znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 797/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 112/2004 z 28. marca 2012, ako aj porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a zároveň   namietaného porušenia   čl.   47 Charty   základných   práv   Európskej   únie postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislava sp. zn. 17 CoE 107/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 16 Er 112/2004 z 28. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 17 CoE 107/2012 z 27. marca 2013.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (notárska zápisnica). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak   v   priebehu   jej   vykonávania   následne   exekúciu   napadnutým   uznesením   zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka   v   úvode   svojej   sťažnosti   poukázala   na   to,   že „všeobecné   súdy postupovali   v   priamom   rozpore   so   záväznou   interpretáciou   práva   EU   obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je   garantovaná   článkom   47   Charty základných   práv   Európskej   únie.“,   a to   v dôsledku   toho,   že „(a)   vôbec   neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom   ovplyvniť   súdne   rozhodnutie,   (d)   vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vykonať   jeho   majetkové   právo   dopytom   na   povinného   o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46   ods. 1   Ústavy...,   2)   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl. 6   ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd...,   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl. 20   ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1 Protokolu   č. 1   k   Dohovoru;   5)   všeobecný   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl. 12   ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S   poukazom   na   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané   skôr,   ako   bolo   citované   ustanovenie   súčasťou   Exekučného   poriadku   (t.   j.   pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to   nič   nemení,   pretože   podľa   prechodných   ustanovení   je   nutné   postupovať   podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.

V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   namieta, že   «súd   sa   nijako   nevysporiadal s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17   a   čl. 47   Charty   základných   práv   EÚ...   S   poukazom   na   vyššie   uvedenú   právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, sťažovateľka v ďalších častiach sťažnosti najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uznesením okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 250/2014, týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej   sťažnosti   je   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (notárskej zápisnice),   ako   aj   na   ostatné   skutkové   okolnosti,   ktoré   boli   podstatné   pre   závery všeobecných   súdov,   a na   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   postupu   a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (najmä   sp.   zn. I. ÚS 509/2013   zo   7.   augusta   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   394/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   tejto   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v častiach týkajúcich sa   uznesenia   okresného   súdu),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti   (v častiach týkajúcich sa uznesenia krajského súdu).

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu a uzneseniu okresného súdu vydaného po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku   v spojitosti   s § 57   ods.   5   Exekučného   poriadku   okresný   súd nevykonal   pojednávanie;   táto   podmienka   vyplývala   z v tom   čase   platného   a účinného Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012]. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   exekúcie,   vyplýva,   že   uvedenú   námietku sťažovateľka   neuplatnila   v odvolacom   konaní.   Uvedené   potvrdzuje   i skutočnosť,   že vo vzťahu   k postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   v samotnej   sťažnosti   ani nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa krajský   súd   s touto   nevysporiadal   a nepreskúmal   na   jej   základe   postup   okresného   súdu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,   resp.   sťažovateľka v sťažnosti   nenamietala v tejto   súvislosti   porušenie   svojich ústavných práv postupom a uznesením krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného prostriedku   –   odvolania,   z   hľadiska   materiálneho   túto   možnosť   v súvislosti   s uvedenou námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred   všeobecným   (krajským)   súdom,   ale   až   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky nedošlo   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a   preto   vôbec   neprichádzal   do úvahy prípadný   postup   ústavného   súdu   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Tieto skutočnosti   boli dôvodom   odmietnutia   predmetnej   sťažnosti   v tejto časti   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014