znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 795/2014-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 198/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 198/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:«Týmto   podávam   Ústavnému   súdu   SR   sťažnosť   podľa   čl.   127   odst.   1/   Ústavy Slovenskej republiky a § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR za porušenie článku 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky. Konaním Okresného súdu Prešov č. k.   10C198/2011   došlo   zo   strany   porušovateľa   Okresného   súdu   Prešov   k   prieťahom v súdnom konaní.

Predmetom   vedenia   súdneho   konania   porušovateľa   je   obnova   konania   v   konaní č. 12C337/2007 žalobcu Dopravný podnik mesta Prešov a.s. Ľubotice. Dňa 6. 7. 2011 bol na Okresný súd Prešov podaný návrh na obnovu konania vo veci č. 12c337/2007. Prešlo už dva roky a deväť mesiacov a konanie sa nezačalo, nevykonal sa ani jeden úkon súdu. V rozsudku č. k. 12c337/2007 zo dňa 29. 4. 2008 OS Prešov uvádza, že čiernym pasažierom som bol 2. 8. 2005, 9. 1. 2006, 26. 3. 2006 a 19. 5. 2006 a, že žalobu podal žalobca DPMP a.s. dňa 12. 1. 2005. Podľa rozsudku teda vyplýva, že najprv bola podaná žaloba a až tak som sa stal údajným čiernym pasažierom. Celý rozsudok je len zmes polemík, nejasných skutočností a nesprávneho zhodnotenia dôkazov. V skutočnosti som nebol vôbec čiernym pasažierom.   Podľa   prepravného   poriadku   dopravcu   DPMP   a.s.   Ľubotice   „uzavretie akejkoľvek zmluvy teda aj zmluvy o preprave osôb je právom každého občana Slovenskej Republiky“. Zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave neupravuje ako dochádza k uzavretiu zmluvy o preprave osôb. V § 5 tohto zákona zákonodarca zveril túto povinnosť upraviť podmienky   uzavretia   zmluvy   o   preprave   osôb   dopravcom.   Podmienky   uzavretia   zmluvy v zmysle čl.   21 prepravného poriadku (ďalej len PP)   je iba   dispozitívnym ustanovením prepravného poriadku. Článok 2 PP hovorí, že „cestovné poriadky, PP a TP (ďalej len tarifný   poriadok)   umiestnené   na   zastávkach   sú   verejným   návrhom   na   uzavretie   zmluvy o preprave osôb“. Právny úkon (uzavretie zmluvy) ma v tomto prípade odkladacie účinky a to až do doby kedy dôjde k okamihu nastúpenia do vozidla dopravcu. Okamih nastúpenia do vozidla dopravcu je prejav vôle (právny úkon), ktorým nastávajú aj účinky právnych vzťahov   v   zmysle   prepravného   poriadku.   Okamih   nastúpenia   do   vozidla   dopravcu   ako prejav   vôle   (nastúpenie   do   vozidla   dopravcu)   smerujúci   k   účinnosti   právneho   úkonu (k uzavretiu zmluvy o preprave osôb) a tým aj k vzniku kogentných povinnosti vyplývajúcich z PP a zákona č. 168/1996 Z. z. musí byť zverejnené v prepravnom poriadku dopravcu v ktorého prostriedkoch došlo k účinkom právneho úkonu (k uzavretiu zmluvy). Ak to nie je uvedené nie je známe, akým konaním nastávajú účinky právneho úkonu (uzavretie zmluvy). Povinnosťou žalobcu ako dopravcu bolo zabezpečiť, aby existoval taký právny stav, aby z konania žalovaného (z okamihu nastúpenia do vozidla) sa dalo usúdiť, že vykonal právny úkon, stal sa cestujúcim a tým sa na neho vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 168/1996 Z. z. o   cestnej   doprave   a   prepravného   poriadku,   ktorý   je   v   jednotlivých   povinnostiach cestujúceho konkrétnejší ak ho na to odkazuje zákon. Povinnosť cestujúceho preukázať sa platným cestovným lístkom a uhradiť zmluvnú pokutu v zmysle prepravného poriadku je možne   ak   došlo   k naplneniu   skutočnosti   s   právnym   stavom   t.   j.   že   k   uzavretiu   zmluvy o preprave osôb došlo, t. j. prijatie návrhu o uzavretí zmluvy došlo záujemcovi a právny úkon   s   odkadacím   účinkom   nastal   v   zmysle   príslušného   článku   prepravného   poriadku. V inkriminovanú   dobu   nebol   na   zastávke   vyvesený   výňatok   prepravného   a   tarifného poriadku   tak   ako   to   upravuje   čl.   2   prepravného   poriadku,   čo   je   právom   záujemcu o uzavretie zmluvy podľa tohto článku. Druhým dôležitým právom záujemcu je to, že ak záujemcovi je poskytnutá možnosť urobiť právny úkon s odkladacími účinkami (predmetom návrhu   zmluvy   o   preprave   osôb   je   previesť   sa   z   bodu   A   do   bodu   B),   aby   z   právneho predpisu-(prepravného   poriadku)   bolo   zrejme,   aké   konanie   je   požadované,   aby   došlo k účinnosti právneho úkonu. Žalobca ako dopravca nemá v prepravnom poriadku upravené čo je považované, alebo aké konanie spôsobuje účinnosť právneho úkonu (uzavretie zmluvy o preprave osôb) tak ako to majú všetci ostatní dopravcovia. Všetko toto sú to skutočnosti súdu všeobecne známe a podľa § 121 O. s. p. ich súdu netreba dokazovať. Taktiež netreba dokazovať súdu ako dochádza k účinnosti právneho úkonu (prísl. ustanovenie Občianskeho zákonníka),   nakoľko toto je tiež súdu známe podľa § 121 O. s.   p.   Súdu boli doručené a známe všetky dôkazy a aj tak napriek tomu nerozhodol správne a v primeranej lehote. Ako vidieť súd ani nemá záujem tak jednoduchú a dôkazmi potvrdenú skutočnosť v primeranej lehote v konaní o obnove prejednať a rozhodnúť.

Žiadam preto Ústavný súd SR, aby nálezom vyslovil, že dva roky a deväť mesiacov nie je primeraná doba na prejednanie veci, že došlo k porušeniu Ústavy SR podľa čl. 48 odst. 2/ Ústavy SR a aby mi priznal finančne zadosťučinenie vo výške 166,- € čo predstavuje žalovanú sumu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 198/2011.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy   v napadnutom   konaní   predsedovi   okresného   súdu   nepodal   a ani   netvrdí,   že   ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014