znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 80/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. Ľubomíra Zorgovského – Lekáreň Melissa, bytom L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 82/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. Ľubomíra Zorgovského – Lekáreň Melissa   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. februára 2004 doručené podanie PharmDr. Ľubomíra Zorgovského – Lekáreň Melissa, (ďalej len „sťažovateľ“) bytom L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktoré bolo označené ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti pred Ústavným súdom SR podaný podľa článku 127 ods. 1, článku 130 ods. 1 písm. f/ Ústavy SR, § 18 ods. 1 písm. f/, § 20 ods. 1 a §§ 49 až 56 zák. č. 38/1993 Z. z. pre porušenie základného práva obsiahnutého v článku. 46 ods. 1, v čl. 48 ods. 2, článku 20 ods. 1 Ústavy SR“. Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 82/2002.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:„Návrhom zo dňa 5.   9.   2002 som sa domáhal, aby Okresný súd v Leviciach na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu (...) nariadil výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky (...) z účtu (...) povinnej (...). Súd o návrhu rozhodol dňa 1. 10. 2003 uznesením č. k. 23 Et 82/02 – 15 tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovel. (...)

Okresný súd v Leviciach uznesením č. k. 23 Et 82/2002-17 zo dňa 30. 10. 2003 podľa § 268 ods. 1 písm. h) OSP vyhlásil súdny výkon rozhodnutia za neprípustný z dôvodu, že v zmysle   §   12   ods.   2   a ods.   6   zák.   č.   21/2002   je   povinný   klientom   Štátnej   pokladnice a prostriedky na jeho účte nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (...) a zároveň podľa § 266 ods. 2 OSP odložil uskutočnenie výkonu rozhodnutia. (...) Uznesenie mi doručil dňa 4. 11. 2003. (...)

V zákonnej lehote (...) som podal proti uzneseniu odvolanie. (...) Vo   veci   pod   sp.   zn.   23   Et   82/2002   sa   Okresný   súd   v Leviciach   citovanými ustanoveniami OSP neriadil. (...)

Zákonnosť a dôvodnosť ďalšieho rozhodnutia je predmetom konania odvolacieho.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Okresný súd v Leviciach svojím postupom porušil ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6, ustanovenia šiestej časti prvej a tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a základné práva občana garantované v siedmom oddieli Ústavy SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal „tento nález: Okresný súd v Leviciach svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Et 82/02 porušil   základné   právo   sťažovateľa   deklarované   v článku   46   ods.   1,   článku   48   ods.   2 a v článku 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Leviciach, aby vo veci vedenej sp. zn. 23 Et 82/02 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk, ktoré je povinný   uhradiť   Okresný   súd   v Leviciach   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Leviciach je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške 8.796,- Sk na účet advokátky JUDr. J. O. v Slovenskej sporiteľni a. s., pobočka Levice... do troch dní“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Podľa čl. 20 ods.   1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k. 23 Et 82/2002-15 z 1. októbra 2003 rozhodol vo veci výkonu rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky   oprávneného   (sťažovateľa)   na   základe   vykonateľného   platobného   rozkazu prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Uznesením č. k. 23 Et 82/2002-17 z 30. októbra 2003   okresný   súd odložil   uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia   a súdny   výkon   rozhodnutia vyhlásil za neprípustný. Sťažovateľ podal okresnému súdu v zákonnej lehote odvolanie voči tomuto uzneseniu.

Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daná jeho právomoc. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, o ochrane označených základných práv sťažovateľa rozhoduje na základe ním podaných odvolaní odvolací súd (krajský súd).

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté uznesenie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa   v tejto   veci   neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý   je   ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy pre nedostatok svojej právomoci už po jej predbežnom prerokovaní.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23   Et   82/2002   tým,   že   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia okresného súdu č. k. 23 Et 82/2002-15 z 1. októbra 2003 nepostupoval v zmysle § 307 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 6 OSP, t. j. neoznámil nadobudnutie   právoplatnosti   uvedeného   uznesenia   o nariadení   výkonu   rozhodnutia prikázaním pohľadávky príslušnému ústavu, ale „zostal vo veci nečinný“. Uznesením z 30. októbra   2003   okresný   súd   podľa   §   268   ods.   1   písm.   h)   OSP   vyhlásil   súdny   výkon rozhodnutia   za   neprípustný.   V zákonnej   lehote   proti   predmetnému   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie.

V konaní, ktorého dĺžku označil sťažovateľ za neprimeranú, a preto porušujúcu jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide o vec nariadenia súdneho výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinnej podľa § 303 a nasl. OSP.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   o nariadení súdneho   výkonu   rozhodnutia   č.   k.   23   Et   82/2002-15   z 1.októbra   2003   nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2003. Od uvedeného okamihu do vydania rozhodnutia o odklade uskutočnenia výkonu rozhodnutia č. k. 23 Et 82/2002-17 z 30. októbra 2003 uplynuli dva dni. Od vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný a od rozhodnutia o odklade jeho uskutočnenia (30. októbra 2003) do podania sťažnosti ústavnému súdu (12. februára 2004) uplynula doba približne tri a pol mesiaca (v čase rozhodovania ústavného súdu cca päť mesiacov), pričom do tohto obdobia spadá aj obdobie, keď už vo veci koná, resp. konal odvolací súd, od ktorého rozhodnutia závisí ďalší postup v posudzovanom konaní. Okresný súd   nebol   pritom   vo   veci   nečinný   a zákonnosť   uznesenia   č.   k.   23   Et   82/2002-17 z 30. októbra   2003,   ktoré   je   výsledkom   jeho   postupu,   sa   stala   predmetom   posúdenia v odvolacom konaní.

Za týchto okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanom   konaní   (predovšetkým   s prihliadnutím   k dĺžke   namietaného   obdobia prieťahov) považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004