znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 800/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,Vodná 3, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma,LL.M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ačl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 8 T 59/2013 z 8. januára2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára2015 osobne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Košice II (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 8 T 59/2013 z 8. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 15. decembra 2014 sa v trestnejveci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 8 T 59/2013 uskutočnilo hlavnépojednávanie, na ktorom sa na základe predvolania zúčastnila sťažovateľka vystupujúcav predmetom konaní v postavení poškodenej na účely podania svedeckej výpovede. Nahlavnom pojednávaní si sťažovateľka uplatnila svedočné, ktoré si v určenej lehote riadnevyčíslila. O uplatnenom nároku rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že podľa§ 140 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke ako svedkyni svedočné nepriznal.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovorutým, že

- v rozhodovacej činnosti okresného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle,

- odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu je nedostatočné, absolútnearbitrárne a nepreskúmateľné,

- napadnuté rozhodnutie okresného súdu obsahuje aj viacero nepravdivýchskutočností, pričom zároveň nie je založené na zákonnom podklade.

Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,v ktorom sa okrem iného uvádza:„Svedkyňa - poškodená ⬛⬛⬛⬛ bola na termín hlavného pojednávania predvolaná z adresy prechodného pobytu, ul..., na ktorej adrese bolo vykázané doručenie predvolania na hlavné pojednávanie. Súd nemá vedomosť o prechodnom pobyte poškodenej mimo územia Slovenskej republiky, navyše poškodená predložila v prílohe boarding pass, na ktorom je vybielené miesto odkiaľ mal byť uskutočnený let dňa 14. 12. 2014 do a kam mal byť uskutočnený let dňa 17. 12. 2014 ďalej z. Na základe vyššie uvedených skutočností a vzhľadom na to, že svedkyňa - poškodená uvádza ako adresu na doručovanie..., súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“ Sťažovateľka v nadväznosti na argumentáciu okresného súduzdôrazňuje, že„... sťažovateľka NIKDY NEMALA prechodný pobyt na adrese... a dokonca sa tam ani nikdy nezdržiavala. Predmetná adresa bola určená ako adresa na doručovanie, na ktorej zásielky adresované sťažovateľke preberala jej matka... na základe plnej moci udelenej p.... Sťažovateľka udelila svojej matke... plnú moc na preberanie akýchkoľvek zásielok jej adresovaných a to z dôvodu, že ako z nižšie uvedeného vyplýva, bola nútená sa odsťahovať z územia Slovenskej republiky práve z dôvodu skutočností súvisiacich s predmetným konaním, a preto si neželá, aby bola jej adresa v zahraničí známa.“.

Sťažovateľka spochybňuje aj odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, v zmysle ktorého «jej svedočné nebolo priznané z dôvodu vybielenia skutočností odkiaľ letela do a kam letela z.

Ako vyplýva z Uplatnenia a vyčíslenia svedočného zo dňa 09. 10. 2014, sťažovateľka už pri prvom uplatňovaní svedočného žiadala konajúci súd v súlade s ustanovením § 136 ods. 2 Trestného poriadku o utajenie skutočnosti týkajúcich sa jej pobytu, ktoré vyplývajú z ňou predložených leteniek a Potvrdenia o lete, keďže sa jej v súvislosti s predmetnou trestnou vecou v čase, kedy sa udiali udalosti, ktoré boli predmetom daného konania vyhrážali, s ohľadom na čo sa dôvodne obáva o svoj život a zdravie. Nakoľko sťažovateľke konajúci súd neoznámil ako posúdil jej žiadosť o utajenie časti spisu týkajúcej sa údajov jej pobytu, sťažovateľka postupovala pri uplatnení a vyčíslení svedočného dňa 15. 12. 2014 tak, že z dôvodu pretrvávajúcej obavy o svoj život a zdravie vybielila údaje nie len na potvrdení o lete (ktoré okrem iného boli vybielené na rovnakom dôkaze aj pri vyčíslení svedočného dňa 09. 10. 2014), ale aj na samotných letenkách.

V súvislosti s uvedeným teda uvádzame, že nám nie je zrejmé, prečo sťažovateľke v prípade hlavného pojednávania konaného dňa 09. 10. 2014 bolo priznané svedočné napriek tomu, že rovnako na dôkazoch predložených k vyčísleniu svedočného bola skutočnosť jej pobytu v zahraničí vybielená a pre ďalšie priznávanie svedočného považoval konajúci súd túto skutočnosť za prekážku pre priznanie svedočného a zároveň sme toho názoru, že pokiaľ konajúci súd považoval za potrebné, aby súčasťou spisu, a teda podkladom pre rozhodnutie o priznaní svedočného boli letenky a Potvrdenie o lete aj s uvedením konkrétneho miesta odletu a príletu (hoci sťažovateľka dôrazne žiadala konajúci súd o utajenie tejto časti spisu, na ktorú žiadosť zo strany konajúceho súdu nedostala žiadnu odpoveď), konajúci súd mohol sťažovateľku vyzvať, aby vyčíslenie trov konania doplnila o dôkaz bez vybielených častí, nakoľko vychádzajúc z priznania svedočného dňa 09. 10. 2014 je zrejmé by v súlade so zásadou legitímneho očakávania bola situácia rovnaká a v súlade so zásadou legitímneho očakávania by jej náhrada svedočného prináležala.».

Sťažovateľka ďalej namieta, že na priznanie svedočného nie je podstatný trvalý, resp.prechodný pobyt svedka žiadajúceho o priznanie svedočného, keďže„ustanovenie § 140 Trestného poriadku zakotvuje povinnosť svedka včas uplatniť a vyčísliť svedočné, NEUSTANOVUJE však žiadne podmienky týkajúce sa miesta odkiaľ a kam je možné priznať svedočné v rozsahu cestovných náhrad.... výrok, ako aj odôvodnenie uznesenia konajúceho súdu, jeho svojvoľný výklad ustanovenia § 140 Trestného poriadku, ako aj skutkový podklad založený na nepravdivých skutočnostiach sú s poukazom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z ústavného hľadiska NEAKCEPTOVATEĽNÉ a vo svojich dôsledkoch spôsobili porušenie vyššie citovaných základných práv sťažovateľky.“.

V súvislosti s podmienkou vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľke naochranu jej práv priznávajú právne predpisy, táto uvádza, že„sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniam nie je prípustným, pokiaľ ide o uznesenie o svedčenom, nakoľko ustanovenie § 140 Trestného poriadku takúto možnosť neustanovuje. Zároveň proti uzneseniu o svedočnom nie je prípustný žiadny z mimoriadnych opravných prostriedkov ustanovených v Trestnom poriadku, vzhľadom na čo je podľa nášho názoru splnená podmienka pre podanie ústavnej sťažnosti zakotvená v ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp podľa čl. 1 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 08. 01. 2015, sp. zn. 8 T/59/2013-147 boli porušené.

2. Ústavný súd SR Uznesenie Okresného súdu Košice zo dňa 08. 01. 2015, sp. zn. 8 T/59/2013-147 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesenímokresného súdu vydaným vyššou súdnou úradníčkou tvrdiac, že Trestný poriadok jejneumožňuje podať proti tomuto rozhodnutiu žiadny riadny ani mimoriadny opravnýprostriedok.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nie je sporné, že napadnuté uznesenieokresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákonač. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka trebapovažovať za zamestnanca súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem inéhooprávnený vykonávať úkony súdu v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom týmtozákonom.

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch úkonmi vyššieho súdnehoúradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdnehoúradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa § 8 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych úradníkoch v trestnom konaní vyššísúdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o znalečnom, tlmočnoma o svedočnom.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátoramožno sťažnosťou napadnúť len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a akrozhoduje vo veci v prvom stupni.

Pri rozhodovaní o svedočnom nie je v Trestnom poriadku výslovne uvedené, čimožno proti uzneseniu o svedočnom podať sťažnosť.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, ževo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujúaj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanecsúdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom jeprípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredneaplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normámnesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľaktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravnýprostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z citovaného čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva požiadavka ústavne konformnéhovýkladu právnych noriem. Ústava je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva,že ju tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali bybyť) v súlade všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnejsily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvolávapochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná,musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normuobsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť preduplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásadaprezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšejprávnej sily je v takomto prípade irelevantná, pretože príslušný orgán verejnej moci,uplatňujúc zásadu ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych noriem, musí priamoaplikovať ústavnú normu, resp. aplikovať príslušnú právnu normu obsiahnutú v právnompredpise nižšej právnej sily tak, aby jej aplikácia bola v súlade s dotknutou ústavnounormou.

Zo sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že napadnutéuznesenie okresného súdu vydala poverená zamestnankyňa okresného súdu – vyššia súdnaúradníčka, ktorá je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnou zamestnankyňou. Protirozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky je v súlade s textom čl. 142 ods. 2 poslednej vetyústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Rozhodnutievyššieho súdneho úradníka totiž nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, žezverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavyminimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovanámožnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnenímopravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije).Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnejúpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnychúradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravypostupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnychúradníkov).

Z uvedených dôvodov treba v právno-aplikačnej praxi rozlišovať, či v prípaderozhodnutia inak nenapadnuteľného riadnym opravným prostriedkom príslušné rozhodnutievydal sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj závero prípustnosti opravného prostriedku. Kým totiž v prípade rozhodnutí sudcovnenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí opravným prostriedkom zákonná úprava priamopredpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom stupni nevylučuje, pri rozhodnutiachvydávaných poverenými zamestnancami je to naopak. Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutípoverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom, ktoré má oporuv základnom zákone štátu (m. m. I. ÚS 191/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 200/07, k tomu pozriaj zjednocujúce stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008).

Ústavne konformným výkladom tak treba podľa názoru ústavného súdu dospieťk záveru, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný aj proti takému rozhodnutiu, protiktorému zákon inak opravný prostriedok nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, alezamestnanec súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, žeochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavnéhosúdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámalebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

S prihliadnutím na doteraz uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka malamožnosť domáhať sa preskúmania napadnutého uznesenia okresného súdu vydaného vyššousúdnou úradníčkou využitím riadneho opravného prostriedku. Sťažovateľka tento riadnyopravný prostriedok proti napadnutému uzneseniu nepodala. Skutočnosť, že sťažovateľkatak neurobila, hoci podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy bola na to oprávnená,automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015