znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 80/09-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžhpu 4/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009   doručená   sťažnosť   P.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“   alebo   „úrad“),   ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   (ďalej len   „najvyšší súd“)   pod sp.   zn. 2 Sžhpu 4/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2009. Podstatou sťažnosti   je   námietka,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   správny   súd   odmietnutím   odvolaní podaných sťažovateľom porušil právo sťažovateľa – úradu na prístup k súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   podnet   podnikateľa   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   začal sťažovateľ   -   úrad   konanie   proti   spoločnosti   Ž.,   a.   s.,   vo   veci   možného   zneužívania dominantného   postavenia   touto   spoločnosťou.   Prvostupňové   rozhodnutie   úradu č. 2004/DZ/2/1/151,   podľa   ktorého   konanie   na   trhu   predaja   (dodávky)   bezpečnostných plastových   plomb   (slúžiacich   na   plombovanie   prepravovaných   celovagónových železničných vozňov) spočívajúce vo vynucovaní výlučného používania ňou dodávaných bezpečnostných   plastových   plomb   na   vagónové   zásielky   je   zneužitím   dominantného postavenia,   malo   nadobudnúť právoplatnosť   16.   júla 2004.   Zhodou   okolností   bolo   toto rozhodnutie doručované Ž., a. s., 1. júla 204 – v deň zmeny jej sídla. Právny nástupca spoločnosti   Ž.,   a.   s.,   Ž.   C.,   a.   s.   (ďalej   len   „spoločnosť“),   však   úradu   oznámila,   že rozhodnutie jej nebolo doručené a dozvedela sa o ňom až z tlače a médií. Úrad v odpovedi oznámil spoločnosti, že doručovanie prebehlo správne.

S ohľadom na už márne uplynutú lehotu pre podanie odvolania podala spoločnosť podnet   na   preskúmanie   rozhodnutia   úradu   mimo   odvolacieho   konania.   Rada   úradu, rozhodujúca o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, dospela k záveru, že namietané nedostatky prvostupňového rozhodnutia neodôvodňujú jeho zmenu a zrušenie na základe ustanovenia § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Spoločnosť   následne   podala   žalobu   na   nečinnosť,   v ktorej   žiadala   najvyšší   súd o uloženie povinnosti úradu doručiť jej jeho rozhodnutie. Následne najvyšší súd rozhodol, že spoločnosť musí najprv podať rozklad, v konaní o ktorom sa rozhodne aj o včasnosti jeho podanie.

Následne   podaný   rozklad Rada   úradu   považovala za   oneskorene podaný,   pričom zároveň   konštatovala,   že   nieto   dôvodov   ani   na   obnovu   konania,   ani   na   preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Proti tomuto aktu (informácii Rady úradu týkajúcej sa   rozkladu   podaného   proti   rozhodnutiu   č.   2004/DZ/2/1/151)   a proti   prvostupňovému rozhodnutiu úradu podala spoločnosť správnu žalobu vedenú na Krajskom súde v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   1 S 263/2006.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 1 S 263/2006-74 prvostupňové rozhodnutie úradu č. 2004/DZ/2/1/151 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada,   ktorá   mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého   rozhodnutia) a vec   vrátil úradu na ďalšie konanie. Podľa krajského súdu Rada úradu pri preskumávaní rozhodnutia mimo   odvolacieho   konania   nezistila   riadne   skutkový   stav   veci,   nezaoberala   sa skutočnosťou,   kto   podpísal   predmetné   splnomocnenie   na   preberanie   zásielok,   a či   je to v súlade s čl. 42 a nasl. Poštových podmienok. Rada úradu teda riadne nepreskúmala, či podaný rozklad neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu či zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho   konania.   Podľa   krajského   súdu   mala rada   úradu   prvostupňové   rozhodnutie úradu zrušiť.

Úrad podal proti rozhodnutiu krajského súdu dve odvolania. V jednom brojil proti rozhodnutiu o trovách a v druhom namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru úradu   krajský   súd   nemal preskúmavať prvostupňové rozhodnutie úradu,   keďže už bolo právoplatné inak ako vyčerpaním riadnych opravných prostriedkov, a to (pozn.) i napriek skutočnosti,   že   došlo   k spochybneniu   práve   doručovania   prvostupňového   rozhodnutia. Najvyšší súd obe odvolania odmietol uznesením napadnutým na ústavnom súde s tým, že podľa (vtedy) účinného znenia Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 15. októbra 2008 do novely zákonom č. 384/2008 Z. z.) odvolanie nebolo možné podať proti uzneseniu zrušujúcemu rozsudok na základe § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, a táto neprípustnosť sa týka aj výroku o náhrade nákladov konania, aj keď zákon pripúšťa rozhodnúť o náhrade trov osobitným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Právny   problém   spočíva   teda   v otázke,   či   prvostupňové   rozhodnutie   úradu   bolo riadne   doručené,   a či   správny   súd   mohol   preskúmať   a zrušiť   aj   týmto   spôsobom „správoplatnené“ rozhodnutie, proti ktorému nebol (pozn.: a nemohol byť) podaný včas rozklad.

Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   rozsiahlym   spôsobom   polemizuje   s názorom najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   zákon   neumožňoval   samostatne   preskúmať   výrok o náhrade trov konania a tvrdí, že proti rozhodnutiu o náhrade trov je odvolanie prípustné vždy. Sťažovateľ zároveň uvádza, že najvyšší súd mal napraviť pochybenie krajského súdu, ktorý nezákonne preskúmal prvostupňové rozhodnutie úradu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd mal odmietnutím podaných odvolaní sťažovateľovi – úradu odňať možnosť konať pred súdom a porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1   ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy podané   niekým   zjavne   neoprávneným   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z pohľadu sťažovateľa je predmetom sťažnosti tvrdenie, že odvolací správny súd (najvyšší   súd)   odmietnutím,   resp.   nepripustením   odvolania   proti   rozhodnutiu prvostupňového správneho súdu, ktorý zrušil rozhodnutie sťažovateľa, porušil jeho právo na prístup k súdu.

Zmyslom   ústavnej   sťažnosti   je   v zásade   ochrana   súkromnej   sféry   fyzických a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a s tým   previazané   presadzovanie   ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom   jednotlivých   základných   práv.   Nositeľ   základného   práva   je   takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov s kompetenciou   prerokúvať   ústavnú   sťažnosť.   Prvým   náznakom   tejto   judikatúry   bolo uznesenie sp. zn. I. ÚS 29/97 ešte z čias podnetu. Nasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn. II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, odsek 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS   239/07 a III.   ÚS   329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti   pripomenul taktiež čl.   34 dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj stanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03, z ostatnej doby uznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep Up-98/06   z   21.   decembra   2006, www.us-rs.si) a   v   Chorvátsku   (U-III-4845/2004, www.codices.coe.int).

Ústavný súd však zároveň uznáva, že môžu existovať osobitné prípady, v ktorých predchádzajúce závery nemusia platiť jednoznačne. Týka sa to hlavne prípadov namietania porušenia   procesných   práv,   teda   práve   predmetnej   veci.   Správny   súd   najprv   zrušil rozhodnutie   sťažovateľa,   správneho   orgánu.   Následne   sťažovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie. Druhostupňový správny súd odmietol odvolanie ako neprípustné. Rozhodol teda procesne, že v danej právnej situácii nemožno proti výroku prvostupňového súdu podať odvolanie.

Správny orgán podal proti tomuto rozhodnutiu druhostupňového správneho súdu ústavnú sťažnosť, pričom namietal, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, resp. bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa   ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto   aj   procesné   práva   sú   prepojené   s   jeho   mocenským   postavením,   a ich   porušenie nemôže   byť   teda   namietané   cez   ústavnú   sťažnosť.   Súdna   ochrana   zvlášť   v   správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou   mocou.   Sťažovateľ   sa   snaží   cez   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   odoprel druhostupňový správny súd (najvyšší súd), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol   poškodiť   súkromnú   osobu   -   žalobcu   v správnom   súdnictve.   Už   správny   súd   je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym   súdom.   Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   v predmetnej   veci   považuje ústavný   súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu.

Sťažovateľ argumentoval v prospech svojej spôsobilosti podať ústavnú sťažnosť jednak tým, že nevykonával svoju vrchnostenskú   moc, a taktiež tým, že má postavenie právnickej   osoby.   Právna   úprava   v Slovenskej   republike   je   neobvyklá   tým,   že   štátnym orgánom zo zákona priznáva postavenie právnických osôb. Táto skutočnosť je pozostatkom socialistickej koncepcie organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo. Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie ústavnej sťažnosti. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len zo zotrvačnosti a z dôvodov hospodárskych má postavenie právnickej osoby. Ak je správny orgán   žalovaný   správnou   žalobou,   má   pasívnu   procesnoprávnu   subjektivitu   zo   zákona, Občianskeho súdneho poriadku, a nie z titulu postavenia ako právnickej osoby.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil   základné   práva,   možno   kasáciou   zvrátiť   priebeh   alebo   výsledok   napadnutého konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009