znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 8/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., bytom Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. U., Z., vo veci porušenia jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 113/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. decembra 2003   doručené   podanie   Ing.   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Z.,   zastúpeného advokátom Mgr. M. U., Z., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   §   49   a nasl.   zákona č. 38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   od 22. novembra 1993 prebiehalo pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   konanie   o   zaplatenie   istiny   vo   výške   430 113   Sk   s   18   %   úrokom   z omeškania v čiastke 18 698 Sk žalovaným J. L., S. L. V uvedenom konaní vydal krajský súd platobný rozkaz pod sp. zn. 1 Rob 411/93 dňa 22. februára 1994, ktorým zaviazal žalovaného uhradiť sťažovateľovi žalovanú sumu s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, na základe ktorého vo veci začalo konanie pod sp. zn. 37 Cb 113/94. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 25. marca 2002, ktorý sa stal právoplatným 9. októbra 2003 (po tom,   ako   o podanom   odvolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom sp. zn. 6 Obo 149/02 z 2. júla 2003). Sťažovateľ namietal, že dĺžka konania, ktoré vyústilo do právoplatného rozhodnutia vo veci, bola neprimerane dlhá a celé konanie poznamenané prieťahmi.   Od   ústavného   súdu   sťažovateľ   požadoval,   aby „Ústavný   súd   Slovenskej republiky   v náleze   vyslovil,   že   konaním,   resp.   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici bolo porušené moje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiadam, aby mi bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk, ako náhrada nemajetkovej ujmy“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s účinnosťou   od   1.   januára   2002   oprávnený   konať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.Ústavný   súd   sa   zaoberal   základným   právom   na   konanie   súdu   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namietal. Ústavný súd pri   prerokovaní   sťažnosti   už   pri   predbežnom   prerokovaní   skonštatoval,   že   sťažovateľ napáda zbytočné prieťahy v konaní v dobe, keď konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici už bolo právoplatne skončené.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS   32/00,   III.   ÚS   116/01,   IV.   ÚS   61/02, I. ÚS 116/02) „ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 v čase, keď toto porušenie trvalo. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že tie konania, v ktorých sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne ukončené ešte pred podaním jeho sťažnosti na ústavný súd, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“.

Keďže uvedené skutočnosti vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, bolo ju potrebné už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004