znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 803/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrh

zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom,Lužická 7, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskejrepubliky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/08/15-K z 30. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Návrh ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. septembra2015 doručený návrh(ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,Bratislava, na preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky prenezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) sp. zn. VP/08/15-Kz 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľka sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru prenezlučiteľnosť funkcií podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochraneverejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákonač. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavnýzákon“), ktorým jej ako štátnej tajomníčke Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidiekaSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) bola pre porušeniepovinností vyplývajúcich z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmuuložená pokuta v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 2 333,79 €.

Navrhovateľka predovšetkým uvádza, že sa návrhom domáha«preskúmania výroku o uznaní viny zo spáchania správneho deliktu a uložení sankcie vo forme pokuty podľa osobitného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie verejných funkcionárov č. 357/2004 Z. z. v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. Z pohľadu členenia správnych deliktov je porušenie povinnosti verejného funkcionára oznámiť funkcie, zamestnanie, činnosti a majetkové pomery potrebné podriadiť pod priestupok podľa zavinenia ako správny delikt – poriadkový, ktorého sa dopustí fyzická osoba. Ide o priestupok, ktorého skutkovou podstatou je povinnosť v zákonom stanovenej lehote podať oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok spolu v ďalšej lehote priložiť potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci kalendárny rok. Priestupok podľa logického a gramatického výkladu ustanovenia čl. 7 je dokonaný – naplnený, respektíve skutková podstata musí obsahovať dve podstatné náležitosti, a tou podľa čl. 7 ods. 1 je, že verejný funkcionár – fyzická osoba nepodáva oznámenie „o majetkových pomeroch“ do 31. marca, a podľa čl. 7 ods. 2 nepriložila k nemu do 30. apríla potvrdenie o podaní daňového priznania. Priestupok je podľa teórie správneho práva zavinené konanie (alebo opomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem. Nech mi je odpustené, ale nie každé zmeškanie „poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný záujem. Materiálny a formálny znak musia byť naplnené súčasne, inak nejde o priestupok! To platí aj pre prípad, že protiprávne konanie nie je zavinené alebo sa ním neohrozuje verejný záujem. Naostatok platí aj to, že tým istým skutkom, t. j. oneskoreným podaním podľa čl. 7 ods. 1 a nepriložením dokladu podľa čl. 7 ods. 2 nemožno spáchať súčasne dva delikty. Skutok nemožno postihnúť ako priestupok a zároveň ako iný správny delikt (výnimkou je nedostačujúci postih za priestupok v zmysle § 66 ods. 2 písm. d), § 76 ods. 1 písm. ch) zákona č. 372/1990 Zb. v platnom znení).».

Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkciísprávne opisuje skutkový stav veci, avšak jeho odôvodnenie nie je odôvodnením výroku,keďže zásadné a podstatné skutočnosti sa vo výroku neuvádzajú. Navrhovateľkaargumentuje, že„ako účastníčka správneho konania (obvinená) som riadne, stručne a preukázateľne vysvetlila, že 27. 03. 2015 som oznámenie podala na doručenie osobe spôsobilej a na doručovanie poverenej. Vodič ministerstva prevzal oznámenie a toto s absolútnou istotou podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky. Omylom bolo oznámenie doručené na iný orgán, ktorý opäť omylom písomnosť zreteľne a zjavne adresovanú Národnej rade SR prijal a označil prezentačnou pečiatkou. Podateľňa Úradu vlády SR (ako nepríslušný adresát nesprávnosť) prijatia zásielky zistila a nápravu vykonala v čase, ktorý už bol zjavne formálnym porušením zákonnej povinnosti odosielateľa. Ja ako povinná podať oznámenie do 31. 03. 2015 som nevedela (ani som v lehote do 31. 03. 2015 nedozvedela), že oznámenie nebolo doručené správnemu adresátovi. Nekonala som ani v nevedomej nedbanlivosti, a teda nie je z mojej strany zistené ani zistiteľné čo aj nedbanlivostné zavinenie. Následne bolo oznámenie doručené po zákonom stanovenej lehote, a teda formálne bola skutková podstata v časti podľa čl. 7 ods. 1 naplnená. Pretože nebol naplnený skutok podľa čl. 7 ods. 1, ods. 2 a pretože nebol priestupok v časti ods. 1 spáchaný zavinene, nemohla som byť potrestaná.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd konaniezastavil„(analogicky podľa § 76 zákona o priestupkoch) a aby vec neprijal na ďalšie konanie“.

Pre prípad prijatia návrhu na ďalšie konanie navrhovateľka poukazuje na skutočnosť, že „oneskorené podanie nebolo možné dodatočným alebo ďalším podaním napraviť jednoducho preto, lebo som o podaní oznámenia inému adresátovi nevedela. Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na podaní adresovanom na NR SR som neskúmala. Možné mylné postupy vodiča a podateľne Úradu vlády SR som nepredvídala. To, že oznámenie bolo doručené oneskorene a naviac v dôsledku pochybení iných za chybu zodpovedných, nemožno považovať za závažné porušenie povinnosti verejného funkcionára, ibaže by existovalo podozrenie, že sa nedodržaním lehoty na doručenie sledovali iné protiprávne výhody či osobný záujem na mojej strane.“.

Na základe uvedených skutočností je navrhovateľka toho názoru,„že na verejnom prejednaní návrhu na preskúmanie rozhodnutia Ústavný súd SR zistí, že sa nepreukázalo, že som ako verejná funkcionárka porušila povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 1 zákona č. 357/2004 Z. z. v znení zákona č. 545/2005 Z. z. a rozhodne o zastavení konania. Ústavný súd po zastavení konania prizná navrhovateľke ako úspešnej účastníčke konania trovy právneho zastúpenia...“.

II.

Skutkový stav

Z návrhu a vyžiadanej spisovej dokumentácie v predmetnej veci ústavný súd zistiltento skutkový stav v posudzovanej veci navrhovateľky:

1. Navrhovateľka ako štátna tajomníčka ministerstva pôdohospodárstva odovzdala27. marca 2015 oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok2014 (ďalej len „písomné oznámenie“) zamestnancovi označeného ministerstva (šoférovi),ktorý ho podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“).Podateľňa úradu vlády písomné oznámenie adresované Národnej rade Slovenskej republiky(ďalej len „národná rada“) prijala a označila podacou pečiatkou. Zamestnanci úradu vládynásledne pri kontrole oznámení funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok2014 zistili nesprávne doručenie zásielky navrhovateľky a vykonali nápravu v podobedoručenia písomného oznámenia za rok 2014 národnej rade 8. apríla 2015.

2. Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií napadnutým rozhodnutím rozhodol, ženavrhovateľka ako verejná funkcionárka tým, že nepodala oznámenie za rok 2014v ustanovenej lehote(oznámenie za rok 2014 mala podať do 31. 3. 2015, oznámenie podala 8. 4. 2015), porušila povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu, za čo jej bola uložená v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokutav sume 2 333,79 €.

3. Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté výborom pre nezlučiteľnosť funkcií uznesenímč. 383 z 30. júna 2015 v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

III.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejnýfunkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená stratamandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu napreskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomtonávrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia predústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečnéokrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanieo preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorývykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov podľa ústavného zákona.

Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákonao ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu nakonanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu savzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákonao ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutéhorozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, súzjavne neopodstatnené.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania jejednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania navrhovateľa ako verejnéhofunkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákonao ochrane verejného záujmu (nie iného zákona). Primárnym impulzom vzniku tohto konaniaje konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre nehoz ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Vzhľadom na uvedené bolo primárnou úlohou ústavného súdu posúdiť, či konanienavrhovateľky bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochraneverejného záujmu, a to konkrétne či bolo v súlade s čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Tomuzodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania. Ústavnýsúd môže buď zrušiť napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak senátústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolov rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu), alebo potvrdiť napadnutérozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak po jeho preskúmaní dospeje senátústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavnýmzákonom o ochrane verejného záujmu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky vychádzal zo svojej doterajšejjudikatúry, v ktorej už viackrát vyslovil, že v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ktoré je upravené v jedenástomoddiele druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde, sa v niektorých osobitnýchprípadoch nemôže obmedziť iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejnýfunkcionár v písomnom oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochraneverejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť aleboobmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom (IV. ÚS 1/07). Ústavnýsúd v naznačených súvislostiach zároveň vo svojej doterajšej judikatúre tiež formulovalprávny názor, v zmysle ktorého zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbaťna splnenie zákonných náležitostí tak samotného výroku rozhodnutia vydaného v konanío ochrane verejného záujmu, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavua jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základnýchpodmienok ústavne akceptovateľného rozhodnutia, ale je tiež jedným zo základných znakovústavou garantovaného postupu, ktorý je významnou zárukou právnej ochrany účastníkovkonania (čl. 46 ods. 1 ústavy). Preto nedostatky formy rozhodnutia alebo povrchnosť jehoodôvodnenia môžu vyvolať jeho rozpor s ústavnými princípmi demokratického a právnehoštátu (m. m. III. ÚS 662/2014).

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionárje povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždydo 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionáras výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahualebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkonefunkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánochprávnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnickýchosôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcieverejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorýchvykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejnéhofunkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorís ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresatrvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k písomnémuoznámeniu podľa odseku 1 verejný funkcionár priloží najneskôr do 30. apríla potvrdenieo podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávanýna daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal zapredchádzajúci kalendárny rok.

V súlade s čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmuoznámenie podáva iný verejný funkcionár určenému výboru národnej rady.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konanípreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenieustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebočl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sauvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmtoústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

V súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmupokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ideo porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľov o tom, že neporušili svoju povinnosťvyplývajúcu im z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (povinnosťpodať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok v súvislosti s výkonomverejnej funkcie do 31. marca príslušného roka), ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúrevyslovil viacero právnych názorov, ktoré sú relevantné aj vo veci navrhovateľky.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 24/07,v ktorom v súvislosti s posudzovaním otázky počítania lehôt na podanie písomnéhooznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôraznil, že jenevyhnutné prihliadať na povahu a účel uvedenej lehoty, pričom skonštatoval, že ideo lehotu procesnoprávnu. V tejto súvislosti ústavný súd s prihliadnutím na právnu úpravuprocesných lehôt podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Trestnéhoporiadku a Správneho poriadku dospel k záveru, že lehotu na podanie písomnéhooznámenia treba považovať za zachovanú, ak bolo písomné oznámenie podané v poslednýdeň príslušnému orgánu alebo ak bolo tomuto orgánu adresované a odovzdané na poštovúprepravu prostredníctvom poštového podniku.

Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovanezdôrazňuje, že v konaní o ochrane verejného záujmu spočíva dôkazné bremeno napreukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákonao ochrane verejného záujmu bolo podané riadne a včas, na dotknutom verejnomfunkcionárovi (napr. I. ÚS 174/09 alebo IV. ÚS 635/2012); tento právny názor jenepochybne aplikovateľný aj na vec navrhovateľky.

V súlade s doteraz uvedeným je (bolo) v tomto konaní o preskúmanie rozhodnutiavo veci ochrany verejného záujmu a zamedzení rozporu záujmov povinnosťounavrhovateľky preukázať, že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce jej z ústavnéhozákona o ochrane verejného záujmu neporušila, a preto nebol ani dôvod na to, aby jej bolauložená pokuta.

Z hľadiska posúdenia, či si navrhovateľka splnila povinnosť vyplývajúcu jej z čl. 7ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadne a včas, je rozhodujúce zistenie,či písomné oznámenie bolo v ustanovenej procesnej lehote (do 31. marca 2015) podanévýboru pre nezlučiteľnosť funkcií alebo či bolo toto písomné oznámenie adresované výborupre nezlučiteľnosť funkcií odovzdané na poštovú prepravu prostredníctvom poštovnéhopodniku.

V rámci konania pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií navrhovateľkavo svojom„Stanovisku k uzneseniu 371 Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií z 12. mája 2015“uviedla, že písomné oznámenie „dispozičný šofér“ odovzdal do podateľne úraduvlády 27. marca 2015, pričom„Podľa môjho názoru pochybila podateľňa Úradu vlády SR, ktorá zásielku nemala prevziať, príp. keď ju prevzala, mala zabezpečiť doručenie adresátovi načas.“.

Ústavný súd, rešpektujúc prednosť materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti predjej rigidne formalistickou ochranou, nepovažuje za nevyhnutné, aby dotknutí verejnífunkcionári v záujme preukázateľnosti dodržania procesnej lehoty doručovali výboru prenezlučiteľnosť funkcií výlučne prostredníctvom pošty. Na druhej strane nemôže akceptovať,aby sa za splnenie podmienky predložiť písomné oznámenie riadne a včas považovalo jehoodovzdanie akémukoľvek sprostredkovateľovi bez toho, aby dotknutý verejný funkcionárbol spôsobilý preukázať existenciu jeho povinnosti zásielku prevziať a doručiť.V konečnom dôsledku navrhovateľka mala možnosť v konaní pred výborom prenezlučiteľnosť funkcií preukázať, že povinnosť doručenia „dispozičný šofér“, resp.podateľňa úradu vlády mali, napríklad aj s poukazom na príslušný interný právny predpis,z ktorého by táto povinnosť vyplývala. Navrhovateľka však túto skutočnosť vo vzťahuk šoférovi pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií dokonca ani netvrdila, t. j. neunieslabremeno tvrdenia.

Pre záver o tom, či navrhovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu pre ňu z čl. 7ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je v okolnostiach posudzovanej vecipodstatné, či spôsob, akým navrhovateľka písomné oznámenie odovzdala na doručenie inejosobe, môže mať účinky odovzdania zásielky na doručovanie prostredníctvom pošty(inštitúcie na to určenej), čo je nevyhnutné pre posúdenie splnenia procesnej lehoty.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmyslektorého neplnenie povinností ustanovených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmuzakladá dotknutému verejnému funkcionárovi predovšetkým vlastnú zodpovednosť za svojekonanie (či opomenutie), a preto v prípade, že si povinnosti vyplývajúce mu z tohtoústavného zákona dôsledne nesplní, vystavuje sa nebezpečenstvu postihu podľa jehosankčných ustanovení (m. m. IV. ÚS 69/2012). Tento právny názor je nepochybneaplikovateľný aj na navrhovateľku, ktorá si objektívne nesplnila svoju povinnosť podaťpísomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadnea včas.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v konaní pred výborom prenezlučiteľnosť funkcií neuniesla bremeno preukázania, že osoba, ktorej odovzdala písomnéoznámenie a ktorú zároveň poverila doručením tohto písomného oznámenie, bola osobou,ktorá je (bola) poverená na prevzatie a doručenie zásielok. Spôsob doručovania svojhopísomného oznámenia, ktorý si navrhovateľka zvolila, bol zjavne spojený s rizikom, žedoručenie bude právne imperfektné, t. j. že bude výboru pre nezlučiteľnosť funkcií doručenépo uplynutí ústavným zákonom ustanovenej lehoty.

Navrhovateľka vo svojom stanovisku, ktoré prezentovala v konaní pred výborom prenezlučiteľnosť funkcií, ďalej uviedla, že považovala oznámenie za doručené a svojupovinnosť za splnenú, opomína ale skutočnosť, že na potvrdení, ktoré pripojila ako prílohuk svojmu stanovisku, je zreteľne čitateľná podacia pečiatka podateľne úradu vlády. Ak bynavrhovateľka bola venovala náležitú pozornosť plneniu povinností, ktoré pre ňu akoverejnú funkcionárku vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, tak sazjavne mohla vyhnúť právnym následkom, ktoré vyvolal ňou zvolený spôsob doručenia jejpísomného oznámenia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Podľa názoru ústavného súdunemožno právne relevantným spôsobom ospravedlniť doručenie písomného oznámenia polehote ustanovenej ústavným zákonom, na základe argumentácie navrhovateľky, v zmyslektorej„Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na podaní adresovanom na NR SR som neskúmala.“.

Podstata obrany navrhovateľky je založená na argumente, že nezavinila nedoručeniepísomného oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zarok 2014 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v ustanovenej lehote. Chýbajúce zavineniezakladá podľa navrhovateľky dôvod na zastavenie konanie proti nej použitím analógie legis[§ 76 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)]. Vychádzajúc z teórie správneho práva,navrhovateľka argumentuje, že „priestupok“, ktorého sa mala dopustiť podľa napadnutéhorozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, vyžaduje zavinené konanie (aleboopomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem, pričom však«nie každé zmeškanie „poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný záujem».

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k tejto argumentácii navrhovateľkyosobitne, a to predovšetkým z hľadiska aplikovateľnosti všeobecných zásad priestupkovéhokonania na konanie o ochrane verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov podľaústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že v rozhodovacej činnosti v praxiktoréhokoľvek orgánu verejnej moci sa môžu vyskytnúť situácie, v ktorých bude musieťuplatniť pri svojom rozhodovaní analógiu legis, resp. aj analógiu iuris. Nedostatky právnejúpravy prejavujúce sa v tom, že právny predpis určitú skutkovú otázku neupravuje vôbec,resp. upravuje neúplne, totiž teória práva umožňuje preklenúť výkladomargumentum per analogiam. Výkladargumentum per analogiam legis(analógia zákona), ktorého uplatneniasa navrhovateľka domáha, spočíva v tom, že na skutkovú podstatu zákonom neriešenú sapoužije analogicky ustanovenie iného zákona upravujúceho podobnú (porovnateľnú)skutkovú podstatu. Zatiaľ čo vo sfére súkromného práva je uplatnenie analógieakceptovateľné zjavne v širšom rozsahu, než vo sfére verejného práva (kam patrí aj ústavnéprávo upravujúce konanie o ochrane verejného záujmu, pozn.), kde možno analógiu použiťlen v celkom výnimočných prípadoch.

Zmyslom a účelom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov upraveného normami ústavného práva je preverovať plnenie ústavného zákonao ochrane verejného záujmu, pričom je žiaduce, aby bol tento ústavný zákon dodržiavanýv každom momente aktívneho výkonu verejnej funkcie a zároveň aby bolo jehododržiavanie aj priebežne kontrolovateľné. V záujme preverenia dodržiavania ústavnéhozákona o ochrane verejného záujmu je preto nutné vyžadovať, aby každý verejnýfunkcionár, na ktorého sa vzťahuje osobná pôsobnosť tohto ústavného zákona, podávalpísomné oznámenie riadne a včas, pretože v opačnom prípade by jeho aktívny výkonfunkcie nebol preverený, čím by došlo k popretiu účelu tohto ústavného zákona (k tomupozri aj m. m. PLz. ÚS 1/2010 a III. ÚS 471/2011).

Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má pri výkone pôsobnosti a právomocivyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie orgánu verejnej mocisui generis. Taktiežkonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konanímsui generis, ktoré je upravené ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 9a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor v konečnom dôsledku rozhodujeo právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárovvyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona (m. m. II. ÚS 188/2014).

V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že ústavný zákon o ochrane verejnéhozáujmu zakladá osobitný druh verejnoprávnej zodpovednosti verejných funkcionárovuvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona, na uplatňovanie ktorej nemožno mechanickyvzťahovať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa zásad„administratívneho trestania“ (IV. ÚS 115/08), a teda ani všeobecné zásady priestupkovéhokonania ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako sa domáhanavrhovateľka.

Ústavný súd nemôže akceptovať ani tvrdenie navrhovateľky, podľa ktorého je„povinnosť podať písomné oznámenie dokonaná až nesplnením povinnosti priložiť k tomuto písomnému oznámeniu najneskôr do 30. apríla potvrdenie o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci kalendárny rok“. V tejtosúvislosti ústavný súd taktiež odkazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorejcelkom zjavne vyplýva, že nespochybňuje právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkciíukladať pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákonao ochrane verejného záujmu spočívajúcej v nepodaní písomného oznámenia v ustanovenejlehote bez ohľadu na (ne)splnenie nadväzujúcej povinnosti priložiť k nemu potvrdenieo podanom daňovom priznaní alebo iný doklad vydávaný na daňové účely (I. ÚS 171/08,II. ÚS 64/2011, I. ÚS 383/2011, II. ÚS 52/2011, IV. ÚS 657/2013). V konečnom dôsledkutáto právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyplýva z gramatického výkladu čl. 9ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu „pokuta sa ukladá... ak ideo porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7“.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumenty navrhovateľkyobsiahnuté v jej návrhu sú zjavne nedôvodné, keďže nezakladajú relevantné dôvody naspochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorý by bolopotrebné posúdiť po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľky po predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015