znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 80/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti T. V., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.   7   T   149/2006   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho žiadosti   o   prepustenie   z väzby na slobodu zo 4. januára 2008 takto

r o z h o d o l :

Základné právo T. V. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 149/2006 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. januára 2008   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2008 doručená sťažnosť T. V., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 149/2006 z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. januára 2008, a prieťahmi v trestnom konaní vo veci samej.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   80/08-9 z 21. februára   2008   ju   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 149/2006 tým, že nebolo rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 4. januára 2008.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu, pretože   v súlade   s rozvrhom   práce   na rok   2007   bola   sudkyňa   spravodajkyňa   Ľudmila Gajdošíková   členkou   II. senátu   ústavného   súdu.   Podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu na rok 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   stala   členkou   IV. senátu ústavného súdu. Z tohto dôvodu vo veci samej rozhodoval senát v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   vec   na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním doručeným 17. marca 2008 a okresný súd vo   vyjadrení   doručenom   7.   apríla   2008   vyslovili   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na predmet konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby rozhodnutím okresného súdu sp. zn. Tp 53/06 z 19. marca 2006 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej len „Trestný   poriadok“).   V súčasnosti   je   sťažovateľ   podľa   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 38/2006 z 20. júla 2006 vo väzbe z dôvodu podľa 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v T.   podal   7.   septembra   2006   na sťažovateľa   obžalobu   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §   172   ods.   1   písm.   c),   d)   a   ods.   2   písm.   a),   c)   a e)   Trestného   zákona   a iné.   Podaním zo 4. januára 2008 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, o tejto žiadosti nebolo podľa jeho tvrdenia rozhodnuté.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   o žiadosti   o prepustenie   z väzby zo 4. januára 2008 vedenom pod sp. zn. 7 T 149/2006 došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, prepustí ho z väzby a prizná mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 44/2008 z 2. apríla 2008 uviedol:

„Z obsahu trestného spisu vyplýva, že dňa 4. 1. 2008 bola na tunajší súd doručená žiadosť obhajcu obž. T. V. o prepustenie z väzby. Predsedníčka senátu Mgr. K. F. dňa 29. 1. 2008 určila termín neverejného zasadnutia na 31. 1. 2008, na ktorom bola žiadosť o prepustenie   z   väzby   zamietnutá.   Rozhodnutie   bolo   vypracované   dňa 31.   1.   2008, uznesenie   bolo   expedované   1.   2.   2008,   ktoré   bolo   procesným   stranám   doručené a   po podanej sťažnosti obhajcu obžalovaného zo dňa 11. 2. 2008 bola vec dňa 5. 3. 2008 predložená na Krajský súd v Trnave. Krajský súd na neverejnom zasadnutí dňa 13. 3. 2008 sťažnosť obžalovaného zamietol a spis vrátil na tunajší súd dňa 18. 3. 2008.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci bolo medzitým určené hlavné pojednávanie na 14. 2. 2008, na ktoré sa obhajca obžalovaného nedostavil a prišiel 30   minút   po   odročení   hlavného   pojednávania,   pričom   tvrdil,   že   si   myslel,   že   hlavné pojednávanie je určené na 11.00 hodinu.

Ďalej je potrebné uviesť, že predmetnú vec pôvodne prejednávala predsedníčka senátu JUDr. P. K., ktorá od 1. 1. 2008 prešla vykonávať sudcovskú činnosť na Okresný súd Piešťany. Z uvedených dôvodov bola predmetná vec pridelená na ďalšie konanie sudkyni Mgr. F.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Mgr. F. mohla a mala po podanej žiadosti o prepustenie z väzby určiť promtnejšie termín neverejného zasadnutia ohľadom rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby. Som však toho názoru, že práve obhajca obžalovaného v priebehu predchádzajúceho konania svojim postupom taktiež prispel k nedostatočnej plynulosti tohto trestného konania.“

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   7   T   149/2006   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby bola podaná okresnému súdu 4. januára 2008. Okresný súd žiadosť zamietol na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo vypracované 31. januára 2008. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 11. februára 2008. V ten istý deň podal proti nemu sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť. Krajský súd v Trnave, ktorému bola vec predložená 5. marca 2008, rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 13. marca 3008 tak, že ju zamietol, a svoje rozhodnutie predložil okresnému súdu na doručenie 18. marca 2008. Okresný súd ho doručil sťažovateľovi a jeho obhajcovi na hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 27. marca 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17   ods.   2   a 5   ústavy   v súvislosti   s právom   na   urýchlené   rozhodovanie   o zákonnosti väzby.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V uvedených   ustanoveniach   ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Trestný poriadok v ustanovení § 79 ods. 3 priznáva obvinenému právo kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“. Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku.

Ústavný súd vo svojej judikatúre vo veciach namietajúcich rýchlosť rozhodovania v konaní   o väzbe   uviedol,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti   alebo urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých   okolností   každého   prípadu, spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti. Požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Sťažovateľ   namietal   zbytočné   prieťahy   postupom   okresného   súdu,   ktorý   o jeho žiadosti zo 4. januára 2008 rozhodol na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008. Uznesenie o zamietnutí   žiadosti   bolo   sťažovateľovi   doručené   11.   februára   2008.   V čase   podania sťažnosti ústavnému súdu (5. február 2008) sťažovateľ preto nemal vedomosť o tom, že o jeho žiadosti okresný súd už rozhodol.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bol (v rozsahu v akom ho namietal sťažovateľ) v súlade s jeho právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

Od predloženia žiadosti okresnému súdu do rozhodnutia o nej (od 4. januára 2008 do 31. januára 2008) trvalo konanie 27 dní. Rozhodnutie bolo odovzdané na expedovanie 1. februára 2008. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo už   o žiadosti   sťažovateľa   rozhodnuté,   rozhodnutie   bolo   vyhotovené   a odoslané sťažovateľovi. O rozhodnutí sa síce dozvedel   až po jeho doručení (11. februára 2008), v čase podania sťažnosti   však jeho právny zástupca, ktorý   zároveň vystupuje ako jeho obhajca v trestnom konaní, mal reálne možnosť a v záujme zistenia stavu veci v súvislosti s podaním sťažnosti ústavnému súdu aj povinnosť preveriť skutočný stav konania.

Doba konania okresného súdu vrátane doručenie rozhodnutia predstavuje 38 dní. Ku dňu   podania   sťažnosti   trvalo   konanie   na   okresnom   súde   32   dní.   Hoci   uvedené   lehoty z hľadiska požiadavky rýchlosti konania vo väzobných veciach nie sú optimálne, vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci (v čase podania sťažnosti už bolo o žiadosti rozhodnuté a rozhodnutie bolo expedované) ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného   súdu   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyhovenie sťažnosti (čl. 127 ods. 2 ústavy), nerozhodoval.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008