znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 80/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa o sťažnosti J. C. a K. C., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 440/1994 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. C. a K. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   440/1994 p r i k a z u j e   ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   C.   a K.   C.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   každému   po   3   500   € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. C. a K. C. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 80/2011-15 z 10. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. C. a K. C. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 440/1994 v postavení žalovaných.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:«... 14. apríla 1994 J. V. ako navrhovateľ doručil Okresnému súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal voči sťažovateľovi v 1. rade ako odporcovi v 1. rade vypratania... nehnuteľnosti. V priebehu konania svoj návrh rozšíril o sťažovateľku v 2. rade ako odporkyňu v 2. rade. Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 16 C 440/1994.

Navrhovateľ   na   pojednávaní   18.   novembra   1996   rozšíril   svoj   návrh   o   uloženie povinnosti   odporcom   na   zaplatenie   sumy   180   000,-   Sk   titulom   vydania   bezdôvodného obohatenia za užívanie označených nehnuteľností sťažovateľmi. Zároveň uviedol, že sumu 60 000,- Sk, ktorá mu bola zaplatená sťažovateľom v 1. rade titulom zálohy na kúpnu cenu nehnuteľností nie je ochotný vrátiť ale žiada ju započítať voči jeho pohľadávke v sume 180 000,- Sk.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 440/94-41 z 18. novembra 1996... tak, že návrh v časti o vypratanie nehnuteľností zamietol a v časti o zaplatenie 180 000,- Sk vylúčil na samostatné konanie.

Po odvolaní sa navrhovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 14 Co 80/98- 58 z 29. októbra 1999... zrušil rozsudok okresného súdu z 18. novembra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že celé konanie vedené okresným   súdom   v   období   od   jeho   začatia   14.apríla   1994   do   vyhlásenia   rozsudku 18. novembra   1996   bolo   úplne   neefektívne   a   vyznačujúce   sa   množstvom   procesných pochybení okresného súdu, ktoré sa prejavili v jeho rozsudku z 18. novembra 1996. V ďalšom priebehu konania pred okresným súdom navrhovateľ zotrval na svojom návrhu v časti o vypratanie nehnuteľnosti a svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 180 000,- Sk   priebežne   rozširoval   (zvyšoval)   o   ďalšie   sumy   titulom   bezdôvodného   obohatenia   za ďalšie obdobia užívania nehnuteľností sťažovateľmi.

V priebehu konania došlo k úmrtiu navrhovateľa 15. marca 2006, avšak vzhľadom na   rýchle   ukončenie   dedičského   konania   po   navrhovateľovi   (osvedčenie   o   dedičstve nadobudlo právoplatnosť 8. júna 2006) a vstup jeho dedičov do konania na jeho miesto, táto okolnosť žiadnym spôsobom objektívne neprispela k dĺžke konania vedeného okresným súdom...

Namietané konanie okresného súdu toho času trvá už viac ako 16 rokov a doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Pri takejto dĺžke konania a pri zohľadnení jeho skutkovo i právne nie zložitého predmetu je nutné konštatovať, že bez hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu sa javí jeho postup ako absolútne neefektívny a nekoncentrovaný. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

K náprave v danej veci neviedli ani opakované sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu (sťažnosť z 30. apríla 2009 a sťažnosť z 5. marca 2010), hoci boli tieto sťažnosti zo strany predsedu okresného súdu posúdené ako dôvodné (odpoveď na sťažnosť z 1. apríla 2010).»

Podľa sťažovateľov v označenom konaní dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšom sťažovatelia uviedli, že „dlhoročné vedenie namietaného súdneho konania predstavuje dlhodobú psychickú záťaž v osobnom i rodinnom živote sťažovateľov, ktorá nezvrátiteľne poznačila doteraz 16 rokov ich života. Právna neistota v spojení s dlhoročnou psychickou záťažou mali nesporný dopad aj na fyzické zdravie sťažovateľov. Vedenie tohto konania znamenalo a znamená aj dlhodobú ekonomickú záťaž pre celú rodinu sťažovateľov. Preto v súlade s čl. 127 ods. 3 a § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovatelia žiadajú aj o priznanie finančného zadosťučinenia...“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1/ Základné právo J. C. a K. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 440/1994 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3/ J. C. a K. C. priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Okresný súd Košice - okolie je povinný uhradiť J. C. a K. C. trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur tridsaťjeden centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadrila   Mgr.   N.   K.,   sudkyňa poverená plnením úloh predsedu   okresného súdu,   podaním   doručeným ústavnému súdu 26. mája 2011.

Okrem prehľadu úkonov okresného súdu najmä uviedla: „Konanie   sa   začalo   3.5.1994   na   návrh   pôvodného   žalobcu   J.   V.,   pôvodným predmetom   konania   bolo   vypratanie   nehnuteľností   v   katastrálnom   území   S.  ...,   ktoré žalovaní - sťažovatelia začali užívať od septembra roku 1989 počas dohody pôvodným žalobcom J. V. o uzavretí kúpnej zmluvy po usporiadaní vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam   za   kúpnu   cenu   80.000,-   Kčs,   z   ktorej   žalovaní   vyplatili   60.000,-   Kčs a sumu   20.000,-   Kčs   mali   zaplatiť   pri   podpise   riadnej   zmluvy....   pre   vzájomné nedorozumenia nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, teda pôvodný žalobca a žalovaní navzájom prijali plnenia z neplatnej zmluvy, pôvodný žalobca písomne vyzval žalovaných na vypratanie nehnuteľností do 31.3.1994, žalovaní odovzdali nehnuteľnosti ich vlastníčke B. M., dedičke pôvodného žalobcu až 24.11.2006. Žalovaní si v súvislosti s podaním žaloby o vypratanie   nehnuteľností   neuplatnili   nárok   na   vrátenie   peňažnej   sumy   60.000,-   Sk, pôvodný   žalobca   odmietol   vrátiť   žalovaným   toto   plnenie   a   na   pojednávaní   18.11.1996 uplatnil   voči   nim   peňažný   nárok   vo   výške   180.000,-   Sk   za   užívanie   nehnuteľností   bez právneho dôvodu za obdobie od 9.9.1989 a uplatnil započítanie vzájomnej pohľadávky žalovaných v sume 60.000,- Sk, predmetom konania sa stal takto aj peňažný nárok žalobcu za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu, ktorý sa plynutím času upravoval aj za ďalšie obdobia.

Vzhľadom na povahu tohto nároku sa vykonalo rozsiahle dokazovanie na ustálenie jeho výšky za celé obdobie po zohľadnení namietaného premlčania, žalovaní až vzájomným návrhom   zo   dňa   30.3.2001   žiadali   okrem   iného   vrátiť   sumu   60.000,-   Sk.   Pre nezrozumiteľnosť bolo toto podanie odmietnuté a ďalší vzájomný návrh podali až 3.2.2006. Na   návrh   žalovaných   sa   viedlo   aj   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   uvedeným nehnuteľnostiam, z dôvodu späťvzatia žaloby bolo zastavené uznesením č.k. 16C/732/1995 - 21 zo dňa 26.6.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.8.1996. Konanie o nahradenie vôle predávajúceho sa viedlo pod č.k. 8C/122/2001 a pre vady podania bolo aj uvedené konanie uznesením č.k. 8C/122/2001-5 zo dňa 31.7.2001 zastavené.

Prekážkami   postupu   v   konaní   sú   v   poslednom   období   žiadosti   žalovaných o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   nemoci   žalovaného   J.   C.,   pričom   pojednávania   sa určujú v čase povolených vychádzok podľa potvrdení o jeho dočasnej práceneschopnosti, ktorá trvá takmer rok.

S prihliadnutím na charakter uplatnených nárokov a správanie sa žalovaných pri samotných   úkonoch   s   právnym   predchodcom   žalobcov   i   počas   konania,   stav   sporných nehnuteľností, ktoré žalovaní podľa ich tvrdení mnoho rokov vôbec neužívali, avšak vydali ich až 24.11.2006 možno považovať tvrdenia žalovaných o negatívnom dopade tohto sporu na ich psychickú pohodu i zdravie za účelové, nepreukázané, s cieľom získania finančného zadosťučinenia, ktoré prevyšuje hodnotu sporu....

Žalovaní   v   tomto   období   preukazovali   prekážky,   pre   ktoré   žiadali   odročovať pojednávania   vo   veci,   napriek   tomu   však   podali   ústavnú   sťažnosť,   pričom   po   podaní sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní, súd v rámci procesných možností konal bez prieťahov.

Zároveň   poukazujeme   na   zaťaženosť   zákonnej   sudkyne   JUDr.   L.   Š.,   ktorá   mala k 31.12.2010 v oddelení 221 nerozhodnutých a 78 nevybavených občiansko-právnych vecí a okrem toho vybavuje aj inú agendu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/94 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet   konania   –   rozhodovanie   o   vypratanie   nehnuteľnosti   a   po   rozšírení   žaloby   aj o zaplatenie sumy 250 000 Sk z dôvodu užívania predmetných nehnuteľností, bez právneho dôvodu – možno prisvedčiť okresnému súdu, že vo veci bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, čo mohlo robiť namietané konanie fakticky zložitejším. Po právnej stránke však nejde o zložitú vec, naopak, ide vec patriacu do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, preto doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub právnej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Z hľadiska hodnotenia správania účastníkov je potrebné uviesť, že sťažovatelia sa v počiatočnom štádiu konania zúčastňovali pojednávaní, na výzvy konajúceho súdu však nereagovali   v   stanovených   lehotách,   na   ich   splnenie   ich   súd   musel   vyzývať.   Prípisom z 1. júla   2003   ich   okresný   súd   vyzval   na   sprístupnenie   nehnuteľnosti   a   pre   prípad „opätovného zmarenia úkonu znalca“ im pohrozil uložením poriadkovej pokuty do výšky 5 000 Sk. Sťažovatelia sa viackrát nezúčastnili pojednávaní, a keďže to bolo s odôvodnením ich   zlého   zdravotného   stavu,   okresný   súd   z   tohto   dôvodu   musel   najmenej   šesťkrát pojednávanie odročiť, teda čiastočne mali aj oni podiel na prieťahoch v konaní.  

3.   Pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium   –   postup   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že od 25. januára   1995   do   24.   novembra   1995   bol   okresný   súd   nečinný   10   mesiacov. Dňa 22. januára 1997 podal žalobca odvolanie, ktoré bolo nadriadenému súdu predložené až 22. júna 1998, teda po 18 mesiacoch.

Od   pojednávania   uskutočneného   5.   mája   2000   do   nasledujúceho   uskutočneného 19. septembra 2000 uplynuli 4 mesiace, v ktorých okresný súd nekonal. Následne prvý relevantný úkon urobil okresný súd po 9 mesiacoch (uznesenie z 25. júna 2001).

Úkon smerujúci k rozhodnutiu veci okresný súd neurobil ani v období od 8. januára 2002 do 2. januára 2003, t. j. 12 mesiacov.

Ani obdobie od júna 2001 do 2. apríla 2003, t. j. 10 mesiacov, keď okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie, nemožno považovať za efektívne, najmä z toho pohľadu, že konajúca sudkyňa bez toho, aby si overila špecializáciu znalkyne, nariadila znalecké   dokazovanie   a   za   znalkyňu   ustanovila   takú,   ktorá   na   žiadaný   odbor   nemala špecializáciu.   V   tomto   období,   po   kontrole   spisu,   bola konajúca   sudkyňa   na nečinnosť upozornená podpredsedníčkou okresného súdu a 9. januára 2006 predseda okresného súdu opatrením upozornil konajúcu sudkyňu, aby vo veci konala bez prieťahov. Napriek tomu okresnému súdu trvalo ďalších 9 mesiacov (od 16. augusta 2007 do 7. júla 2008), kým uznesením nariadil znalecké dokazovanie.

V   priebehu   rokov   od   2009   do   2011   okresný   súd   síce   nariaďoval   pojednávania v pomerne   rýchlom   slede   za   sebou,   tieto   však   boli odročované   s   ukladaním   povinností účastníkom, splnenie ktorých ale konajúca sudkyňa nesledovala a ich nesplnenie nijako nesankcionovala. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nekonal v tomto štádiu konania s osobitnou starostlivosťou, akú bolo možné od neho v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   legitímne   očakávať. Samotná skutočnosť,   že sa v danej veci konalo viacero pojednávaní, ešte nenasvedčuje tomu,   že   okresný   súd   konal   s   osobitnou   starostlivosťou.   Táto   skutočnosť   sama   osebe nemôže ospravedlniť 17 rokov trvajúce konanie bez meritórneho rozhodnutia. Vysoký počet pojednávaní,   ktorým   zdôvodňuje   17   rokov   trvajúce   konanie   okresný   súd,   môže   totiž nasvedčovať   náročnosti   prerokúvanej   veci,   ale   aj   nedostatočnej   pripravenosti   súdu   na prerokovanie   veci   a   neefektívnosti   vedenia   konania   (I.   ÚS   92/97).   V   danom   prípade k argumentácii okresného súdu o zaťaženosti sudkyne JUDr. L. S. ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava   v čl.   48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním   na   nadmerný   počet   vecí   a   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity príslušných súdov (mutatis mutandis I. ÚS 119/03).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o porušení základného práva a práva sťažovateľov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd okrem výroku o   porušení   citovaných   článkov   ústavy   a   dohovoru   v   bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume po 10 000 € každému   z   nich,   čo   odôvodnili   dlhodobou   psychickou   záťažou   z   vedenia   dlhoročného sporu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä   na   povahu   napadnutého   konania,   ale   aj   na   ich   podiel   na   prieťahoch   v   konaní považuje za primerané v sume každému po 3 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia. Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania 303,31 € (za dva úkony právnej služby 2 x 120,23 €, k tomu paušál ku každému úkonu 2 x 7,21 € plus 19 % DPH, ktorej je právna zástupkyňa sťažovateľov platiteľkou) je vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov a nie je v rozpore s citovanou vyhláškou, preto okresnému súdu uložil povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 303,31 € na účet ich právnej zástupkyne (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľmi rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júna 2011