SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 80/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlom   Piovarčím   ml.,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   85/2014   a jehouznesením z 2. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom podsp. zn. 6 Tpo 68/2014 a jeho uznesením zo 16. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 85/2014   p o r u š i lzákladné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   urýchlené   rozhodnutie   o   žiadosti   o   prepusteniez väzby   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   5   ods.   4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €(slovom tisíc eur), ktorú   j e   Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú   j e   Okresný súd Trnavapovinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Pavla Piovarčího ml. do jedného mesiaca odprávoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 80/2015-18 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušeniečl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 85/2014 a jehouznesením z 2. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 68/2014 a jeho uznesením zo 16. októbra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 27. apríla 2015,okresný súd vo vyjadrení zo 14. apríla 2015 a krajský súd vo vyjadrení z 10. apríla 2015vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritomz listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin podvodu podľa § 221ods. 1 a 3 písm. a) a c) Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   72/2014   z   10.   júla   2014   v   spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/2014 z 24. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý doväzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričomväzba mu začala plynúť 8. júla 2014 o 05.55 h.

Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   podaním   z   24.   augusta   2014   požiadalo prepustenie   z   väzby.   Argumentoval   tým,   že   vzhľadom   na   už   uskutočnené   výsluchysvedkov došlo k zániku dôvodnosti kolúznej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku. Žiadosť bola doručená okresnému súdu 25. augusta 2014.

Sťažovateľ   namieta,   že   jeho   žiadosť   bola   až   22.   septembra   2014   (teda   takmer1 mesiac   po   jej   podaní)   predložená   na   vyjadrenie   prokurátorovi   Okresnej   prokuratúryTrnava (ďalej len „prokurátor“), ktorý sa k žiadosti obratom písomne vyjadril podanímsp. zn. 2 Pv 569/14 z 24. septembra 2014. Jeho stanovisko bolo okresnému súdu doručené26. septembra 2014.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 85/2014 z 2. októbra 2014 (teda viac ako5 týždňov po podaní žiadosti) bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá.

Sťažnosť podaná sťažovateľom do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uzneseniaokresného   súdu   a   písomne   odôvodnená   podaním   obhajcu   zo   6.   októbra   2014   bolauznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014 zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv v konaní vedenomokresným   súdom   z   dôvodu   nedodržania   požiadavky   neodkladnosti   a   urýchlenostirozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keďže od podania žiadosti 25. augusta2014 do jej prerokovania okresným súdom 2. októbra 2014 uplynulo viac ako 5 týždňov.Znamená to, že počas uvedenej doby bol okresný súd vo veci bezdôvodne nečinný. Navyše,okresný   súd   tento   nedostatok   nezhojil   ani   pri   výsluchu   sťažovateľa   k   podanej   žiadosti2. októbra   2014,   pretože   sa   nijakým   spôsobom   nezoberal   porušením   označených   práva žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

K porušeniu označených práv došlo následne aj v konaní vedenom krajským súdoma jeho uznesením zo 16. októbra 2014, pretože krajský súd svojím rozhodnutím neodstránilprotiprávny a ústavne nesúladný stav nastolený postupom a uznesením okresného súdu.Práve naopak, vôbec sa nezaoberal námietkou pomalosti rozhodovania okresného súdu, čímde facto potvrdil postup okresného súdu. Navyše sa krajský súd v uznesení zo 16. októbra2014 s namietanou dĺžkou trvania konania vôbec nevysporiadal a úplne ju odignoroval.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   postup   okresného   súdu   nespĺňal   požiadavkuneodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o väzbe. Toto rozhodovanie trvalo 5 týždňova 4 dni, teda 39 dní. Spolu s konaním vedeným krajským súdom celé konanie o žiadostitrvalo 7 týždňov a 4 dni, teda 53 dní. Takéto lehoty – najmä v konaní okresného súdu –nemožno považovať za primerané.

Postup krajského súdu odporoval zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia§ 192 ods.   1 Trestného   poriadku.   Hoci sťažovateľ   výslovne   namietal dĺžku   konania   naokresnom súde, krajský súd sa tejto námietke nijako nevenoval, aj keď to bol dôvod naprepustenie   sťažovateľa   z   väzby.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   viaceréustanovenia Trestného poriadku, ktoré „sankcionujú“ prekročenie stanovených lehôt prirozhodovaní o väzbe prepustením obvineného na slobodu (§ 73 ods. 5, § 76 ods. 2, § 87ods. 2 a iné Trestného poriadku).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy(...) a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru(...) uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 85/2014 zo dňa 02.10.2014 a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn. 6Tpo/68/204   zo   dňa   16.10.2014   a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu urýchlene a včas, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6Tpo/68/2014 zo dňa 16.10.2014 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5.000 €(...), ktoré sú Okresný   súd   Trnava   a   Krajský   súd   Trnava   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprV 280/2015 zo 14. apríla2015 doručeného ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa a poštou 20. apríla 2015vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom sa odvoláva na vyjadrenie zákonnejsudkyne, s ktorým sa stotožňuje. Zákonná sudkyňa najprv uvádza chronologický prehľadrozhodujúcich skutočností konania. Následne zdôrazňuje, že ihneď potom, ako jej bol spispredložený kanceláriou, dala pokyn na vyžiadanie stanoviska prokurátora a na pripojenievyšetrovacieho spisu (25. augusta 2014). Vyjadrenie prokurátora a vyšetrovací spis boliokresnému súdu doručené 26. septembra 2014 v piatok o 9.45 h a kanceláriou jej predložené29. septembra 2014 v pondelok. Vtedy hneď určila termín výsluchu na 2. október 2014a ihneď po výsluchu došlo k doručeniu uznesenia procesným stranám. Obhajca sťažovateľasvojím konaním prispel k prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, lebožiadosť mal v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku adresovať prokurátorovi, anie priamo okresnému súdu. Preto bolo potrebné vyžiadať stanovisko prokurátora a pripojiťvyšetrovací spis. Celkom konanie na okresnom súde trvalo od 25. augusta do 2. októbra2014.

Z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   192/15   z   10.   apríla   2015doručeného ústavnému súdu 14. apríla 2015 vyplýva, že krajský súd rozhodol do dvochtýždňov, pričom v deň rozhodnutia (16. októbra 2014) bolo rozhodnutie vypracované. Spisbol 24. októbra 2014 vrátený okresnému súdu. Preto zo strany krajského súdu k žiadnymprieťahom v konaní nedošlo. Krajský súd nepovažoval za potrebné korigovať pretrvávajúcedôvody väzby u sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou rozhodovania okresného súdu o žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby. Ide totiž o rozsiahlu trestnú činnosť, ktorú mali spáchaťviaceré osoby, pričom bola potrebná adekvátna doba na naštudovanie rozsiahleho spisu ajokresným súdom. Nemožno hovoriť o zjavnej nečinnosti okresného súdu v tejto súvislosti.Zohľadňujúc   rozsiahlosť   a   dôkaznú   náročnosť   posudzovanej   trestnej   veci,   ako   aj mieruzaťaženosti   sudcov   okresného   súdu,   nemožno   považovať   namietanú   dĺžku   konania   naokresnom súde za neprimerane dlhú. Krajský súd preto považuje sťažnosť v tomto smere zaneopodstatnenú a navrhuje nevyhovieť jej.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 27. apríla 2015 doručenej osobne dopodateľne   ústavného   súdu   28.   apríla   2015   vyplýva,   že   podľa   jeho   názoru   skutočnostiuvedené vo vyjadreniach okresného súdu a krajského súdu treba považovať za irelevantné.I naďalej zastáva názor, že práve okresný súd zavinil porušenie práv sťažovateľa. Dôkazomtoho je aj chronologický súpis vykonaných úkonov, z ktorého zreteľne vyplýva, že hocižiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2015,prokurátorovi bola daná na vyjadrenie až 22. septembra 2014, teda takmer mesiac po jejpodaní. K samotnému prerokovaniu žiadosti došlo až 2. októbra 2014. Toto pochybenie savýslovne namietalo v rámci výsluchu sťažovateľa 2. októbra 2014, avšak okresný súd sas ním nijako relevantne nevysporiadal. Pochybenie okresného súdu nezhojil ani krajský súd.Tým aj on nepochybne prispel k umocneniu a pretrvávaniu protiprávneho stavu nastolenéhopostupom a rozhodnutím okresného súdu.

II.

Zo   žiadosti   obhajcu   sťažovateľa   z   24.   augusta   2014   doručenej   okresnému   súdu25. augusta 2014 vyplýva, že sťažovateľ (ale aj spoluobvinený) žiada o prepustenie z väzby.

Z rukou písaného referátu zákonnej sudkyne okresného súdu z 25. augusta 2014vyplýva   pokyn   na   zaslanie   kópie   žiadosti   sťažovateľa   prokurátorovi   a   na   vyžiadaniestanoviska   a   zaslanie   vyšetrovacieho   spisu.   Túto   úpravu   zákonnej   sudkyne   trestnákancelária prevzala 25. augusta 2014.

Z prípisu okresného súdu prokurátorovi sp. zn. Tp   85/14 z 19. septembra 2014vyplýva realizácia úpravy zákonnej sudkyne z 25. augusta 2014.

Z   doručenky   okresného   súdu   vyplýva,   že   prokurátor   prevzal   kópiu   žiadostio prepustenie z väzby 22. septembra 2014.

Z   vyjadrenia   prokurátora   č.   k.   2   Pv   569/14/2207-54   z   24.   septembra   2014doručeného   okresnému   súdu   26.   septembra   2014   vyplýva,   že   prokurátorovi   bola22. septembra   2014   predložená   žiadosť   obhajcu   o   prepustenie   z   väzby.   Prokurátor   sarozhodol žiadosti nevyhovieť.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 85/2014 z 2. októbra 2014 vyplýva, že nímbola žiadosť sťažovateľa (ale aj spoluobvineného) o prepustenie z väzby zamietnutá.

Zo sťažnosti obhajcu z 2. októbra 2014 smerujúcej proti uzneseniu okresného súduvyplýva   inter   alia,   že   namieta   oneskorenosť   rozhodovania   okresného   súdu   o   žiadostio prepustenie z väzby.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 68/2014-44 zo 16. októbra 2014 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu. Podľanázoru krajského súdu argumentácia okresného súdu o trvaní dôvodov väzby je správna.

Z   doručeniek   krajského   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   prevzalsťažovateľ 28. októbra 2014 a jeho obhajca 27. októbra 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

«O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začínapodaním   návrhu   alebo   žiadosti   a   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   príp.doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijakápevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene,posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace súpríliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru» (Bezicheri c.Taliansko, Sanchez - Reisse c. Švajčiarsko, II. ÚS 432/2013, II. ÚS 193/2014).

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané, že žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2014. Toho istého dňazákonná   sudkyňa   dala   trestnej   kancelárii   pokyn   zaslať   kópiu   žiadosti   sťažovateľaprokurátorovi   na   vyjadrenie   a   na   zaujatie   stanoviska.   Trestná   kancelária,   ktorá   pokynzákonnej sudkyne prevzala 25. augusta 2014, ho realizovala zaslaním prípisu prokurátorovi19. septembra 2014. Prokurátor prípis prevzal 22. septembra 2014 a jeho vyjadrenie spolus vyšetrovacím   spisom   bolo   okresnému   súdu   doručené   26.   septembra   2014.   Termínvýsluchu   bol   29.   septembra   2014   určený   na   2.   október   2014,   pričom   tento   deň   boloo žiadosti sťažovateľa rozhodnuté a uznesenie bolo procesným stranám doručené.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalona okresnom súde od 25. augusta 2014 do 2. októbra 2014, teda celkom 38 dní.  

Okresný súd dôvodne poukazuje na to, že vzhľadom na ustanovenie § 79 ods. 3Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v prípravnom konaní mala byťsprávne   adresovaná   prokurátorovi,   a   nie   okresnému   súdu,   lebo   bolo   predovšetkýmv právomoci   prokurátora   sťažovateľa   prepustiť.   Právomoc   okresného   súdu   rozhodovaťo žiadosti sťažovateľa mohla vzniknúť až vo chvíli, keď by sa prokurátor rozhodol žiadostinevyhovieť a z tohto dôvodu ju postúpiť okresnému súdu.

Za daného stavu je ústavný súd toho názoru, že obdobie od 19. septembra 2014, keďokresný súd vyzval prokurátora vyjadriť sa k žiadosti sťažovateľa, do 26. septembra 2014,keď vyjadrenie prokurátora spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené,teda celkom 7 dní, treba považovať za taký prieťah v konaní o žiadosti sťažovateľa, ktorý sisťažovateľ sám zavinil svojím nesprávnym procesným postupom.

Naproti tomu obdobie od 26. augusta 2014 (potom, ako zákonná sudkyňa 25. augusta2014 dala trestnej kancelárii príkaz vyžiadať stanovisko prokurátora) do 19. septembra 2014(keď došlo k realizácii príkazu zákonnej sudkyne trestnou kanceláriou) treba považovať zataký prieťah pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, za ktorý je zodpovedný okresný súd. Ide oobdobie v trvaní 25 dní. V uvedenej súvislosti je z pohľadu ústavného súdu irelevantné, čiprieťah spôsobila zákonná sudkyňa alebo trestná kancelária okresného súdu.

Ďalšie obdobie (po 19. septembri 2014 do 2. októbra 2014), teda celkom 13 dní,možno považovať postup okresného súdu za dostatočne rýchly.

Možno zhrnúť, že relevantná doba rozhodovania okresného súdu bola 31 dní, čovzhľadom   na   všetky   už   uvedené   okolnosti   nemožno   považovať   za   primerané.   Pretopostupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na urýchlenérozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Za   daného   stavu   v   súlade   so   zásadou   spravodlivosti   považoval   ústavný   súd   zaprimerané, aby okresný súd zaplatil sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie za utrpenúnemateriálnu ujmu čiastku 1 500 € (bod 2 výroku nálezu).

Ďalším požiadavkám sťažovateľa nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).

Vzťahuje   sa   to   predovšetkým   na   uplatnený   nárok   na   primerané   finančnézadosťučinenie   vo   výške   presahujúcej   priznaných   1   500   €,   a   to   z dôvodov   uvedenýchv odôvodnení bodu 2 výroku nálezu.

Ďalej ústavný súd nepovažoval za dôvodnú tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľdomáhal vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru nielen konanímokresného   súdu,   ale   aj jeho   uznesením   sp.   zn.   Tp   85/2014   z   2.   októbra   2014,   ako   ajuznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014 a konaním, ktoré mupredchádzalo.

Tak nesprávnosť uznesenia okresného súdu, ako aj uznesenia krajského súdu (vrátanekonania, ktoré mu predchádzalo) napádal sťažovateľ preto, lebo podľa jeho presvedčeniapomalé rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby malo vyústiť do jeho prepusteniaz   väzby.   Inými   slovami,   podľa   názoru   sťažovateľa   pomalé   rozhodovanie   o väzbe   jedôvodom na prepustenie obvineného z väzby.

Uvedený právny názor sťažovateľa považuje ústavný súd za neakceptovateľný.

Za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sav   trestnej   veci   riešenej   väzobne   nekoná   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konanís osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzbysú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania.Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie jedôvodom na prepustenie z väzby. Výnimkou z tohto pravidla sú napríklad tie prípady, keďpriamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť o väzbe rozhodnuté.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť)po 134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie okresného súdua krajského súdu) v sume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €.Náhradu trov priznal celkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2015