znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 8/01-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2001 v senáte zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku prerokoval podnet J. O., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., bytom K., vo veci porušenia jeho základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00 a S 10/00a taktor o z h o d o l :

1.   Základné   právo   J.   O.   zakotvené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   S   Nc   2/00 a S 10/00 p o r u š e n é   n e b o l o.

2.   Základné   právo   J.   O.   zakotvené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   S   Nc   2/00 a S 10/00   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. októbra 2000 doručené   podanie J. O., bytom B., prechodne S. N. V. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým   žiadal o preskúmanie porušenia jeho ústavných a ľudských   práv a o to,   či   nejde o zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Navrhovateľ 17. júla 2000 podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   návrh   na   vyplatenie   sociálnych   dávok   a návrh   podľa   §   75   Občianskeho   súdneho poriadku   na   predbežné   opatrenie   v súvislosti   s vyplácaním   sociálnych   dávok   proti odporcovi – Okresnému úradu Bratislava I. Keďže okresný súd   do 30 dní o predbežnom opatrení nerozhodol, navrhovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v uvedenej   veci.   Na   túto   sťažnosť   navrhovateľ   nedostal   odpoveď.   Domnieva   sa,   že (ne)konaním okresného súdu   boli porušené jeho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Na výzvu ústavného súdu navrhovateľ označil čísla konaní, a to S Nc 2/00 a S 10/00 (veci   boli pridelené podľa   navrhovateľa   až koncom   novembra   2000).   Súčasne požiadal s odvolaním sa na čl. 47 ods. 2 ústavy a § 30 Občianskeho súdneho poriadku o právnu pomoc.   Ústavný súd posúdil   túto žiadosť   ako žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2001 ustanovil J. O. za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy advokáta JUDr. V. K. so sídlom v K., čím boli splnené všetky náležitosti podania ustanovené v § 20 ods. 1 a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   navrhovateľa dôvody   na   odmietnutie   podnetu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   rozhodol o prijatí podnetu na ďalšie konanie.II.

Po prijatí podnetu navrhovateľa na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 20. februára 2001 požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k podnetu, o zaslanie spisov do 10 dní od doručenia výzvy a o vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania. Rovnaká výzva na vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania bola zaslaná navrhovateľovi.

Navrhovateľ odpoveďou na výzvu z 27. februára 2001 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa o prijatom podnete konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   k podnetu   navrhovateľa   bolo   doručené ústavnému súdu 19. marca 2001, jeden zo spisov, vedený pod sp. zn. S 10/00, bol doručený ústavnému   súdu   23.   marca   2001   s tým,   že   ďalší   spis   sa   nachádza   na   Krajskom   súde v Bratislave.   Súčasne   sa   predseda   okresného   súdu   vyjadril,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní predmetného podnetu.

Ústavný súd v nadväznosti na to   27. apríla 2001 vyzval predsedníčku Krajského súdu v Bratislave na predloženie spisu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00, ktorý bol doručený ústavnému súdu 7. júna 2001.

Čo   sa   týka   vyjadrenia   okresného   súdu,   tento   nespochybnil   doručenie   návrhov navrhovateľa okresnému súdu 17. júla 2000. Nesúhlasí však s tým, že napadnuté návrhy neboli   pridelené   zákonnému   sudcovi,   o čom   svedčí   podľa   predsedu   okresného   súdu   aj odtlačok   lustračnej   pečiatky.   Návrhy   boli   riadne   opatrené   spisovou   značkou   (S   10/00 a S Nc 2/00) s určením zákonného sudcu, ktorý 16. augusta 2000 utrpel úraz s následnou práceneschopnosťou   do   22.   septembra   2000.   Predseda   okresného   súdu   v spojitosti s namietanou dĺžkou konania argumentuje aj naliehavejšími podaniami, ako sú   podania navrhovateľa,   a administratívnym   omylom,   v dôsledku   ktorého   bol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zapísaný do   súdneho oddelenia S Nc, a preto zákonný sudca ani nepredpokladal, že by mohol byť takýto návrh navrhovateľa do spisovej agendy oddelenia S Nc   zapísaný;   súčasne   však   konštatuje,   že   o návrhu   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia nebolo rozhodnuté   v zákonnej lehote.   Po   zhodnotení pracovného zaťaženia zákonného sudcu došlo k zmene zákonnej sudkyne súdneho oddelenia „S, S Nc“, a teda   aj   k zmene   zákonného   sudcu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   S 10/00.   Aj   zákonná sudkyňa   bola   od   pridelenia   veci   viac dní   neprítomná   na   pracovisku   z dôvodu   čerpania dovolenky a práceneschopnosti (spolu ca 37 dní).

Podľa platného rozvrhu práce sa podľa predsedu okresného súdu jednotlivé žaloby a návrhy vybavujú podľa poradia, v akom boli súdu doručené. Už dlhú dobu pretrvávajúci nedostatok sudcov   spôsobuje nutnosť kumulovania rôznych   súdnych   agend jednotlivým sudcom. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku má za následok, že konkrétny sudca pri vybavovaní jemu pridelených vecí nemá objektívne možnosť vybavovať veci v lehotách, ktoré by boli optimálnymi aj z pohľadu účastníkov konania.

Zo spisu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00 vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa § 75 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na vyplácanie sociálnych dávok navrhovateľovi vyplýva, že návrh v predmetnej veci bol doručený okresnému súdu 17. júla 2000. Okresný súd návrh navrhovateľa svojím uznesením S Nc 2/00 z 15. decembra 2000 zamietol a poučil účastníkov   o možnosti podať odvolanie do 15 dní od doručenia tohto uznesenia. Navrhovateľ využil toto svoje právo a 4. januára 2001 doručil okresnému súdu odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu.

Okresný   súd   15.   januára   2001   predložil   vec   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave,   kde   v dôsledku   sporov   o funkčnú   príslušnosť   bola   10.   apríla   2001   vec predložená podpredsedníčke súdu na zaujatie stanoviska, či vec patrí do oddelenia „S“ (24 S 26/01), alebo oddelenia „Co“ (19 Co 129/01). O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sa na Krajskom súde v Bratislave rozhodlo uznesením č. k. 19 Co 129/01-23 z 30. apríla 2001,   ktorým   bolo   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdené   s tým,   že   proti   tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Zo spisu ani z prípisu Krajského súdu v Bratislave nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo už doručené účastníkom.

Zo spisu vedeného pod sp. zn. S 10/00 vo veci návrhu   na vyplatenie sociálnych dávok doručeného okresnému súdu 17. júla 2000, ktorým sa navrhovateľ domáha vydania rozsudku okresného súdu, ktorým sa „zrušuje rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave č. soc. 2000/1209/SZF (pozn. z 22. júna 2000) a zaväzuje Okresný úrad Bratislava I, odbor sociálnych vecí, naďalej vyplácať sociálne dávky...“.

Okresný súd 15. decembra 2000 vyzval navrhovateľa, aby mu oznámil v lehote 10 dní, či ide vo veci o sporové konanie a ak áno, o aké zákonné ustanovenie sa opiera, alebo či sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Navrhovateľ   v nadväznosti   na   výzvy   zareagoval   tým,   že   podľa   neho   ide   o spor, keďže mu Okresný úrad Bratislava I podľa neho protizákonne pozastavil sociálne dávky, a súčasne   požiadal   okresný   súd   o ustanovenie   zástupcu   pre   toto   konanie,   pretože   sa nazdáva, že ide o komplikovanú záležitosť, najmä po právnej stránke.

Okresný súd s výnimkou jedného úradného záznamu z 24. januára 2001 o nahliadnutí navrhovateľa   do   spisu   žiaden   úkon   neurobil   a svojím   uznesením   z   20.   februára   2001 vyslovil   svoju   vecnú   a miestnu   nepríslušnosť   s oznámením,   že   po   právoplatnosti   tohto uznesenia   bude   vec   postúpená   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Súčasne   poučil   navrhovateľa   o možnosti   podať   proti   tomuto   rozhodnutiu odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Zo spisu nevyplýva, že by sa navrhovateľ alebo žalovaný odvolali.

III.

Navrhovateľ sa svojím podnetom   domáha vyslovenia porušenia jeho základného práva   zakotveného   v čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00 a S 10/00.

1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). V prípade   navrhovateľa   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ale   o nekonanie   súdu s rizikom   dopustenia   sa   takých   prieťahov   v konaní,   ktoré   v konečnom   dôsledku   môžu znamenať   porušenie základných práv navrhovateľa upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 4/94), resp. že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese (I. ÚS 4/94). To znamená, že aj zamietnutie návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   napĺňa   (aj   keď   negatívnym   spôsobom)   obsah   práva   upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Je zrejmé, že okresný súd neodmietol zaoberať sa návrhmi navrhovateľa z iných ako zákonom ustanovených dôvodov, o čom svedčia aj prijaté rozhodnutia. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol, že ústavné právo navrhovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00 a S 10/00 nebolo porušené.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Predpokladom výkonu práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy je uplatnenie práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tým,   že sa   navrhovateľ (oprávnený   subjekt) domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a súd na základe jeho návrhu na začatie konania (žaloby) začne aj konať (I. ÚS 20/97). Tento predpoklad navrhovateľ spĺňa.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej   alebo   inej   právnej   ochrany.   Len   prerokovaním   veci   sa   právna   neistota   osoby neodstráni. Právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie. Preto na realizáciu ústavného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   nestačí   iba   konanie   a prejednávanie   veci   bez   meritórneho rozhodnutia (I. ÚS 47/96). K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 10/98).

Rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutia a nároku na sociálne dávky a s ním spojené jeho   ďalšie   poskytovanie,   resp.   neposkytovanie   významnou   mierou   zasahuje   do zabezpečovania životných potrieb účastníka konania, prípadne aj ďalších osôb odkázaných na   jeho   výživu,   a preto   stav   neistoty   ohľadom   ďalšieho   vyplácania,   resp.   nevyplácania týchto dávok negatívne ovplyvňuje sociálne a životné podmienky každej fyzickej osoby, ktorá sa v tomto stave neistoty nachádza.

Ústava nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na konanie bez akýchkoľvek prieťahov; Oprávnená osoba (účastník konania) má zaručené právo na taký postup štátneho orgánu,   ktorý   je   zbavený   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   vždy   skúma,   ako   sa v okolnostiach   konkrétneho   prípadu   rešpektuje   účel   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 17/99).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   ktorej   uplynutím   môže   mať   postup   súdu   povahu prieťahov v konaní. Výnimkou z tohto pravidla sú konania, v ktorých ústava alebo zákon ustanovuje lehotu na rozhodnutie (II. ÚS 64/99).

Pri   hodnotení, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahov v konaní, a teda k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, sa zohľadňujú tri základné kritériá, ktorými sú:

a) právna a faktická zložitosť veci,

b) správanie sa účastníka súdneho konania

c) postup súdu

A. Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00 bol návrh na vydanie predbežného opatrenia na vyplácanie sociálnych dávok.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   rozhodol,   že   rozhodovanie a rozhodnutie   o návrhu   na predbežné   opatrenie v súdnom   konaní možno   považovať za súčasť práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 46/00), čím je splnený základný   predpoklad   pre   rozhodovanie   o zbytočných   prieťahoch   v konaní   v súvislosti s konaním   a rozhodnutím   o predbežnom   opatrení.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už rozhodol, že „ak súd neurobí úkon v zákonom stanovenej lehote, svojou nečinnosťou alebo nedostatočne   urýchlenou   činnosťou   sa   dopustí   zbytočného   prieťahu,   ktorý   má   povahu porušovania práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 33/99).

Podľa § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: „O predbežnom opatrení rozhodne súd   bez   zbytočného   odkladu,   najneskôr   do   30   dní   od   podania   návrhu   na   predbežné opatrenie.“

Návrh na predbežné opatrenie doručil navrhovateľ okresnému súdu 17. júla 2000. Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu lehota na rozhodnutie o tomto návrhu uplynula 16. augusta 2000.   Okresný súd   rozhodol o predbežnom opatrení po uplynutí zákonom ustanovenej   30-dňovej   lehoty,   a to   až   15.   decembra   2000.   Skúmanie   troch   základných kritérií,   t.   j.   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   správania   účastníkov   konania   a postupu samotného súdu, viedlo ústavný súd k týmto záverom:

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   ústavný   súd   uvádza,   že   samotný   Občiansky   súdny poriadok potvrdzuje právnu a skutkovú jednoduchosť rozhodovania o predbežnom opatrení tým, že k základným predpokladom na jeho nariadenie zaraďuje iba osvedčenie nároku, ktorý má byť chránený dočasnou úpravou pomerov účastníkov alebo má byť chránený pred obavou z marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Pred nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na predbežné opatrenie súd takisto nevykonáva dokazovanie, ale vychádza   len   z obsahu   návrhu   a príloh.   V danom   prípade   preto   okresnému   súdu postačovalo zistiť, či sú dané dôvody na uloženie predbežného opatrenia, a ak áno, či je potrebné dočasne upraviť výplatu dávok sociálnej pomoci.

Právna a skutková jednoduchosť návrhov na predbežné opatrenie vyplýva tiež z toho, že Občiansky súdny poriadok sám ustanovuje pre súd pomerne krátku zákonnú lehotu 30 dní, do ktorej je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť, ak sa má dosiahnuť účel a zmysel tohto zabezpečovacieho inštitútu v občianskom súdnom konaní. V tejto lehote súd preskúma obsah návrhu na predbežné opatrenie, pripojené listiny, prípadne požiada o vysvetlenie obsahu návrhu alebo o doplnenie niektorých právne významných okolností prípadu a môže o návrhu v zákonom ustanovenej lehote rozhodnúť.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd uvádza, že samotný navrhovateľ (o návrhu súd   rozhoduje   spravidla   bez   vypočutia   účastníkov)   neprispel   k zbytočným   prieťahom, pretože   okrem   podania   návrhu   a jeho   prípadného   upresnenia   už   nemal   žiadne   procesné povinnosti, ktorých nesplnenie alebo oneskorené splnenie by bolo v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi.

Nakoľko   okresný   súd   (a   aj   napriek   uvedeným   skutočnostiam)   konal   a rozhodol o návrhu na predbežné opatrenie až po zákonnej lehote, bez dôvodov a pričinenia na strane navrhovateľa, ústavný súd posúdil dobu konania presahujúcu zákonom ustanovenú lehotu na   rozhodnutie   o predbežnom   opatrení   navrhovateľa   v súlade   so   svojou doterajšou rozhodovacou   praxou   (II.   ÚS   813/00)   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktorými   došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

B. Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. S 10/00 bol návrh na zrušenie   rozhodnutia   Krajského   úradu   v   Bratislave   a zaviazanie   Okresného   úradu Bratislava I vyplácať navrhovateľovi dávky sociálnej pomoci.

Okresný súd až po piatich mesiacoch od doručenia návrhu vyzval navrhovateľa, aby označil, aké konanie na okresnom súde požaduje. Požiadavkou navrhovateľa doručenou okresnému súdu navrhovateľom 4. januára 2001 o ustanovenie právneho zástupcu sa vôbec nezaoberal   a 20.   februára   2001   rozhodol   uznesením   o svojej   vecnej   a miestnej nepríslušnosti na konanie v predmetnej veci s tým, že obsahom výroku je aj vyjadrenie, že po   právoplatnosti   tohto   uznesenia   bude   vec   postúpená   Krajskému   súdu   v Bratislave   na ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto uznesenie bolo doručené navrhovateľovi 2. marca 2001 a Okresnému úradu Bratislava I 28. februára 2001. Ďalšie písomnosti, napr. o odvolaní voči uzneseniu,   resp.   doklad   o postúpení   veci   po   právoplatnosti   uvedeného   uznesenia,   sa v predmetnom spise nenachádzajú.

Ústavný súd skúmal pri rozhodovaní o tom, či došlo v konaní S 10/00 k zbytočným prieťahom a k následnému porušeniu základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že návrh navrhovateľa, ako vyplýva z jeho obsahu, nesmeroval k osobitne zložitému konaniu, ktoré by zakladalo dôvody na zdĺhavejší procesný postup v konaní.

Z hľadiska   hodnotenia   druhého   kritéria   –   správania   sa   účastníka   konania   taktiež nemožno   dôjsť   k záveru,   že   by   navrhovateľ   prispel   k zdĺhavosti   konania   a prípadne k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Hodnotenie   náležitosti   návrhu   súdom   a otázka príslušnosti súdu na konanie nespadajú medzi otázky, ktorých posúdenie by mohol účastník konania podstatným spôsobom (a či vôbec) ovplyvniť.

Posúdenie postupu súdu v danej veci - tretieho kritéria - bolo teda rozhodujúcim pri posúdení otázky, či v predmetnej veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Okresný súd sa prvýkrát začal návrhom navrhovateľa zaoberať až 15. decembra 2000 (zrejme v súvislosti aj s rozhodovaním o predbežnom opatrení - uznesenie okresného súdu S Nc 2/00 z 15. decembra 2000), keď vyzval navrhovateľa, aby špecifikoval druh konania, ktoré   požaduje   (nereagoval   však   na   požiadavku   navrhovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu), a druhým úkonom, ktorý od doručenia návrhu 17. júla 2000 okresný súd urobil, bolo   vydanie   rozhodnutia   20.   februára   2001   s výrokom   o svojej   vecnej   a miestnej nepríslušnosti a o postúpení veci po právoplatnosti uznesenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie a s uvedením poučenia o možnosti podať odvolanie voči tomuto uzneseniu do 15 dní od jeho doručenia.

Prieťahy v konaní, ktorých intenzita dovoľuje ústavnému súdu vysloviť porušenie základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   nemožno   vyjadriť   všeobecne   pre všetky   prípady.   Pri   posudzovaní   a rozhodovaní   o zbytočných   prieťahoch   v konaní   je potrebné   zohľadniť   špecifiká   každého   jednotlivého   prípadu   so   zohľadnením   predmetu konania. Nielen dĺžka lehoty nečinnosti alebo neefektívnej činnosti príslušného orgánu, ale aj okolnosti a povaha preskúmavaného prípadu   ovplyvňujú preto rozhodnutie ústavného súdu   o zbytočných   prieťahoch   v konaní   s cieľom   poskytnutia   reálnej   súdnej   ochrany v rozumnom čase.

Z tohto   hľadiska   ústavný   súd   pristupoval   k hodnoteniu   postupu   okresného   súdu v prejednávanej   veci.   Zobral   do   úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   jeho   konaním,   resp. nekonaním (v dôsledku administratívnych chýb, práceneschopnosti a dovolenky zákonného sudcu, ktoré však nemajú relevantný význam pre ospravedlnenie zdĺhavého konania súdov, ako aj zbytočných prieťahov) sa časovo odsunula reálna súdna ochrana navrhovateľa vo veci, ktorá je schopná ovplyvniť jeho ďalšie životné podmienky, a najmä to, že zákonný spôsob   uplatnenia   svojho   práva,   ktorý   zvolil   navrhovateľ,   je   jediným   spôsobom   jeho ochrany.

Postup okresného súdu vo veci posúdenia svojej príslušnosti na konanie o návrhu navrhovateľa z tohto hľadiska v tomto konkrétnom prípade reprezentovaný jednou výzvou súdu adresovanou navrhovateľovi a rozhodnutím súdu o svojej nepríslušnosti konať vo veci v doterajšej dobe konania od podania návrhu so   zohľadnením   celkového prístupu súdu, predmetu konania a povahy veci ústavný súd zhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.