znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 799/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Cakom, Štefana Moyzesa 25, Trnava,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 252/2014z 29. decembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jozefom Cakom, Advokátska kancelária, Štefana Moyzesa 25, Trnava,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 252/2014 z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Prezídium Policajného zboru, Národnákriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ 11. júna 2013vydalo v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-ZA-2012 uznesenie, ktorým začalotrestné stíhanie a zároveň vznieslo obvinenie sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločinnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákonak § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal12. júna 2013 Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) návrh na vzatiesťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa doväzby.

Dňa 14. novembra 2013 podal prokurátor okresnej prokuratúry návrh na predĺženielehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014. Sťažovateľ 19. novembra 2013 podal žiadosťo prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013zo 4. decembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014,jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, písomnú záruku dôveryhodných osôb zasťažovateľa neprijal, neprijal ani jeho písomný sľub a zamietol tiež návrh sťažovateľa nanahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Prokurátor okresnej prokuratúry podal 21. januára 2014 pod sp. zn. 2 Pv 395/12/2204okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výrobyomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanies nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 172 ods. 1 písm. a), c), d)a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Dňa 31. januára 2014 sťažovateľ zaslal okresnému súdu ďalšiu žiadosť o prepusteniez väzby. Predsedníčka senátu okresného súdu v zmysle § 238 Trestného poriadkupreskúmala obžalobu a zároveň nariadila termín výsluchu tak, aby sa v zmysle § 238 ods. 3Trestného poriadku prednostne rozhodlo o ďalšej väzbe sťažovateľa do uplynutia lehotyväzby. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol, žesťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, písomnú záruku dôveryhodných osôb za obvinenéhoneprijal a rovnako neprijal písomný sľub sťažovateľa.

Sťažovateľ následne opätovne požiadal okresný súd o prepustenie z väzby naslobodu, alternatívne o nahradenie väzby písomným sľubom, resp. zárukou a dohľadomprobačného a mediačného úradníka. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodoluznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014 tak, že ju zamietol a neprijal anipísomný sľub a záruku ako náhradu za väzbu a rovnako väzbu nenahradil ani dohľadomprobačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podalsťažovateľ sťažnosť.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.3 Tos 252/2014 z 29. decembra 2014 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho argumentáciouuvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby týkajúcou sa potreby zmeny právnej kvalifikácieskutku, ktorý sa mu kladie za vinu.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že výsledky domovej prehliadky, ktorábola vykonaná 18. augusta 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome va v priestoroch k domu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety súvisiace s drogovoutrestnou činnosťou, ktoré sú hlavnými dôkazmi preukazujúcimi spáchanie skutku, nemôžubyť použité ako dôkazy proti nemu, pretože trestné stíhanie bolo začaté na skutkovomzáklade nesúvisiacom s jeho osobou. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,že obvinenie mu bolo vznesené až uznesením vyšetrovateľa z 11. júna 2013, pričomtakýmto konaním orgánov činných v trestnom konaní mu malo byť znemožnenéuskutočňovať svoju obhajobu, keďže dôkazy boli zaistené„v rámci iného trestného konania, t. j. ešte pred začatím trestného konania v rámci ktorého by bola osoba v postavení či už ako podozrivého alebo obvineného“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že on sa v čase zaistenia inkriminovanýchpredmetov v rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ nenachádzal a zaistené predmety nemožnospájať s jeho osobou. Taktiež namieta, že v skutkovej vete vyjadrenej v uznesení okresnéhosúdu o vznesení obvinenia absentuje popísanie kvalifikačného znaku „vo väčšom rozsahu“.V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcusa posudzovania páchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“.

Sťažovateľ namieta aj väzobné dôvody, na základe ktorých bol vzatý do väzby.V tejto súvislosti vo vzťahu k obom väzobným dôvodom [dôvody podľa § 71 ods. 1písm. a) a c) Trestného poriadku] poukazuje na skutočnosť, že jeho rodičia pred súdomvypovedali, že mu poskytnú ubytovanie v ich dome do času, kým nenastúpi protidrogovéliečenie v spoločnosti, pričom sami by ho na úkony súdu vozili. V súvislostiso zárukou poskytnutou jeho rodičmi sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súdich odmietol vypočuť pri svojom rozhodovaní o jeho návrhu na prepustenie z väzby naslobodu 17. decembra 2014, argumentujúc, že ide o neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „... trestné stíhanie vedené proti nemu nie je vedené riadnym procesným postupom, lebo sa opiera o nezákonné zaobstaranie dôkazov. Nezaoberanie sa jeho argumentáciou zo strany krajského súdu pokladá sťažovateľ za svojvôľu a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Trnava uznesením zo dňa 29. 12. 2014 sp. zn. 3 TOS/252/2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 TOS/252/2014, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu o vzatí do väzby, porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3 TOS/252/2014 29. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súdu v Trnave je povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 355,75 € na účet jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdua postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či sťažnosťsťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiežposúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavnéhosúdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebonamietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniuzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd zároveň v súvislosti s predbežným prerokovaním považuje za potrebnépoukázať tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej, odkazujúc na svoje ústavnépostavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jehonázor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z podstaty sťažnosti, ktorú tvoria výhrady sťažovateľa protirozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými nevyhoveli jeho žiadostio prepustenie z väzby, čímde factorozhodli o predlžení jej trvania, ústavný súd poukazujeaj na základné východiská svojej judikatúry vo väzobných veciach, t. j. vo veciach, ktoré súporovnateľné s podstatou sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorýchporušenie sťažovateľ primárne namieta, opakovane uvádza, že z označených článkov ústavyvyplývajú také práva obvinených, akými sú predovšetkým právo byť vo väzbe lenzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh nakonanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzbya nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepusteniemôže byť podmienené zárukou (pozri napr. I. ÚS 26/2013, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09).Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej možno vyvodiť neodmysliteľnú súvislosť medzi väzobnýmdôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen prirozhodnutiach o vzatí do väzby, ale pri rozhodnutiach o ďalšom trvaní väzby. Ústavouakceptovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň podmienené aj existencioukonkrétnych skutočností, ktoré svojím obsahom a povahou musia tvoriťratio decidendi(nosné dôvody) pre uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu (väzby). S uvedenýmipožiadavkami úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy,z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich prea proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (pozri napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013,III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnostiproti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právnerelevantnou argumentáciou sťažovateľa (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 466/2010),a tiež, že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného protiprvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jejpredĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé,že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinenývo svojej sťažnosti uviedol (pozri napr. III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).

Právomoc ústavného súdu preskúmavať v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1ústavy rozhodnutia všeobecných súdov vo väzobných veciach, je zameraná na posúdenie, čidôvody a spôsob obmedzenia osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdovvo väzobných veciach [napr. v zmysle posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdovo väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či súdy výslovne, prehľadne a logicky vysvetlili,z ktorých konkrétnych skutočností vyplývajú dôvody väzby, či sú rozhodnutia riadnea vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol o zákonnosti ďalšieho trvania väzbya žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu urýchlene a pod.] sú v súlades požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv vyvoditeľných z čl. 17 ods. 2a ods. 5 ústavy a práv vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 47/2013,II. ÚS 230/02, II. ÚS 38/05, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 153/09).

Ústavný súd podotýka, že už uvedené východiská, na ktorých je založená prieskumnáa rozhodovacia činnosť ústavného súdu vo väzobných veciach, by mali byť sťažovateľoviznáme, keďže sa na ne poukazuje aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 382/2014 z 9. júla 2014,ktorým ústavný súd odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu protirozhodnutiam všeobecných súdov o väzbe v jeho trestnej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k napadnutému uzneseniukrajského súdu (ako aj uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014)najmä tieto výhrady:

a) namieta, že v jeho prípade nie sú naplnené dôvody, na základe ktorých bol vzatýdo väzby [dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku], a v tejto súvislostiokresnému súdu i krajskému súdu vytýka, že sa nedostatočne vysporiadali s jeho žiadosťouo nahradenie väzby prevzatím záruky na jeho ďalšie správanie dôveryhodnou osobou – jehorodičmi (ďalej len „prvá námietka“);

b) tvrdí, že na účely jeho trestného stíhania sú nepoužiteľné dôkazy získané pridomovej prehliadke vykonanej 18. augusta 2012 (ďalej len „druhá námietka“);

c) namieta, že okresný súd a ani krajský súd nezaujali stanovisko k jeho argumentáciio potrebe zmeny právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom v tejtosúvislosti poukazuje aj na nedostatočný popis kvalifikačného znaku tohto skutku pre prípadpáchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“ (ďalej len „tretia námietka“).

Vychádzajúc z kľúčových výhrad sťažovateľa proti napadnutému uzneseniukrajského súdu, ústavný súd preskúmal jeho odôvodnenie, ako aj príslušné častiodôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014 (okresnýsúd označeným uznesením odmietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.),ktoré krajský súd svojím rozhodnutím „odobril“.

V úvodnej časti napadnutého uznesenia krajský súd, vychádzajúc z obsahu spisovéhomateriálu, konštatuje, že«... dňa 17. 08. 2012 vyšetrovateľ OR PZ Trnava, Odbor kriminálnej polície I. oddelenia všeobecnej kriminality v Trnave pod ČVS: ORP-124811-OVK-TT-2012 začal trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby omamných psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času, až najmenej do dňa 17. 08. 2012 v v rodinnom dome na ulici ⬛⬛⬛⬛ a k nemu patriacich priestoroch, osoba vystupujúca pod prezývku, ktorá v tomto dome býva spolu s jeho matkou menom, za účelom užívania a tiež predaja, vyrába presne nezistený druh omamných látok alebo psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, tieto následne v presne nezistenom množstve ukrýva v pivnici tohto domu a na ďalších presne nezistených miestach tohto domu ako aj k nemu patriacich priestoroch.».

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, konkrétne jej časti týkajúcej sa primárnevšeobecných výhrad k nenaplneniu dôvodov väzby, krajský súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia najmä uviedol:

„... Súd I. stupňa v napadnutom uznesení správne poukázal na to, že trestné stíhanie obžalovaného na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany zo dňa 20. 01. 2014 je dôvodné, poukázal pritom na výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ako aj ⬛⬛⬛⬛. Tiež správne poukázal na to, že dôvody väzby u obžalovaného v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku trvajú, pričom aj krajský súd je oho názoru, že sú tu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku. Obžalovaný pred vzatím do väzby nebýval s rodičmi, býval v prenajatom byte v spoločne so spoluobžalovaným ⬛⬛⬛⬛. Doposiaľ nebol zamestnaný a v minulosti už bol odsúdený a to trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/68/2013, zo dňa 10. 04. 2013 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu do 16. 10. 2014. Ide teda o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku, ktoré sa viažu nielen k charakteru trestnej činnosti ale aj k osobe obžalovaného.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení osobitne zaoberal tiež posúdenímžiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby prevzatím záruky za jeho ďalšie správanie dôveryhodnou osobou, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa § 80 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju,

ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho,

ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Uvedené inštitúty podľa názoru krajského súdu dostatočne neodstránia odôvodnenú obavu, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a obavu, že bude v trestnej činnosti pokračovať. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že rodičia obžalovaného si s týmto neporadili v čase, keď bývali spoločne. Obžalovaný sa s rodičmi nepohodol a preto sa v marci 2013 odsťahoval a tiež sa odhlásil z trvalého pobytu u rodičov. Od 07. 03. 2013 je prihlásený k pobytu len v Meste Po jeho odsťahovaní otec obžalovaného nemal o ňom bližšie informácie. Obžalovaný nikde nepracuje, je drogovo závislý a bol súdne trestaný a to trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0 T/68/2013, zo dňa 10. 04. 2013. Nahradenie väzby obžalovaného uvedenými inštitútmi nie je preto ani podľa názoru krajského súdu v súlade s ustanovením § 80 odsek 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd primeranereagoval v napadnutom uznesení na výhrady sťažovateľa tvoriace obsah jeho prvejnámietky, pričom jeho závery sú v plnom rozsahu konzistentné so závermi, ktoré súobsiahnuté v uznesení okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014. Vo vzťahuk námietke sťažovateľa týkajúcej sa neprijatia záruky poskytnutej jeho rodičmi ako náhradyväzby krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne uviedol, prečo ju nepovažoval zadostatočnú, a to najmä s poukazom na predchádzajúce „nezvládnutie“ sťažovateľa jehorodičmi v čase, keď u nich býval. Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež poukázal naosobné a sociálne pomery sťažovateľa, a to najmä na neexistenciu trvalého bydliska,priznanú závislosť na návykových látkach, neúspešný pokus o liečbu a tiež jehonezamestnanosť. Navyše ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že o nahradení väzbyzárukou poskytnutou rodičmi sťažovateľa okresný súd a krajský súd už rozhodovali ajv predchádzajúcom období [uzneseniami sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 (okresnýsúd) a sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 (krajský súd)], pričom ponúkanú zárukuani vtedy neprijali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje závery krajského súdu k prvej námietkesťažovateľa z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto považuje jeho námietkuzaloženúnavšeobecnýchvýhradácho nenaplnenídôvodovväzbya tvrdenío nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jeho návrhom na nahradenie väzbyzárukou dôveryhodnej osoby (rodičov) za nedôvodnú.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenia o nepoužiteľnostidôkazov získaných pri domovej prehliadke na účely jeho trestného stíhania sav napadnutom uznesení krajského súdu najmä uvádza:

„Dňa 18. 08. 2012 bolo prikročené k domovej prehliadke vykonanej na základe príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. OS PN-V-15-lj 2012-OÚS-NTT, zo dňa 17. 08. 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ na ulici a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety, ktoré boli následne podrobené kriminalisticko-expertíznym skúmaniam KEÚ PZ v Bratislave. Dňa 19. 08. 2012 vyšetrovateľ OR PZ pod ČVS: ORP-1248/1-OVIK-TT-2012 v zmysle § 199 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku začal a súčasne podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie ⬛⬛⬛⬛ za zločin nedovolenej výroby omamných psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona....

... K sťažnosti obhajcu obžalovaného je potrebné tiež uviesť, že trestné stíhanie sa začína aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neodkladného úkonu alebo neopakovateľného úkonu ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Ak teda dňa 18. 08. 2012 bola vykonaná domová prehliadka na základe príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn.: OS PN-V-15- lj 2012-OÚS-Ntt, zo dňa 17. 08. 2012 počas ktorej boli v rodinnom dome v na ulici ⬛⬛⬛⬛ a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a iné stopy a predmety vzťahujúce sa aj k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, bolo týmto zaisťovacím úkonom začaté trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania má v takýchto prípadoch povahu deklaratórneho aktu, ktorým sa osvedčuje stav vytvorený už predtým, ako sa vykonal zaisťovací úkon, neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon. Z tohto dôvodu treba, aby sa ako deň začatia trestného stíhania uviedol deň vykonania úkonu. Aj keď v danom prípade vyšetrovateľ PZ chybne uviedol dátum začatia trestného stíhania dňa 11. 06. 2013 nič to nemení na skutočnosti, že zaisťovací úkon bol vykonaný v súlade so zákonom a že vykonaním zaisťovacieho úkonu začalo trestné stíhanie. Preto dôkazy, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke, možno použiť aj proti obžalovanému

.“

Formulujúc závery k druhej námietke sťažovateľa, ústavný súd akceptuje jehotvrdenie o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho kľúčovou argumentáciou smerujúcejproti použiteľnosti dôkazov získaných v rámci domovej prehliadky v rodinnom domena účely jeho trestného stíhania. Toto zjavné pochybenie okresného súdu všaknapravil krajský súd ako nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa, čo zjavnevyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia, keď na sťažnostnú argumentáciusťažovateľa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval. Popreskúmaní príslušnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,že nevykazuje žiadne zásadnejšie nedostatky; naopak, je jasné, zrozumiteľné. Krajský súdv ňom totiž zrozumiteľne objasnil, prečo považuje dôkazy získané pri domovej prehliadkeza použiteľné aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Podľa ústavného súdu je preto nedôvodná ajdruhá námietka sťažovateľa.

Vo vzťahu k obsahu tretej námietky sťažovateľa ústavný súd v prvom radekonštatuje, že výhrady sťažovateľa k právnej kvalifikácii skutku a podrobnejšiemu popisujeho kvalifikácie ako skutku spáchaného vo väčšom rozsahu možno podľa ich povahya podstaty kvalifikovať ako výhrady smerujúce proti rozhodovaniu okresného súdua krajského súdu vo veci samej, a nie výhrady proti rozhodovaniu všeobecných súdovo ďalšom trvaní jeho väzby. Tomuto východisku korešponduje aj príslušná časťodôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa krajský súdobmedzil na všeobecné sumarizujúce konštatovanie, v ktorom uviedol, že „K ďalšej časti sťažnosti obhajcu obžalovaného... nie je nutné sa v odôvodnení uznesenia o ďalšom trvaní väzby obžalovaného v danom štádiu trestného konania zaoberať hodnotením vykonaných dôkazov. Vo veci je totiž potrebné vykonať ešte celý rad dôkazov, v dôsledku čoho je hlavné pojednávanie odročené na deň 19. 01. 2015. Súd I. stupňa sa bude zaoberať hodnotením dôkazov až po skončení celého dokazovania.“. Ústavný súd nespochybňuje, že krajský súdmohol aj konkrétnejšie a zrozumiteľnejšie objasniť dôvody, prečo nie je potrebnévysporiadať sa podrobnejšie s výhradami sťažovateľa tvoriacimi obsah jeho tretej námietkyvo väzobných rozhodnutiach. Na druhej strane práve vzhľadom na povahu a podstatu týchtovýhrad ústavný súd považuje aj stručnú reakciu krajského súdu„K ďalšej časti sťažnosti obhajcu obžalovaného...“ za dostatočnú, a teda z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospelk záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľomoznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorýmsťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jehovlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený anipovinný nahrádzať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015