znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 803/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Námestie Jána Pavla II. 7, Nitra, zastúpenej Petruška & partners s. r. o., za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Svorad Petruška, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej   cirkvi   Sídelná   kapitula   Nitra o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014   doručená   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   Sídelná   kapitula   Nitra,   Námestie   Jána Pavla II. 7, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.4.2013 sp. zn. 6 Co/6/12.

2. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.6.2014 sp. zn. 3 Cdo 275/2013.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   16.4.2013   sp.   zn.   6   Co/6/12   sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   9.6.2014   sp.   zn. 3 Cdo 275/2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh,   sťažovateľka   bola   ako žalobkyňa účastníčkou   súdneho konania pred Okresným súdom   Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 17/2008, v ktorom sa domáhala žalobou podanou 10. decembra 2001 proti 42 žalovaným fyzickým osobám (ďalej len „žalovaní“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to lesným pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. Ž. – parc. č... o výmere 1 ha 59 m2, č... o výmere 1 ha 261 m2, č... o výmere 3 ha 5705 m2, č... o výmere 3811 m2, č... o výmere 3826 m2, č... o výmere 3784 m2, č... o výmere 3675 m2, č... o výmere 1 ha 924 m2, č... o výmere 7145 m2, č... o výmere 3772 m2, č... o výmere 3398 m2, č... o výmere 1707 m2, č... o výmere 2948 m2, č... o výmere 1132 m2, č... o výmere 5517 m2, č... o výmere 1 ha 2626 m2, č... o výmere 5468 m2, č... o výmere 6203 m2, č... o výmere 7054 m2, č... o výmere 4360 m2, č... o výmere 3164 m2, č... o výmere 1909 m2, č... o výmere 2378 m2, č... o výmere 4334 m2, č... o výmere 4835 m2, č... o výmere 1121 m2, č... o výmere 2192 m2, č... o výmere 4354 m2, č... o výmere 3548 m2, č... o výmere 566 m2, č... o výmere 3150 m2, č... o výmere 3778 m2, č... o výmere 1955 m2, č... o výmere 3601 m2, č... o výmere 4682 m2, č... o výmere 4937 m2, č... o výmere 4691 m2, č... o výmere 6134 m2, č... o výmere 4999 m2, č... o výmere 3630 m2, č... o výmere 7747 m2, č... o výmere 5739 m2, č... o výmere 5538 m2, č... o výmere 4530 m2, č... o výmere 4337 m2 a č... o výmere 3332 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti v k. ú Ž.“). Sťažovateľka odôvodnila žalobu tým, že žalovaní (resp. ich právni predchodcovia) boli na základe notárskych osvedčení č. N 6/00 z 29. júna 2000 a č. N 95/00 zo 7. novembra 2000 vydaných notárom JUDr. Štefanom Morvayom zapísaní ako   oprávnení   držitelia   nehnuteľností   v   k.   ú.   Ž.   (bolo   nimi   osvedčené   nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním). Žalovaní tvrdili, že oni (resp. ich predchodcovia) nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam v k. ú. Ž. v rokoch 1940, resp. 1942, zámennou zmluvou uzatvorenou so Sídelnou kapitulou v Nitre (ďalej len „kapitula“), podľa ktorej mala kapitula získať od právnych predchodcov žalovaných nehnuteľnosti v kat. území O. (parc. č... a parc. č...)   a   žalovaní   (resp.   ich   právni   predchodcovia)   mali   získať   nehnuteľnosti   v   k.   ú.   Ž., odčlenené od parcely č... vo vlastníctve kapituly. Písomné vyhotovenie zámennej zmluvy však žalovaní nemajú. Sťažovateľka požadovala preukázať, ktoré nehnuteľnosti v k. ú. O. žalovaní previedli do vlastníctva kapitule, avšak žalovaní to preukázať nevedeli. Napriek tomu žalovaní dali vypracovať GP č. 33404062-216/99, ktorým si odčlenili od parc. č... v k. ú. Ž. vo vlastníctve žalobcu výmeru 28 ha 4296 m2, a notárskym osvedčením č. N/6-2000 si uplatnili zápisy na listoch vlastníctva. Osobitným notárskym osvedčením č. N 95/00 zo 7. novembra 2000 nadobudol vlastníctvo parc. č... o výmere 3630 m2 zapísanej na LV č... žalovaný v 30. rade. Žalovaní nakoniec 30. júna 2001 zaslali sťažovateľke zoznam parciel v k. ú. O. (parc. č.., pzkn. vl. č...), avšak ich tvrdenia o nadobudnutí týchto nehnuteľností sťažovateľkou   zámennou zmluvou nezodpovedajú   skutočnosti,   pretože zápisy   v časti   B vložiek z rokov 1940 až 1961 potvrdzujú, že žalovaní (resp. ich právni predchodcovia) týmito nehnuteľnosťami naďalej disponovali. Navyše, nehnuteľnosti v k. ú. Ž. spadali pod režim „záborového   zákona   č. 215/1919   Zb.“ a   bez   súhlasu   Ministerstva   zemědelství nemohol vlastník týmito nehnuteľnosťami nakladať. Podľa kúpnopredajnej zmluvy z roku 1936 a podmienok jej schválenia Ministerstvom zemědelství v Prahe pod č. 262.318/36-IX/6 bola kapitula zaviazaná, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke č... pre k. ú. Ž. musia zostať vcelku. Preto zámenu, tak ako tvrdia žalovaní, sťažovateľka realizovať nemohla. Tvrdenia žalovaných o nadobudnutí vlastníctva k predmetu sporu na základe neexistujúcej zámennej zmluvy a o tom, že predmet sporu ako svoje vlastníctvo nerušene užívali od roku 1941   do roku   1957,   nezodpovedá   skutočnosti.   Aj   nehnuteľnosti   v   k.   ú.   O.,   ktoré   mali žalovaní   (resp.   ich   predchodcovia)   odovzdať   podľa   zámennej   zmluvy   do   vlastníctva sťažovateľky, ostali v ich vlastníctve. Preto pôvodné vlastníctvo kapituly k nehnuteľnostiam v k. ú. Ž. zostalo zachované.

Žalovaní uviedli, že ich právni predchodcovia podpísali v presne nezistenom čase v rokoch   1938 – 1940 s kapitulou zámennú zmluvu, nimi podpísanú zmluvu odovzdali na podpis   kapitule,   avšak   vzhľadom   na   udalosti   2.   svetovej   vojny   sa   im   už   nevrátila. Zámena bola iniciovaná zo strany kapituly, pretože mala záujem o lepšie obhospodarovanie svojich pozemkov, za čo ponúkla právnym predchodcom žalovaných výmenný pomer 1:2, t. j. bola ochotná dať viac plochy pozemkov ako dostala, pretože v danom čase porasty na pozemkoch   v   k.   ú.   Ž.   boli   veľmi   mladé,   a   tým   hospodársky   v   danom   čase   takmer nevyužiteľné, zatiaľ čo zamieňané lesné porasty v k. ú. O. boli vhodné na ťažbu drevnej hmoty, teda podstatne hodnotnejšie. Po podpise zámennej zmluvy právni predchodcovia žalovaných pozemky v k. ú. Ž. užívali ako svoje počas vojny i po vojne do roku 1957, kedy boli dané do užívania JRD... Zo strany kapituly im v tom neboli kladené žiadne prekážky. Kapitula súčasne užívala zamenené pozemky ako svoje počas vojny i určitý čas po vojne, pričom jej tiež zo strany právnych predchodcov žalovaných neboli kladené žiadne prekážky. Zamenené pozemky v k. ú. O. má žalobca zapísané na LV ako vlastník a prenajíma ich. Napriek tomu, že k prevodu vlastníctva v zmysle intabulačného princípu nedošlo, žalovaní sú presvedčení, že vlastníkmi pozemkov v k. ú. Ž. sa stali na základe vydržania podľa zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „stredný občiansky zákonník“), keďže   od   roku   1941   až   do   roku   1957   právni   predchodcovia   žalovaných   pokojne a dobromyseľne držali a užívali pozemky.

Okresný   súd   rozhodol   o   žalobe   sťažovateľky   rozsudkom   č.   k.   4   C   17/2008-816 zo 4. októbra 2011 tak, že žalobu zamietol a rozhodnutie o náhrade trov konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok odôvodnil takto:

«Súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   žaloba   nie   je dôvodná.... Žalobca jednak spochybňoval titul – zámennú zmluvu, na základe ktorej mali nehnuteľnosti žalovaní nadobudnúť, ako aj dobromyseľnosť držby z dôvodu, že pozemky, ktoré   mali   žalovaní,   resp.   ich   právni   predchodcovia   poskytnúť   žalobcovi,   zostali vo vlastníctve žalovaných a ich právnych predchodcov a títo s nimi disponovali...

Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že pri miestnych šetreniach vykonaných najneskôr v septembri 1939 bolo zistené, že držiteľmi pozemkov v hone H., ktoré boli časťou pkn. parcely č... v k. ú. Ž., boli fyzické osoby. V pozemkovej knihe bol ako ich vlastník evidovaný žalobca. Žalovaní o týchto pozemkoch tvrdili, že ich dostali zámenou od žalobcu ich právni predchodcovia, ktorí žalovanému za ne poskytli pozemky v hone Zadná voda, a to aj pozemkovoknižné parc. č... V prípade týchto parciel bolo pri miestnom šetrení v septembri 1938 zistené, že ich držiteľom je žalobca. V pozemkovej knihe boli ako ich vlastníci evidované fyzické osoby. Fyzické osoby sa teda ujali držby pozemkov v k. ú. Ž. najneskôr v septembri 1939.

  Až do konca roku 1950 platilo na Slovensku obyčajové právo. Vydržanie bolo právnym   inštitútom,   ktorý   umožňoval   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti mimo pozemkovej knihy, a to aj proti jej vlastníkovi, ktorý bol v pozemkovej knihe zapísaný. Podľa obyčajového práva vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním nadobudol ten, kto mal v pokojnej držbe nehnuteľnosť ako svoju po dobu 32 rokov. Vlastnícke právo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol   bezprávne,   prípadne   sa   jej zmocnil   bez   právneho titulu,   alebo vedel,   že   patrí   inému.   Do   nadobudnutia   účinnosti   Stredného   občianskeho   zákonníka držiteľom pozemkov v k. ú. Ž. vydržacia doba neuplynula. Podľa Stredného občianskeho zákonníka z roku 1950 bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a Občiansky zákonník z roku 1950   vyžadoval   dobromyseľnosť   počas   celého   plynutia   vydržacej   doby.   Existencia dobromyseľnosti   sa   vždy   hodnotí   objektívne,   teda   nielen   zo   subjektívneho,   osobného presvedčenia   samotného   držiteľa.   Dobromyseľnosť   je   vnútorný   psychický   stav,   ktorý nemožno vždy priamo dokázať. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade boli splnené podmienky oprávnenej držby smerujúce k vydržaniu, nemožno vychádzať len zo skutočností, že   stav   vzniknutý   v   dôsledku   ujatia   sa   držby   nebol   v   súlade   s   údajmi   uvedenými v pozemkovej knihe, prípadne v inej verejnej listine, o ktorých sa držiteľ nepresvedčil. Je treba brať do úvahy všetky okolnosti,   za ktorých sa držitelia držby ujali,   a za ktorých následne vydržacia doba plynula. Súd dospel k záveru, že jednotlivé fyzické osoby, ktoré boli ako držitelia časti pkn. parcely č... zistení pri mapovaní a miestnych šetreniach v roku 1939, nadobudli k ním vlastnícke právo v zmysle citovaných zákonných ustanovení SOZ vydržaním. Je nepochybné, že tieto fyzické osoby boli držiteľmi sporných pozemkov v roku 1939. Je nepochybné, že žalobca bol držiteľom pozemkov, ktoré mu mali byť poskytnuté ako zámena v k. ú. O. Sporné je, či došlo len k zámene užívania, alebo aj k zámene vlastníctva, pretože zámenná zmluva a ani iná zmluva sa nezachovali. Na základe výpovedí žalovaných, čestných vyhlásení, vyššie citovaného potvrdenia a v súvislosti s ďalšími dôkazmi dospel súd   k   záveru,   že   bol   zrealizovaný   právny   úkon,   ktorého   cieľom   bola   trvalá   zmena vlastníctva – zámena pozemkov. Tento úkon, hoc i neplatný v dôsledku nerešpektovania zákonných   obmedzení   na   nakladanie   s   nehnuteľnosťami   a   absencie   súhlasu   biskupa   zo strany žalobcu, bol tým právnym titulom, na základe ktorého sa jednotlivé fyzické osoby ujali držby pozemkov v k. ú. Ž. – H. Stali sa teda oprávnenými držiteľmi a pri splnení podmienky uplynutia vydržacej doby aj vlastníkmi nehnuteľností. Vydržacia doba v zmysle obyčajového práva im v dôsledku novej právnej úpravy uplynúť nemohla, no na základe citovaných ustanovení im uplynula 01.01.1961. Pôvodní držitelia pozemkov (v r. 1939) už nežijú, a preto pokiaľ ide o ich dobromyseľnosť, nemožno túto zhodnotiť komplexne aj na základe ich vypočutia. Trvalou zámenou pozemkov získali jednoznačne obe strany prospech v tom, že tak pozemky žalobcu, ako aj pozemky žalovaných tvorili kompaktný celok bez tohto,   aby   jednotlivé   fyzické   osoby   mali   svoje   pozemky   v   medzi   pozemkami   žalobcu. Domnienka   žalobcu,   že   malo   ísť   len   o   dočasnú   zámenu   užívania,   je   nelogická   a nepravdepodobná. Žalobca totiž namietal, že poskytol väčšiu výmeru pozemkov, ktoré boli lesmi,   a   ktoré   zároveň   boli   hodnotnejšie,   pričom   fyzické   osoby   mu   mali   poskytnúť   v prevažnej miere lúky. Pokiaľ by tomu tak bolo, bol by postup žalobcu nelogický v tom, že síce ani on, ani fyzické osoby by natrvalo nezískali kompaktný celok, no žalovaní by mali možnosť užívať pozemky žalobcu, t. j. aj požívať jeho plody (zbierať plody, ťažiť drevo a pod.),   čo   by   nemalo   pre   žalovaného   vôbec   žiaden   prínos,   pretože   pokiaľ   mu   mali   byť poskytnuté na užívanie prevažne lúky, tak z týchto by zrejme nemal taký úžitok, ako z lesov, ktoré poskytol. Preto jediným logickým vysvetlením je zmena vlastníctva, aby žalobca mal kompaktný   celok,   do   ktorého   by   mu   užívaním   nik   iný   nezasahoval   (napr.   právni predchodcovia žalovaných prechodom). V prospech toho, že došlo ku skutočnej zámene vlastníctva   svedčia   aj   dokumenty   z   neskoršieho   obdobia,   a   to   predovšetkým   prídelová listina z roku 1967, podľa ktorej predmetom prídelu boli parcely v k. ú. Ž., avšak okrem tých, ktoré sú predmetom sporu. V prospech tohto záveru svedčí aj skutočnosť, že časť parciel,   ktoré   mali   byť   žalobcovi   poskytnuté   na   zámenu,   boli   žalobcovi   vydané Západoslovenskými štátnymi lesmi, aj keď je pravdou, že neskôr bol ich zápis na liste vlastníctva žalobcu zrušený. Oprávnenosť držby pozemkov v k. ú. Ž. fyzickými osobami nijako   nespochybňuje   zápisnica   z   pracovnej   skupiny   pre   pozemkovú   reformu   zo   dňa 18.09.1948,   pretože   z   nej   nevyplýva,   že   by   jednotliví   užívatelia   lesa   žiadali   o jeho pridelenie, ako to tvrdil žalobca. Naopak v zápisnici sa uvádza, že: „Zástupcovia okresu B. prehlasujú,   že   les   zvaný   H.   plným   právom   patrí   občanom   obcí   R.,   Ž.   a O.,...“.   Takéto vyjadrenie skôr svedčí v prospech vlastníctva fyzických osôb, aj keď vzhľadom na celý text zápisnice   ho   nemožno   jednoznačne   verifikovať   ako   potvrdenie   vlastníckeho   práva   v prospech fyzických osôb a je možný aj ten výklad, že patrí im morálne, prípadne by im patriť mal. Rozhodne však zo zápisnice nevyplýva, že o pridelenie lesa žiadali jednotliví užívatelia. Predmetom vydržania nemohli byť nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Žalobca namietal, že jednotliví užívatelia nemohli pozemky vydržať z dôvodu, že parcela... bola vyvlastnená rozhodnutím Ministerstva zemědelství č. 53.150/48-IX/R-12 zo dňa 21.06.1948. Z tohto rozhodnutia nič také nevyplýva a nebolo preukázané, že by sporné pozemky   boli   predmetom   socialistického   vlastníctva,   a   teda   nespôsobilým   predmetom vydržania.   Podľa   uvedeného   rozhodnutia   sa   vyvlastňujú   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   v   ňom uvedené iba odkazom na iné rozhodnutia a aj to len pokiaľ ide o časť presahujúcu výmeru 50 ha. Pokiaľ žalobca spochybňoval povahu pozemnostných hárkov, tak je pravdou, že tieto slúžili predovšetkým ako podklad pre vyrubovanie daní, avšak daní spojených s držbou, pričom ako držitelia pozemkov v H. sú vedené jednotlivé fyzické osoby. Nie sú tam vedené ako detentori, užívatelia a nájomníci. Okrem toho držba pozemkov nepochybne vyplýva aj z mapovania a šetrenia, ktoré v roku 1939 vykonal Inšpektorát katastrálneho vymeriavania v T. a napokon držbu pozemkov žalobcom v O. a držbu pozemkov fyzickými osobami v Ž. nespochybnil ani žalobca, pričom iba vyslovil domnienku, že mohlo ísť o zámenu užívania. Žalobca v konaní ďalej spochybňoval dobromyseľnosť držby fyzických osôb k pozemkom v k. ú. Ž. z dôvodu, že disponovali pozemkami, ktoré mali poskytnúť ako zámenu. V konaní boli   z   jednotlivých   pozemnoknižných   vložiek   skutočne   preukázané   viaceré   dispozície   s pozemkami v k. ú. O., ktoré mali byť poskytnuté ako zámena za pozemky v k. ú. Ž. žalobcovi. Takéto úkony by naozaj mohli za iných okolností spochybniť dobromyseľnosť držby až do tej miery, že by to malo za následok nemožnosť vydržania, no neplatí to v danom prípade a za   daných   okolností.   Vydržacia   doba   uplynula   najneskôr   01.01.1961,   čím   sa   jednotliví držitelia pozemkov stali ich vlastníkmi vydržaním. Do tohto dňa niektorí z nich urobili dispozície   pozemkami   v   k.   ú.   O.   a   bolo   to   od   obdobia   r.   1940.   Pri   posudzovaní dobromyseľnosti   a   oprávnenosti   držby   nehnuteľností   je   podľa   názoru   súdu   potrebné vychádzať aj zo širších spoločenských súvislostí. Je všeobecne známou skutočnosťou, že od roku 1940 do roku 1961 prechádzala spoločnosť rôznymi zmenami. Išlo o obdobie druhej svetovej vojny, Slovenského štátu, nasledované obdobím politických procesov, zmenami v základoch právneho poriadku, zmenami vo forme vlastníctve, konfiškácie majetkov cirkví. Toto   obdobie možno jednoznačne zhodnotiť   ako obdobie neistoty.   Nie je zrejmé,   prečo jednotliví   užívatelia lesov   v Ž.   prevádzali nehnuteľnosti v O.,   ktoré mali   byť   poskytnuté žalobcovi.   Tieto   prevody   mohli   byť   motivované   rôznymi   okolnosťami   majúcimi   základ v danej dobe, keď skutočne cirkev mala byť zbavená majetku, ale tiež okolnosťami majúcimi základ v rodinnom prostredí každého jednotlivca, či už z dôvodu plánovaného úteku pre fašizmom, komunizmom, ale samozrejme nie sú vylúčené ani motívy zisku a zbavenia sa majetku,   ktorí   im   už   nemal   patriť   z   dôvodu   zabezpečenia   si   prospechu   s   využitím skutočnosti,   že zámena   nebola   právne   perfektná   a   žalobca   ako   vlastník   pozemkov   v O. zapísaný   v   pozemkovej   knihe   nebol.   Sú   to   však   len   špekulácie,   pričom   je   mnoho pochybností, prečo tak konkrétni užívatelia konali, no ich konanie už nie je možné preveriť z dôvodu, že už žiaden z nich nežije a zrejme nežije ani žiaden svedok, ktorý by hodnoverne a   spoľahlivo   potvrdil   prečo   tak   robili.   Vzhľadom   na   konkrétnu   spoločenskú   situáciu na Slovensku   v   danom   období   a   dané   pochybnosti   treba   vychádzať   z   domnienky oprávnenosti držby pozemkov v k. ú. Ž. jednotlivými fyzickými osobami tak, ako to mal na mysli aj Stredný občiansky zákonník. V danom prípade tak bola splnená oprávnenosť držby ako podmienka vydržania a jednotliví užívatelia lesov H. v k. ú. Ž. tak, ako boli zistení pri mapovaní v roku 1939, nadobudli vlastnícke právo vydržaním ku dňu 01.01.1961. V zmysle § 132 ods. 1 SOZ tým, že jednotlivé fyzické osoby – užívatelia časti pkn. parcely... nadobudli k nej vlastnícke právo vydržaním, stratil toto vlastníctvo žalobca. Z uvedeného dôvodu je preto ďalej bezpredmetné zaoberať sa tým, či pôvodní žalovaní v tomto spore dodržali dedičskú   postupnosť,   a   či   skutočne   užívatelia   z   rokov   1939   –   1961   boli   ich   právnymi predchodcami, prípadne ako sa vysporiadali s inými ich dedičmi pri vydaní osvedčení o vydržaní v roku 2000. Týmto by bolo namieste sa zaoberať iba v tom prípade, že by sa určenia   vlastníctva   domáhala   a   vlastníctvo   žalovaných   spochybňovala   osoba,   ktorá   by tvrdila, že je právnym nástupcom niektorého z pôvodných užívateľov, ktorý nehnuteľnosť vydržal a niektorý zo žalovaných nespĺňa podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku nedodržania dedičskej postupnosti. Toto je však v tomto konaní nadbytočné. V súvislosti   s   vyššie   uvedenou   spoločenskou   situáciou   nie   je   zvláštnosťou   ani   to,   že   sa nezachovala žiadna písomná zmluva, a to aj v prípade, že v danej veci bolo na jednej starne zmluvy niekoľko desiatok jej účastníkov. Zvlášť to platí v prípade, ak zmluvu podpísali najskôr fyzické osoby (ako to zhodne tvrdili žalovaní) a následne ju predložili žalobcovi, čiže všetky jej exempláre sa nachádzali na jednom mieste, pričom vyhotovenie kópií zmluvy do   úvahy   neprichádzalo   z   dôvodu   technických   možností   daného   obdobia.   Pokiaľ   ide   o navrhnutý   a   nevykonaný   dôkaz   identifikácie   parciel   v   k.   ú.   O.   správou   katastra,   tak účastníci ako aj súd od tejto požiadavky napokon upustili v dôsledku reálnej nemožnosti túto spracovať bez toho, aby bola vzhľadom na vyjadrenie správy katastra nepochybná. Napokon táto mala slúžiť pre toto konanie len podporne na preukázanie, že pozemky v k. ú. O., ktoré mali byť zamenené, nie sú vo vlastníctve žalobcu, ale žalovaných, čím mala byť spochybnená oprávnenosť a dobromyseľnosť ich držby vo vzťahu k pozemkom v k. ú. Ž., s čím sa napokon súd vysporiadal tak, ako je uvedené vyššie. Zároveň čiastočná identifikácia parciel v k. ú. O. poskytnutá svedkom Ing. S. ako spracovávateľom ROEPU v uvedenom katastrálnom   území   bola   dostatočným   podkladom   pre   posúdenie   uvedenej   otázky.   Na základe   všetkých   uvedených   dôvodov   a   komplexného   zhodnotenia   vykonaných   dôkazov vyhodnotil súd žalobu ako nedôvodnú a túto zamietol.»

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   tým,   že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie nie je v súlade so zákonom. Poukazovala najmä na to, že žalovaní nedisponujú písomnou zámennou zmluvou, iba tvrdia jej existenciu, ako aj na to, že dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaní (resp. ich právni predchodcovia)   disponovali s predmetom   sporu   ako   so   svojím   vlastným   počas plynutia tvrdenej vydržacej lehoty (naopak, bolo nesporné, že s nehnuteľnosťami v k. ú. O. nakladali ako vlastníci aj po tvrdenej výmene). V rozpore so skutkovými zisteniami okresného súdu je aj v konaní preukázané obmedzenie kapituly v nakladaní s predmetom sporu bez súhlasu Ministerstva zemědelství v Prahe. Pokiaľ bol ako svedok vypočutý spracovateľ ROEPu (Ing. Š.), jeho výpoveď je bez významu, pretože sám uviedol, že predmet sporu nebol predmetom   ROEPu,   navyše   ani   on   nemal   vedomosť   o   údajnej   zámennej   zmluve.   Ak žalovaní,   resp.   ich   právni   predchodcovia,   skutočne   nehnuteľnosti   v k. ú.   Ž.   určitý   čas užívali, bolo to na základe dohody s kapitulou o jej užívaní, a nie na základe zámennej zmluvy, a práve preto nemohli byť v držbe dobromyseľní. Sťažovateľka zdôraznila, že nie je predsa možné, aby žalovaní získali vlastnícke právo k jej nehnuteľnostiam iba na základe toho, že s ním údajne uzatvorili zámennú zmluvu, ktorou mali predmet sporu získať a súčasne im ostali aj pozemky, ktoré mali zámenou odovzdať (stratiť).

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 17/2008-816 zo 4. októbra 2011 ako vecne správny potvrdil, keď sa stotožnil so   skutkovými   závermi   i   právnym   posúdením   veci   okresným   súdom   [§   219   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   6/2012-847   zo   16.   apríla   2013   nadobudol právoplatnosť 31. mája 2013.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť založila na vade konania podľa § 237 písm. f) OSP spočívajúcej v tom, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu parciel v k. ú. O. a že súdy od žalovaných nepožadovali   predloženie   zámennej   zmluvy   v   písomnej   podobe.   Namietala   i nesprávne právne   posúdenie   veci,   ktoré   viedlo   súdy   k   záveru   o   nadobudnutí   vlastníckeho   práva žalovaných k zameneným pozemkom vydržaním.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   2   Cdo   275/2013-886   z   9.   júna   2014   dovolanie sťažovateľky   odmietol   [§   243b   ods.   5   OSP   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP] a žalovaným   náhradu   trov   dovolacieho   konania   nepriznal.   Dovolanie   sťažovateľky považoval   za   neprípustné,   pretože   existencia   sťažovateľkou   tvrdenej   vady   podľa   §   237 písm.   f)   OSP   sa   nepreukázala   a   prípustnosť   dovolania   nebolo   možné   vyvodiť   ani zo žiadneho iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2014.

Sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu   na   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 odôvodnila takto:

„Právo na spravodlivé súdne konanie bolo... Krajským súdom v Trenčíne porušené, keď tento sa pri svojom rozhodovaní opieral o odôvodnenie rozhodnutia Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi ako   aj   s   právnym   posúdením   veci   nachádzajúcim   sa   v   odôvodnení   rozsudku,   pričom v súlade s § 219 ods. 2 OSP na skutkové závery ako aj právne posúdenie veci v plnom rozsahu vo svojom rozhodnutí poukázal, postupoval v rozpore so zákonom a tým porušil právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonnom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa   čl.   46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné   po   skutkovej   i   právnej   stránke,   pričom   sme   toho   názoru,   že   krajský   súd namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Takisto Najvyšší súd SR vo svojom uznesení skonštatoval, že existencia vady konania podľa §237 písm. f) O. s. p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia, pričom týmto konštatovaním na základe ktorého najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   odňal   sťažovateľke   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj jej právo na spravodlivý proces...

Ďalej   môžeme   konštatovať   aj   následné   porušenie   práva   na   ochranu   majetku zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako dôsledku zasiahnutia do sféry majetkových práv sťažovateľky... tým, že Krajský súd vo svojom rozsudku ustálil, že fyzické osoby sa ujali držby sporných pozemkov najneskôr v septembri 1939, pričom sporné medzi účastníkmi zostalo len to, či išlo dočasnú držbu alebo o nadobudnutie vlastníckeho práva fyzickými osobami – právnymi predchodcami odporcov.

Takisto   Krajský   súd   Trenčín   vo   svojom   odôvodnení   konštatuje,   že   v   otázke oprávnenosti   držby   predmetných   nehnuteľností   fyzickými   osobami   naďalej   pretrvávajú dôvodné   pochybnosti   o   zhode   tvrdení   ako   navrhovateľa   tak   aj   odporcov   so   skutočným stavom veci, pričom podľa názoru odvolacieho súdu, v tomto prípade okresný súd správne aplikoval   právnu   fikciu   §   145   ods.   2   Stredného   občianskeho   zákonníka   podľa   ktorej v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Krajský súd vo svojom odôvodnení poukázal na to, že nie je problém, že odporcovia nepredložili zámennú zmluvu, na ktorú v celom konaní poukazovali pretože ani navrhovateľ nepredložil písomné vyhotovenie zmluvy o dočasnom užívaní sporných pozemkov fyzickými osobami.

Krajský súd sa taktiež stotožnil so závermi okresného súdu, že skutočnosť že fyzické osoby od roku 1940 s nehnuteľnosťami v kat. úz. O., ktoré mali odovzdať ako zamenené nehnuteľnosti   navrhovateľovi,   disponovali,   tieto   prevádzali,   pričom   k   prevodom   týchto nehnuteľností   na   základe   právnych   úkonov   došlo   z   dôvodu   ziskuchtivosti   a   zneužitia existujúcich záznamov v pozemkovej knihe, prípadne tieto prevody mohli byť motivované rôznymi   okolnosťami   majúcimi   základ   v   danej   dobe,   samé   o   sebe   logicky   nevylučuje dobromyseľnosť držby sporných pozemkov v kat. úz. Ž. fyzickými osobami.

Podľa nášho názoru s poukazom na závery krajského ako aj okresného súdu môžeme konštatovať, že predmetné rozhodnutie tak odvolacieho ako aj prvostupňového súdu spočíva jednoznačne na nesprávnom právnom posúdení veci na základe ktorého došlo k zásahu do základných práv sťažovateľky... z nasledovných dôvodov:

Jedinou nespornou skutočnosťou, ktorú sa podarilo ustáliť tak okresnému ako aj krajskému súdu je to, že sporné nehnuteľnosti boli dané zo strany navrhovateľa do držby fyzických osôb.

Ďalšie skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané boli zo strany okresného ako aj krajského súdu nesprávne právne posúdené na základe čoho dospel odvolací súd ako aj súd prvého stupňa k nesprávnym záverom na základe čoho došlo k zásahu do základných práv sťažovateľky. Tak ako sa to aj v dobových materiáloch uvádza (hlásenie horára - súčasť spisu)   užívanie   ktoré   umožnila   sťažovateľka   fyzickým   osobám   bolo   z   dôvodu   pytliactva a krádeží dreva, pretože nehnuteľnosti fyzických osôb sa nachádzali v strede nehnuteľností - obkolesené   nehnuteľnosťami   sťažovateľky.   Z   tohto   dôvodu   volila   sťažovateľka nehnuteľnosti,   ktoré   dala   fyzickým   osobám   do   dočasného   užívania   tak,   aby   tieto nehnuteľnosti boli na okraji nehnuteľností ktoré sťažovateľka vlastnila.

Napriek skutočnostiam ktoré tak krajský súd ako aj súd 1. stupňa v napadnutých rozhodnutiach uviedli a ktoré sťažovateľka v konaní preukázala, že fyzické osoby od roku 1940 s nehnuteľnosťami v kat. úz. O., ktoré mali odovzdať ako zamenené nehnuteľnosti sťažovateľke, disponovali a tieto prevádzali, pričom k prevodom týchto nehnuteľností na základe právnych úkonov došlo z dôvodu ziskuchtivosti a zneužitia existujúcich záznamov v pozemkovej knihe, boli tieto skutočnosti vyhodnotené len ako nepriamy dôkaz, ktorý podľa krajského ako aj okresného súdu nijako logicky nevylučuje dobromyseľnosť držby sporných pozemkov v kat. úz. Ž.

S týmto záverom odvolacieho súdu sa nemôžeme stotožniť z dôvodu že tým dochádza k jednoznačnému zásahu do všetkých základných práv sťažovateľky špecifikovaných v čl. II tohto   podania (v sťažnosti,   pozn.),   pretože   ak   som   ako   osoba   presvedčený   že   nejakú nehnuteľnosť som zamenil a teda ju už nevlastním nebudem s ňou ani nakladať, nebudem ju scudzovať ani inak s ňou disponovať.

S   poukazom   na   predmetnú   skutočnosť   môžeme   konštatovať,   že   ak   fyzické   osoby (žalovaní)   s   nehnuteľnosťami   (ktoré   mali   odovzdať   sťažovateľke)   disponovali,   boli presvedčení že im patria. V prípade, že fyzické osoby by boli presvedčené, že im patria nemohli disponovať s nehnuteľnosťami (tvoriacimi predmet sporu).

Tak ako to ale bolo v konaní preukázané s nehnuteľnosťami (tvoriacimi predmet sporu)   ku   ktorým   určenia   vlastníckeho   práva   sa   sťažovateľka   domáhala   fyzické   osoby (žalovaní)   nedisponovali,   pretože   sa   necítili   byť   ich   vlastníkmi   a   disponovali   len s nehnuteľnosťami ktoré v skutočnosti vlastnili a ktoré im do dnešného dňa aj ostali. Nie   je   predsa   možné   poskytnúť   právnu   ochranu   protiprávnemu   konaniu,   ktorým žalovaní   nadobudli   nehnuteľnosti   patriace   navrhovateľovi   len   na   tom   základe   že   ich dočasne   užívali   a   v   súdnom   konaní   nepredložili   ani   listinu   na   ktorú   sa   odvolávali a nepreukázali ani jeden z dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva a poskytnutím tejto právnej   ochrany   protiprávnemu   konaniu   hrubo   zasiahnuť   do   základných   práv sťažovateľky!!!

Odôvodnenie súdov poukazujúce na ustanovenie Stredného občianskeho zákonníka neobstojí   z   dôvodu,   že   v   predmetnom   prípade   nejde   o   pochybnosť   ale   z   vykonaného dokazovania sa dá jednoznačne vyvodiť, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva nedošlo, pretože nedošlo k naplneniu žiadneho z atribútov vydržania.

Krajský   súd   odôvodnil   (ospravedlnil)   nepredloženie   dôkazu   –   zámennej   zmluvy zo strany   odporcov   konštatovaním   že   ani   navrhovateľ   nepredložil   písomné   vyhotovenie zmluvy o dočasnom užívaní sporných pozemkov fyzickými osobami. Navrhovateľ však nikdy netvrdil,   že   zmluva   o   dočasnom   užívaní   sporných   pozemkov   fyzickými   osobami   bola písomná naproti tomu odporcovia v konaní tvrdili, že zámenná zmluva v písomnej podobe vyhotovená bola a napriek počtu odporcov sa u nikoho z nich nezachovala.

Sme toho názoru, že odporcovia nenaplnili ani jednu zo základných podmienok, ktoré kladie   zákon   na   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním,   pričom   v   tejto   súvislosti poukazuje navrhovateľ na písomné dôvody uvedené v odvolaní v predmetnej právnej veci. Konštatovanie   krajského   súdu   o   nevykonateľnosti   petitu   z   dôvodu,   že   štát   nebol účastníkom konania neobstojí, pretože sporné nehnuteľnosti boli vydané navrhovateľovi zo strany Západoslovenských štátnych lesov a tieto nehnuteľnosti boli aj určitý čas na liste vlastníctva navrhovateľa zapísané, hoci neskôr bol ich zápis na liste vlastníctva zrušený. Takisto okresný súd odmietol vykonať dôkaz navrhovateľa týkajúci sa identifikácie parciel   v   kat.   úz.   O.   príslušnou   správou   katastra   čím   došlo   zo   strany   súdu   k   odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom.

S   poukazom   na   predmetné   môžeme   konštatovať,   že   krajský   súd   a   pred   ním   súd 1. stupňa nesprávne právne posúdili predmetnú skutočnosť čo ich následne viedlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia v predmetnej právnej veci, pričom súdnym rozhodnutím poskytli ochranu   odporcom   ktorí   týmto   spôsobom   získali   okrem   svojich   nehnuteľností   ešte   aj nehnuteľnosti sťažovateľky čím došlo k zásahu do základných práv sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   dohovoru,   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   sťažovateľkou   tvrdeným   porušením   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, základného práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014.

Sťažovateľka tvrdila, že k porušeniu označených práv došlo   jednak tým, že toto rozhodnutie   je   nedostatočne   odôvodnené,   a   jednak   tým,   že   najvyšší   súd   konštatoval neprípustnosť   dovolania   a   dovolanie   meritórne   nepreskúmal,   hoci   podľa   presvedčenia sťažovateľky vada konania podľa § 237 písm. f) OSP daná bola.

Najvyšší súd uznesenie č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.   s.   p.)   skúmal   najskôr,   či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol   zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci   samej,   proti rozsudku,   v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľka netvrdila   a   dovolací   súd   ich   existenciu   nezistil.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa   názoru   dovolateľky   je   konanie   postihnuté   vadou   v   zmysle   §   237   písm.   f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v tom, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu parciel v k. ú. O., a že súdy od žalovaných nepožadovali predloženie zámennej zmluvy v písomnej podobe.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie nesprávny   postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv účastníka   občianskeho   súdneho   konania   (napr.   práva   zúčastniť   sa   na   pojednávaní, vyjadrovať   sa   k   veci,   navrhovať   dôkazy,   podať   opravný   prostriedok   alebo   vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod).   V   prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Žalobkyňa namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení   (vedúcu   prípadne   k   vydaniu   nesprávneho   rozhodnutia),   nie   však   procesnú   vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 125/1999). Pokiaľ ide o nepredloženie písomnej zámennej zmluvy, z rozhodnutí súdov vyplýva, že tento dôkaz nebolo možné vykonať vzhľadom na to, že sa nezachoval.

Keďže existencia vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi nižších stupňov,   teda   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   (§   241   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.). Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorý   by   v   prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   Posúdenie,   či   súdy   (ne)použili   správny   právny predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretovali   alebo   či   zo   správnych   skutkových   záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Keďže   v   prejednávanej   veci   nemožno   prípustnosť   podaného   dovolania   vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 je dostatočne odôvodnené, pretože je v ňom jasne a zrozumiteľne vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané dovolanie za neprípustné, a to vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom prípustnosti dovolania.

Sťažovateľka však tvrdila aj to, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takej aplikácii dotknutých procesných ustanovení o prípustnosti dovolania, ktoré popierajú ich účel a zmysel, v dôsledku čoho malo byť jej dovolanie meritórne prerokované.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   odchýliť   sa   od   tejto   ustálenej   rozhodovacej   praxe ani vo veci sťažovateľky.

Dovolací   súd   vo   veci   sťažovateľky   svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   dovolania odôvodnil   tým,   že   nevykonanie   dôkazu   navrhovaného   účastníkom   konania   nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, môže byť iba vadou konania, ktorú však dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. K tomuto názoru najvyšší   súd   dospel   s   poukazom   na   vlastnú   stabilnú   rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP, na ktorú poukázal (R 37/1993, R 125/1999).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva   iba   to,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS   188/06).   Táto   okolnosť   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   a   výkladom   dovolacieho   súdu   vo   vzťahu k ustanoveniu § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého vadou   uvedenou v tomto ustanovení nemôže   byť   iba   nevykonanie   dôkazu   navrhovaného   účastníkom   konania.   Výklad najvyššieho   súdu   je ústavne   konformný,   rovnako   ako   aj spôsob,   akým   sa   najvyšší   súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky v podanom dovolaní.

Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva než dovolanie sťažovateľky považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa   meritórne   nezaoberal samotnými dôvodmi   jej dovolania.   Z   rovnakého dôvodu   sa potom obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľkou v jej sťažnosti nemohol zaoberať ani ústavný súd.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 275/2013-886 z 9. júna 2014 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.   Z   rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva na vlastníctvo podľa čl.   20   ústavy,   resp.   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu sťažovateľky.

Ústavný súd sa zaoberal ďalej sťažovateľkou tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013.

Sťažovateľka tvrdila, že k porušeniu označených základných práv týmto rozsudkom došlo tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, ako aj tým, že krajský súd rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   napriek   tomu,   že   bol   založený   na   nesprávnom vyhodnotení   vykonaných   dôkazov   a   na   takom   výklade   aplikovaných   ustanovení,   ktorý popiera ich účel a zmysel.

Krajský súd rozsudok č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 odôvodnil takto: „Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

Ako   vyplýva   z   obsahu   podaného   odvolania,   navrhovateľ   namietal   správnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci v rozsudku okresného súdu.

Na základe preskúmania správnosti rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne   právne   posúdil.   Odvolací   súd   sa   preto   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   na   základe   porovnania   obsahu odvolania a obsahu podaní a vyjadrení navrhovateľa pred vydaním rozsudku okresného súdu,   musí   konštatovať,   že   všetky   navrhovateľom   uvádzané   dôvody   odvolania   boli prezentované   aj   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   vo   veci   samej.   Podľa   názoru odvolacieho súdu okresný súd v odôvodnení rozsudku k týmto dôvodom zaujal stanovisko a riadne sa s nimi vyporiadal.

Nad   rámec   okresným   súdom   správne   zisteného   skutkového   stavu   z   hľadiska odvolacích dôvodov považuje odvolací súd za potrebné dodať, že okresný súd pri hodnotení dôkazov   postupoval   v   súlade   s   ustanovením   §   132   O.   s.   p.   Okresný   súd   na   základe vykonaných dôkazov (zápisov o miestnom šetrení) správne ustálil, že fyzické osoby sa ujali držby sporných pozemkov najneskôr v septembri 1939. Tento skutkový záver okresného súdu nie je sporný ani medzi účastníkmi konania, sporné medzi účastníkmi zostalo len to, či išlo dočasnú držbu (tvrdenie navrhovateľa) alebo o držbu s vedomím výkonu vlastníckeho práva (tvrdenia odporcov). V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. bolo teda povinnosťou účastníkov dôkazmi preukázať súdu tieto svoje tvrdenia stým, že ustanovenie § 145 ods. 1, 2 Stredného občianskeho   zákonníka   stavia   odporcov   v   otázke   preukázania   oprávnenej   držby   do priaznivejšieho   postavenia,   keď   v   prípade   pochybnosti   o   oprávnenosti   držby   zakotvuje právnu fikciu, že držba je oprávnená.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že mu nebolo predložené písomné   vyhotovenie   právneho   úkonu   (odporcami   tvrdenej   zámennej   zmluvy   ale   aj navrhovateľom tvrdenej zmluvy o dočasnej držbe), na základe ktorého sa fyzické osoby preukázateľne stali držiteľmi sporných pozemkov najneskôr v septembri 1939. Okresný súd správne vyvodil, že zo samotných výpovedí účastníkov nebolo možné odstrániť rozpor medzi tvrdeniami účastníkov a ostatné vykonané dôkazy boli len nepriamymi dôkazmi, na základe ktorých   v   ich   vzájomných   súvislostiach   nebolo   možné   dospieť   k   jednoznačnému   záveru o pravdivosti   tvrdení   toho   ktorého   účastníka.   Preto   okresný   súd   aj   podľa   názoru odvolacieho súdu na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 132   O.   s.   p.   dospel   k   správnemu   záveru,   že   v   otázke   oprávnenosti   zistenej   držby predmetných nehnuteľností fyzickými osobami naďalej pretrvávajú dôvodné pochybnosti o zhode tvrdení ako navrhovateľa, tak aj odporcov, so skutočným stavom veci, na základe ktorej pochybnosti okresný súd na prejednávaný prípad správne aplikoval právnu fikciu § 145   ods.   2   Stredného   občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorej   v   pochybnostiach   sa predpokladá, že držba je oprávnená.

K samotným dôvodom odvolania navrhovateľa odvolací súd opakovane poukazuje na to, že tieto dôvody navrhovateľ prezentoval aj pred vydaním rozsudku a okresný súd sa v odôvodnení   rozsudku   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   s   týmito   dôvodmi   dostatočne vysporiadal. V súvislosti s poukazom navrhovateľa v odvolaní, že odporcovia nepredložili nimi tvrdenú zámennú zmluvu, odvolací súd považuje za potrebné dodať, že ani navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť poskytnúť dôkaz svojho tvrdenia v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. a predložiť zmluvu o dočasnom užívaní sporných pozemkov fyzickými osobami. Za tejto dôkaznej   situácie   nie   je   možné   vytknúť   okresnému   súdu,   že   by   samotné   nepredloženie zámennej zmluvy odporcami spôsobovalo nesprávnosť skutkovému záveru okresného súdu o existencii   pochybností   oprávnenej   držby   fyzických   osôb   a   následnej   aplikácii   právnej fikcie v zmysle § 145 ods. 2 Stredného občianskeho zákonníka. S poukazom na právny záver okresného súdu o nadobudnutí vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, odvolací súd   nepovažoval   za   významný   pre   rozhodnutie   ani   poukaz   navrhovateľa   v   odvolaní na absenciu   zmienky   o   zámennej   zmluve   v   príslušnej   pozemnoknižnej   vložke   a   poukaz na intabulačný princíp, platiaci v rozhodnej dobe.

Okresný   súd   v   odôvodnení   rozsudku   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   logicky a správne   vysvetlil   aj   to,   prečo   skutočnosť,   že   fyzické   osoby   od   roku   1940   disponovali s nehnuteľnosťami v k. ú. O., ktoré mali byť podľa tvrdení odporcov predmetom zámeny. Odvolací súd považoval za správny záver okresného súdu, že daná skutočnosť je z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti držby sporných pozemkov len nepriamym dôkazom, pričom na základe dostupných dôkazov nie je možné vylúčiť ani to, že k prevodom týchto nehnuteľností na   základe   právnych   úkonov   došlo   z   dôvodu   ziskuchtivosti   a   zneužitia   existujúcich záznamov v pozemkovej knihe, ktorá skutočnosť sama osebe však nemôže logicky vylúčiť dobromyseľnosť   držby   sporných   pozemkov   v   k.   ú.   Ž.   fyzickými   osobami.   Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, podľa ktorého nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania (pozn. odvolacieho súdu – nehnuteľnosti v k. ú. Ž.), boli vydané navrhovateľovi, nemá oporu v spisovom   materiáli,   nakoľko   v   spise   sa   nachádza   len   dohoda   o   vydaní   nehnuteľností navrhovateľovi   v   k.   ú.   O.   (č.   l.   421).   Skutočnosť,   že   sporné   nehnuteľnosti   neboli navrhovateľovi po roku   1989   vydané,   potvrdzuje   aj   tvrdenie   navrhovateľa   v samotnom návrhu,   podľa   ktorého   po   zistení   zapísania   vlastníckych   práv   odporcov   k   sporným nehnuteľnostiam   bolo   zablokované   vydanie   týchto   nehnuteľností   novým   vlastníkom   zo strany Lesov SR-OZ Trenčín (č. l. 4, ods. 4).

Pokiaľ   navrhovateľ   v   odvolaní   poukazoval   na   to,   že   vydržanie   sporných nehnuteľností ku dňu 01.01.1961 neumožňovali právne predpisy, z obsahu odvolania nie je zrejmé, v čom konkrétnom vidí navrhovateľ túto prekážku. Odvolací súd poukazuje na to, že v   tom   čase   platný   právny   poriadok   nezakazoval   možnosť   vydržania   nehnuteľností vo vlastníctve cirkví. Pokiaľ mal navrhovateľ na zreteli to, že v rozhodnom čase mal byť majetok   cirkví   prevedený   do   majetku   štátu,   v   spise   sa   nenachádza   konkrétny   dôkaz (rozhodnutie) o tom, že by menovite sporné nehnuteľnosti boli odobraté navrhovateľovi. Ak by taký dôkaz aj existoval, ktorá skutočnosť by po právnej stránke bránila vydržaniu sporných   nehnuteľností   fyzickými   osobami,   bol   by   aj   v   tom   prípade   výrok   rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu navrhovateľa vecne správny vzhľadom na formuláciu petitu   v   návrhu   (určenie   vlastníckeho   práva   navrhovateľa   k   sporným   nehnuteľnostiam) a na to,   že   účastníkom   tohto   konania   nebol   štát   (viď   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 1995, sp. zn. 4 Obo 271/95).

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Preto s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Pokiaľ sťažovateľka aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu zdôrazňuje nedostatočnosť jeho odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnej opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky vychádzať zo stabilne zaujímaného právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého pre plnú realizáciu základného práva účastníka konania na spravodlivý proces postačuje také odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia.

V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky odvolací súd postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V takomto prípade je potrebné posudzovať odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v jednote s odôvodením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade sťažovateľky obe tieto   rozhodnutia   ako   celok   dostatočne   reagovali   na   všetky   argumenty   sťažovateľky uvádzané   v   priebehu   súdneho   konania.   Argumentácia   sťažovateľky   v   odvolaní   nebola argumentáciou   novou   a   aj   s   týmito   dôvodmi   sa   dostatočne   vysporiadal   už   súd   prvého stupňa. Odvolací súd považoval za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných   dôkazov.   Osobitne   krajský   súd   reagoval   i   na   sťažovateľkou   v   odvolaní uvedené tvrdenia týkajúce sa nepredloženia zámennej zmluvy, disponovania žalovanými s nehnuteľnosťami v k. ú. O., ako aj na jej všeobecnú námietku, podľa ktorej vydržanie predmetu konania neumožňovali právne predpisy účinné v čase plynutia vydržacej doby.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd iba mechanicky prevzal závery okresného súdu, ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nešlo o prípad, v ktorom   by   krajský   súd   formalistickým   postupom   umožnil   presadenie   zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd, naopak, dôsledne zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľky, poskytol po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa nakoniec ochranu žalovaným.

Preto námietka sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu došlo tým, že odvolací súd iba stroho konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, neobstojí a neobstojí ani jej tvrdenie o tom, že rozhodnutia súdov v jej veci sa nevysporiadali s jej argumentmi (opakovane) uvedenými v odvolaní.

Možno teda uzavrieť, že krajský súd, odkazujúc na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   neponechal   teda   bez   povšimnutia   žiadny   z   odvolacích   argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia,   a   preto   je   vylúčené,   aby   jeho postupom boli porušené sťažovateľkou označené práva.

Pokiaľ   sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazovala   na   ústavne   nekonformnú   aplikáciu ustanovení   právnych   predpisov   a   vyhodnotenie   výsledkov   vykonaného   dokazovania spôsobom, ktorý považuje za nesúladný s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, išlo vo svojej podstate iba o opakovanie argumentov, ktoré sťažovateľka uviedla v podanom odvolaní, s ktorými sa dostatočným   a   presvedčivým   spôsobom   vysporiadal   už   krajský   súd   v   rozsudku   č.   k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013. Aj podľa názoru ústavného súdu iba zo skutočností tvrdených sťažovateľkou týkajúcich sa disponovania s nehnuteľnosťami v k. ú. O., nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu, by   bolo   vylúčené   naplnenie   podmienok   ich   vydržania,   a   to   aj   s   ohľadom   na   princíp vyplývajúci   z   §   145   ods.   1   a   2   stredného   občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   sa   v pochybnostiach   predpokladá,   že   držba   bola   oprávnená.   Obdobne   aj   pri   vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania nenachádza ani ústavný súd také závery, ktoré by boli v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov, ktoré okresný súd i krajský súd vyhodnotili v ich   vzájomnej   súvislosti.   Zamietnutie   žaloby   sťažovateľky   bolo   potom   dôsledkom neunesenia   jej   dôkazného   bremena   v   konaní.   Záver   krajského   súdu   a vyhodnotenie dokazovania je jeden z možných výkladov riešenej problematiky, čo nevybočuje z rámca ústavnosti.

Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu alebo jej práva na spravodlivý proces, a preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 6/2012-847 zo 16. apríla 2013 namietala i porušenie jej základného práva na vlastníctvo (čl. 20 ústavy) a práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového protokolu). Argumentovala   tým,   že   rozsudkom   krajského   súdu   jej   bolo   odňaté   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla a nikdy ho žalovaným v konaní nepreviedla.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   malo   teda   ísť   o   majetkovú   hodnotu,   o   ktorej   mohla tvrdiť, že mala legitímnu nádej na jej znovunadobudnutie, pretože splnila všetky podmienky na   to,   aby   jej   žalobe   bolo   vyhovené;   žalovaní   naopak,   podmienky   pre   nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nesplnili a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej žaloby potvrdil, vychádzajúc z toho, že jej vlastnícke právo zaniklo a patrí žalovaným, ktorí ho vydržali.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že   ide   o   „majetok“   sťažovateľky   v   zmysle   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Za   majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok,   nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, tieto jej tvrdenia by mohli byť správne, avšak iba v prípade, ak by v minulosti nedošlo k naplneniu podmienok vydržania nehnuteľností žalovanými.

Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd správne aplikoval ustanovenia o vydržaní, keď dospel k záveru, že žalovaní podmienky vydržania splnili.

Sťažovateľka v tejto situácii nemohla v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získa vlastnícke právo k nehnuteľnosti.   Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľke,   ktorá   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam   stratila,   nepatrila   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   legitímna   nádej na jeho znovunadobudnutie, a preto rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu jej práva   na   majetok   tak,   ako   je   toto   právo   garantované   v   čl.   1   dodatkového   protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy). Majetkom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je ani nádej, že   dávno   vyhasnuté   vlastníctvo   ožije.   Za   situácie,   keď   sťažovateľka   nemala   majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených v čl. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo k porušeniu označeného práva sťažovateľky pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014