znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 8/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla vo veci sťažnosti Gabriely Frankovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K.,   vo   veci   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Gabriely   Frankovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Gabriele   Frankovej   priznáva   finančné   zadosťučinenie   20 000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Gabriele   Frankovej   trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. decembra 2004 doručené podanie Gabriely Frankovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C   34/97   vo   veci   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, v ktorej je účastníčkou konania ako odporkyňa v 52. rade.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Žalobca   Mesto   Košice   (...)   sa   svojou   pôvodnou   žalobou   o určenie   vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam,   doručenou   na   Okresný   súd   Košice   II   (...)   dňa   11.   02.   1997 domáhal   proti   pôvodne   žalovaným   odporcom   v 1.   rade:   Slovenská   republika,   zast. Okresným úradom Košice IV, odbor katastrálny (...) a v 2. rade: I. K., bytom v K., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedených v katastri nehnuteľností, kat. úz. Košice – Juh ako aj stavieb na týchto nehnuteľnostiach. (...) Podaná žaloba a konanie ňou založené bolo   a je   aj   toho   času   vedené   (evidované)   na   Okresnom   súde   Košice   II   pod   spisovou značkou 29 C 34/1997. (...)

Ďalej   žalobca   podaním   zo   dňa   29.   09.   1998   rozšíril   pôvodnú   žalobu   o ďalších žalovaných označených ako žalovaní v 6. až 53. rade a okresný súd uznesením sp. zn.: 29 C 34/97-77 zo dňa 08. 02. 1999 pripustil do konania na strane žalovaných účastníkov konania týchto žalovaných (...) Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia (od mesiaca február   1999)   som   sa   stala   účastníčkou   predmetného   súdneho   konania   aj   ja,   a to   ako žalovaná (odporkyňa) v 52. rade. (...)

Okresný súd na (...) pojednávaní (pozn. 8. marca 1999) rozhodol rozsudkom vo veci samej   tak,   že   žalobu   zamieta   a uznesením   z ďalšieho   pojednávania   dňa   13.   07.   1999 rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že návrh zamieta. (...)

V dôsledku žalobcom podaných odvolaní proti obom týmto rozhodnutiam sa spis zn: 29 C 34/1997 v období od 18. 10. 1999 do 04. 05. 2001 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach   (...),   odkiaľ   bol   doručený   okresnému   súdu   (...)   s rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa zrušený uznesením sp. zn.: 13 Co 364/99- 197 zo dňa 19. 02. 2001 a v rozsahu zrušenia vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. (...)

Po   doručení   spisu   (...)   okresný   súd   bol   nečinný   a nekonal   vo   veci   viac   ako 11 mesiacov, keď prvý procesný úkon po vrátení spisu vo veci vykonal až dňa 08. 04. 2002 (...) Dňa 27.   02.   2003 okresný súd (po takmer 7 mesiacoch od zaslania rozšíreného návrhu a výzvy na vyjadrenie žalovaným, v čom vidí opätovnú nečinnosť okresného súdu), vytýčil   termín   pojednávania   vo   veci   na   deň   09.   04.   2003.   Po   otvorení   pojednávania pracovník   okresného   súdu   oznámil   účastníkom   konania,   že   dnešné   pojednávanie   sa neuskutoční z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne a pojednávanie bolo odročené s tým, že nový termín pojednávania bude účastníkom konania oznámený písomne. Do dňa podania tejto sťažnosti na ústavný súd sa tak nestalo. (...)

Obdobie od 04. 05. 2001, kedy bol spis odvolacím Krajským súdom v Košiciach doručený okresnému súdu do 21. 10. 2004, t. j. takmer 42 mesiacov (ne)činnosti okresného súdu v napádanej veci je tým hlavným časovým obdobím, na ktoré chcem predovšetkým upriamiť pozornosť ústavného súdu. Napádané konanie na okresnom súde za mojej účasti trvá už viac ako 52 mesiacov. Do podania tejto sťažnosti na ústavný súd konanie nie je skončené právoplatným rozhodnutím.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„1/ Základné právo Gabriely Frankovej na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/1997 porušené bolo.

2/   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 C 34/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Gabriele Frankovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 45.000,- Sk (slovom štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Gabriele Frankovej priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9.324,- Sk (slovom deväťtisíctristodvadsaťštyri slovenských korún),   ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K. (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol 11. januára 2005 uznesením č. k. II. ÚS 8/05-13 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   74/05, Spr. 75/05 z 27. januára 2005 (doručenom ústavnému súdu 3. februára 2005) oznámil, že k veci vedenej pod sp. zn. 29 C 34/97 už podal stanovisko k sťažnosti vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 300/04, ktoré sa v celom rozsahu týka aj prerokúvanej sťažnosti a v ktorom okrem iného uviedol:

„-   predmetný spor možno   hodnotiť   ako   skutkovo náročný už   s ohľadom   na   jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

-žaloba   spolu   s návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bola   podaná   dňa 11. 2. 1997.

-dňa 12. 2. 1997 bol žalobný návrh zaslaný žalovaným na vyjadrenie v lehote 3 dní.

-dňa 27. 2. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

-dňa   7.   3.   1997   bolo   vyššie   uvedené   uznesenie   odoslané   účastníkom   konania; právoplatnosť nadobudlo 1. 4. 1997.

-dňa 8.   4.   1997 bol určený   termín pojednávania   na   9.   6.   1997;   na uvedenom pojednávaní   bolo   navrhnuté   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

-dňa 16. 6. 1997 bol žalobca urgovaný na predloženie dvoch rovnopisov žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade.

-dňa   13.   3.   1998   bol   žalobca   opäť   vyzývaný   na   oznámenie   adries   žalovaných v 3. a 4. rade.

-dňa 10. 7. 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení do konania žalovaných v 3. až 5. rade.

-5.   8.   1998   bol   určený   termín   pojednávania   na   5.   11.   1998.   Na   uvedenom pojednávaní súd pripustil vstup do konania žalovaným v 6. až 62. rade. Pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1999.

-dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na 8. 3. 1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

-na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

-proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   dňa   28. 4. 1999   a toto   bolo   dňa 12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

-dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného   opatrenia,   o ktorom   sudkyňa   rozhodla   dňa   13. 7. 1999.   Aj   proti   tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

-v dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   dňa   18. 10. 1999   predložený   na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa 4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

-dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

-dňa   10. 5. 2002   bolo   doručené   podanie   žalobcu,   ktoré   bolo   30. 7. 2002 doručované žalovaným.

-dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

-dňa   3. 11. 2003   JUDr.   V.   K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na   materskú dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie adries trvalých   pobytov   tých   účastníkov,   u ktorých   predchádzajúce   doručovania   boli   bez pozitívneho výsledku.

- keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je   pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   §   107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

-   vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Tieto skutočnosti ústavný súd zistil aj z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania   upustil,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 34/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   účastníka   konania   v zásade   považovať   také,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu súdu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00, I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   zohľadňuje tri   základné kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom   okresného   súdu,   že   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný s poukazom   na „nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že na náročnosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53), ako aj   ich   zmeny,   ku   ktorým   došlo   v dôsledku   úmrtia   niektorých   žalovaných   v priebehu konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala   od   okresného   súdu,   aby   počas   konania   neustále upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať dĺžku   konania.   Žiadna   skutková   náročnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže ospravedlniť doterajšiu celkovú dĺžku tohto konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania na strane žalovaných, zo spisu vyplýva, že sa stala žalovanou v 52. rade vo februári 1999. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky od tohto dátumu v zásade žiadnym spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 29 C 34/97, bol postup okresného súdu.

  Pôvodná žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola podaná na okresnom súde 11. februára 1997 (rozšírená o sťažovateľku podaním z 29. septembra 1998). Aj keď okresný súd v počiatočnom období vo veci konal, pričom dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   raz   rozhodol   vo   veci   samej,   nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu nepostupoval sústredene podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku toho bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Podľa názoru ústavného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) účastníkom konania na strane odporcu. Sudkyňa dala pokyn kancelárii na doručenie uznesenia účastníkom konania a výzvy žalobcovi na vykonanie úkonov v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu až 4. marca 2002 (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21.   októbra   2004,   keď   zisťoval   pobyt   žalovaných   (nečinnosť   viac   ako   18   mesiacov). Ústavný súd konštatoval, že   nezistil   existenciu   žiadnych   zákonných   prekážok,   ktoré   by bránili tomu, aby tieto jednoduché procesné úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj so zreteľom na doterajší priebeh konania.

Stanovisko okresného súdu, že „nemá vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich   možno   požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, čím bolo porušené aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.   V dôsledku   toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 45 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila postupom okresného súdu a stavom „právnej neistoty, v ktorej sa vyše 52 mesiacov“ nachádza. Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu, ktorý vykazoval znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu rozhodol, že sumu 20 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č., ktoré vyčíslil sumou 9 342 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v spojení s § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 534 Sk zaokrúhlene a 136 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005