SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 80/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml.,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 85/2014 a jehouznesením z 2. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom podsp. zn. 6 Tpo 68/2014 a jeho uznesením zo 16. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 85/2014 p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepusteniez väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €(slovom tisíc eur), ktorú j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Okresný súd Trnavapovinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Pavla Piovarčího ml. do jedného mesiaca odprávoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 80/2015-18 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušeniečl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 85/2014 a jehouznesením z 2. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 68/2014 a jeho uznesením zo 16. októbra 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 27. apríla 2015,okresný súd vo vyjadrení zo 14. apríla 2015 a krajský súd vo vyjadrení z 10. apríla 2015vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritomz listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin podvodu podľa § 221ods. 1 a 3 písm. a) a c) Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 72/2014 z 10. júla 2014 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/2014 z 24. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý doväzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričomväzba mu začala plynúť 8. júla 2014 o 05.55 h.
Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu podaním z 24. augusta 2014 požiadalo prepustenie z väzby. Argumentoval tým, že vzhľadom na už uskutočnené výsluchysvedkov došlo k zániku dôvodnosti kolúznej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku. Žiadosť bola doručená okresnému súdu 25. augusta 2014.
Sťažovateľ namieta, že jeho žiadosť bola až 22. septembra 2014 (teda takmer1 mesiac po jej podaní) predložená na vyjadrenie prokurátorovi Okresnej prokuratúryTrnava (ďalej len „prokurátor“), ktorý sa k žiadosti obratom písomne vyjadril podanímsp. zn. 2 Pv 569/14 z 24. septembra 2014. Jeho stanovisko bolo okresnému súdu doručené26. septembra 2014.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 85/2014 z 2. októbra 2014 (teda viac ako5 týždňov po podaní žiadosti) bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá.
Sťažnosť podaná sťažovateľom do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uzneseniaokresného súdu a písomne odôvodnená podaním obhajcu zo 6. októbra 2014 bolauznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014 zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv v konaní vedenomokresným súdom z dôvodu nedodržania požiadavky neodkladnosti a urýchlenostirozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keďže od podania žiadosti 25. augusta2014 do jej prerokovania okresným súdom 2. októbra 2014 uplynulo viac ako 5 týždňov.Znamená to, že počas uvedenej doby bol okresný súd vo veci bezdôvodne nečinný. Navyše,okresný súd tento nedostatok nezhojil ani pri výsluchu sťažovateľa k podanej žiadosti2. októbra 2014, pretože sa nijakým spôsobom nezoberal porušením označených práva žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.
K porušeniu označených práv došlo následne aj v konaní vedenom krajským súdoma jeho uznesením zo 16. októbra 2014, pretože krajský súd svojím rozhodnutím neodstránilprotiprávny a ústavne nesúladný stav nastolený postupom a uznesením okresného súdu.Práve naopak, vôbec sa nezaoberal námietkou pomalosti rozhodovania okresného súdu, čímde facto potvrdil postup okresného súdu. Navyše sa krajský súd v uznesení zo 16. októbra2014 s namietanou dĺžkou trvania konania vôbec nevysporiadal a úplne ju odignoroval.
Sťažovateľ je presvedčený, že postup okresného súdu nespĺňal požiadavkuneodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o väzbe. Toto rozhodovanie trvalo 5 týždňova 4 dni, teda 39 dní. Spolu s konaním vedeným krajským súdom celé konanie o žiadostitrvalo 7 týždňov a 4 dni, teda 53 dní. Takéto lehoty – najmä v konaní okresného súdu –nemožno považovať za primerané.
Postup krajského súdu odporoval zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia§ 192 ods. 1 Trestného poriadku. Hoci sťažovateľ výslovne namietal dĺžku konania naokresnom súde, krajský súd sa tejto námietke nijako nevenoval, aj keď to bol dôvod naprepustenie sťažovateľa z väzby. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na viaceréustanovenia Trestného poriadku, ktoré „sankcionujú“ prekročenie stanovených lehôt prirozhodovaní o väzbe prepustením obvineného na slobodu (§ 73 ods. 5, § 76 ods. 2, § 87ods. 2 a iné Trestného poriadku).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy(...) a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru(...) uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 85/2014 zo dňa 02.10.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 6Tpo/68/204 zo dňa 16.10.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu urýchlene a včas, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6Tpo/68/2014 zo dňa 16.10.2014 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5.000 €(...), ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.
Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprV 280/2015 zo 14. apríla2015 doručeného ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa a poštou 20. apríla 2015vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom sa odvoláva na vyjadrenie zákonnejsudkyne, s ktorým sa stotožňuje. Zákonná sudkyňa najprv uvádza chronologický prehľadrozhodujúcich skutočností konania. Následne zdôrazňuje, že ihneď potom, ako jej bol spispredložený kanceláriou, dala pokyn na vyžiadanie stanoviska prokurátora a na pripojenievyšetrovacieho spisu (25. augusta 2014). Vyjadrenie prokurátora a vyšetrovací spis boliokresnému súdu doručené 26. septembra 2014 v piatok o 9.45 h a kanceláriou jej predložené29. septembra 2014 v pondelok. Vtedy hneď určila termín výsluchu na 2. október 2014a ihneď po výsluchu došlo k doručeniu uznesenia procesným stranám. Obhajca sťažovateľasvojím konaním prispel k prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, lebožiadosť mal v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku adresovať prokurátorovi, anie priamo okresnému súdu. Preto bolo potrebné vyžiadať stanovisko prokurátora a pripojiťvyšetrovací spis. Celkom konanie na okresnom súde trvalo od 25. augusta do 2. októbra2014.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 192/15 z 10. apríla 2015doručeného ústavnému súdu 14. apríla 2015 vyplýva, že krajský súd rozhodol do dvochtýždňov, pričom v deň rozhodnutia (16. októbra 2014) bolo rozhodnutie vypracované. Spisbol 24. októbra 2014 vrátený okresnému súdu. Preto zo strany krajského súdu k žiadnymprieťahom v konaní nedošlo. Krajský súd nepovažoval za potrebné korigovať pretrvávajúcedôvody väzby u sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou rozhodovania okresného súdu o žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby. Ide totiž o rozsiahlu trestnú činnosť, ktorú mali spáchaťviaceré osoby, pričom bola potrebná adekvátna doba na naštudovanie rozsiahleho spisu ajokresným súdom. Nemožno hovoriť o zjavnej nečinnosti okresného súdu v tejto súvislosti.Zohľadňujúc rozsiahlosť a dôkaznú náročnosť posudzovanej trestnej veci, ako aj mieruzaťaženosti sudcov okresného súdu, nemožno považovať namietanú dĺžku konania naokresnom súde za neprimerane dlhú. Krajský súd preto považuje sťažnosť v tomto smere zaneopodstatnenú a navrhuje nevyhovieť jej.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 27. apríla 2015 doručenej osobne dopodateľne ústavného súdu 28. apríla 2015 vyplýva, že podľa jeho názoru skutočnostiuvedené vo vyjadreniach okresného súdu a krajského súdu treba považovať za irelevantné.I naďalej zastáva názor, že práve okresný súd zavinil porušenie práv sťažovateľa. Dôkazomtoho je aj chronologický súpis vykonaných úkonov, z ktorého zreteľne vyplýva, že hocižiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2015,prokurátorovi bola daná na vyjadrenie až 22. septembra 2014, teda takmer mesiac po jejpodaní. K samotnému prerokovaniu žiadosti došlo až 2. októbra 2014. Toto pochybenie savýslovne namietalo v rámci výsluchu sťažovateľa 2. októbra 2014, avšak okresný súd sas ním nijako relevantne nevysporiadal. Pochybenie okresného súdu nezhojil ani krajský súd.Tým aj on nepochybne prispel k umocneniu a pretrvávaniu protiprávneho stavu nastolenéhopostupom a rozhodnutím okresného súdu.
II.
Zo žiadosti obhajcu sťažovateľa z 24. augusta 2014 doručenej okresnému súdu25. augusta 2014 vyplýva, že sťažovateľ (ale aj spoluobvinený) žiada o prepustenie z väzby.
Z rukou písaného referátu zákonnej sudkyne okresného súdu z 25. augusta 2014vyplýva pokyn na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa prokurátorovi a na vyžiadaniestanoviska a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Túto úpravu zákonnej sudkyne trestnákancelária prevzala 25. augusta 2014.
Z prípisu okresného súdu prokurátorovi sp. zn. Tp 85/14 z 19. septembra 2014vyplýva realizácia úpravy zákonnej sudkyne z 25. augusta 2014.
Z doručenky okresného súdu vyplýva, že prokurátor prevzal kópiu žiadostio prepustenie z väzby 22. septembra 2014.
Z vyjadrenia prokurátora č. k. 2 Pv 569/14/2207-54 z 24. septembra 2014doručeného okresnému súdu 26. septembra 2014 vyplýva, že prokurátorovi bola22. septembra 2014 predložená žiadosť obhajcu o prepustenie z väzby. Prokurátor sarozhodol žiadosti nevyhovieť.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 85/2014 z 2. októbra 2014 vyplýva, že nímbola žiadosť sťažovateľa (ale aj spoluobvineného) o prepustenie z väzby zamietnutá.
Zo sťažnosti obhajcu z 2. októbra 2014 smerujúcej proti uzneseniu okresného súduvyplýva inter alia, že namieta oneskorenosť rozhodovania okresného súdu o žiadostio prepustenie z väzby.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tpo 68/2014-44 zo 16. októbra 2014 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu. Podľanázoru krajského súdu argumentácia okresného súdu o trvaní dôvodov väzby je správna.
Z doručeniek krajského súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu prevzalsťažovateľ 28. októbra 2014 a jeho obhajca 27. októbra 2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
«O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začínapodaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijakápevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace súpríliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru» (Bezicheri c.Taliansko, Sanchez - Reisse c. Švajčiarsko, II. ÚS 432/2013, II. ÚS 193/2014).
Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané, že žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2014. Toho istého dňazákonná sudkyňa dala trestnej kancelárii pokyn zaslať kópiu žiadosti sťažovateľaprokurátorovi na vyjadrenie a na zaujatie stanoviska. Trestná kancelária, ktorá pokynzákonnej sudkyne prevzala 25. augusta 2014, ho realizovala zaslaním prípisu prokurátorovi19. septembra 2014. Prokurátor prípis prevzal 22. septembra 2014 a jeho vyjadrenie spolus vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené 26. septembra 2014. Termínvýsluchu bol 29. septembra 2014 určený na 2. október 2014, pričom tento deň boloo žiadosti sťažovateľa rozhodnuté a uznesenie bolo procesným stranám doručené.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalona okresnom súde od 25. augusta 2014 do 2. októbra 2014, teda celkom 38 dní.
Okresný súd dôvodne poukazuje na to, že vzhľadom na ustanovenie § 79 ods. 3Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v prípravnom konaní mala byťsprávne adresovaná prokurátorovi, a nie okresnému súdu, lebo bolo predovšetkýmv právomoci prokurátora sťažovateľa prepustiť. Právomoc okresného súdu rozhodovaťo žiadosti sťažovateľa mohla vzniknúť až vo chvíli, keď by sa prokurátor rozhodol žiadostinevyhovieť a z tohto dôvodu ju postúpiť okresnému súdu.
Za daného stavu je ústavný súd toho názoru, že obdobie od 19. septembra 2014, keďokresný súd vyzval prokurátora vyjadriť sa k žiadosti sťažovateľa, do 26. septembra 2014,keď vyjadrenie prokurátora spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené,teda celkom 7 dní, treba považovať za taký prieťah v konaní o žiadosti sťažovateľa, ktorý sisťažovateľ sám zavinil svojím nesprávnym procesným postupom.
Naproti tomu obdobie od 26. augusta 2014 (potom, ako zákonná sudkyňa 25. augusta2014 dala trestnej kancelárii príkaz vyžiadať stanovisko prokurátora) do 19. septembra 2014(keď došlo k realizácii príkazu zákonnej sudkyne trestnou kanceláriou) treba považovať zataký prieťah pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, za ktorý je zodpovedný okresný súd. Ide oobdobie v trvaní 25 dní. V uvedenej súvislosti je z pohľadu ústavného súdu irelevantné, čiprieťah spôsobila zákonná sudkyňa alebo trestná kancelária okresného súdu.
Ďalšie obdobie (po 19. septembri 2014 do 2. októbra 2014), teda celkom 13 dní,možno považovať postup okresného súdu za dostatočne rýchly.
Možno zhrnúť, že relevantná doba rozhodovania okresného súdu bola 31 dní, čovzhľadom na všetky už uvedené okolnosti nemožno považovať za primerané. Pretopostupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na urýchlenérozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Za daného stavu v súlade so zásadou spravodlivosti považoval ústavný súd zaprimerané, aby okresný súd zaplatil sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie za utrpenúnemateriálnu ujmu čiastku 1 500 € (bod 2 výroku nálezu).
Ďalším požiadavkám sťažovateľa nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).
Vzťahuje sa to predovšetkým na uplatnený nárok na primerané finančnézadosťučinenie vo výške presahujúcej priznaných 1 500 €, a to z dôvodov uvedenýchv odôvodnení bodu 2 výroku nálezu.
Ďalej ústavný súd nepovažoval za dôvodnú tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľdomáhal vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru nielen konanímokresného súdu, ale aj jeho uznesením sp. zn. Tp 85/2014 z 2. októbra 2014, ako ajuznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014 a konaním, ktoré mupredchádzalo.
Tak nesprávnosť uznesenia okresného súdu, ako aj uznesenia krajského súdu (vrátanekonania, ktoré mu predchádzalo) napádal sťažovateľ preto, lebo podľa jeho presvedčeniapomalé rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby malo vyústiť do jeho prepusteniaz väzby. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľa pomalé rozhodovanie o väzbe jedôvodom na prepustenie obvineného z väzby.
Uvedený právny názor sťažovateľa považuje ústavný súd za neakceptovateľný.
Za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sav trestnej veci riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov činných v trestnom konanís osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzbysú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania.Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie jedôvodom na prepustenie z väzby. Výnimkou z tohto pravidla sú napríklad tie prípady, keďpriamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť o väzbe rozhodnuté.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť)po 134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie okresného súdua krajského súdu) v sume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €.Náhradu trov priznal celkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2015