znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 8/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti K. K., B., a K. M., rod. K., J., zastúpených komerčným právnikom Mgr.   I.   R.,   R.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. a K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Rožňave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Rožňave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) konal bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Rožňave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   K.   M.   p   r   i z n   á   v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Rožňave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. K. K. a K. M.   p r i z n á v a   náhradu trov konania spolu 13 540 Sk (slovom trinásťtisícpäťstoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Rožňave povinný zaplatiť na účet komerčného právnika Mgr. I. R.,   R., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2002   doručená   sťažnosť   K.   K.,   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   „pre   porušenie   Ústavy Slovenskej   republiky“, ktorou   sťažovateľ požaduje vysloviť zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) o návrhu na vydanie nehnuteľnosti vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   C   1122/00   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   5 C 51/92). Sťažovateľ   požadoval   tiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   s tým,   že výšku ponechá na uváženie ústavného súdu.

Pretože   sťažnosť   nespĺňala   zákonom   ustanovené   náležitosti,   ústavný   súd   vyzval sťažovateľa na jej doplnenie. Sťažovateľ v určenej lehote svoju sťažnosť doplnil okrem iného   aj   o splnomocnenie   pre   právneho   zástupcu   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom. K sťažnosti podanej sťažovateľom sa pripojila aj jeho sestra K. M., rod. K.,   bytom   J.,   ktorej   splnomocnenie   pre   právneho   zástupcu   bolo   taktiež   pripojené k doplneniu sťažnosti. Sťažovateľ a K. M. (ďalej len „sťažovatelia“) doplnili petit sťažnosti o výrok, ktorým požadujú, aby ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) prikázal okresnému súdu, aby vo veci bezodkladne konal a rozhodol.

Čo sa týka okruhu účastníkov konania, na základe výzvy ústavného súdu okresný súd oznámil nasledovné:

„V právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5 C 51/92) boli žalobcami: 1. M. K., rod. K.,, bytom v J., 2. V. K., bytom v B., 3. Ľ. K., rod. K., bytom v L. 4. L. K., bytom v K. – Š., 5. H. K., rod. G., bytom v J., 6. H. Z., rod. K., bytom v T., 7. Z. O., rod. K., bytom K. n/H. V pôvodnom konaní žalovanými boli: 1. Reštaurácie, š. p. Rožňava, 2. Mesto Jelšava, 3. Železnice SR Bratislava a 4. SMZ, š. p. Jelšava. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 23. 11. 1992 zamietol žalobu žalobcov v plnom rozsahu.   Po   podaní   odvolania   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   24.   9.1993 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žalobcov v 2. rade V. K., v 3. rade Ľ. K., v 4. rade L. K., v 6. rade H. Z. a v 7. rade Z. O.. V ostatnej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. V priebehu konania zomrel L. K.. Tunajší súd vo veci znova rozhodol rozsudkom zo dňa 21. 4. 1994, ktorým žalobu žalobkyne M. K. v celom rozsahu zamietol. Žalobu žalobkyne H. K. voči žalovaným v 2. 3. a 4.   rade   zamietol.   Rozhodovanie   o žalobe   žalobkyne   H.   K.   voči   žalovanému   v 1.   rade Reštaurácie, š. p. Rožňava v likvidácii vylúčil na samostatné konanie. Po podaní odvolania Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25. 3. 1996 zrušil rozsudok vo výroku, ktorým žaloba žalobkyne v 1. rade bola zamietnutá a vo výrokoch o trovách konania medzi touto žalobkyňou   a žalovanými a v rozsahu   zrušenia   vec vrátil   súdu prvého stupňa   na   ďalšie konanie.

V priebehu konania zomrel žalobca H. K. a jej právnymi nástupcami sú: 1. Z. O., bytom P. V. a 2. H. Z., bytom K. n/H. Zomrela aj žalobkyňa v 1. rade M. K. a jej právnymi nástupcami sú: 1. K. M., bytom v J., 2. K. K., bytom v B.,   3. V. K., bytom v S., 4. L. K., bytom v S. a 5. J. K., bytom v S.“.

To znamená, že v právnej veci vedenej pod sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5 C 51/92) sú právnymi nástupcami M. K. sťažovatelia (K. M., K. K.), ako aj V. K., L. K. a J. K..

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   doplnenie   sťažnosti   túto   predbežne   prerokoval 22. januára 2003 a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal ju na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľov a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Sťažovatelia a okresný súd oznámili, že na ústnom pojednávaní netrvajú.

Predseda okresného súdu sa vyjadril k prijatej sťažnosti nasledovne:„Návrh na začatie konania vo veci sp. zn. 5 C 51/92 došiel súdu dňa 20. 1. 1992. Jedná   sa   o návrh   na   vydanie   nehnuteľností   v zmysle   z.   č.   87/1991   Zb.   na   návrh navrhovateľov M. K., V. K., H. K., H. Z. a Z. O., proti odporcom Reštaurácie, š. p. Rožňava, Mesto Jelšava, Československé štátne dráhy, Oblastné riaditeľstvo Bratislava a Slovenské magnezitové závody, š. p. Košice. Vec bola pridelená v zmysle rozvrhu práce na vybavenie sudcovi Mgr. Ľ. H.. Po doručení návrhu na začatie konania odporcom a doplnení listinných dôkazov   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   2.   6.   1992.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   vyžiadania   úmrtného   listu   L.   K.,   pripojenia   dedičských   spisov a vyžiadania listov vlastníctva. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 24. 9. 1992, ktoré bolo odročené na 28. 9. 1992 pre neúčasť navrhovateľov. Navrhovatelia sa však nedostavili ani na toto pojednávanie, a preto bolo odročené na neurčito. Pojednávanie dňa 16. 11. 1992 bolo odročené na 23. 11. 1992 za účelom znova predvolania neprítomných účastníkov na   tomto   pojednávaní.   Na   tomto   pojednávaní   súd   rozhodol,   keď   návrh   navrhovateľov v plnom rozsahu zamietol. Voči tomuto rozsudku podali navrhovatelia odvolanie a Krajský súd   v Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   24.   9.   1993   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 2.,3.,4.,6. a 7. rade a vo výroku o trovách prvostupňového   konania   vo   vzťahu   medzi   týmito   navrhovateľmi   a odporcami.   Spis   bol vrátený tunajšiemu súdu z Krajského súdu v Košiciach dňa 18. 2. 1994. Vo veci potom bolo vytýčené   pojednávanie   na   21.   4.   1994,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   a návrh navrhovateľky   M.   K.   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý.   Rozhodovanie   o návrhu navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade ohľadom vydania nehnuteľností bolo vylúčené na samostatné   konanie.   Navrhovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie   a spis   bol predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o tomto odvolaní dňa 23. 8. 1994. Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 25. 3. 1996 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 28. 5. 1996).“.

Vylúčená vec bola zapísaná do registra pod sp. zn. 6 C 1122/00 dňa 21. 11. 2000 (tieto   prieťahy   boli   sudcovi   Mgr.   Ľ.   H.   vytknuté).   Pojednávanie   bolo   potom   vytýčené na 5. 12. 2000, ktoré bolo odročené na 21. 12. 2000, pretože navrhovateľka v 1. rade sa na pojednávanie nedostavila a navrhovateľka v 2. rade medzičasom zomrela. Ani na toto pojednávanie   sa   navrhovateľka   v 1.   rade   nedostavila   a nedostavili   sa   ani   dedičia po navrhovateľke v 2. rade. Navrhovateľka v 1. rade namietala predpojatosť sudcu, a preto spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o tejto námietke. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12. 9. 2002 rozhodol, že sudca Mgr. Ľ. H. nie je vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Medzitým   zomrela   aj   navrhovateľka v 1. rade a po zistení jej dedičov bolo pojednávanie vytýčené na 27. 2. 2003.

Po odchode sudcu tunajšieho súdu do dôchodku bola sudcovi Mgr. Ľ. H. pridelená podstatná časť jeho nevybavených vecí. Okrem toho v rokoch 1993-1994 sudca absolvoval stáž na Krajskom súde v Košiciach.

Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej ako aj právnej.

Vec spisovej značky 5 C 1122/00 (predtým sp. zn. 5 C 51/92) je z tohto hľadiska ako vec   s vysokým   stupňom   skutkovej   zložitosti.   Ide   o vydanie   nehnuteľností   v zmysle   z.   č. 87/1991 Zb., keď bolo sporné, či navrhovatelia podali v zákonom stanovenej lehote výzvu voči povinným osobám na vydanie sporných nehnuteľností. Pritom navrhovatelia svojím pôvodným návrhom si uplatnili štyri nároky, a to jednak ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi L. K. a Čsl. Štátom, ohľadom vyslovenia neplatnosti hospodárskej zmluvy o prevode 2/4-tín z nehnuteľností uzavretej medzi Miestnym národným výborom v Jelšave a Reštauráciami, š. p. Rožňava, ohľadom vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   M.   K.   a Reštauráciami,   š.   p.   Rožňava   a ohľadom   vydania predmetných nehnuteľností.

Právna   zložitosť   sa   prejavuje   v posúdení   týchto   jednotlivých   nárokov   ako   aj posúdenia   oprávnenosti   nároku   navrhovateľov,   hlavne   či   v zákonom   stanovenej   lehote vyzvali povinnú osobu na vydanie predmetných nehnuteľností.

Procesná zložitosť je daná procesným postupom účastníkov konania, to že v priebehu konania niektorí z pôvodných navrhovateľov zomreli, viackrát namietali vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci.

Pri   posudzovaní   primeranosti   dĺžky   konania   sa   musia   zohľadniť   aj   postupy účastníkov konania. Navrhovatelia sa vo viacerých prípadoch nedostavili na pojednávanie a aj pre ich neúčasť museli byť pojednávania odročené. V občianskoprávnych veciach sa vyžaduje, aby účastníci konania poskytli súdu potrebnú súčinnosť.

Na   konštatovanie   vzniku   prieťahu   v zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   musí   byť preukázané závažné prekročenie určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov prekročenie tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu.

Na   základe   uvedených   okolností   nechávam   na   zváženie,   či   v predmetnom   konaní došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Obdobné procesné úkony okresného súdu zistil aj ústavný súd zo spisu okresného súdu.

K sťažnosti   sťažovateľov   oznámili   19.   februára   2003   svoje   pripojenie prostredníctvom   právneho   zástupcu   sťažovateľov   (ďalší   účastníci   konania   sp.   zn. 5 C 1122/00) V. K., L. K. a J. K. Ústavný súd toto oznámenie 2. apríla 2003 odmietol, pretože   takýto   inštitút   „pripojenia   sa“   k sťažnosti   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nepozná.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím.   Nestačí,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II.   ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Predmetom   posudzovania   postupu   okresného   súdu   bolo   jednak   konanie   vedené pod sp.   zn.   5   C   51/92   a naň   nadväzujúce   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   1122/00,   kde účastníčkami na strane navrhovateľa boli M. K. a H. K., ktoré medzičasom zomreli, a do konania   nastúpili   ich   právni   nástupcovia.   V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   vyslovil,   že navrhovatelia (sťažovatelia) môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj   pre   štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   zmene   účastníkov   (I.   ÚS   52/2001).   Preto predmetom posudzovania bolo konanie od podania návrhu na začatie konania vedeného pod sp. zn. 5 C 51/92, t. j. od 20. januára 1992, vo vzťahu k sťažovateľom.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu   okresného   súdu   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1122/00   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) ide o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec značne právne a skutkovo zložitú (vydanie nehnuteľností od viacerých právnych subjektov na strane odporcu), ako tomu nasvedčujú korešpondujúce vyjadrenia predsedu okresného súdu. Napriek tejto skutočnosti by však pri sústredenom postupe okresného súdu rešpektujúcom   právny   názor   nadriadeného   súdu   nemalo   dochádzať   k takým   prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92), bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že počet a zmeny účastníkov na strane navrhovateľa v dôsledku úmrtia účastníkov ( H. K. má 2 právnych nástupcov a M. K. má 5 právnych nástupcov) napriek ich v zásade súčinnostnému prístupu ku konaniu vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na využitie niektorých procesných úkonov (napr. žiadosť M. K.   o zmenu   sudcu   zo   17.   mája   1994   a jej   námietka   zaujatosti   zákonného   sudcu z 12. decembra 2000 a zo 6. decembra 2001) boli skutočnosťami, ktoré síce mali určitý vplyv na doterajšiu dĺžku konania, avšak zásadným spôsobom ju neovplyvnili. V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania   ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných   sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   uplatňovanie   a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy“ (II. ÚS 31/01). Na druhej strane „dĺžku súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/00), avšak len v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.

V období od podania návrhu 20. januára 1992 do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej 23. novembra 1992, keď okresný súd zamietol návrh v celom rozsahu, ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v tomto konaní.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach o odvolaní z 24. septembra 1993 v konaní sp. zn. 14 Co 155/93, a to 17. marca 1994, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok prvého stupňa s výnimkou navrhovateliek M. K. a H. K., keďže v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie, okresný súd 21.   apríla   1994   opäť   zamietol   žalobu   navrhovateliek   s výnimkou   časti   týkajúcej   sa navrhovateľky H. K. v časti týkajúcej sa jej návrhu na vydanie nehnuteľnosti voči odporcovi v 1. rade (Reštaurácie, š. p., Rožňava). V nadväznosti na to 17. mája 1994 M. K. požiadala o zmenu   sudcu   -   namietala   jeho   zaujatosť   a 22.   júla   1994   podala   odvolanie   voči rozhodnutiu   z 21.   apríla   1994   o zamietnutí   žaloby.   O odvolaní   rozhodol   Krajský   súd v Košiciach 25. marca 1996 v konaní sp. zn. 19 Co 334/94 tak, že rozsudok zrušil z dôvodu nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu,   a rozhodol   o tom,   že   sudca   nie   je   vylúčený. Postup   súdu   v tomto   období   hodnotí   ústavný   súd   za   taký,   ktorý   nevykazuje   zbytočné prieťahy v konaní.

V ďalšom   období   od   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   z 25.   marca   1996 o odvolaní do 21. novembra 2000 sa vo veci nekonalo, t. j. 56 mesiacov okresný súd bol nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   jeho   ďalšieho   postupu   pričom   predseda okresného súdu túto nečinnosť nijako neodôvodnil. Zistenie tejto nečinnosti viedlo ústavný súd k záveru, že v tomto   období došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V tomto období uznal   prieťahy   v konaní   aj   podpredseda   okresného   súdu,   t.   j.   od   vylúčenia   veci   a jej zapísania   pod   sp.   zn.   5   C   1122/00   dňa   21.   novembra   2000.   V roku   2000   boli   síce nariadené dve pojednávania, ale ani jedno sa neuskutočnilo (v čase druhého pojednávania už H. K. zomrela), avšak jej dedičky na výzvu okresného súdu oznámili, že na žalobe trvajú. V roku 2001   okresný súd neurobil žiaden procesný   úkon   bez   toho,   že by   tomu bránila nejaká prekážka, čo ústavný súd zhodnotil ako zbytočný prieťah v konaní.

Navrhovateľka M. K. ešte 6. decembra 2001 uplatnila sťažnosť na prieťahy v konaní a namietla   zaujatosť   konajúceho   sudcu.   Spis   bol   predložený   až   16. augusta   2002 na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach,   ktorý   12.   septembra   2002   rozhodol,   že konajúci sudca nie je vylúčený. Dňa 16. decembra 2002 oznámil K. K. okresnému súdu, že M. K. 3. apríla 2002 zomrela. Okresný súd hneď 16. decembra 2002 vyzval na oznámenie adresy dedičov; na túto výzvu bola okresnému súdu doručená odpoveď 7. januára 2003 a na 27.   február   2003   nariadil   pojednávanie   za   účasti   už   právnych   nástupcov   M.   K., ktorými sú už aj sťažovatelia (a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (30. septembra 2002) už nimi prakticky boli).

Toto obdobie postupu súdov ústavný súd hodnotil ako také, ktoré nevykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní.

Keďže v celom konaní okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní (v trvaní cca 68 mesiacov), rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, ktorí sú právnymi nástupcami navrhovateľky M. K..

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl.   48 ods.   2 ústavy v zmysle § 56 ods.   3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 5 C 1122/00 konal bez zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovatelia   požadovali   finančné   zadosťučinenie   s tým,   že   jeho   výšku   ponechali na rozhodnutí   ústavného súdu.   Svoju   požiadavku na   primerané   finančné   zadosťučinenie zdôvodňovali tým, že prieťahmi v konaní, ktoré zapríčinil Okresný súd v Rožňave, rodina sťažovateľov utrpela niekoľko miliónové škody, ktoré im už asi nikto nenahradí.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Sťažovatelia   uplatnili   nárok   na   ochranu   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   v reštitučnej   veci,   ktorá   sa   týka   ich   odškodnenia   za   niektoré majetkové krivdy spôsobené predošlým režimom. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (II. ÚS 67/02), že porušenie tohto základného práva je však zvýraznené tým, že v sporoch, ktoré vznikli na základe reštitučného zákona, treba predpokladať, že súd bude   s osobitnou   starostlivosťou   skúmať,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   predpoklady   na nápravu tých krívd, na odstránenie ktorých bol reštitučný zákon prijatý. Dobu jedenástich rokov, počas ktorej nedošlo k rozhodnutiu v reštitučnej veci, preto sťažovatelia vnímajú ako ďalšiu krivdu navyše, pritom pôvodná účastníčka tohto konania sa rozhodnutia vo veci nedočkala, keď 3. apríla 2002 zomrela.

Vychádzajúc   z   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných práv človeka ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľom priznať aj primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na dobu trvania zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu v konaní sp. zn. 5 C 1122/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 51/92) povahu a účel tohto konania a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľov, ktorí sú právnymi nástupcami   H.   K.,   pôvodnej   účastníčky   posudzovaného   konania,   sprevádzanej   pocitom neistoty   ústavný súd   považoval   priznanie   sumy 40   000 Sk pre každého   zo sťažovateľov za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 13 540 Sk (slovom trinásťtisícpäťstoštyridsať slovenských korún) z dôvodu trov ich právneho zastúpenia. Náhrada trov sa priznala za dva úkony právnej pomoci každému sťažovateľovi (vyplynulo zo spisu), a to za jeden právny úkon v roku 2002 (každý   v hodnote   3   900   Sk   -   základom   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a 100 Sk režijný paušál) a za jeden právny úkon v roku 2003 (každý v hodnote 4 270 Sk - základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk a 130 Sk režijný paušál) podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002   Z.   z.   o odmenách   komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 17 ods. 2 cit. vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003