znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 806/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti LMM   spol.   s   r.   o.,   Klenová   24,   Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   Erben   &   Erben, advokátska kancelária, s. r. o., Námestie SNP 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 303/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   LMM   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LMM spol. s r. o., Klenová 24, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 303/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľ ako postupník pohľadávky, ktorá bola postúpená   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   uzavretou   medzi   J.   T.   L...,   ako   postupcom a LLM spol. s.r.o..., ako postupníkom, a medzi J. L..., ako postupcom a LLM spol. s.r.o..., ako postupníkom, uzavretej v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 14.09.2009...,   podal   na   Okresný   súd   v   Malackách   dňa   30.11.2009   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   na   zaplatenie   istiny   18.759,81   EUR   spolu   s   príslušenstvom. V predmetnej veci rozhodol po rozsiahlom dokazovaní Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa   20.   01.   2011,   pričom   aj   odporca   sám   časť   nároku   navrhovateľa   uplatneného v konaní uznal. Proti rozsudku podal odporca jednostranové odvolanie z 10. 3. 2011, ktoré je na prvý pohľad účelové a celkom neopodstatnené.

Následne mala byť vec bez ďalšieho odkladu predložená na rozhodnutie Krajskému súdu. Nahliadnutím do spisu bol zistený nesprávny postup tak Okresného súdu Malacky, ako   aj   Krajského   súdu   v   Bratislave.   Odporca   mal   totiž   dňa   7.   4.   2011   požiadať   o oslobodenie od súdnych poplatkov. Na to ho súd prvého stupňa v máji 2011 vyzýval na predloženie potrebných dokladov, avšak z neznámych príčin až dňa 10.2.2012 (viac ako rok od rozhodnutia vo veci samej) rozhodol o tom, že sa odporcovi nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odporca   dňa   28.   2.   2012   odvolanie   a   vec   bola predložená   Krajskému   súdu   na   rozhodnutie;   veci   bola   pridelená   spisová   značka 14Co 156/2012. Krajský súd, hoci mal k dispozícií celý spis, rozhodol iba tak, že potvrdil uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a spis opätovne vrátil Okresnému súdu Malacky,   aby jeho rozhodnutie doručil.   Okresný súd potom opakovane doručoval uznesenie krajského súdu. Až v máji 2013 mal byť spis opätovne predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku; veci bola pridelená spisová značka 8Co 303/2013. Takýto postup súdov možno jednoznačne hodnotiť ako nezákonný, nehospodárny a znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.

Postup súdov absolútne nerešpektoval ustanovenie § 209 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

Bez rozhodnutia o odvolaní o nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov však súd prvého stupňa mohol predložiť Krajskému súdu na rozhodnutie odvolanie proti rozsudku vo veci   samej.   Tiež   mu   nič   nebránilo   predložiť   obe   odvolania   (vo   veci   samej   a   proti rozhodnutiu o (ne)oslobodení od súdnych poplatkov) spolu na rozhodnutie krajskému súdu. Na druhej strane aj Krajský súd, ktorému bol predložený celý spis, nemal rozhodovať iba o uznesení o oslobodení od súdnych poplatkov,   ale mohol a mal vec sám správne vyhodnotiť, odstrániť nedostatky postupu súdu prvého stupňa podľa § 211 OSP a rozhodnúť tiež o odvolaní vo veci samej.

Na   základe   popísaného   nesprávneho   postupu   bolo   odvolanie   proti   rozsudku predložené   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   až   v   máji   2013   (teda   dva   a   pol   roka od rozhodnutia vo veci samej na prvom stupni).

...   v   zmysle   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   podal   na   Krajský   súd v Bratislave dňa 26.6.2013 sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tom čase predstavovali zbytočné prieťahy v konaní viac ako 24 mesiacov. Následne   bola   sťažnosť   dňa   10.7.2013   podpredsedníčkou   Krajského   súdu   v   Bratislave, Spr. 2204/2013,   postúpená   na   Okresný   súd   v   Malackách.   Okresný   súd   v   Malackách upovedomil listom, Spr. 1025/13, sťažovateľa o tom, že mu bola odstúpená sťažnosť, a že spis sa nachádza ešte na Krajskom súde v Bratislave a vo veci začne konať po vrátení predmetného spisu z Krajského súdu v Bratislave, čo bol v predmetnej veci posledný úkon súdu o ktorom sťažovateľa súd upovedomil.

Dňa 13.1.2014 bola podaná žiadosť na Krajský súd v Bratislave, aby vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 303/2013 odstránil prieťahy v konaní a vytýčil   termín   odvolacieho   konania,   prípadne,   aby   bez   vytýčenia   pojednávania prvostupňový rozsudok, ako vecne správny potvrdil.

Do dňa 2.9.2014, viac ako rok po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní na Krajský súd v Bratislave, sťažovateľ nebol vyrozumený ani o vybavení predmetnej sťažnosti ani vo veci podania na Krajský súd v Bratislave z dňa 13.01.2014.“.

Sťažovateľka považuje postup krajského súdu ako „odporujúci zákonom“, pričom v sťažnosti ďalej uvádza:

„...   Krajský   súd   v   Bratislave   nielen   mohol   konať   v   tejto   veci,   ale   mal   zákonnú povinnosť   konať   vo   veci   a   sťažnosť   vybaviť   sám.   Sťažnosť   adresovanú   predsedovi Krajského súdu Bratislava nemal postúpiť na Okresný súd Malacky, pretože na to nebol dôvod, keďže sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná predsedovi Krajského súdu v Bratislave.

... do dňa 25.8.2014 sťažovateľ nebol nijakým spôsobom upovedomený o vybavení sťažnosti   a   prijatých   opatreniach   na   ich   odstránenie,   napriek   tomu,   že   zákon   takúto povinnosť   prikazuje.   Je   taktiež   zrejmé,   že   sťažovateľ   na   vybavení   trval,   keďže   dňa 13.01.2014   bola   podaná   žiadosť   na   Krajský   súd   v   Bratislave,   aby   vo   veci   vedenej   na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 303/2013 odstránil prieťahy v konaní... Keďže...   prešetrenie   sťažnosti   sa   môže   týkať   len   sťažnosti,   ktorá   bola   riadne vybavená s doručenou odpoveďou sťažovateľovi, je zrejmé, že o takéto prešetrenie nemohol sťažovateľ   požiadať,   keďže   do   dnešného   dňa   nebola   sťažnosť   vybavená   vôbec,   a   teda nemohol do 30 dní od doručenia odpovede požadovať jej prešetrenie.

... Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti snažil o nápravu a využil všetky zákonom dovolené opravné prostriedky, avšak nečinnosťou súdu mu nebola zabezpečená účinná ochrana jeho práv.“

Podľa názoru sťažovateľky „žiadnym svojím úkonom nemá podiel na zbytočných prieťahoch   v   tomto   súdnom   konaní.   Možno   ich   pripísať   iba   konajúcim   súdom,   ktorých postup bol   mimoriadne   pomalý.   Spis   si navzájom   posúvali,   hoci už   vo veci   mohlo   byť meritórne rozhodnuté. Mesiace sa pri tom vo veci nekonalo alebo konalo iba formálne. Prieťahy pri doručovaní spisu, jednotlivých podaní alebo súdnych rozhodnutí sú pritom nespochybniteľné a zo spisu na prvý pohľad zrejmé...

Čo sa týka zodpovednosti za prieťahy v konaní... zo súdov, ktoré vo veci konali, každý stupeň nespochybniteľne prispel k zbytočným prieťahom...

Do   dnešného   dňa   nie   je   konanie   právoplatne   skončené,   stav   neistoty a nepredvídateľnosti v týchto dôležitých právnych vzťahoch pretrváva, a to už viac ako 4 roky a 8 mesiacov...

Vzhľadom   na   postup   porušovateľa...   možno   jednoznačne   nazvať   podstatnú   časť konania ako neefektívnu, znamenajúcu zbytočné prieťahy. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR totiž nie je dôležité, že súd fakticky robil úkony, ale podstatné je či boli tieto úkony efektívne zamerané na dosiahnutie výsledku.

S ohľadom na...   uvedené...   možno...   celé doterajšie konanie súdov aj s ohľadom na jeho celkovú dĺžku kvalifikovať ako konanie postihnuté zbytočnými prieťahmi.“.

Sťažovateľka   zároveň   žiada   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia „vo výške   1.000,-   €   za   každý   rok,   ktorý   konanie   doposiaľ   trvalo“,   spolu   teda   v   sume 4 000 €, ktorého sa domáha „s prihliadnutím na fakt, že doba takmer piatich rokov, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie konania až doposiaľ, je neprimerane dlhá vzhľadom na charakter sporu. Sťažovateľ vidí nemajetkovú ujmu nielen v jeho pretrvávajúcom pocite právnej   neistoty,   beznádeje   a   nespravodlivosti   sprevádzajúcich   porušovanie   základného práva   na   konanie   súdu   bez   zbytočných   prieťahov,   ale   aj   v   tom,   že   v   dôsledku   tejto skutočnosti,   neprimeraná   lehota,   v   ktorej   súdy   vec   vybavujú,   bude   mať   s   veľkou pravdepodobnosťou za následok zmarenie možnosti vymôcť nárok exekučne, hoci jeho časť aj sám odporca na pojednávaní... priznal.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa LLM spol. s.r.o... na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 8Co 303/2013 boli porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   Bratislava,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8Co 303/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   LLM   spol.   s.r.o... finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4.000,-   €,   ktoré   sú   porušovatelia   povinní   vyplatiť sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   LLM   spol.   s.r.o... náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 867,8 € vrátane režijného paušálu a DPH, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť sťažovateľovi na účet jej právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení označených práv v iných konaniach (konanie vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   156/2012),   resp.   iným subjektom (okresným   súdom),   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným   súdom   vymedzila   v   petite   návrhu,   t.   j.   skúmal,   či   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   303/2013   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Z príloh sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 87/2010, ktorý si ústavný súd pre účel predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal, vyplýva, že namietané   konanie   začalo   15.   mája   2013   predložením   spisu   okresného   súdu   spolu s opravným   prostriedkom   odporcu   krajskému   súdu.   V   priebehu   konania   sťažovateľka podala 28. júna 2013 predsedovi krajského súdu „Sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 8 Co 303/2013“ v zmysle ustanovenia § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Podpredsedníčka krajského súdu listom z 10. júla 2013 sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   87/2010   postúpila   na   vybavenie predsedovi   okresného   súdu.   O uvedenej   skutočnosti   bola   sťažovateľka   upovedomená 17. júla 2013. Predseda okresného súdu listom doručeným sťažovateľke 6. augusta 2013 oznámil: „keďže spis sa od 14.5.2013 nachádza na odvolacom súde, prešetrenie sťažnosti vykonám až po jeho vrátení z krajského súdu.“ Následne sťažovateľka doručila 14. januára 2014 krajskému súdu   podanie,   v ktorom   žiadala konajúci súd,   aby „odstránil   prieťahy v konaní a vytýčil termín odvolacieho konania, prípadne, aby bez vytýčenia pojednávania prvostupňový   rozsudok,   ako   vecne   správny,   potvrdil“.   Sťažovateľka   zároveň   oznámila konajúcemu súdu „zmenu spôsobu formy zastupovania“.

Z uvedeného vyplýva, že namietané odvolacie konanie trvá ku dňu podania ústavnej sťažnosti 16 mesiacov.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd zistil, že postup krajského súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup konajúceho krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nenapĺňa ústavnoprávnu intenzitu,,zbytočných prieťahov“, pričom súčasný stav konania nevylučuje definitívne možnosť prerokovania predmetnej veci v primeranej lehote. V kontexte celkovej dĺžky konania pred krajským súdom teda neboli v prípade   sťažovateľky   naplnené   ústavné   predpoklady   na   vyslovenie   porušenia   jej základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   do   úvahy prichádzalo odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   sa   so   svojou   sťažnosťou   na   prieťahy   v   namietanom   konaní adresovanou predsedovi krajského súdu obrátila už 28. júla 2013, teda jeden a pol mesiaca po začatí namietaného konania. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré   by inak takáto   sťažnosť   mohla   mať,   ak by bola podaná   v   čase,   kedy   by   postup krajského   súdu   v   namietanom   konaní   bolo   možné   objektívne   hodnotiť   ako   postup spôsobujúci prieťahy v konaní. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľka   podala   predtým,   než   sa   obrátila   na   ústavný   súd,   sťažnosť   podľa   zákona o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde   sťažovateľkou   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by predstavoval   splnenie   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   označeného   ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   krajského   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014