znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 804/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   D.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   Hagara-Hagarová,   s.   r.   o.,   D.   Dlabača   35,   Žilina,   zastúpenej konateľmi   spoločnosti   JUDr. Evou   Hagarovou   a   Mgr.   Ľubomírom   Hagarom,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 177/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 177/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   11.   augusta   2010   podal   návrh   na   zvýšenie výživného plnoletého dieťaťa voči M. D. Vec je na okresnom súde vedená pod sp. zn. 25 C 177/2010. Napriek tomu, že od podania návrhu ubehli viac ako štyri roky, konanie nebolo do dnešného dňa právoplatne skončené.

V dôsledku takéhoto stavu právnej neistoty je sťažovateľ nútený si hradiť všetky náklady   výlučne   zo   sirotského   dôchodku,   ktorého   je   poberateľom,   a   z   pôžičiek poskytnutých príbuznými.

Sťažovateľ pripisuje zodpovednosť za vzniknuté prieťahy najmä konajúcemu súdu, ktorý   podľa   jeho názoru   vykonáva neefektívne a neúčelné procesné úkony, a to najmä pokiaľ   ide   o   vykonávanie   niektorých   dôkazov,   ktoré   častokrát   nevedú   k   meritórnemu rozhodnutiu veci.

Sťažovateľ   si   uplatnil „voči   porušovateľovi   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu,   ktorým   je   Okresný   súd   v   Žilina,   nárok   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   5.280,-   €   (slovom   päťtisícdvestoosemdesiat   eur),   ktorá   suma predstavuje sťažovateľom uplatnený nárok od podania návrhu na začatie súdneho konania do podania predmetnej sťažnosti“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 25C/177/2010 bolo porušené.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 25C/177/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.280,-   € (slovom päťtisícdvestoosemdesiat eur), ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 177/2010.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch   a   sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu, v danom prípade predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (a   tiež   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov v spojení   so   zákonom   o   súdoch   a   sudcoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj   so   základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, II. ÚS 374/2014).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdil, „že   z   hľadiska   prípustnosti   splnil   všetky   zákonom stanovené podmienky pre podanie sťažnosti“.

Keďže k sťažnosti nebola priložená sťažnosť na prieťahy v konaní podaná v zmysle citovaného právneho predpisu, ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na jej predloženie.

Právny zástupca vo vyjadrení z 13. októbra 2014 uviedol: „Sťažovateľ Ľ. D. nepodal sťažnosť   predsedovi   Okresného   súdu   Žilina   v   priebehu   konania   vedeného   na prvostupňovom   súde   len   z   dôvodu,   že   prvostupňový   súd   priebežne   vykonával   procesné úkony... Procesné úkony prvostupňového súdu boli však neefektívne a tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č. 6Co 377/2012-401 zo dňa 28.2.2013 Okresným súdom   Žilina   vykonávané   dokazovanie   nezodpovedalo   povinnosti   prvostupňového súdu:  .... korigovať   návrhy   účastníkov   na   vykonanie   dokazovania   sledujúc   tak   rýchly a hospodárny priebeh konania...

Napriek vyššie citovanému zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ktorým by   mal   byť   prvostupňový   súd   viazaný,   Okresný   súd   Žilina   pokračoval   v   automatickej akceptácii   návrhov   na   dokazovanie,   ktoré   prednášala   odporkyňa   a   tým   vznikali   ďalšie prieťahy, čo do meritórneho rozhodnutia veci.

Keďže proti procesným uzneseniam prvostupňového súdu nemáme možnosť podať odvolanie,   opravné   prostriedky   ani   iné   právne   prostriedky,   ktoré   zákon   poskytuje účastníkovi   súdneho   konania   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   nemohli   byť vyčerpané...“

Sťažovateľ   je   kvalifikovane   právne   zastúpený,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z   obsahu   jeho   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03, II. ÚS 7/04,   II.   ÚS   107/04,   II.   ÚS   374/2014),   však   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznanú mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne podal kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014