znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 8/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpenej advokátom Mgr.   Marcelom   Drgonom,   Advokátska   kancelária,   Jesenského   2,   Bratislava,   vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sdo 36/2013 a sp. zn. 10 Sžr 45/2012, ako aj Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Sp 53/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2013 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sdo 36/2013 a sp. zn. 10 Sžr 45/2012, ako aj Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Sp 53/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. novembra 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Sp   53/2007-53 z 22. novembra   2011   bolo   vo   veci   sťažovateľky   ako   navrhovateľky   proti   Obvodnému pozemkovému úradu v Bratislave (ďalej len „odporca“) ako odporcovi zastavené konanie o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporcu,   a   to   v   dôsledku   späťvzatia   návrhu. Na základe odvolania sťažovateľky tvrdiacej, že v skutočnosti k späťvzatiu návrhu nedošlo, uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 10 Sžr 45/2012-68 z 27. marca 2013   bolo   uznesenie   krajského   súdu   potvrdené.   Na   základe   dovolania   sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra 2013 bolo dovolacie konanie zastavené s tým, že dovolanie v rámci správneho súdnictva nie je vôbec prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   zo   správania   účastníkov   konania,   z   aplikovateľných právnych noriem, ako aj z existujúcich dokladov je nesporné, že k zastaveniu konania došlo výlučne   pre   omyl   na strane krajského   súdu,   a   to   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nikdy a nijakým právne relevantným spôsobom nevzala svoj návrh na začatie súdneho konania späť. Zmätočný postup krajského súdu na začiatku pojednávania konaného 22. novembra 2011, ako aj nesprávne pochopenie odpovede právneho zástupcu sťažovateľky na viaceré po sebe nasledujúce otázky krajského súdu mali za následok omyl krajského súdu v tom, na ktorú otázku krajského súdu právny zástupca sťažovateľky odpovedal a čo je obsahom jeho odpovede. V danom prípade nebolo úmyslom (vôľou) sťažovateľky vziať svoj návrh späť. Vyplýva to predovšetkým zo skutočnosti, že okamžite potom, ako bolo vyhlásené uznesenie   o   zastavení   konania,   právny   zástupca   sťažovateľky   jednoznačne   a   bez akýchkoľvek pochybností vyhlásil, že došlo k nesprávnemu pochopeniu jeho prejavu vôle, ktorý nesmeroval k späťvzatiu návrhu sťažovateľky, ale výlučne k ostatným procesným otázkam, konkrétne otázkam účasti Ing. I. B. a zúčastnených osôb v predmetnom konaní. Táto skutočnosť je výslovne zaznamenaná a zaprotokolovaná aj v zápisnici o pojednávaní. Je nelogické, aby krajský súd takýto postup právneho zástupcu sťažovateľky vykladal inak ako   vzájomné   nepochopenie   a   omyl   na   strane   súdu   v   tom,   čo   účastník   konania   týmto prejavom   vôle   sleduje.   Navyše   za   situácie,   keď   samotný   krajský   súd   na   začiatku pojednávania zmätočne a neprehľadne konal o viacerých procesných otázkach týkajúcich sa prípravy konania prakticky súčasne, došlo k omylu na jeho strane súdu v tom, na ktorú otázku právny zástupca sťažovateľky vlastne odpovedá. Preto treba usudzovať, že použitím slova „nie“ nebol vyjadrený prejav vôle smerujúci k tomu, aby sa vo veci nekonalo, a teda toto   vyjadrenie   nesmerovalo   k   účinnému   späťvzatiu   návrhu.   Navyše   samotnú   odpoveď právneho   zástupcu   sťažovateľky   („nie“)   nemožno   považovať   za   určitý,   zrozumiteľný a pochybnosti   nevzbudzujúci   prejav   vôle.   Samotný   Občiansky   súdny   poriadok   nepozná pojem „trvať“ alebo „netrvať“ na podanom návrhu a ani nedáva súdu povinnosť pýtať sa účastníkov konania na to, či na podanom návrhu „trvajú“ alebo nie. Sťažovateľka nikdy výslovne nevzala návrh späť, pričom   samotná odpoveď „nie“ neznamená nutne úmysel účastníka konania vziať návrh späť v celom rozsahu. V dôsledku odpovede „nie“ na otázku súdu, či účastník „trvá“ na podanom návrhu, totiž môže byť aj rozšírenie návrhu, prípadne jeho čiastočné späťvzatie. Zo samotnej odpovede „nie“ sa nedá bez ďalšieho usudzovať vôľa účastníka vziať svoj návrh späť v celom rozsahu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp.   zn.   2   Sdo   36/2013   a   sp.   zn.   10   Sžr   45/2012,   ako   aj   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 4 Sp 53/2007   s   tým,   aby   boli   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   18.   septembra   2013 a z 27. marca 2013, ako aj krajského súdu z 22. novembra 2011 zrušené a vec bola vrátená krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € (neuvádza, od ktorého z účastníkov konania a v akej výške, pozn.), ako aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Sp 53/2007-53 z 22. novembra 2011 vyplýva, že konanie   o   návrhu   sťažovateľky   proti   odporcovi   týkajúcom   sa   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia odporcu sa zastavuje, keďže pred pojednávaním vo veci samej 22. novembra 2011 právny zástupca sťažovateľky (totožný s terajším právnym zástupcom sťažovateľky, pozn.) uviedol, že sťažovateľka na návrhu v ďalšom netrvá.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 10 Sžr 45/2012-68 z 27. marca 2013 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 4 Sp 53/2007-53 z 22. novembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu z predloženého spisového materiálu vyplynulo, že právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní pred krajským súdom 22. novembra 2011 (zápisnica o pojednávaní č. l. 42) na výzvu samosudkyne, či trvá na podanom opravnom prostriedku, uviedol, že na podanom opravnom prostriedku netrvá. Na to bolo vyhlásené uznesenie, ktorým krajský súd konanie zastavil. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom   prostriedku   právny   zástupca   sťažovateľky   uviedol,   že   sa   omylom   vyjadril na otázku, či trvá na opravnom prostriedku, v tom zmysle, že netrvá, pričom však mal na mysli procesnú situáciu vo vzťahu k otázke vstupu do konania ďalších subjektov ako vedľajších účastníkov, keďže toto bolo spomenuté skôr. Ďalej právny zástupca sťažovateľky do   zápisnice   uviedol,   že   následok   mylného   vyjadrenia   si   uvedomil   až   po   vyhlásení uznesenia, a zdôraznil, že na podanom opravnom prostriedku trvá. Zástupcovia odporcu a ďalších   v   konaní   zúčastnených   osôb   uviedli,   že   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľky   pochopili   tiež   ako   nezotrvávanie   na   opravnom   prostriedku.   Najvyšší   súd nemohol uznať námietky sťažovateľky, keďže úkon späťvzatia návrhu urobila slobodne. Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t. j. súdu. Ak účastník vzal návrh späť tam, kde zákon takéto späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším úkonom odvolať. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal, a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré s týmto   prejavom   vôle   procesné   právo   spája.   Občiansky   súdny   poriadok   na   rozdiel   od Občianskeho zákonníka dôsledky úkonov urobených v omyle neupravuje. Verejnoprávna povaha procesných vzťahov tiež vyžaduje podstatne vyššiu mieru právnej istoty účastníkov a tretích osôb, pričom právna istota by bola oslabená možnosťou spochybňovať dodatočne už   urobené   procesné   úkony   s   odkazom   na   vady   vôle.   Rozhodujúce   je,   či   vyhlásenie o späťvzatí   návrhu   bolo   urobené   určite,   zrozumiteľne   a   spôsobom   nevzbudzujúcim pochybnosti.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   krajský   súd   nepochybil,   keď   na   základe späťvzatia návrhu konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zastavil, neberúc do úvahy odvolanie tohto procesného úkonu právnym zástupcom sťažovateľky po vyhlásení uznesenia.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra 2013 vyplýva, že dovolacie konanie týkajúce sa dovolania sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 45/2012 z 27. marca 2013 bolo zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v rámci piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 tretia veta Občianskeho súdneho poriadku), pričom   opravným   prostriedkom   je   aj   dovolanie.   Zo   žiadneho   ustanovenia   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve. To znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom.   Neprípustnosť   dovolania je prekážkou   ďalšieho konania v tejto veci.   V zmysle § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorým je nedostatok právomoci konať vo veci. Uznesenie najvyššieho súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   podľa   dátumovej   pečiatky   doručené 1. októbra 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Sp 53/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   zvyšnej   časti   sťažnosti,   teda   čo   sa   týka   konaní vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr 45/2012 a sp. zn. 2 Sdo 36/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Sdo 36/2013-82 z 18. septembra 2013 zreteľne vyplýva, že dovolacie konanie bolo zastavené vzhľadom na neprípustnosť dovolania   v   rámci   správneho   súdnictva   (piata   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku). Sťažovateľka   síce   na   jednej   strane   tvrdí,   že   týmto   uznesením   najvyššieho   súdu   boli porušené jej označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, ale zároveň na druhej strane argumentáciu najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v rámci správneho súdnictva nijako nenapáda a nespochybňuje.

Za uvedeného stavu sa dovolacie uznesenie najvyššieho súdu javí ako dostatočne jasné a presvedčivé. Žiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v sebe nemá.

V   podstate   totožne   treba   hodnotiť   aj   argumentáciu   odvolacieho   uznesenia najvyššieho   súdu   č.   k.   10   Sžr   45/2012-68   z   27.   marca   2013.   I   toto   uznesenie   sa   javí vo svetle uplatnených námietok sťažovateľky ako vyčerpávajúce a presvedčivé. Skutočnosť, že   sa   sťažovateľka   so   závermi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   sama   osebe   nezakladá porušenie označených práv.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   osobitne   vyzdvihnúť   úvahy   najvyššieho   súdu, ktorými   sa   rozlišuje   medzi   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   úkonmi,   a   to   najmä z pohľadu úkonov urobených v omyle. Tieto pre posúdenie veci rozhodujúce argumenty sťažovateľka nijako priamo nenapáda a nespochybňuje. Zdôrazňuje iba to, že reakciu jej právneho zástupcu krajský súd mylne pochopil. Pritom neušlo pozornosti ústavného súdu, že na pojednávaní krajského súdu právny zástupca sťažovateľky po vyhlásení uznesenia o zastavení   konania   uviedol,   že   sa   omylom   vyjadril   na   otázku,   či   trvá   na   opravnom prostriedku v tom zmysle, že na ňom netrvá, pretože v skutočnosti mal na mysli procesnú situáciu vo vzťahu k otázke vstupu ďalších subjektov do konania ako vedľajších účastníkov. V rozpore s týmto vyhlásením však už v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že omylu sa   dopustil   krajský   súd   (nie   teda   právny   zástupca   sťažovateľky),   ktorý   nepochopil,   že odpoveď právneho zástupcu sa netýkala otázky, či trvá na návrhu, ale inej, tiež krajským súdom položenej otázky.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014