znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 80/02-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   zloženého z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej 13. marca 2003 v konaní o sťažnosti I. P., bytom B., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. T. W., B., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 188/94 taktor o z h o d o l :

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V-2-9 C 188/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 189/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. P. p r i z n a v a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún).

5.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) komerčnej právničke JUDr. T. W., B..

6. Okresný súd   Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   23429-512/0720   vedený   v Národnej   banke Slovenska, pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. decembra 2001 doručené podanie I. P., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“, ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu Bratislava III vedeným pod sp. zn. V-2-9 C 188/94, Okresným súdom Bratislava IV a Správou katastra Pezinok (R 23/96). Pri doplnení sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti   15.   mája   2002   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V-2-9 C 188/94 na ďalšie konanie.

Ústavný súd ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom uznesením č. k. II. ÚS 80/02-25 zo 16. mája 2002 komerčnú právničku JUDr. T. W., B.,.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   požiadal   Okresný   súd Bratislava III o vyjadrenie k sťažnosti, ako aj k vhodnosti ústneho pojednávania.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu uviedol predseda Okresného súdu Bratislava III nasledovné:

„V súčasnosti vec prejednáva a rozhoduje od 18. 9. 2000 sudca Mgr. R. H., ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie po sudkyni JUDr. N. W., ktorá začala vybavovať veci Er. Predtým vec prejednávala a rozhodovala sudkyňa JUDr. A. P., ktorá dňa 1. 1. 1998 sa stala sudkyňou Okresného súdu Bratislava II a na začiatku, keď vec napadla   na   bývalý   Okresný   súd   Bratislava   -   vidiek,   vec   prejednávala   a rozhodovala sudkyňa   JUDr.   D.   S.,   ktorá   sa   stala   sudkyňou   vtedy   novovzniknutého   Okresného   súdu Pezinok.

Samozrejme, pokiaľ vec prechádza od sudcu k sudcovi, rýchlosti konania to nikdy nepridá, treba vziať do úvahy i to, že každý sudca, ktorému je vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, nedostane jednu vec, ale niekoľko,   resp. niekoľko desiatok vecí a okrem toho má v oddelení niekoľko sto nevybavených vecí.

A práve z toho dôvodu, aj keď vznikli určité zdržania v konaní, nemohol by som ich kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Samotnú dĺžku konania do značnej miery ovplyvňujú samotní účastníci, resp. ich správanie   je   jedným   z hľadísk   posudzovania   zbytočných   prieťahov   v konaní,   už   som   to naznačil   v úvode   vyjadrenia   ohľadne   podaní   navrhovateľa,   samozrejme   správanie účastníkov v konaní ovplyvňujú i ich vzájomné vzťahy a v tomto prípade sú rodinné vzťahy účastníkov   mimoriadne   zlé   a keďže   sa   konanie   týka   majetkového   spoločenstva   v rámci rodiny, nie je predpoklad, že by niektorý z nich ustúpil čo len o krok. Plasticky sú tieto skutočnosti zrejmé zo samotného spisu veci.

Pochopiteľne, musím zdôrazniť, že nie je v poriadku, ak súdny spor trvá osem rokov, ale žiaľ, situácia v konaní sa objektívne vyvíjala tak, ako som ju opísal.

Musím však poukázať i na to, že dôležité je to, čo bude a tu musím konštatovať, že sudca Mgr. R. H. za takmer dva roky dokázal konať vo veci dokonca bez akéhokoľvek, čo len minimálneho zdržania a je u neho i záruka, že vec v primeranej lehote bez prieťahov skončí.

Vo veci je nariadené pojednávanie na deň 23. 10. 2002. Na ústnom pojednávaní netrvám.“

Na ústnom pojednávaní netrval ani sťažovateľ.

Následne na vyššie uvedené vyjadrenia si ústavný súd vyžiadal spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2-9 C 188/94, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Konanie začalo návrhom z 15. augusta 1994 doručeným Okresnému súdu Bratislava

- vidiek. Na tomto súde sa vo veci konalo do reorganizácie súdov, keď vec prebral Okresný súd   Bratislava   III   a vyzval   navrhovateľa   (v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa) 28. januára 1997 a opakovane 5. februára 1997 na upresnenie petitu. Navrhovateľ vyzval 17. marca 1997 predsedu Okresného súdu Bratislava III na nariadenie pojednávania.

V roku 1997 sa uskutočnili tri pojednávania (29. apríla, 10. júna a 16. decembra) Sťažovateľ využil inštitút sťažnosti na prieťahy v konaní u predsedníčky súdu (8. septembra a 30. decembra 1997).

V roku   1998   bola   vec   pridelená   novej   sudkyni,   v tomto   roku   sa   uskutočnili   tri pojednávania (21. júla, 10. septembra a 22. septembra). Sťažovateľ využil inštitút sťažnosti na   prieťahy   v konaní   (15.   mája   a 10.   decembra   1998).   Predseda   Okresného   súdu Bratislava III uznal sťažnosť za dôvodnú.

V roku   1999   sa   uskutočnilo   jedno   pojednávanie   (20.   apríla   1999),   ktoré   bolo odročené na neurčito za účelom vyhotovenia znaleckého posudku. Znalec bol ustanovený 1. júna 1999; voči uzneseniu o ustanovení znalca v časti o zložení preddavku sa sťažovateľ odvolal.   O jeho   odvolaní   rozhodoval   Krajský   súd   v Bratislave   29.   októbra   1999,   keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

V roku   2000   navrhovateľ   3.   januára   2000   požiadal   o oslobodenie   od   súdneho poplatku vo veci ustanovenia znalca. Spis bol 29. februára 2000 zaslaný znalcovi, ktorý 17. apríla 2000 žiadal o preddavok.   Vec bola pridelená ďalšiemu sudcovi 18. septembra 2000, medzitým sťažovateľ uplatnil ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní (11. septembra 2000).   Ďalšie   úkony   súdu   smerovali   k zabezpečeniu   preddavku   na   trovy   znaleckého dokazovania.

V roku 2001 bol 20. februára doručený znalecký posudok, ku ktorému sa vyjadrili účastníci   konania   (sťažovateľ   30.   marca   a 19.   apríla   2001).   Uskutočnilo   sa   len   jedno pojednávanie (24. októbra 2001), ktoré bolo odročené pre neprítomnosť právneho zástupcu odporcu;   zároveň   bola   zamietnutá   žiadosť   navrhovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a uznesením   rozhodnuté   o vrátení   preddavku   na   znalca   právnemu   zástupcovi odporcu.

Krajský súd v Bratislave 28. februára 2002 uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu   Bratislava   III,   ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2002. Pojednávanie vo veci bolo nariadené na 23. október 2002 a 2. december 2002,   ktoré bolo odročené za účelom zabezpečenia   listinných   dôkazov   na   29.   január   2003.   Toto   pojednávanie   sa   však neuskutočnilo,   pretože   zákonný   sudca   v tejto   veci   je   preložený   od   1.   januára   2003   na Krajský súd Bratislava a vec bude musieť byť pridelená inému sudcovi.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98)“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Bratislava III ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 188/94 ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva poľnohospodárskej pôdy medzi rodinnými príslušníkmi. Ide o konanie, ktoré je síce štandardnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak na rozdiel oproti právnej jednoznačnosti a jednoduchosti sú dané veci často fakticky zložité, pretože je potrebné zistiť predmet (rozsah) tohto vlastníctva (spoluvlastníctva), jeho ocenenie, ktoré si vyžaduje odborné znalosti, a preto vyvstáva potreba ustanovenia znalca podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku. Faktickú zložitosť veci nemožno teda vylúčiť a môže byť vyvodená neznalosťami, resp. odlišnými názormi spoluvlastníkov na predmet ich   podielového   spoluvlastníctva,   čo   následne   vyžaduje   znalecké   dokazovanie a v nadväznosti na to určenie rozsahu a hodnoty podielového spoluvlastníctva. Okresný súd Bratislava III však na právnu a faktickú zložitosť veci v danom prípade nepoukázal.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. V-2-9 C 188/94, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Zo spisu, ako aj z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III vyplynulo, že aj   účastníci   konania   (navrhovateľ   aj   jeho   odporca)   ovplyvňovali   a aj   ovplyvnili   dĺžku konania   (žiadosť   o odročenie   pojednávania,   zánik   plnomocenstva   u právneho   zástupcu odporcu,   vzdanie   sa   zastupovania   navrhovateľovho   právneho   zástupcu,   žiadosť o poskytnutie primeranej lehoty na mimosúdnu dohodu, zmena petitu, využitie opravných prostriedkov k zloženiu predddavku na znalecký poplatok a pod.). V súvislosti so správaním účastníkov Okresný súd Bratislava III poukázal na to, že správanie účastníkov v konaní ovplyvňujú aj ich vzájomné vzťahy, ktoré sú v danom prípade mimoriadne zlé. Ústavný súd zohľadnil všetky vyššie uvedené skutočnosti a konštatoval, že správanie účastníkov síce ovplyvnilo dĺžku konania, ale nepredstavovalo rozhodujúci vplyv na celkovú dĺžku konania. Doterajšia   dĺžka   konania   bola   ovplyvnená   predovšetkým   niekoľkonásobnou   zmenou zákonného sudcu.

Sťažovateľ uplatnil niekoľkokrát počas trvania súdneho sporu sťažnosť na prieťahy v konaní u príslušného orgánu štátnej správy súdov.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   Okresného   súdu Bratislava III vo veci sp. zn. V-2-9 C 188/94.

Vec pôvodne napadla na bývalý Okresný súd Bratislava - vidiek (15. augusta 1994) a po reorganizácii súdov konanie prevzal Okresný súd Bratislava III. V pozícii zákonného sudcu sa vo veci vystriedali štyria sudcovia a po 1. januári 2003, keď posledný z nich bol preložený na Krajský súd Bratislava, bude musieť byť vec sťažovateľa znovu pridelená ďalšiemu sudcovi. Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení uviedol, že ak   „vec   prechádza   od   sudcu   k sudcovi,   rýchlosti   konania   to   nikdy   nepridá....“.   Táto skutočnosť   však   nemôže   ísť   na   ťarchu   konania   sťažovateľa   a ani   nepredstavuje   dôvod vylúčenia zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Pri hodnotení procesných úkonov Okresného súdu Bratislava III ústavný súd zistil, že hoci   sa   Okresný   súd   Bratislava   III   snažil   v zásade   postupovať   plynulo   (čo   však   bolo ovplyvnené   charakterom   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania,   striedaním   zákonných sudcov),   nevyhol   sa   v určitých   etapách   konania   (odročovanie   pojednávaní   v roku   1997 a 1998, neprimerane dlhé obdobie od odročenia pojednávania 20. apríla 1999 za účelom vypracovania znaleckého posudku po získanie tohto znaleckého posudku 20. februára 2001, aj napriek zohľadneniu skutočnosti, že táto lehota bola ovplyvnená zložením preddavku znalcovi) takým prieťahom v konaní, ktoré ústavný súd považuje za zbytočné (čo nakoniec uznal aj predseda Okresného súdu Bratislava III). S prihliadnutím na celkovú dĺžku trvania konania (takmer 9 rokov) ovplyvnenú zbytočnými prieťahmi v konaní v trvaní najmenej troch rokov dospel ústavný súd k záveru, že Okresný súd Bratislava III porušil základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle   §   56   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby vo veci sp. zn. V-2-9 C 188/94 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie aspoň za 222 m2 odňatej pôdy v k. ú. Malé Tŕnie. Na výzvu na upresnenie požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že jej klient - sťažovateľ - považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 222 000 Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania, ako aj zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2-9 C 188/94 ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk (Slovom tridsaťtisíc slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom komerčnou právničkou JUDr. Tatianou Weissovou, ktorá ich vyčíslila sumou 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci v roku 2002 každý vo výške 3 900 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a 100 Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 18, § 25 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci).

Náhradu   trov   konania   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003