znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 80/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2005 v senáte   prerokoval   sťažnosť   D.   H.,   bytom   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. J.   F.,   Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 749/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. H., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 749/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 749/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   D.   H.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   D. H. uhradiť trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne JUDr. J. F., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

D. H., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“)   4.   marca   2005   namietala, že   postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 749/00 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   uznesením   zo   16.   marca   2005   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   14   C   749/00   na ďalšie   konanie,   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

V sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Navrhovateľka D. H. podala návrh na Okresný súd v Žiline dňa 14. 9. 2000 proti žalovanému (...) o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o zaplatenie mzdy vo výške 41.412,- Sk. Podaním zo dňa 26. 2.   2001 a 25.   7.   2001 navrhovateľka žiadala o konanie vo veci a vytýčenie termínu pojednávania. Dňa 30. 8. 2001 doručila Okresnému súdu v Žiline, k rukám predsedu súdu, sťažnosť   na   odstránenie   prieťahov   v konaní,   na   ktorú   sťažnosť   jej   bolo   odpovedané predsedom Okresného súdu v Žiline podaním pod sp. zn. Spr 2143/02 zo dňa 18. 7. 2002 tak,   že   v mesiacoch   apríl   -   jún   sudkyňa   sústredene   vykonávala   úkony   potrebné k prejednaniu veci a je možné očakávať efektívne prejednanie veci. Od podania žaloby, t. j. od 14. 9. 2000 doteraz bolo vo veci vytýčené len jedno pojednávanie na deň 19. 2. 2004, na ktorom   pojednávaní   boli   vypočutí   účastníci   konania   a pojednávanie   bolo   odročené   za účelom   vykonania   dokazovania   vypočutím   svedkov,   ktorých   mali   účastníci   konania navrhnúť. Navrhovateľka podaním doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 19. 3. 2004 navrhla vypočuť svedkov označených v podaní. Od návrhu na vykonanie dôkazov podaním doručeným súdu dňa 19. 3. 2004 vo veci nebol vykonaný žiaden úkon a doposiaľ nie je rozhodnuté o návrhu sťažovateľky, ktorý bol doručený Okresnému súdu v Žiline dňa 14. 9. 2000 o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a mzdových nárokoch v sume 41.412,–   Sk,   ktorý   stav   sťažuje   postavenie   navrhovateľky   na   trhu   práce   uchádzať   sa o vhodné   zamestnanie   s poukazom   na   spôsob   skončenia   pracovného   pomeru   okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 53, ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, zákonnosť ktorého dôvodu navrhovateľka v konaní namieta.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný súd uložil okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp.   zn.   14   C   749/00   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   14.   septembra   2000   podala okresnému   súdu   žalobu   o určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   a náhradu mzdy. Dňa 1. augusta 2001 okresný súd doručil žalovanému žalobu na vyjadrenie. Okresný súd 22. apríla 2002 odoslal sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k žalobe a žiadal Okresnú prokuratúru v Žiline o podanie správy o stave trestného konania, žiadosť s rovnakým obsahom adresoval okresný súd Okresnej prokuratúre v Martine 3. mája 2002.Dňa 10.   júna 2002   okresný   súd urgoval   Okresnú   prokuratúru   v Martine ohľadne podania   správy   a Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Martin   -   východ   vyzval   na oznámenie stavu veci týkajúcej sa trestného oznámenia podaného žalovaným.

Dňa 12. februára 2003 okresný súd vyžiadal spis Obvodného oddelenia Policajného zboru Martin - východ.

Pojednávanie   19.   februára   2004   bolo   odročené   na   neurčito,   sťažovateľke   bola uložená povinnosť predložiť listinné dôkazy, účastníci konania boli vyzvaní na predloženie prípadných návrhov na vykonanie dôkazov.

Sťažovateľka   19.   marca   2004   predložila   listinné   dôkazy   a návrh   na   vykonanie dôkazov.

Dňa 4. apríla 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. jún 2005, ktoré bolo odročené pre nedostavenie sa svedka na 4. október 2005.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 749/00 ide o žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného a náhradu mzdy. Žaloby tohto typu a spory týkajúce   sa   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne zložitú a pri sústredenom postupe okresného súdu ju bolo   možné   uzavrieť   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Určitú   skutkovú   zložitosť v doterajšom priebehu konania však možno vyvodiť z toho, že okresný súd podmienil ďalší postup vo veci zistením stavu trestného konania, ktoré zrejme súvisí s dôvodom rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením.

K povahe sporu treba dodať, že ide o spor, ktorý sa týka existenčnej otázky trvania pracovného pomeru, ktorý má spravidla rozhodujúci vplyv na životnú úroveň zamestnanca. Táto skutočnosť zvýrazňuje nevyhnutnosť konať v takýchto veciach s náležitým dôrazom na význam výsledku sporu nielen pre zamestnanca, ale aj zamestnávateľa a na stabilitu pracovnoprávnych vzťahov.

Právnu alebo skutkovú zložitosť veci vo svojom stanovisku z 12. mája 2005 však okresný súd nenamietol.

b) Postup a úkony sťažovateľky v konaní žiadnym spôsobom neprispeli k vzniku zbytočných prieťahov ani neviedli k spomaleniu postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Konanie začalo doručením žaloby okresnému súdu 14. septembra 2000.

Prvý   procesný   úkon   vo   veci   samej   (výzva   žalovanému   na   vyjadrenie   k   žalobe) okresný súd vykonal až 1. augusta 2001, t. j. po viac ako 10 mesiacoch od podania žaloby, bez toho, že by existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu. Ďalší úkon okresný súd vykonal   po   viac   než   8   mesiacoch   (22.   apríla   2002),   keď   vyzval   Okresnú   prokuratúru v Žiline na podanie správy o stave trestného konania.

V ďalšom období (od 3. mája 2002 do 12. februára 2003) okresný súd zisťoval na Okresnej prokuratúre v Martine, resp. na Obvodnom oddelení Policajného zboru Martin – východ stav trestného konania. Vo veci samej sa uskutočnilo pojednávanie (19. februára 2004) a ďalšie bolo nariadené na 30. jún 2005. Toto pojednávanie sa odročilo na 4. október 2005 bez toho, aby sa meritórne pojednávalo, pretože sa nedostavil svedok, ktorému bola uložená poriadková pokuta.

Posudzujúc konanie pred   okresným   súdom   ako   celok   ústavný   súd   konštatuje,   že úkony a postup okresného súdu boli podľa názoru ústavného súdu nesústredené s dlhými obdobiami nečinnosti, ktoré posúdil ako zbytočné prieťahy. Vzťahuje sa to predovšetkým na to, že takmer 3 a pol roka po podaní žaloby sa vo veci   vykonávali len jednoduché procesné úkony a prvé pojednávanie bolo nariadené až 19. februára 2004 bez toho, aby zo spisu okrem súčinnosti s inými orgánmi vyplynuli závažnejšie procesné prekážky takého postupu okresného súdu. Ďalšie pojednávanie sa nariadilo až po takmer roku a pol. Tie dve obdobia sú obdobiami, ktoré možno hodnotiť ako nečinnosť, resp. činnosť s neprimeranými odstupmi na vykonanie relevantných procesných úkonov.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 14 C 749/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97, III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký počet vecí na občianskoprávnom úseku či značná pracovná zaneprázdnenosť zákonných sudcov,   ktoré   okresný   súd   namietal   vo   svojom   vyjadrení,   nie   sú   okolnosťou,   ktorá   by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci   samej   bez zbytočných prieťahov.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému súdu,   aby vo veci sp. zn. 14 C 749/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 150 000 Sk s poukazom na jej právnu neistotu spočívajúcu v tom, „že nie je zákonným spôsobom poskytovaná ochrana jej práv, a to nečinnosťou súdu a protiprávneho konania odporcu“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 14 C 749/00, berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   nepričinila, a zohľadňujúc povahu veci,   pozíciu   sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd nemohol akceptovať námietky okresného súdu v tom smere, že „sťažovateľke nič nebránilo do   rozhodnutia   súdu   zamestnať   sa   u iného   zamestnávateľa   aspoň   po   určitú   dobu   (...), v prípade dôvodnosti návrhu a vyhovenia žalobe má sťažovateľka právo domáhať sa aj náhrady   mzdy   od   odporcu“. Toto   stanovisko   okresného   súdu   nemá   žiaden   súvis so zbytočnými prieťahmi v konaní a nie je podľa   názoru ústavného súdu prípustné, aby všeobecný súd považoval za riešenie zbytočných prieťahov to, aby sa účastník konania zamestnal bez ohľadu na to, že so zamestnávaním žalobcov v takých sporoch hmotnoprávna úprava priamo počíta.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 5 302 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom,   spolu   s   režijným paušálom za tieto úkony   (vyhláška Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).