znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 80/07-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti R. Z., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. R. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. Z. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   M.   K.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. mája 2007 č. k. II. ÚS 80/07-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 390/00.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 sa žalobou z 19. decembra 2000 podanou okresnému súdu 20. decembra 2000 sťažovateľ domáha vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní podanej predsedníčke okresného súdu naďalej vo veci   koná   so   zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   predlžuje   stav   jeho   právnej   neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„(...) do dnešného dňa, t. j. 16.01.2007 Okresný súd v Trnave nerozhodol o náhrade mzdy, pričom má k dispozícii všetky relevantné podklady k tomuto rozhodnutiu. Okresný súd Trnava vo veci riadne nekoná (veľké časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi zo strany súdu, či už medzi vytýčenými pojednávaniami alebo samotnými doručovaniami) čím došlo   a dochádza   v   konaní   k   zbytočným   prieťahom.   Polovica   konania   vedeného   pred Okresným súdom v Trnave tvorí jeho nečinnosť resp. neefektívna činnosť, čoho výsledkom bolo   i zrušenie   rozsudku   Okresného   súdu   v   Trnave   zo   dňa   01.   07.   2002,   č.   k.   11 C/390/2000-55 Krajským súdom v Trnave pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čím v podstate Okresný súd v Trnave nekonal 2 roky, keďže Krajský súd v Trnave vrátil vec do stavu   podania   žaloby   až   19.   12.   2002,   resp.   dňa   15.   01.   2003   kedy   bolo   predmetné zrušovacie uznesenie Krajského súdu v Trnave doručené Okresnému súdu v Trnave. U sťažovateľa spôsobuje nečinnosť a nekvalifikované odôvodnenia Okresného súdu Trnava stav právnej neistoty, vzrastajúcu nechuť pri akomkoľvek skloňovaní slova spravodlivosť, resp.   súdnej   moci.   Spôsobenými   prieťahmi   v   súdnom   konaní   vedeného   pod   sp.   zn. 11C/390/2000   (po   troch   rokoch   od   podania   žaloby   Okresný   súd   v   Trnave   rozhodol čiastočným   rozsudkom   podľa   znenia   prvého   návrhu   výroku   žaloby)   je   ohrozené   i   v budúcnosti priznané právo, ktorého samotná vymožiteľnosť sa nečinnosťou Okresného súdu Trnava i priamo úmerne znižuje, keďže žalovaným je spoločnosť s ručením obmedzeným a nie   sú   vylúčené   zmeny   v majetkových   pomeroch   žalovaného   na   úkor   sťažovateľa   s poukazom na často krát nezodpovedný prístup obchodných spoločností.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   R.   Z.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods. 2 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu v Trnave porušené.

2. Okresnému   súdu   v   Trnave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11C/390/2000 konal bez ďalších prieťahov.

3. R. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400.000,- Sk (...), ktoré mu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   (2   právne úkony vykonané v roku 2007 v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 20   Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb) R. Z. v sume 6.296,- Sk (...) advokátke JUDr. M. K., (...) P., (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 439/07 z 18. júna 2007 a právna zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   listom z 2. júla 2007.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„Musím konštatovať, že sťažnosť R. Z.   nie je dôvodná,   pretože príčiny sťažnosti vidím v tom, že vec bola najskôr pridelená JUDr. Ľ. B. ml., ktorý síce dňa 01. 07. 2002 vo veci rozhodol rozsudkom, avšak Krajský súd v Trnave uznesením 23 Co 171/02 zo dňa 19. 12. 2002 rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudkom   11   C   390/00   zo   dňa   19. 11. 2003   znovu   prvostupňový   súd   vo   veci rozhodol a Krajský súd v Trnave tento rozsudok zmenil svojím rozsudkom č. 23 Co 44/04 zo dňa 29. 03. 2004, avšak Najvyšší súd SR rozsudkom č. 1 Cdo 155/04 zo dňa 16. 12. 2004 v dovolacom konaní zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   č.   23 Co 15/05   zo   dňa   23. 05. 2005   opätovne rozhodol vo veci tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Trnava.

Najvyšší súd SR rozsudkom 11 Cdo 276/05 zo dňa 17. 01. 2006 odmietol dovolanie odporcu.

Vo   všetkých   vyššie   uvedených   rozhodnutiach   súdy   rozhodovali   len   o   návrhu na určenie platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Nakoľko pôvodná žaloba obsahovala dva petity, Okresný súd Trnava v ďalšej časti rozhoduje o nároku na žalobu o vyplatenie náhrady mzdy. (...)

Zákonná   sudkyňa   zdôvodnila   prieťahy v konaní   vysokým   počtom   vecí   vo svojom oddelení, obtiažnosťou veci ako aj neustálym menením návrhu právneho zástupcu žalobcu. V súčasnej dobe je vo veci nariadený termín pojednávania na deň 12. 09. 2007. Na   záver   uvádzam,   že   súhlasím   s   prejednaním   veci   bez   našej   osobnej   účasti, t. j. netrvám na ústnom prejednaní.“

2.2 Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu uviedla:

„Súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania. Trváme   na   dôvodoch   uvedených   v   ústavnej   sťažnosti.   S   vyjadrením   predsedu Okresného súdu v Trnave nesúhlasíme, keďže ani v predošlom štádiu a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov). Vzniklé prieťahy v konaní, ospravedlňované organizáciou súdu, vysokým počtom vecí vo svojom oddelení, nie sú ospravedlniteľné. Okresný súd koná, vzhľadom k štádiu konania (rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) k vykonaným procesným úkonom nepravidelne.   Odôvodnenie   prieťahov   zákonnou   sudkyňou   o   neustálom   menení   návrhu právneho zástupcu taktiež nie je na mieste, keďže v prípade ak by právny zástupca menil návrh, občiansky súdny poriadok dáva zákonnej sudkyni možnosť sa s menením návrhu i vysporiadať, avšak v tomto prípade k žiadnym zmenám nedochádza a okresný súd mohol od 11. 09. 2006 do 02. 07. 2007 rozhodnúť o výške náhrady mzdy. A ak by aj dochádzalo k zmenám návrhu, tak to len z dôvodu snahy právnej zástupkyne o ustálenie tejto výšky náhrady mzdy a skončenie veci. Súd môže v konečnom dôsledku ustanoviť znalca, ktorý kvalifikovane túto výšku i ustáli a prispeje k rozhodnutiu o druhom výroku návrhu, avšak okresný súd vyvíja nesmiernu pasivitu v riešení veci v čo najkratšom čase, čo spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní

Vzhľadom   k   uvedenému   trváme   na   podanej   ústavnej   sťažnosti   v   plnom   rozsahu a zároveň upresňujeme a uplatňujeme si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace s týmto vyjadrením v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 13 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pričom jeden úkon má hodnotu vo výške 5.108,- Sk, t.j. spolu správnymi úkonmi v ústavnej sťažnosti spolu vo výške 15.324,-Sk.“

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 390/00:

Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   20. decembra 2000   domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a s tým súvisiacej náhrady mzdy. Na základe výzvy okresného súdu zo 16. marca 2001 sa žalovaná 9. apríla 2001   vyjadrila   k žalobe   a následne   4. decembra 2001   okresný   súd   nariadil   vo   veci pojednávanie   na   15. apríl 2002,   ktoré   bolo   po   vypočutí   účastníkov   konania   odročené na 26. jún 2002 s tým, že právna zástupkyňa žalovanej predloží listinné dôkazy (predložila ich 3. mája 2002 a 27. mája 2002).

Ďalšie pojednávanie, ktoré sa konalo 26. júna 2002, bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na 1. júl 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorým okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol v celom rozsahu.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   1. júla 2002,   ktorý   bol   účastníkom   konania doručený 28. augusta 2002, podal sťažovateľ 11. septembra 2002 odvolanie, na základe čoho okresný súd 17. septembra 2002 vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k jeho odvolaniu a 11. decembra 2002 zaslal spis na odvolacie konanie Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 171/02 z 19. decembra 2002 zrušil rozsudok okresného   súdu   z   dôvodu   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   dôvodov   a nedostatočné zistenie skutkového stavu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis bol vrátený okresnému súdu 15. januára 2003.

Ďalší procesný úkon vo veci vykonal okresný súd 1. augusta 2003, keď nariadil pojednávanie na 12. november 2003, ktoré bolo po vypočutí právnych zástupcov obidvoch sporových   strán   odročené   na   19.   november   2003,   keď   okresný   súd   vyhlásil   čiastočný rozsudok,   ktorým   vyslovil   neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľa.   Proti   čiastočnému   rozsudku   podala   2.   februára   2004   odvolanie   žalovaná, na základe   čoho   okresný   súd   5. februára 2004   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k jej odvolaniu. Dňa 18. februára 2004 zaplatila žalovaná súdny poplatok za odvolanie a okresný súd 26. februára 2004 zaslal spis na odvolacie konanie krajskému súdu.

Krajský súd na pojednávaní 29. marca 2004 vyhlásil rozsudok sp. zn. 23 Co 44/04, ktorým   zmenil   čiastočný   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že žalobu sťažovateľa   v nároku vysloviť   neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   zamietol.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 14. apríla 2004.

Dňa   26. mája 2004   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podal dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   23 Co 44/04   z   29. marca 2004,   ktoré okresný súd 31. mája 2004 zaslal na vyjadrenie žalovanej a 13. augusta 2004 postúpil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na dovolacie konanie. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1 Cdo 155/04   zo   16.   decembra   2004   zrušil   dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 21. januára 2005, ktorý ho obratom 24. januára 2005 postúpil na ďalšie konanie krajskému súdu. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 15/05-130 z 23. mája 2005 potvrdil   čiastočný   rozsudok   okresného   súdu   z 19.   novembra   2003.   Spis   bol   vrátený okresnému súdu 20. júna 2005.

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 23. mája 2005 podala žalovaná 10. augusta 2005 dovolanie, ktoré okresný súd zaslal 23. augusta 2005 na vyjadrenie sťažovateľovi (vyjadril sa 8. septembra 2005) a 3. októbra 2005 okresný súd zaslal spis najvyššiemu súdu. Najvyšší súd   17. októbra 2005   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený,   pretože žalovaná nezaplatila súdny poplatok za dovolanie, ktorá ho následne po výzve okresného súdu zo 4. novembra 2005 dodatočne zaplatila 24. novembra 2005 a spis bol opätovne predložený   najvyššiemu   súdu   6.   decembra   2005.   Uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   276/05 zo 17. januára   2006   najvyšší   súd   dovolanie   žalovanej   z dôvodu   jeho   neprípustnosti odmietol.

Po   tom,   ako   bol   spis   13. februára 2006   vrátený   okresnému   súdu,   bolo   vo   veci 31. marca 2006 nariadené pojednávanie na 24. máj 2006. Dňa 4. apríla 2006 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby špecifikovala výšku požadovanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na čo právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala podaním   z   26.   apríla   2006.   Pojednávanie   24.   mája   2006   bolo   po   vypočutí   účastníkov konania   odročené   na   6.   september   2006.   Okresný   súd   13.   júla   2006   zrušil   termín pojednávania z dôvodu dočasného pridelenia zákonného sudcu na krajský súd a súčasne vyzval aktuálneho zamestnávateľa sťažovateľa, aby oznámil od kedy je u neho sťažovateľ zamestnaný   (zamestnávateľ   reagoval   na   výzvu   3. augusta 2006).   Podaním   doručeným okresnému súdu 3. júla 2006 právna zástupkyňa sťažovateľa upravila žalobný petit, ktoré okresný   súd   zaslal na vyjadrenie   žalovanej 15. januára 2007 (žalovaná sa   nevyjadrila). Následne okresný súd 12. júna 2007 nariadil pojednávanie na 12. september 2007.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiacu náhradu mzdy, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   okrem   nároku   na   vyslovenie   neplatnosti   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   aj   s tým   súvisiaci   nárok   na   náhradu   mzdy   z neplatného skončenia   pracovného   pomeru,   t. j.   vec,   ktorá   má   priamy   dopad   na   existenčnú   sféru sťažovateľa   (jeho   príjem)   a ktorej   povaha   si   preto vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť a pozornosť   všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a rýchlemu   postupu,   aby   bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená [§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a aby sa čo najskôr odstránil stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodovanie o uplatnenom   nároku   (v   súčasnosti   už   iba   o nároku   na   náhradu   mzdy   v   konaní nadväzujúcom   na   nárok   o neplatnom   skončení   pracovného   pomeru,   o ktorom   už   bolo právoplatne rozhodnuté) nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej   prerokovanie   by   si   vyžadovalo   doterajšiu   dĺžku   konania   (viac   ako   6   rokov), a to aj vzhľadom   na   existujúcu   právnu   úpravu,   ako   aj   dostatočne   frekventovanú a stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov.   Napokon   ani   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutého konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

V súvislosti s podávaním riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov ústavný súd   podotýka,   že   na   ich   využívanie   má   síce   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku sťažovateľ ako účastník konania právo, avšak v súvislosti   s rozhodovaním súdov vyššej inštancie o týchto opravných prostriedkoch   musí sťažovateľ strpieť spomalenie konania, ktoré sa v celkovom kontexte nedá pričítať na vrub konajúcemu súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a zistil, že postup okresného súdu bol poznačený neefektívnou činnosťou a zbytočnými prieťahmi, napríklad okresný súd po vyjadrení sa žalovanej k žalobe sťažovateľa 9. apríla 2001 až do 19. marca 2002, keď nariadil pojednávanie na 15. apríl 2002, bol nečinný viac ako 11 mesiacov, ďalej od 17. januára 2003, keď doručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania, do 12. októbra 2003, keď nariadil pojednávanie na 12. november 2003, bol nečinný viac ako 9 mesiacov. Ústavný súd zistil aj obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu v trvaní viac ako   6   mesiacov   v období   od   13.   júla   2006,   keď   okresný   súd   zrušil   nariadený   termín pojednávania, do 15. januára 2007, keď zaslal podanie sťažovateľa na vyjadrenie žalovanej, pričom ďalší procesný úkon vykonal takmer po 5 mesiacoch (12. júna 2007), keď nariadil pojednávanie na 12. september 2007.

Ústavný   súd   v postupe   okresného   súdu   zistil   celkovú   dobu   neefektívnej   činnosti a nečinnosti v trvaní viac ako 2,5 roka, pričom mu možno na jeho ťarchu pripočítať aj to, že jeho   rozsudok   z   1.   júla   2002   bol   zrušený   v odvolacom   konaní   z dôvodu   jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nedostatočného zistenia skutkového stavu.

Tvrdenia okresného súdu, že k predĺženiu konania prispeli jednak zmeny v osobe zákonného sudcu, ako aj vo vysokom počte nevybavených veci v senáte zákonnej sudkyne, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03,   II.   ÚS   200/05)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   390/00   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 400 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   predmet   skúmaného   konania,   ako   aj   na zistenú neefektívnu činnosť a nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané v sume 50 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   z dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátkou,   ktorá   si   uplatnila   nárok na ich úhradu za tri úkony právnej služby v sume 15 324 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie na ústavný súd a vyjadrenie z 2. júla 2007) v celkovej sume 9 444 Sk vrátane režijného paušálu, tak ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007