znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 805/00-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. novembra 2000 predbežne prerokoval podnet V. Š., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T., na začatie konania vo veci porušenia ústavného práva na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii v zamestnaní   podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním a rozhodnutím   Okresného   súdu   v Trnave   sp. zn.   15C   90/97   a Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 6 Co 106/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet V. Š. o d m i e t a   z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta 2000   doručené   podanie   V.   Š.,   bytom   T.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   označené   ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“ podľa čl. 130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorým   žiada,   aby ústavný súd prijal jeho podnet na ďalšie konanie, aby jeho podnetu vyhovel a v náleze vyslovil,   že   konaním   a rozhodnutím   Okresného   súdu   v Trnave   a Krajského   súdu v Trnave   došlo   k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní upraveného v čl. 36 písm. b) ústavy. K podnetu bolo priložené plnomocenstvo pre advokáta JUDr. T. S., T., na zastupovanie navrhovateľa pred ústavným súdom.

Navrhovateľov podnet smeroval proti konaniu a rozhodnutiu Okresného súdu v Trnave z 3. júla 1997 sp. zn. 15 C 90/97, ktorým Okresný súd v Trnave zamietol návrh   navrhovateľa   o určenie,   že   rozviazanie   pracovného   pomeru   výpoveďou z 2. septembra   1996   podľa   §   46   ods.   1   písm.   c)   Zákonníka   práce   zo   strany   jeho zamestnávateľa   Skloplastu,   š.   p.,   Trnava   je   neplatné,   a konaniu   a rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave zo 14. júla 1999 sp. zn. 6 Co 106/99, ktorým rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil   a tento   sa   stal   právoplatným   2.   februára   2000.   Vo   svojom podaní   navrhovateľ   tvrdil,   že   konaním   a rozhodnutím   Okresného   súdu   v Trnave a Krajského   súdu   v Trnave   bolo   porušené   jeho   ústavné   právo   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, nakoľko súdy nepostupovali   dôsledne   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku a Zákonníka práce, pričom v tomto prípade je podľa navrhovateľa porušenie zákonnosti súčasne aj porušením ústavnosti; odvoláva sa pritom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 23/96 z 22. apríla 1997.

II.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   podania   ústavný   súd   skúma   jeho zákonom   predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ako aj to, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.

Podnet navrhovateľa spĺňal všetky náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj podmienku povinného právneho zastúpenia ustanoveného v   §   20   ods.   2   cit.   zákona.   Predpokladom   prijatia   podnetu   na   predbežnom prerokovaní je vylúčenie dôvodov na jeho odmietnutie uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Obsahom podnetu navrhovateľa je nespokojnosť s konaniami a rozhodnutiami prvostupňového a druhostupňového súdu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (I.   ÚS   52/98)   už   vyslovil,   že   ústavný   súd a všeobecné súdy sú dve samostatné zložky súdnej moci. Táto samostatnosť sa prejavuje tým, že každá z nich má ústavou a zákonmi vymedzenú právomoc, ktorú vykonáva samostatne a bez spoluúčasti druhej zložky.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   „nie   je   oprávnený   na preskúmanie a rozhodnutie postupu alebo rozhodovania všeobecného súdu. Nemá tiež právomoc na konanie o podnete, ktorým sa žiada vysloviť, že právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej   osoby,   pokiaľ   by   vysloveniu   takéhoto   porušenia   malo   predchádzať hodnotenie zákonnosti postupu alebo rozhodnutie všeobecného súdu“ (I. ÚS 6/97), čoho sa navrhovateľ vo svojom podnete dožaduje. Ústavný súd už totižto vyslovil, že nie je v jeho právomoci sa bližšie zaoberať zákonnosťou postupu všeobecného súdu   (I.   ÚS   36/99,   I.   ÚS   37/99).   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej (I. ÚS 38/97).

Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podania v rámci § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, patrí aj príslušnosť ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3   ústavy   oprávnený   konať   o podnete,   obsahom   ktorého   je   namietanie porušenia   práv   fyzických   a právnických   osôb,   ak   o ochrane   týchto   práv nerozhoduje iný súd.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   konaním   a rozhodnutím   prvostupňového a druhostupňového   súdu   došlo   k porušeniu   zákonnosti,   a tým   aj   k porušeniu ústavnosti. Poukazoval pritom na nevyhovenie jeho námietkam voči vykonaným dôkazom   v konaní   a namietal   dôslednosť   postupu   súdov   podľa   Občianskeho súdneho poriadku a Zákonníka práce.

Ústavný   súd   je   oprávnený   posúdiť   dodržanie   ústavnoprocesných   princípov (čl. 46   až   50   ústavy)   všeobecnými   súdmi,   ktoré   však   navrhovateľ   nenamietal. Takto   vymedzená   právomoc   ústavného   súdu   však   nemá   za   následok   vznik oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   súdy   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov   (podobne   aj I. ÚS 21/98), ako to bolo v prípade pracovnoprávneho sporu navrhovateľa.

Podstata   podania   navrhovateľa   smerovala   k návrhu   na   vyslovenie   porušenia jeho ústavného práva upraveného v čl. 36 písm. b) ústavy, ktorým je ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní. Ochranu tomuto ústavnému právu poskytujú všeobecné súdy, ktoré sú príslušné rozhodovať spory   zamestnancov   a ich   zamestnávateľov   týkajúce   sa pracovnoprávnych   vecí, vrátane sporu o neplatnosť výpovede, ktorý bol aj predmetom konania Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Trnave a ktorý vznikol medzi navrhovateľom a jeho   zamestnávateľom   Skloplast,   š.   p.,   Trnava,   a nie   ústavný   súd.   Absencia príslušnosti ústavného súdu je prekážkou prijatia podnetu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že nie je príslušný konať o podnete navrhovateľa a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí podnetu z dôvodu svojej nepríslušnosti.

Ak sa navrhovateľ opiera o doterajšiu judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 23/96: „Porušenie   zákonnosti   je   súčasne   porušením   ústavnosti   v prípade,   ak   má   za následok v priamej príčinnej súvislosti porušenie konkrétneho ústavného článku“), treba v tejto súvislosti uviesť, že toto rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej ústavný súd rešpektuje a uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti v prípadoch, v ktorých je príslušný konať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2000