znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 8/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva „domáhať   sa   zákonom   upraveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o podaní J. P. zo   16.   mája   2011   vo   veci   prešetrenia   vybavenia   sťažnosti   predsedom   Krajského   súdu v Košiciach,

-   postupom   predsedu   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní o odstúpenom   podaní J. P. z 24. marca 2011 vo veci vybavenia sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní,

-   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   vo   veci   vybavenia   sťažnosti   na   zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08;

a vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva „domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“)   v konaní   o podaní   sťažovateľa   zo   16.   mája   2011   vo   veci   prešetrenia vybavenia   sťažnosti   predsedom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“); postupom predsedu krajského súdu v konaní o odstúpenom podaní sťažovateľa z 24. marca 2011 vo veci vybavenia sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, postupom Okresného súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   vybavenia   sťažnosti   na zbytočné   prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 24. marca 2011 predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08, pričom dôvody   sťažnosti „rozpísal   aj   s uvedením   dátumov   jednotlivých   úkonov,   ktoré   sudkyňa vykonala“. Sťažovateľ dodal, že „takmer 3 roky sa... neviem dovolať môjho nároku na môj majetok   vo   výške   cca   1   100   000   Sk   (bez   ušlého   príslušenstva)“,   a je   toho   názoru,   že „v konaní dochádza k zámerným a účelovým prieťahom zo strany súdu“.

Predseda   okresného   súdu „obratom   listom   zo   dňa   24.   3.   2011   bez   udania akéhokoľvek dôvodu stručne jednou vetou oznámil, že moju sťažnosť postúpil na vybavenie“ predsedovi krajského súdu. Keďže „od podania a aj postúpenia sťažnosti“ uplynulo viac ako 50 dní, a pretože sťažovateľ o výsledku šetrenia jeho sťažnosti predsedom krajského súdu   nebol   informovaný,   16.   mája   2011   podal   ministerstvu   spravodlivosti „žiadosť o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti“ predsedom   krajského   súdu.   Sťažovateľ   namieta,   že ministerstvo   spravodlivosti   ho   ani „po   uplynutí   viac   ako   75   dní   od   môjho   podania o výsledku šetrenia neinformovalo“.  

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti je sťažovateľ presvedčený o tom, že došlo k porušeniu jeho označených základných práv, a keďže už využil všetky „právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú“, navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   domáhať   sa   zákonom   upraveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti SR, v konaní podanom sťažovateľom dňa 16. 5. 2011 na Ministerstvo spravodlivosti SR, vo veci   prešetrenia   vybavenia   sťažnosti   predsedom   Krajského   súdu   v Košiciach,   ďalej postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vybavenia sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, odstúpenej dňa 24. 3. 2011 predsedovi Krajského súdu v Košiciach predsedom Okresného súdu Košice II a taktiež postupom Okresného súdu Košice II vo veci vybavenia sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní č. k. 18C/82/08 porušené bolo.

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Košice II, v konaní č. k. 18C/82/08 porušené bolo.  

3. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Sťažovateľovi   J.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   6   500   EUR   (slovom šesťtisícpäťsto EUR), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta,   ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť   na účet   advokáta,   ktorého sťažovateľovi   pridelí   Ústavný   súd   SR   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že „súdy svojím postupom mi spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   označenými   postupmi   predsedu   okresného súdu,   predsedu   krajského   súdu   a   ministerstva   spravodlivosti   pri   vybavení   sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 82/08 došlo k porušeniu   jeho základného práva „domáhať   sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa   základného práva podľa   čl. 46   ústavy len v medziach zákonov, ktoré   toto ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Pokiaľ sťažovateľ namieta postup pri vybavovaní, resp. prešetrovaní vybavenia jeho sťažností   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedom okresného súdu,   predsedom   krajského súdu   a ministerstvom   spravodlivosti,   ústavný súd   poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   pri vybavovaní   sťažností,   resp. prešetrovaní ich vybavenia podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), resp. základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (mutatis   mutandis   IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 326/2011).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom statuse).   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach   konkrétneho   prípadu   rozhoduje všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a   taktiež nie   je rozhodujúca   ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V posudzovanej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   postup   administratívneho charakteru upravený zákonom o súdoch a zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, v rámci ktorého sa nerozhoduje bezprostredne o právach, resp. povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom ho z hľadiska predmetu nemožno považovať za správne konanie [pozri k tomu § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.]; aj preto sa na neho nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom   konaní   (správny   poriadok).   Táto   špecifická   oblasť   preto   nespadá   podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   postupom   ministerstva   spravodlivosti,   predsedu   krajského   súdu a predsedu okresného súdu a porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 260/07),   ktorá   by   zakladala   relevantný   dôvod   na   vyslovenie   jeho   porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS 41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade. Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že napadnuté   konanie   začalo   na   základe   žaloby   Ing. J. P., K. (ďalej len „pôvodný žalobca“), ktorou sa pôvodný žalobca domáhal vydania vecí. Dňa 28. decembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 18 C 82/08-173 vyhovel návrhu na „zmenu   účastníkov   konania   na   strane   žalobcu   tak,   že   z konania   vystupuje   Ing.   J.   P... a na jeho miesto vstupuje ako žalobca J. P...“. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15.   februára   2011,   teda   sťažovateľ   sa   od   uvedeného   dňa   stal   účastníkom   napadnutého konania.

Vzhľadom na to, že v danom prípade došlo k singulárnej sukcesii, pričom sťažovateľ sa stal účastníkom konania od 15. februára 2011, ústavný súd sa zameral predovšetkým na preskúmanie postupu okresného súdu od uvedeného obdobia a zistil, že 7. marca 2011 sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   upresnil petit svojho   žalobného návrhu. Dňa 14. marca 2011 právny zástupca sťažovateľa oznámil okresnému súdu, že «Dňa 02. 03. 2011 som obdržal od svojho klienta - žalobcu e-mailovú správu, v ktorej ma môj klient žiada, aby som Vám ako procesnej sudkyni oznámil, že „podal na Vás dve žaloby o náhradu   škody,   ktoré   mali   byť   spôsobené   nečinnosťou   súdu   v prejednávanej   veci a zároveň, že môj klient využíva svoje ústavné právo v zmysle čl. 32 Ústavy SR a stavia sa voči takémuto nezákonnému konaniu na odpor“. Zároveň ma môj klient požiadal, aby „som sa v žiadnom prípade nezúčastňoval žiadneho pojednávania vo veci JUMP, v ktorom by ste bola konajúcou sudkyňou“». Právny zástupca sťažovateľa sa na nariadenom pojednávaní 25. marca 2011 nezúčastnil; pojednávanie bolo odročené na neurčito. Zákonná sudkyňa 27. apríla 2011 oznámila predsedovi okresného súdu, že sťažovateľ podal proti nej žalobu o náhradu   škody,   preto   na   jej   strane   sú   dôvody   na   vylúčenie   sudcu   z prerokovávania a rozhodovania   predmetnej   záležitosti.   Vec   bola   z uvedeného   dôvodu   pridelená na prerokovanie a rozhodnutie novému zákonnému sudcovi. Vo veci sa malo uskutočniť pojednávanie   27.   júna   2011,   avšak   na   žiadosť   odporcu   bolo   pojednávanie   odročené na 25. júl   2011.   Pojednávanie   uvedeného   dňa   sa   znovu   neuskutočnilo   a bolo   odročené na 3. október 2011, pretože o jeho odročenie požiadal právny zástupca sťažovateľa. Dňa 3. októbra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. november 2011.   Právny   zástupca   sťažovateľa   16.   novembra   2011   ospravedlnil   svoju   neúčasť na nariadenom pojednávaní. Pojednávanie nariadené na 21. november 2011 bolo odročené na 16. január 2012, avšak právny zástupca sťažovateľa 1. decembra 2011 ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní, preto bolo pojednávanie odročené na 6. február 2012.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy   predpokladá   tiež   súčinnosť   účastníkov   konania   a ich   právnych   zástupcov,   avšak v danom prípade tieto podmienky splnené neboli, keďže sťažovateľ „využil“ „svoje ústavné právo“, a potom, ako sa stal účastníkom napadnutého konania na určitú dobu nechápajúc zmysel   a podstatu   čl.   32   ústavy,   sa   postavil „voči   takémuto   nezákonnému   konaniu   na odpor“, teda zjavne bránil riadnemu postupu v napadnutom konaní. Okrem toho podaním žaloby na zákonnú sudkyňu muselo dôjsť k zmene zákonného sudcu, čo tiež neprispelo k plynulosti konania. Ústavný súd však v okolnostiach danej veci nemohol prehliadnuť to, že právny zástupca sa zo šiestich pojednávaní nariadených v období, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania, nezúčastnil štyroch z nich, pričom pri takomto prístupe k poskytovaniu právnych služieb sťažovateľ prirodzene musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012