znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 802/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   väzbe, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Brázdilom,   Advokátska   kancelária,   Trhová   1, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 0Tp/540/2013 zo dňa 6.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 5Tpo53/2013 zo dňa 17.12.2013 som bol ako obvinený vzatý do väzby z dôvodov podľa ust.. § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Väzba mi začala plynúť dňom 3.12.2013 a odvtedy nepretržite stále trvá...

Naposledy rozhodol Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. 0Tp 540/2013 zo dňa 13.6.2014 tak, že ma prepustil z väzby. Svoje rozhodnutie aj skutkovo správne zdôvodnil. Prokurátor krajskej prokuratúry podal voči nemu sťažnosť, následne rozhodoval odvolací Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   č.   5Tpo/28/2014   zo   dňa   24.6.2014   tak,   že napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a mne a spoluobvinenému S. R. predĺžil väzbu do 3.12.2014. V mojom prípade má ísť o väzbu podľa písm. c) preventívnu.

Namietané porušenie ústavného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR: Obmedzenie osobnej slobody formou väzby je najvážnejším zásahom do ľudských práv dotknutej osoby, preto by rozhodovanie o vzatí do väzby, ako aj jej predĺžení malo byť podriadené   prísnym   pravidlám   procesnosti,   zákonnosti   a   obmedzovať   len   v   miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného stíhania. Už v ust. § 1 Trestného poriadku je zakotvená   nutnosť   dodržiavať   základné   práva   a   slobody   osôb,   taktiež   v   ust.   §   2   ods.2 Tr. por. určuje mieru zásahov do základných práv a slobôd len nevyhnutne. A po ďalšie, účelom trestného stíhania by nemalo byť za každých okolností potrestanie obvineného, ale primárne   zistenie   skutkového   stavu   veci   a   posúdenie   dôkazov   nielen   v   neprospech obvineného,   ale   aj   dôkazov   v   jeho   prospech.   Uznesenie   Kraj.   súdu   v   B.   Bystrici č.5Tpo/28/2014   z   24.6.2014   o predĺžení   mojej   väzby   o   ďalších   6   mesiacov   nespĺňa náležitosti   riadneho   a   zákonného   rozhodnutia   nielen   z pohľadu   jeho   obsahu,   právnych a skutkových dôvodov (materiálne podmienky väzby), ale aj procesu, ktorý mu predchádzal (formálne podmienky väzby) a tým je v nesúlade s čl.17 ods.5 Ústavy SR. Uvediem aj niektoré súvisiace okolnosti, pretože súhrnne vytvárajú zjavný dojem účelovosti až nátlaku zo strany orgánov činných v trestnom konaní voči mne.

V   prvom   rade   vytýkam   Uzneseniu   Kraj.   súdu   v   B.   Bystrici   č.5Tpo/28/2014 z 24.6.2014   o   predĺžení   mojej   väzby   nepreskúmateľnosť   a   nedostatok   dôvodov. Zdôrazňujem,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   predĺžení   väzby   zrušilo   prvostupňové rozhodnutie, ktoré mi naopak väzbu nepredĺžilo, aj preto malo rozhodnutie odvolacieho súdu byť patrične presvedčivé a odôvodnené. Bolo už mnohokrát zo strany ESĽP aj nášho Ústavného súdu judikované, že právo na primerané zdôvodnenie právnych a skutkových záverov súdu patrí k základom práva každého na spravodlivý proces. Osobitne by táto náležitosť mala byť splnená u rozhodnutí súdu o väzbe a jej predlžení počas trestného stíhania.

Súd absolútne neuviedol, z akých konkrétnych už vykonaných dôkazov má vyplývať dôvodné,   až   kvalifikované   podozrenie,   že   som   sa   dopustil   predmetného   konania,   čo   je predpokladom predĺženia väzby podľa ust. § 76 ods.2 Tr. por. Spomenul len všeobecne, že tieto sú dané, pričom z obsahu rozhodnutia žiadne nevyplývajú. Nie je tu naplnený základný predpoklad   pre   rozhodnutie   o   predĺžení   väzby   -   existencia   odôvodneného   podozrenia zo spáchania trestného činu. Pritom jednoznačné konštatovanie súdu o ich existencii nie je podporené reálnym skutkovým stavom. Z doposiaľ zadováženej podstatnej časti dôkazov v prípravnom konaní totiž nebolo jednoznačne preukázané, že sa stali jednotlivé čiastkové útoky,   ktoré   sa   mi   v   uznesení   o vznesení   obvinenia   kladú   za   vinu   a   ktoré   by   teda odôvodňovali   akékoľvek   sa   dopustenie   protiprávneho   konania   z   mojej   strany   alebo akúkoľvek moju účasť na ňom a na druhej strane ani skutkové dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Vo veci bola už pred vydaním dotknutého uznesenia odvolacieho   súdu   vypočutá   prevažná   časť   svedkov,   ktorí   mali   potvrdiť   alebo   vyvrátiť skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia, teda či zdaniteľné plnenia - údajne fingované, skutočne   prebehli   alebo   nie.   Žiadny   z doposiaľ   vypočutých   svedkov   tieto   skutočnosti v zmysle obvinenia nepotvrdil.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 5Tpo/28/2014 zo dňa 24.6.2014 bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods.3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. 5Tpo/28/2014 zo dňa 24.6.2014.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €, ktoré   je   povinný   mu   vyplatiť   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   lehote   1   mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   vo   výške   340,90   € na   účet   jeho   právneho zástupcu,   advokáta JUDr.   Jozefa Brázdila, Trhová 1, 960 01 Zvolen č. ú..., do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaný   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane uvádza, že v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré garantujú základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom   ustanovených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označených   ustanovení ústavy   pritom   zodpovedá   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru označeným uznesením krajského súdu. Sťažovateľ uviedol: „V prvom rade vytýkam Uzneseniu Kraj. súdu v B. Bystrici č. 5Tpo/28/2014 z 24.6.2014 o predĺžení mojej väzby nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov...“ a „že rozhodnutie odvolacieho súdu o predĺžení väzby zrušilo prvostupňové rozhodnutie, ktoré mi naopak väzbu nepredĺžilo, aj preto malo rozhodnutie odvolacieho súdu byť patrične presvedčivé a odôvodnené“.

V relevantnej časti uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 sa uvádza:

„Naposledy   krajský   súd   rozhodoval   v   súvislosti   s   väzbou   oboch   obvinených uznesením z 26.05.2014, sp. zn. 5 Tpo 21/2014, kedy zamietol sťažnosti oboch obvinených proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol podľa § 79 ods. 3 Tr. por. ich žiadosti o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub obvineného M. K. a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného úradníka.

Obaja obvinení sa mali dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti plánovaným a organizovaným   spôsobom   v   úmysle   získať   majetkový   prospech.   V   súčasnom   štádiu konania sa vykonávajú vyšetrovacie úkony priebežne a ďalšie úkony, ktoré je potrebné ešte vykonať, podrobne rozviedol prokurátor vo svojom písomnom návrhu z 30. mája 2014, ktorý si odvolací súd pre vecnú správnosť v celom rozsahu osvojil. Nakoniec aj samotný M. K. uviedol, že doposiaľ neboli vypočutí svedkovia, ktorých vypočutie navrhol. Pokiaľ majú obvinení pocit, že vo vyšetrovaní dochádza k prieťahom, tak ide o ich subjektívny názor, ktorý je nedôvodný, pretože nemá oporu v doterajšom vyšetrovaní.

Keďže aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda oboch sťažovateľov a ich prípadným prepustením by dosiahnutie účelu trestného konania bolo podstatne sťažené, krajský súd potom sťažnosti krajského   prokurátora   sčasti   vyhovel,   pretože   predĺženie   lehoty   trvania   ich   väzby do 03.12.2014 považoval za primerané a potrebné, vzhľadom na náročnosť veci a potrebu vykonania   ďalších   dôkazov.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   odôvodnenie   svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Tpo 21/2014 z 26.05.2014.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že to, či je dĺžka väzby primeraná, je potrebné posúdiť v každom prípade individuálne, s ohľadom na jeho špecifické okolnosti. Zistil, že naďalej pretrvávajúca väzba v danom prípade si vyžaduje dôležitý verejný záujem, ktorý aj napriek prezumpcie   neviny   prevažuje   nad   princípom   rešpektovania   osobnej   slobody.   Potreba zadováženia dôkazov   uvedených   v návrhu   prokurátora   na predĺženie   väzby predstavuje relevantný   a   dostatočný   dôvod   na   držanie   obvinených   vo   väzbe   počas   obdobia nevyhnutného na objektívne ukončenie vyšetrovania a na podanie obžaloby. Krajský súd už vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   5   Tpo   21/2014   konštatoval,   že   v   posudzovanom   prípade vyšetrovateľ priebežne a plánovane vykonáva výsluchy svedkov, ale aj celý rad procesných postupov,   od   ktorých   je   závislé   vykonanie   ďalších   nadväzujúcich   procesných   úkonov a dôkazov,   a   to   logicky,   po   vyhodnotení   doteraz   zadovážených   dôkazov.   Odvolací   súd nezistil prieťahy subjektívneho charakteru.

Za   daného   stavu   okresný   súd   pochybil,   keď   nevyhovel   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u   oboch   obvinených,   keď   naviac   sa   v   ňom   uvedenými dôvodmi vôbec nezaoberal.

Preto krajský súd po zrušení napadnutého uznesenia rozhodol vo veci sám tak, že väzbu obom obvineným predĺžil o päť mesiacov, t.j. do 03.12.2014, ktorá doba je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná obtiažnosti veci, charakteru a rozsahu dôkazov, ktoré sa majú vykonať a ostatných procesných úkonov. Takto predĺžená väzba je aj v súlade s ustanovením   §   76   ods.   6   Tr.   por.   keď   ani   plynutím   času   nedošlo   k   žiadnej   zmene v dôvodoch, pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda obvineného S. R. podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a obvineného M. K. podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   uvádza,   že   v   zásade   nezasahuje   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   rozhodnutím   alebo   postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné   miesto. Pod osobnou   slobodou   sa   rozumie voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb človeka,   ktorý   sa môže podľa   vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom   mieste   alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02).

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, IV. ÚS 478/2013).

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne   závery   krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami   a   tieto   zistenia   nie sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevybočilo z medzí stanovených označeným článkom ústavy a uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014