znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 802/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom,Krajinská 30, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom podsp. zn. 44 C 162/2010 a jeho rozsudkom z 28. marca 2012, postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 267/2012 a jeho rozsudkom z 12. marca2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.4 Cdo 298/2013 a jeho uznesením zo 16. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. septembra2015 doručené podanie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská 30,Bratislava, označené ako„Ústavná sťažnosť“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikovalako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 44 C 162/2010 a jeho rozsudkom z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý postup“a „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 267/2012 a jeho rozsudkom z 12. marca2013 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Cdo 298/2013 a jeho uznesením zo 16. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý postup“a „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao náhradu škody vedeného okresným súdom pod sp. zn. 44 C 162/2010 v procesnompostavení navrhovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 44 C 162/2010 z 28. marca 2012návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.14 Co 267/2012 z 12. marca 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 14 Co 267/2012 z 12. marca 2013 podal sťažovateľ dovolanie, ktorénajvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 298/2013 zo 16. júna 2015 odmietol ako smerujúceproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, avšak z ústavnoprávnehohľadiska odôvodnenie jeho sťažnosti spočíva len vo všeobecnom konštatovaní, že„rozhodnutia súdov čo do objektívnosti a zdôvodnenia rozhodnutí o spoluzodpovednosti s ⬛⬛⬛⬛ sú nepreskúmateľné a tým v rozpore s ústavou, ako aj dohovorom“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezomtakto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní na Najvyššom súde SR, Krajskom súde v Bratislave a Okresnom súde Bratislava III na súdnu ochranu bolo porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, rozsudky Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava III sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 3000.- eur, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava III.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, žesťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na tosplnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je i v prípade sťažovateľa), musí obsahovať jednak všeobecnénáležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedenépredovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh narozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súdev spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveňvymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľav predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých je mimoriadne obťažnéo nej konať a rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľomformulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcimz § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutiavšeobecných súdov, ktorými malo dôjsť k namietanému porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše sťažnosťnie je vo vzťahu k označeným porušovateľom (okresný súd, krajský súd a najvyšší súd)náležite odôvodnená.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) sícevyplýva, ktoré konania a rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ napáda, avšakv spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnosti ide o taký nedostatok, aký ústavný súdnie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorejjednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísanýchnáležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosťsťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavkykvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré by boli pri rigoróznom prístupe ústavnéhosúdu dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti, pristúpil ústavný súd, vychádzajúcz materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, pri predbežnom prerokovaní k vecnémuposúdeniu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj postupu, ktorý predchádzalich vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.44 C 162/2010 a jeho rozsudok z 28. marca 2012, ktorým bol zamietnutý jeho návrhv konaní o náhradu škody.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorýmodvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, došlo k porušeniu jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súdpovažoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovanezdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého pokiaľsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní predústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní predvšeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušeniesvojich základných práv mohol sťažovateľ namietať v konaní pred ústavným súdomv zásade len z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovémuodsudzujúcemu rozsudku. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku sa preto ústavný súdsústredil na posúdenie, ako sa krajský súd vysporiadal s odvolacími námietkamisťažovateľa.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:«Odvolacie námietky navrhovateľa neobstoja, a s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní bolo preukázané, že útok na navrhovateľa bol ojedinelým incidentom, ku ktorému vo vlaku v uvedený deň došlo. Preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil zvýšené opatrenia, ktoré boli vykonané, vzhľadom na to, čo sa dialo, za dostatočné. Nič nenasvedčovalo tomu, že by malo dôjsť k útoku. Zo svedeckých výpovedi najmä vyplynulo, že predmetná preprava z hľadiska bezpečnostnej situácie nebola ničím výnimočná, situácia vo vlaku bola normálna, i keď fanúšikovia boli hluční, nerobili neporiadok. Nebolo potrebné upozorňovať ľudí aby si presadli kvôli fanúšikom (svedok ). Sám navrhovateľ sa zjavne necítil byť ohrozený, o ochranu nikoho nežiadal, v kupé sedel sám. Atmosféra násilia vznikla až po útoku na navrhovateľa, keď boli útočníci spolu s navrhovateľom vyvedení z vlaku. Je to navrhovateľ, ktorý účelovo vyťahuje citácie svedkov, ktorý však opisovali atmosféru na stanici ⬛⬛⬛⬛, ku ktorej došlo až po útoku na neho, kedy podľa svedka ⬛⬛⬛⬛, príslušníka ŽP, z vlaku povyskakovalo 50 - 70 ľudí s tým, aby podozrivých zasahujúci príslušníci vrátili do vlaku. Až vtedy sa schyľovalo ku konfliktu, ktorému sa však predišlo tým, že páchateľ bol zadržaný, druhý z podozrivých sa vrátil do vlaku, a vlak bol uvoľnený na ďalšiu cestu. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že odporca v 1. rade bol povinný podľa čl. 5 prepravného poriadku vylúčiť cestujúcich ⬛⬛⬛⬛ a - osoby pod vplyvom alkoholu - z prepravy. Slovné spojenie „pravom prepravcu je z vlaku vylúčiť osoby pod vplyvom alkoholu“ vyjadruje právo prepravcu, nie však povinnosť. Odporcovia neporušili žiadne svoje povinnosti, náhodnému konaniu útočníka a jeho následkom sa v danej situácii nedalo zabrániť. Ku škode navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním

, za ktoré žiaden z odporcov nezodpovedá. Zodpovedá za ňu výlučne. Vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby bol postup súdu prvého stupňa správny, keď nevykonal ďalšie dokazovanie na preukázanie výšky škody, pretože to nebolo potrebné.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sav ňom zaoberal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a zaujal k nim ústavneakceptovateľné závery. Krajský súd predovšetkým zrozumiteľne vysvetlil, prečonepovažoval prepravu z hľadiska bezpečnostnej situácie za výnimočnú, a tiež zaujalstanovisko k tvrdeniu sťažovateľa o porušení čl. 5 prepravného poriadku odporcu v 1. radea k vyvodeniu zodpovednosti za škodu spôsobnú sťažovateľovi.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska vysporiadania sas odvolacími námietkami sťažovateľa nevykazuje také nedostatky, ktoré by mohli maťústavnú intenzitu. Ústavný súd preto považuje argumentáciu krajského súdu obsiahnutúv odôvodnení jeho rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, žemedzi jeho obsahom a obsahom základného práva a práva, ktorých porušenie sťažovateľnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súdpreto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámcivšeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súduz § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedenév písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj protiuzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje zapotrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jeho dovolania najvyšším súdom. V súvislostis týmto tvrdením sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenianapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci... dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.

S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g O. s. p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád...

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f O. s. p.) tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi a žalobcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviska procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil...“

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že„súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania“,najvyšší súd uvádza:

„nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O. s. p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie... Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.“

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu spočívana nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uzneseniakonštatuje:

„Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnýsúd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavynie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzanésťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšiehopovažovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy anipráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, čizákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovneumožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenieprístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svojzáver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobomodôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pripreskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a ajvysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanieako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahomzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenienajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné, a preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bezprávneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015