka doby trvania trestného konania v trvaní 10 rokov (119 mesiacov) od 15. 02. 2005, resp. 02. 03. 2005 (vznesenie obvinenia) do dátumu spracovania tejto sťažnosti, už sama o sebe nie je ničím ospravedlniteľná... Už 10 rokov... som nezákonne trestne stíhaný napriek tomu, že som sa nedopustil žiadneho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, teda ani prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 158 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 613/2004 Z. z. Od začiatku trestného konania zastávam názor, že som bol nezákonnej zadržaný, nezákonnej obvinený, nezákonne vzatý do väzby a žiaľ, do dnešného dňa nezákonne trestne stíhaný... V mojom prípade k porušeniu ústavným poriadkom zaručených práv dochádza od samého začiatku trestného konania tým, že orgány verejnej moci nesprávne aplikujú právne normy, takže sa právne závery v ich rozhodnutiach dostávajú do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami. Argument. Konania, ktoré sa mi kladú za vinu, jednak som nikdy nespáchal a ani len v teoretickej rovine spáchať nemohol...“
Vo vzťahu k procesným úkonom vykonaným v prípravnom konaní (výsluchysvedkov—poškodených) sťažovateľ namieta, že boli vykonané„jednostranne, bez upresňujúcich otázok a preto tvrdenia policajtov sa javia ako všeobecné a ničím nepodložené. Mnohé ich tvrdenia sú hypotetické, vzťahujú sa do budúcna a dokonca namiesto toho, aby podrobne a vecne vypovedali, vyslovujú iba svoje ničím nepodložené názory, prípadne dojmy... Obdobne, pokiaľ ide o konfrontácie v prípravnom konaní, tieto boli vykonané nie medzi mnou ako obvineným a svedkom, čo by bol aspoň formálne správny postup, ale boli v prevažnej miere vykonané medzi mnou ako obvineným a svedkom – poškodeným, čo v mojom prípade je nenáležité a nezákonné, pretože tak ako už bolo uvedené, policajti pri uvedenej právnej kvalifikácii nemohli mať procesné postavenie svedka – poškodeného.“.
K prehľadu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konanísťažovateľ uvádza, že„... prehľad svedčí o tom, že súd síce pravidelne koná, otázkou však zostáva, či tieto úkony, ktoré boli vykonané za 14 mesiacov, by sa nedali vykonať v priebehu 1 týždňa (ak by pojednávania boli nariadené na každý deň), resp. maximálne v priebehu 1 mesiaca. Zodpovedanie tejto otázky však ponechávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Bez významu nie je ani skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo vytýčené na 25. 09. 2013 o 08.30 h, ktoré sa však neuskutočnilo, pretože obžaloba nebola včas zaslaná obhajcovi. Dokonca jedno pojednávanie bolo odročené cca 1,5 h pred pojednávaním.“.
Sumarizujúc svoje námietky, sťažovateľ uvádza:„Namietam neefektívnu, nesprávnu a neodbornú činnosť orgánov verejnej moci, čo v konečnom dôsledku je primárnou príčinou tejto neúnosnej doby trvania trestného konania (119 mesiacov do doby spracovania tejto sťažnosti), ktorú v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu a štrasburskej judikatúry možno považovať za extrémne neprimeranú, a to o to viac, že nejde o civilné konania, ale o konanie trestné.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom orgánov verejnej moci – v aktuálnom štádiu konania – Okresným súdom Komárno, v konaní vedenom pod číslom konania 1 T/171/2009 porušené bolo. II. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 41 000,- € (slovom štyridsaťjeden tisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Orgánu verejnej moci – Okresnému súdu Komárno prikazuje, aby v konaní vedenom pod číslom konania 1T/171/2009, konal bez zbytočných prieťahov.
IV. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“
Sťažovateľ odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že„v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania, prejavujúceho sa nesústredenou, neodbornou, neefektívnou činnosťou orgánov verejnej moci v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku sa dlhodobo (trvalo) nachádzam v stave právnej neistoty a v stave ťažkej životnej situácii“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 807/2015-22z 2. decembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňusťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby savyjadril k sťažnosti. Sťažovateľ a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, ženetrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenie sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 840/15z 18. januára 2016, v ktorom popri prehľade procesných úkonov vykonaných v napadnutomkonaní uvádza:
«Už v čase podania obžaloby na súd t. j. koncom roku 2009 spis obsahoval 2456 strán, ktoré museli naštudovať všetci sudcovia, ktorí v predmetnej veci konali. To znamená, že už pri vydávaní trestného rozkazu bolo potrebné spis riadne naštudovať a až potom po dôkladnom zvážení rozhodnúť vo veci. Z môjho pohľadu je v rámci konania objektívnou prekážkou tá skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci konali už celkom štyria sudcovia a pre možné, zákonné prekážky (vzdanie sa funkcie sudcu, prerozdelenie spisov a kariérny postup sudcu) nebolo vo veci možné doposiaľ právoplatne rozhodnúť. Proti trestnému rozkazu bol podaný odpor, pričom v podaní zo dňa 8. 7. 2013 obžalovaný žiadal vypočuť všetkých policajtov (svedkov) vypočutých počas prípravného konania. Je zrejmé, že sťažovateľ tieto z pohľadu súdu objektívne okolnosti a skutočnosti, nepovažuje v priezore svojho subjektívneho, za dôvodné.
Momentálne má spis 2845 strán a 6 zväzkov príloh, pričom sťažovateľ v pozícii obžalovaného žiadal, aby boli pred súdom vypočutí všetci svedkovia z prípravného konania, ako aj prípadní ďalší svedkovia súd, ktorý rešpektoval a akceptoval jeho procesné návrhy, vykonáva rozsiahle dokazovanie, ktoré musí vykonať na hlavných pojednávaniach, pričom je nutné prihliadať aj na to, že zákonná sudkyňa, ale aj ostatní sudcovia, ktorí konali v tejto veci nie sú pracovne zaťažení iba touto jedinou trestnou vecou.
Počas dokazovania je potrebné náležité zistiť skutkový stav veci a následne správne zákonne a spravodlivo rozhodnúť, čo v niektorých prípadoch trvá dlhšiu dobu a môže byť spôsobené aj objektívnymi okolnosťami. Zo strany sťažovateľa však pripisovať obdobie od 15. 2. 2005 resp. 2. 3. 2005 do 26. 11. 2009 (t. j. od vznesenia obvinenia až do podania obžaloby) „neefektívnemu, nesprávnemu a neodbornému konaniu“ Okresného súdu Komárno je vylúčené, pretože v tomto štádiu konania t. j. v štádiu prípravného konania, Okresný súd Komárno vo veci nekonal a nerozhodoval.
V období od podania obžaloby t. j. od 26. 11. 2009 prakticky po dobu piatich rokov súd koná priebežne v rámci svojich personálnych možností a nakoľko došlo k zmene zákonných sudcov, musel aj v súlade so zákonom opätovne vykonať dokazovanie. Tieto objektívne skutočnosti nesporne taktiež prispeli k tomu, že vec ešte nie je právoplatne skončená, ale ide o také skutočnosti, ktoré sú nepredvídateľnými okolnosťami a žiaden zákonný sudca za ne nemôže niesť žiadne následky. Naďalej som toho názoru, že všetci sudcovia, ktorí v predmetnej trestnej veci konali a konajú nevytvárajú priestor pre zbytočné prieťahy v konaní. Úkony, ktoré boli v tejto veci Okresným súdom Komárno vykonané a bližšie rozvedené, v tomto vyjadrení objektívne nespôsobili žiadne prieťahy, medzi jednotlivými úkonmi sú s poukazom na reálnu zaťaženosť sudcov a súdu, ale aj súdov v rámci Slovenskej republiky akceptovateľné. Procesné postupy súdu v predmetnej veci vždy smerovali a smerujú ku skončeniu veci, pričom súd prejednával a prejednáva vec priebežne, plynulé rešpektuje a dodržiava procesné, zákonné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré neumožňovali v pokračovaní trestného konania po zákonom vynútených zmenách zákonných sudcov.
V neposlednom smere je však potrebné poukázať aj na správanie obžalovaného v konaní, ktorý taktiež procesnými prekážkami, žiadosťami o odročenie pojednávaní (podrobne uvedené v chronológii úkonov), neustálymi návrhmi na doplnenie dokazovania, námietkami voči dôkazným prostriedkom, námietkou zaujatosti a pod. spôsoboval a spôsobuje, že doteraz nebolo možné právoplatne skončiť uvedenú trestnú vec. Dôkazom toho je aj časový rozsah t. j. doba jednotlivých hlavných pojednávaní, ktoré často trvajú 6 až 8 hodín.»
Sťažovateľ, reagujúc na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podaní doručenomústavnému súdu 16. februára 2016 okrem iného uvádza:
„Extrémna doba trestného stíhania (viac ako 11 rokov) sama o sebe a bez ďalšieho je nepochybným a ničím neospravedlniteľným prieťahov v trestnom konaní, o tejto skutočnosti nemôže mať nikto pochybnosti. Preto otázka prieťahu v trestnom konaní je z hľadiska čisto formálneho (matematického) veľmi jednoduchá. Ja však primárne nenamietam formálne hľadisko, ale naopak, hľadisko materiálne. Erudovaným preštudovaním trestného spisu totiž bolo možné dospieť k záveru, že už samotná obžaloba prokurátora mala byť odporcom odmietnutá, z dôvodu porušenie ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorým sa má zabezpečiť riadne objasnenie veci (nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení) a zásadného porušenia práva na obhajobu. Ďalej, už laickej verejnosti je známe, že konanie pred orgánmi ochrany práv sa posudzuje ako jeden celok, bez ohľadu na to, či ide o trestné konanie alebo civilné konanie. Ja sa nachádzam už viac ako 11 rokov v neznesiteľnej situácii a v stave právnej neistoty...“
Súčasťou podania sťažovateľa bolo aj doplnenie petitu, ktorým sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „túto otázku neponechal bez povšimnutia“ a rozhodol takto:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... spisová značka ČVS: UIS-2/KOK-V-2006 (pôvodne ČTS: UIS-18/KOK-2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a vyšetrovanie skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené bolo.“
II.
Zo spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 171/2009 ústavný súd zistil tietoskutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania:
1. Dňa 26. novembra 2009 prokurátorka vojenskej obvodnej prokuratúry podalana sťažovateľa obžalobu pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súlades § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
2. V dňoch 23. februára 2010 a následne 6. júla 2010 došlo k zmene zákonnéhosudcu vo veci.
3. Dňa 29. septembra 2011 okresný súd vydal trestný rozkaz, ktorý následnedoručoval s obžalobou a výzvou na vyjadrenie sa k obžalobe stranám v napadnutom konaní.
4. Proti trestnému rozkazu podal sťažovateľ 11. októbra 2011 odpor.
5. Od 1. novembra 2011 sa v zmysle § 46 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) príslušnouna konanie vo veci sťažovateľa pred okresným súdom stala Okresná prokuratúra Komárno(ďalej len „okresná prokuratúra“).
6. Dňa 23. februára 2012 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčastiobhajcu sťažovateľa na hlavnom pojednávaní nariadenom na 1. marec 2012 z dôvodukolízie pojednávaní a žiadosť obhajcu sťažovateľa o určenie nového termínu hlavnéhopojednávania.
7. Dňa 24. februára 2012 bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 9. máj2012. Hlavné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 9. mája 2012, bolo odročené na 15. august2012 na účely predvolania svedka, ktorý však 30. júla 2012 svoju neúčasť na pojednávanínariadenom na 15. august 2012 ospravedlnil. Napriek tomu sa 15. augusta 2012 hlavnépojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na 21. november 2012 na účely predvolaniasvedka.
8. Z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa na pojednávanínariadenom na 15. august 2012 a možnosti marenia termínu hlavného pojednávania okresnýsúd opatrením č. k. 1 T 171/2009-2528 z 5. októbra 2012 ustanovil sťažovateľovi náhradnúobhajkyňu.
9. Dňa 21. novembra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 20. február 2013 na predvolanie a výsluchu svedka.
10. Hlavné pojednávanie nariadené na 20. február 2013 bolo 15. januára 2013zrušené z dôvodu prerozdelenia trestnej veci podľa § 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o súdoch“) pre výraznú nerovnomernosť v zaťaženosti zákonného sudcu(k zmene zákonného sudcu došlo 16. januára 2013).
11. Zákonný sudca vyzval 5. marca 2013 obhajcu sťažovateľa na vyjadrenie sak podanému odporu proti trestnému rozkazu. Obhajca sťažovateľa 3. apríla 2013 okresnémusúdu oznámil, že odpor proti trestnému rozkazu berie späť. Okresný súd následne 17. apríla2013 obhajcu sťažovateľa vyzval na zaslanie oznámenia o späťvzatí odporu proti trestnémurozkazu poštou s podpisom sťažovateľa.
12. Sťažovateľ 25. apríla 2013 okresnému súdu oznámil, že na podanom odpore protitrestnému rozkazu trvá.
13. Dňa 9. mája 2013 sťažovateľ odvolal splnomocnenie na svoje zastupovaniev predmetnom trestnom konaní obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ a predložil splnomocneniena svoje zastupovanie udelené ⬛⬛⬛⬛.
14. Dňa 12. júna 2013 bolo na účely výsluchu svedkov nariadené hlavnépojednávanie na 25. september 2013; sťažovateľ bol zároveň vyzvaný na predloženienávrhov na vykonanie dôkazov, ktoré okresnému súdu doručil 9. júla 2013.
15. Dňa 5. augusta 2013 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že odvolalsplnomocnenie na svojej zastupovanie udelené obhajcovia zároveň 30. augusta 2013 predložil splnomocnenie na svoje zastupovanie iným obhajcom.
16. Dňa 11. septembra 2009 predvolaný svedok ospravedlnil svoju neúčasťna pojednávaní nariadenom na 25. september 2013. Z úradného záznamu z 23. septembra2013 vyplýva, že zákonný sudca zistil zmenu v právnom zastupovaní sťažovateľa až v tentodeň, v dôsledku čoho bolo pre vadu v doručovaní predvolania hlavné pojednávanienariadené na 25. september 2013 zrušené; následne okresný súd novému obhajcovisťažovateľa doručoval obžalobu.
17. Dňa 25. novembra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 24. február 2014 na účely predvolania svedkov.
18. Dňa 11. decembra 2013 sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatostiproti sudcom okresného súdu a prokurátorom okresnej prokuratúry a návrh na odňatie vecia jejprikázanieinémuokresnémusúdu.Okresnáprokuratúrauznesenímč. k. 2 Pv 623/2011-19 zo 16. decembra 2013 nevylúčila prokurátorku tamojšej prokuratúryz vykonávania úkonov trestného konania. Z dôvodu návrhu sťažovateľa na odňatie veci a jejprikázanie inému okresnému súdu bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predloženýna rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 9. januára 2013. Krajskýsúd rozhodol o návrhu sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 16. januára 2014 uznesenímsp. zn. 4 Nto 1/2014 tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodňal.
19. Dňa 30. januára 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie vo veci,ktoré bolo následne doručované okresnej prokuratúre.
20. Dňa 24. februára 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 24. marec 2014 na účely predvolania svedkov; hlavné pojednávanie nariadenéna 24. marec 2014 sa neuskutočnilo.
21. Dňa 7. apríla 2014 okresný súd zrušil opatrenie o ustanovení náhradného obhajcusťažovateľa.
22. Dňa 28. apríla 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 23. jún 2014.
23. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 23. júna 2014 vyjadrenie vo veci; zároveň sauskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. september 2014 na účely predvolaniaa výsluch svedkov.
24. Dňa 26. júna 2014 okresný súd dožiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru(ďalej len „okresné riaditeľstvo“) o doručenie predvolania svedkovi.
25. Dňa 29. septembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 20. október 2014 na účely predvolania svedkov; zákonný sudca dožiadal o doručeniepredvolania svedkov okresné riaditeľstvo.
26. Dňa 20. októbra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 19. november 2014 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu; zákonný sudcadožiadal o doručenie predvolaní svedkov Okresné riaditeľstvo Policajného zborua okresné riaditeľstvo.
27. Dňa 19. novembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 26. január 2015 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Dňa 24. novembra 2014zákonný sudca požiadal o predvedenie svedka na hlavné pojednávanie nariadenéna 26. január 2015 Obvodné oddelenie Policajného zboru
28. Dňa 26. januára 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 23. február 2015 s tým, že zákonný sudca opätovne požiadal o predvedenie svedkaokresné riaditeľstvo a predvolal na výsluch ďalších svedkov.
29. Dňa 19. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčastisvedka na hlavnom pojednávaní nariadenom na 23. február 2015 pre neodkladné pracovnézáležitosti.
30. Dňa 23. februára 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 31. marec 2015 na účely opätovného predvolania svedkov; sťažovateľ zároveň doručilnávrh na vykonanie dôkazov – výsluch všetkých policajtov vypočutých počas prípravnéhokonania v procesnom postavení svedkov, ktorý bol doručovaný okresnej prokuratúre.
31. Okresné riaditeľstvo 27. februára 2015 oznámilo okresnému súdu negatívnyvýsledok vo veci predvedenia svedka. Zákonný sudca následne 18. marca 2015 dožiadalo predvedenie svedka Obvodné oddelenie Policajného zboru
32. Dňa 31. marca 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 11. máj 2015 na účely predvolania ďalších svedkov (predvedenie svedka Obvodnýmoddelením Policajného zborubolo neúspešné).
33. Dňa 2. apríla 2015 okresné riaditeľstvo oznámilo okresnému súdu negatívnyvýsledok vo veci predvedenia svedka. Dňa 15. apríla 2015 zákonný sudca dožiadal Okresnériaditeľstvo Policajného zboru ⬛⬛⬛⬛ o doručenie predvolania svedkovi.
34. Dňa 11. mája 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 24. jún 2015 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Zákonný sudca 18. mája 2015požiadal okresné riaditeľstvo o doručenie predvolania svedkovi. Dňa 22. júna 2015predvolaný svedok ospravedlnil svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenomna 24. júna 2015.
35. Dňa 24. júna 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 28. september 2015 na účely predvolania a výsluch ďalších svedkov.
36. Dňa 13. júla 2015 zákonný sudca požiadal okresné riaditeľstvo a Obvodnéoddelenie Policajného zboruo doručenie predvolaní svedkov.
37. Dňa 23. septembra 2015 bol zrušený termín hlavného pojednávania nariadenéhona 28. september 2015; nový termín hlavného pojednávania bol určený na 2. november2015. Obhajca sťažovateľa okresnému súdu 2. novembra 2015 ospravedlnil svoju neúčasťna hlavnom pojednávaní z dôvodu zdravotných komplikácií a súčasne oznámil, žesťažovateľ súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Hlavné pojednávanie boloodročené na 3. február 2016 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Zákonný sudcadožiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru ⬛⬛⬛⬛ o doručenie zásielkypredvolanému svedkovi.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009, v ktorom vystupujena strane obžalovaného.
Vzhľadom na skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho reakcii na vyjadreniepredsedu okresného súdu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, žesťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 16. februára 2016 (v časti II tohtopodania označenej nadpisom„Doplnenie petitu“, pozn.) doplnil pôvodne navrhnutý petittak, aby ústavný súd nad rámec pôvodne navrhnutého petitu vo svojom rozhodnutí tiežvyslovil, že jeho„... Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3 a čl. 13 dohovoru“ boli porušené (aj) „inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“ v konaní vedenom pod „ČVS: UIS-2/KOK-V-2006 (pôvodne ČTS: UIS-18/KOK- 2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a vyšetrovanie skončil nezákonný a neústavný štátny orgán...“.
V nadväznosti na uvedený návrh sťažovateľa ústavný súd s poukazom na § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde zdôrazňuje, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdomkvalifikovane právne zastúpený, v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. februára 2015napadol len postup okresného súdu v napadnutom konaní a domáhal sa v tejto súvislostivyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z pôvodne navrhnutého petitu a rešpektujúc § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde, ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 807/2015 z 2. decembra2015 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie (len) v rozsahu namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v napadnutom konaní. V súlade so zmyslom a účelom § 20 ods. 4 v spojenís § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde bol označeným uznesením o prijatí sťažnostina ďalšie konanie vymedzený predmet konania, ktorým je ústavný súd v ďalšom priebehukonania viazaný, t. j. nemôže ho (ani na návrh účastníkov konania) meniť ani dopĺňať.Ústavný súd preto rozhodoval o sťažnosti len v rozsahu namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsťpostupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Vo vzťahu k výkladu a aplikácii základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňovanú vo vzťahu k právuna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v obsahutýchto práv neexistujú žiadne zásadnejšie odlišnosti (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,IV. ÚS 105/07). Za týchto okolností možno preskúmať namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spoločne.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolorozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivýproces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazovalebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlhovystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽPvo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, ideo pojem relatívny. Neexistuje žiadna absolútne ustanovená doba, ktorej prekročenie by boloautomaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzujepodľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemeckoz 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov teda spravidla nemožno vyjadriťnumericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže maťpovahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom napadnutého konania vedenéhookresným súdom je prerokovanie a rozhodovanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi[obžaloba pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1písm. a) Trestného zákona, pozn.], ústavný súd konštatuje, že už samotný charakter tohtokonania kladie na orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na ich prednostnéa rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestnéhokonania tak, ako to priamo vyplýva aj z § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnéhoporiadku, podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivoa v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovujeinak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, pozn.).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právnaa faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania(2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožnopovažovať z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľaje predmetom napadnutého konania rozhodovanie o obžalobe podanej proti sťažovateľoviza spáchanie„v bodoch 1 až 3 trojnásobného trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bodoch 4 a 5 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bodoch 6 až 25 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bode 26 trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005“. Po právnej stránke ide o vec, ktorápatrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach.Zo skutkového hľadiska ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedu okresného súdu ajvzhľadom na skutočnosť, že obžaloba sa týka 26 skutkov, ktorých sa mal sťažovateľdopustiť ako riaditeľ ⬛⬛⬛⬛ „z titulu funkčnej nadradenosti za účelom vylepšenia štatistiky“, považuje napadnuté konanie za zložitejšie,čo vyplýva zo zvýšených časových nárokov na vykonávanie dôkazov na hlavnompojednávaní (najmä v súvislosti s vykonávaním dokazovania formou svedeckých výpovedí).Skutkovú zložitosť veci ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeranéhofinančného zadosťučinenia.
Pokiaľ ide o povahu veci a jej význam pre sťažovateľa, ústavný súd v zhodes judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987) akcentuje,že doba trestného konania sa vo všeobecnosti posudzuje prísnejšie než doba konaniav občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného(obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.).
2. V súvislosti s druhým kritériom, ktoré štandardne uplatňuje pri rozhodovaní o tom,či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľako strana napadnutého trestného konania má v spojení so správaním svojho obhajcunegatívny podiel na jeho doterajšom priebehu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujenapr. na neospravedlnenú neprítomnosť obhajcu sťažovateľa na hlavnom pojednávanínariadenom na 15. august 2012, v dôsledku ktorej bolo hlavné pojednávanie odročenéna 21. november 2012, pričom v nadväznosti na túto skutočnosť bol okresný súd nútenýustanoviť sťažovateľovi novú obhajkyňu. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzalzreteľ tiež na procesné návrhy sťažovateľa uplatnené v priebehu napadnutého konania(návrh na výsluch všetkých policajtov vypočutých už počas prípravného konaniav procesnom postavení svedkov, ním podané námietky zaujatosti, návrh na odňatiea prikázanie veci inému okresnému súdu či voľby nových obhajcov), ktoré mali objektívnevplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujena svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sťažovateľ neznáša zodpovednosťza predĺženie konania, ku ktorému došlo v dôsledku uplatnenia svojich procesných práv,ale zároveň nemožno zodpovednosť v takomto prípade pripísať ani na ťarchu okresnémusúdu (m. m. III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd v nadväznosti na uvedenévýchodisko obsiahnuté v ustálenej judikatúre dobu potrebnú na to, aby sa okresný súdvysporiadal s procesnými návrhmi sťažovateľa, primerane zohľadnil pri rozhodovanío výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavnýsúd považuje za potrebné taktiež poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovaneuvádza, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťouvšeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu(m. m. II. ÚS 33/99). Po preskúmaní doterajšieho priebehu napadnutého konania ústavnýsúd konštatuje, že v ňom došlo k prieťahom spôsobeným jednak neodôvodnenounečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou, čo spôsobilo neprimeranépredĺženie predmetného konania.
Napadnuté konanie vedené okresným súdom sa začalo podaním obžaloby (november2009) a trvá už viac ako 6 rokov. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že bezprostrednepo podaní obžaloby prokurátorkou vojenskej prokuratúry (26. novembra 2009) došlok obdobiu dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti, keďže okresný súd až v septembri 2011vydal v trestnej veci sťažovateľa trestný rozkaz (takmer dva roky po podaní obžaloby).
Ďalší priebeh napadnutého konania po vydaní trestného rozkazu je charakteristickýneefektívnym postupom okresného súdu. V prerokúvanej veci došlo celkom štyrikrátk zmene zákonného sudcu, čo predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnostioznačil ako objektívne prekážky postupu okresného súdu (vzdanie sa funkcie sudcu,prerozdelenie spisov a kariérny postup sudcu), ktoré by mali čiastočne ospravedlniťneprimerane dlhé rozhodovanie okresného súdu v napadnutom konaní. Túto argumentáciuokresného súdu ústavný súd ale neakceptoval s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru(napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06), v ktorej opakovane uvádza, že personálneproblémy (zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí (dňa 16. januára 2013 bolavec sťažovateľa pridelená novému zákonnému sudcovi z dôvodu nerovnomernejzaťaženosti sudcov okresného súdu), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlolen dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijalivčas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojomvyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možnéusudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.
Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, v dôsledku ktoréhobolo zrušené hlavné pojednávanie nariadené na 25. september 2013 z dôvoduneupovedomenia nového obhajcu sťažovateľa o hlavnom pojednávaní, aj napriekskutočnosti, že táto zmena bola sťažovateľom okresnému súdu riadne oznámenáv dostatočnom časovom predstihu pred konaním hlavného pojednávania.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 171/2009 došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konaťv napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že konanieokresného súdu vedené pod sp. zn. 1 T 171/2009 nebolo do času rozhodovania ústavnéhosúdu o tejto sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa taktiežvyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume41 000 €„z dôvodu, že finančné zadosťučinenie je jediné a iste dôraznejšie voči orgánu verejnej moci Slovenskej republiky...“.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Majúc na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, obdobia nečinnosti, ako aj období,v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, a zohľadňujúc skutkovú zložitosťveci i čiastočný podiel sťažovateľa na predlžení konania, ústavný súd dospel k názoru, žepriznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané konkrétnymokolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhradetrov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovanímREKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava. Ústavný súd vychádzal prirozhodovaní o úhrade trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstvaSlovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čopredstavuje za 2 úkony sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkonyvykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebnézvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa jeplatcom DPH; celková úhrada trov konania za poskytnuté právne služby tak predstavujesumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016