znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 804/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti

, súdneho exekútora, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.Rvp 12965/2015 a sp. zn. Rvp 12966/2015, ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresnéhosúdu Poprad sp. zn. 14 Er 682/2011 a sp. zn.14 Er 921/2011 zo 7. augusta 2015, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 12965/2015a sp. zn. Rvp 12966/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 12965/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli14. septembra 2015 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, súdneho exekútora, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.Rvp 12965/2015 a sp. zn. Rvp 12966/2015 vo veci namietaného porušenia základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 14 Er 682/2011 a sp. zn. 14 Er 921/2011 zo 7. augusta 2015 (spolu ďalejaj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnostiach okrem iného uvádza:„Doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi, dňa 26. 09. 2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného proti povinnému o vymoženie 346.- EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodnutia oprávneného č. 700-3010619811-GC04/11 zo dňa 14. 06. 2011.

Okresný súd Poprad vydal súdnemu exekútorovi Poverenie na vykonanie exekúcie č. 5706 054713* zo dňa 26. 10. 2011. Dňa 29. 05. 2015 predložil súdny exekútor Okresnému súdu Poprad návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Okresný súd Poprad zistil, že Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 25. 01. 2013, sp. zn.: 2 K/23/2012, bol na majetok povinného vyhlásený konkurz.“

Okresný súd napadnutými uzneseniami náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovinepriznal.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ uvádza:„Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi tak, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru, že vyhlásením konkurzu už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku; Pohľadávka exekútora nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.“

Sťažovateľ poukazuje na znenie„ustanovenia § 203 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 31. 12. 2014: Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“a na jednotlivérozhodnutia odvolacích súdov, ktoré posúdili spornú právnu otázku týkajúcu sa časovéhopôsobenia novej právnej úpravy odlišným (opačným) spôsobom ako okresný súdv odôvodnení napadnutých uznesení.

Podľa názoru sťažovateľa:„Ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Poprad sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamiokresného súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci vráti na ďalšie konaniea zároveň mu prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že obe sťažnosti smerujú protiuzneseniam totožného okresného súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právnenormy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohtouznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavnéhosúdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnejochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľanázoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu(obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiamvšeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmiakcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniunapadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keďzistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivésúdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutímdošlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv(m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd ďalej vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať,či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní predvšeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosti sťažovateľa, ktorýminamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.

Okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol, že sťažovateľovi (súdnemuexekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutých uznesenípredchádzalo zastavenie exekúcií „ex lege“ z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetokpovinného. Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupovalpri rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (zákon č. 348/2011 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplneníniektorých zákonov účinný od 1. januára 2012), ktorý upravil rozhodovanie o trováchexekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom táto novela neobsahujeintertemporálne ustanovenia.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení zhodne uvádza:«Súd mal preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie vyhlásený konkurz. Z citovaného § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie konkurzu vyhláseného podľa z. č. 7/2005 Z. z. spôsobuje zastavenie exekučného konania na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem „exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie ex lege, t. j. zastavenie exekučného konania nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby exekučný súd vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd nerozhodoval o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona. Aj keď súd pri zastavení exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu nevydal rozhodnutie o zastavení exekučného konania, rozhodoval o trovách exekúcie. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo pred 01. 01. 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31. 12. 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2011.

Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. 12. 2011 podľa ktorého súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie (analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu). Súd nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.»

Okresný súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal tiež otázkou, či sú splnené podmienky na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie, pričom v tejto súvislosti uviedol:

«Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.

Na záver súd poznamenáva, že v konečnom dôsledku síce môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uzneseniaokresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.

K argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných veciachrozhodujú všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že muneprislúcha zjednocovaťin abstractojudikatúru všeobecných súdov a suplovať takposlanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám),keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto,ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahovdo činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre do takéhoto(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu, vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo vecisťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súduvylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupuk preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavyústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta sekundárne, v spojenís namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd dospel k záveru, že vo veciachsťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné,že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavnýsúd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľzaťažuje ústavný súd vecami, ktorých predmetom je v prvom prípade suma 64,91 €a v druhom prípade suma 64,43 €, teda vecami, ktoré možno označiť z hľadiska predmetuako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené z ústavného prieskumu.Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci by prichádzala do úvahyiba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015