znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 8/02-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2002 predbežne prerokoval podnet K. T., bytom K., na začatie konania vo veci porušenia jej základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Cb 879/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet K. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2001 doručené podanie K. T. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom K., označené ako „O porušení Krajským   súdom   čl.   48   ods.   2,   čl. 127   ods.   2   Ústavy   SR,   čl.   6   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv“. Z obsahu podania vyplynulo, že navrhovateľka 11. júna 1999 podala žalobu proti firme NICK-finance so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, o zrušenie zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej 4. januára 1999 a o vrátenie peňazí. Okresný súd Košice I vec sp. zn. 27 Cb 534/99 postúpil 26. júla 1999 Krajskému súdu v Košiciach. Keďže   Krajský   súd   v Košiciach   s postúpením   tejto   veci   nesúhlasil,   rozhodol   o tomto kompetenčnom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 17. novembra 2000 (č. k. Ndob 1042/2000-25) tak, že príslušným na prejednanie veci navrhovateľky je Krajský súd   v Košiciach.   Príslušné   uznesenie   bolo   doručené   Krajskému   súdu   v Košiciach 27. decembra 2000.

Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že „prešlo už o pár dní 2 roky a moja žaloba do dnešného dňa nebola Krajským súdom prejednaná, pritom je to jednoduchá vec, ktorá nepotrebuje vypočutie svedkov ani zhromaždenie iných dôkazových materiálov a je iba nečinnosťou Krajského súdu“.

Navrhovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   „rozsudok“,   v ktorom   „na   základe predložených   dokladov   a dôkazových   materiálov   konštatuje,   že   Krajským   súdom   bol porušený čl. 48 ods. 2, čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, a preto prikazuje Krajskému súdu v Košiciach konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sp. zn. 3 Cb 879/99-18“.

Navrhovateľka ako dôchodkyňa tiež žiada ústavný súd „o oslobodenie od súdnych poplatkov a určiť advokáta na moju obhajobu“.

II.

Ústavný   súd   posúdil   podanie   navrhovateľky   ako   podnet   v zmysle čl.   130   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj so zreteľom na dátum jeho doručenia na ústavný súd a vzhľadom na neplatnosť a neúčinnosť čl. 127 ods. 2 a celého ustanovenia čl. 127 ústavy o tzv. „novej ústavnej sťažnosti“ v tomto čase.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého podnetu skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou   z podmienok,   ktoré   ústavný   súd   skúma   pri   predbežnom   prerokovaní   každého podnetu, tiež je, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet.

Pred začatím konania o podnete, t. j. pred jeho prijatím na konanie, je preto ústavný súd oprávnený zisťovať, či navrhovateľ využil tie prostriedky ochrany svojho základného práva,   ktorého   porušenie   v podnete   namietal.   Ako   ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol (II. ÚS 26/95, II. ÚS 121/95 až II. ÚS 123/95, II. ÚS 48/96, I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), „účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete namietajúcom porušenie tohto základného práva koná, ak predkladateľ preukáže, že využil právne prostriedky, na uplatnenie ktorých má právo podľa § 17 ods. 1, § 20 až 22 alebo § 23 zákona č. 80/1992 Zb., alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno považovať za opodstatnený taký podnet,   podaniu   ktorého   na   ústavný   súd   nepredchádzalo   využitie   takých   právnych prostriedkov nápravy, ktorými sa navrhovateľ mohol domáhať ochrany toho základného práva   (slobody),   ktorého   porušenie   v podnete   namietal,   t.   j.   v tomto   prípade   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V danom   prípade   ústavný   súd   vyzval   navrhovateľku   2.   novembra   2001   na preukázanie   splnenia   podmienky   nevyhnutnej   pre   začatie   konania   o podaniach namietajúcich porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. vyčerpania sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov)   v lehote 3 mesiacov od doručenia jeho výzvy.

Keďže   navrhovateľka   v ustanovenej   lehote   nepreukázala,   že   využila   svoje   právo podať sťažnosť v zmysle zákona o štátnej správe súdov, ani nepreukázala také objektívne dôvody, z ktorých by bolo zrejmé, že podaním takejto sťažnosti by sa nedomohla účinnej ochrany   svojho   základného   práva,   ústavný   súd   jej   podnet   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2002