znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 792/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice,vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Tdo31/2012 z 13. júna 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012z r u š u j e a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Úhradu trov konania ⬛⬛⬛⬛ n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 67/2010-1468 z 12. mája 2011 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 31/2012z 13.   júna   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“).   Ústavný   súd   uznesením   č.   k.II. ÚS 792/2014-16 z 13. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť v časti, v ktorejsťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z listín vyžiadaných od sťažovateľky bol zistený tentoskutkový stav:

1.1 Uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   bola   sťažovateľka   (na   základe   svojhoodvolania) uznaná za vinnú z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,ktorého sa podľa obžaloby dopustila v podstate tým, že ako sudkyňa Okresného súdu Levicevo viacerých konaniach o určenie otcovstva, resp. starootcovstva postupovala v rozporeso svojimi   povinnosťami   sudkyne   a   s   príslušnými   ustanoveniami   procesnýcha hmotnoprávnych   predpisov   a   príslušným   návrhom   vyhovela,   čím   umožnilanavrhovateľom   v   týchto   konaniach   získať   neoprávnený   prospech.   Za   to   ju   krajský   súdodsúdil na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom na dvaroky. Tento rozsudok vyniesol senát krajského súdu zložený z predsedu JUDr. StanislavaLibanta a členov – sudcov JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej

1.2 Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 26. augusta 2011 dovolanie, ktoréodôvodnila odkazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávneprávne posúdenie zisteného skutkového stavu). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videlanajmä v tom, že súdy neprihliadli na to, že skutok, z ktorého bola obvinená, spočíval v jejrozhodovacej činnosti sudkyne. Ustanovenie § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov všakvylučuje stíhanie sudcu za jeho rozhodovaciu   činnosť. Ďalej súdy nepreukázali úmyselspôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. V neposlednom radeuplatnila sťažovateľka aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku(porušenie práva na obhajobu), pretože jej nebolo umožnené súvisle sa vyjadriť k veci.

1.3   Najvyšší   súd   toto   dovolanie   sťažovateľky   podľa   §   382   písm.   c)   Trestnéhoporiadku (zrejmé nenaplnenie namietaných dôvodov dovolania) odmietol uznesením sp. zn.1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 vyneseným na neverejnom zasadnutí. Sťažnosť protitomuto   uzneseniu,   ako   aj   proti   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   uznesením   č.   k.III. ÚS 175/2012-12 z 24. apríla 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

1.4   Dňa   1.   marca   2012   podala   sťažovateľka   proti   rozsudku   krajského   súduz 12. mája   2011   dovolanie   opätovne.   Tentoraz   ho   však   založila   na   dovolacom   dôvodeuvedenom v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci rozhodoval vylúčený sudca),a to na tomto základe:

Sťažovateľkin strýc si v roku 1997 požičal určitú sumu peňazí od bližšie neurčenýchfyzických   osôb,   ktoré   boli   podľa   sťažovateľky   v tejto   oblasti   skúsené   a ktoré   sa   malivyjadriť, že „im v prípade problémov pomáhajú niektorí prokurátori Krajskej prokuratúry v Nitre“ (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“).   Tieto   osoby   neskôr   iniciovali   protisťažovateľkinmu strýcovi trestné stíhanie kvôli nesplácaniu uvedenej pôžičky. V rámci nehobola vypočutá aj sťažovateľka, ktorá v podstate uviedla, že jej strýc podpísal uznanie dlhu napodstatne vyššie sumy, než si reálne požičal. To však viedlo k narušeniu rodinných vzťahov,v dôsledku   čoho   s ním   prestala   komunikovať,   vedela   však,   že   naňho   bola   krajskouprokuratúrou podaná obžaloba. Až po zverejnení informácií o trestnom stíhaní sťažovateľkysa s ňou jej brat spojil a predložil jej listiny, z ktorých podľa nej vyplýva, že prokurátorkrajskej prokuratúry ⬛⬛⬛⬛ bol   vylúčený z úkonov   trestného   konania vočinemu kvôli priateľskému vzťahu k poškodeným veriteľom. Ďalej, že sťažovateľkin strýc bolako   obvinený   vzatý   do   väzby   senátom   pod   predsedníctvom   JUDr.   Stanislava   Libanta,uznesenie o vzatí do väzby však bolo najvyšším súdom zrušené kvôli neexistencii dôvodovväzby. Senát pod vedením JUDr. Libanta následne sťažovateľkinho strýca uznal za vinnéhoz trestného činu podvodu rozsudkom z 2. júna 2006, ktorý však bol najvyšším súdom tiežzrušený   z dôvodu   nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   a vec   bola   vrátenáprokurátorovi   na   došetrenie.   Najvyšší   súd   v zrušujúcom   uznesení   výslovne   uviedol,   ževzhľadom na úroky, ktoré boli požadované od sťažovateľkinho strýca zo strany veriteľov, bytíto mali byť stíhaní za trestný čin úžery. Podľa sťažovateľky sa od tohto momentu niktotrestným činom úžery nezaoberal, ak by sa však bol zaoberal, usvedčujúcou by bola právejej výpoveď. Kvôli tomu musela byť sťažovateľka podľa vlastných slov zdiskreditovaná.Podľa   nej   si   krajská   prokuratúra   až   koncom   roka   2006   zapožičala   jej   spisy   o určeníotcovstva, následne poskytla informácie bulvárnym médiám. Konkrétni prokurátori krajskejprokuratúry mali podľa nej intervenovať u špeciálneho prokurátora JUDr. Kováčika, aby dalpodnet na jej vydanie na trestné stíhanie. V ďalšom trestnom konaní proti sťažovateľkinmustrýcovi za trestný čin krivého obvinenia, v ktorom bol poškodeným prokurátor krajskejprokuratúry ⬛⬛⬛⬛, najvyšší súd vylúčil postupne takmer všetkých sudcov krajskéhosúdu pre ich priateľský vzťah k tomuto prokurátorovi a vec prikázal až Krajskému súduv Trenčíne.

Z uvedených   skutočností   sťažovateľka   vyvodzovala,   že   všetci   sudcovia   krajskéhosúdu boli voči nej zaujatí, pretože boli v uvedenom priateľskom vzťahu s prokurátorom, aleaj ďalšími veriteľmi, ktorí sa mohli dopustiť trestného činu úžery voči jej strýcovi, a z tohtotrestného činu ich mala usvedčovať práve ona svojimi výpoveďami. Sudcovia krajskéhosúdu   tak   mali   dôvodný   záujem   na   jej   odsúdení   v tu   prerokúvanej   veci,   aby   sa   stalanedôveryhodnou.   Tieto   konkrétne   skutočnosti,   na   ktorých   dokázanie   sťažovateľka   ajponúkla dôkazné prostriedky (svedkov, listiny), odôvodňovali podľa nej záver, že vo vecisp. zn. 3 To 67/2010 „rozhodoval sudca, resp. senát, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného stíhania“. Navyše, sťažovateľkin strýc voči JUDr. Libantovi adresovalmnožstvo sťažností, ktorý z toho mohol vyvodiť, že ich pisateľkou je práve sťažovateľka.Všetky uvedené skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela až 27. februára 2012, teda v deňspísania dovolania.

V závere   tohto   dovolania   sťažovateľka   zopakovala   aj   námietky   uplatnené   užv predchádzajúcom dovolaní a navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušila prikázal mu vec znova prerokovať.

2. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 podané dovolaniesťažovateľky odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku a v jeho dôvodoch uviedol:«Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Toto   nové   ustanovenie   Trestného   poriadku   nebolo   prechodným   ustanovením príslušnej (obsahujúcej ho) novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté. Počnúc 1. septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj   keď   vyššie   citované   ustanovenie   používa   pojem   „zamietnuté“,   bráni   aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c/ Tr. por., aby dovolateľ mohol v tej istej veci opätovne podať dovolanie (resp., aby mohlo byť podané dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).

Dôvod   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   totiž   obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Preto ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa per   analogiam   použije   aj   vtedy,   ak   predchádzajúce   dovolanie   v tej   istej   veci   bolo odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   V takom   prípade   dovolací   súd   musí   ďalšie dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d/ Tr. por. (v tomto smere bol prijatý aj judikát na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... konaného dňa 12. decembra 2011, a to   pod   Tpj 81/2011-2,   konkrétne   ide   o uznesenie   Najvyššieho   súdu...   z 20.   septembra 2011, sp. zn. 2 Tdo 40/2011).

Prekážka   predchádzajúceho   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Tr.   por. a rovnako   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   je   prekážkou neodstrániteľnou.»

Toto napadnuté uznesenie bolo sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručené 4. augusta2012.

3. Proti napadnutému uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľky.

3.1 Sťažovateľka v nej predovšetkým tvrdí, že doručením uznesenia najvyššieho súdujej začala plynúť nová dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudkukrajského súdu. Tieto závery podľa nej vyplývajú z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS481/2011-19   a v ňom   citovanej   judikatúry.   Keďže   sťažnosť   proti   uvedenému   rozsudkupodala 1. októbra 2012, bola podaná včas.

3.2   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   polemizuje   so   závermi   súdov,   že   bolinaplnené   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejnéhočiniteľa. Podľa nej nebolo dokázané, že by ním chcela inému spôsobiť škodu alebo sebezadovážiť   prospech.   O tom,   že   jej   rozhodnutia   boli   niekým   zneužité,   sa   dozvedela   ažz bulvárnej tlače. Podľa jej presvedčenia bola potrestaná výlučne za svoj právny názora trestné stíhanie voči nej bolo zneužité. V sústave všeobecných súdov podľa nej praktickynie je možné docieliť spravodlivý súdny proces, o čom svedčí uznesenie najvyššieho súduz 23. novembra 2011, ktorý sa odmietol vecne zaoberať jej prvým dovolaním.

3.3 Napokon tretí okruh námietok smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012, resp. proti jeho právnym záverom. Podľa sťažovateľkyustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré nepripúšťa opakovanie dovolania pojeho zamietnutí, nemožno analogicky aplikovať na situáciu, keď predchádzajúce dovolaniebolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Kým o zamietnutí dovolania sarozhoduje   na   verejnom   zasadnutí,   tak   o odmietnutí   sa   rozhoduje   len   na   neverejnomzasadnutí. Osoba podávajúca dovolanie sa k nemu v takom prípade nemôže ústne vyjadriť.Tým   v podstate   dochádza   k odňatiu   práva   konať   pred   súdom,   čo   je   v „rozpore so základnými právami a to s právom na spravodlivý proces“. Sťažovateľka mala podľasvojich   slov   záujem   doplniť   podané   dovolanie   (zrejme   druhé   v poradí)   na   verejnomzasadnutí (zrejme o skutočnosti, ktoré sa týkali trestného stíhania voči nej), to však nebolonariadené, čím jej bolo odňaté aj právo na obhajobu.

3.4 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydaltento nález:

„Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

4.   Ústavnému   súdu   bolo   16.   marca   2015   doručené   vyjadrenie   najvyššieho   súduk podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri svojom rozhodovanío dovolaní   sťažovateľky   postupoval   v súlade   so   súdnou   praxou   a v tom   čase   platnýmjudikátom   najvyššieho   súdu   č.   118   uverejneným   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdua rozhodnutí   súdov   č.   6/2012.   Vzhľadom   na   existenciu   rozhodnutia   prijatéhotrestnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu dovolací súd podľa jeho vyjadrenia rozhodolv súlade so zákonom a považuje sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú. Najvyšší súdzároveň súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.

5. Dňa 2. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľky. V nejsťažovateľka   uviedla,   že   nesúhlasí   s obsahom   vyjadrenia   najvyššieho   súdu.   Podľasťažovateľky judikát najvyššieho súdu č. 118 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov č. 6/2012 nie je v súlade s Trestným poriadkom, jeho aplikovaniev danom prípade je v rozpore so základnými právami, konkrétne s právom na spravodlivýproces. Sťažovateľka zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo verejnéústne pojednávanie.

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   napadnutým   uznesenímnajvyššieho   súdu   o jej   dovolaní   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   garantovanéhočl. 46 ods. 1 ústavy.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9.   Problematika   vzťahu   dôvodu   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)Trestného poriadku a dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,ako aj možnosť aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku na podané dovolanie, ktoré už razbolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, bola už v minulosti predmetomrozhodovacej činnosti ústavného súdu.

10. Tretí senát ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 188/2012 uznesením z 2. mája2012 v obdobnej (resp. takmer identickej) veci odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú. Odmietnutiesťažnosti odôvodnil takto:

«Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší   súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil,   prečo odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za   akceptovateľné   a   udržateľné...   Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má povahu procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   s konštatovaním,   že   by   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetná   interpretácia   týchto   právnych   predpisov   najvyšším   súdom   takéto nedostatky nevykazuje...»

10.1   Z   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   III.   ÚS   188/2012   z 2. mája   2012   možnovyvodiť, že III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa po tom, ako sa poposúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra2011 stotožnil s jeho právnym názorom o obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku a s na to nadväzujúcim právnym názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2Trestného   poriadku   na   prípady   odmietnutia   skoršieho   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)Trestného   poriadku   v napadnutom   uznesení,   ktoré   považuje   z ústavného   hľadiskaza akceptovateľné.

11. Naopak, druhý senát ústavného súdu v obdobnej (resp. takmer identickej) vecisp. zn. IV. ÚS 336/2012 sa s právnym názorom najvyššieho súdu a rovnako ani s právnymnázorom III. senátu ústavného súdu nestotožnil z týchto dôvodov:

«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

K   uvedenému   záveru   možno   dospieť   v   prvom   rade   gramatickým   výkladom predmetných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Relevantná   formulácia   v   §   382   písm.   c) Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára k Trestnému poriadku (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené ustanovenie   možno   vykladať   tak,   že   v   dovolaní   boli   uvedené   dôvody,   ktoré   obsahovo zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým,   že   dovolací   súd   k   tomuto   záveru   môže   dospieť   (a   v   zásade   k   nemu   dospeje) „bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad   zrejmý,   na   jeho   zistenie   je   potrebné   preskúmať   vec,   t. j.   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorý predchádzal rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).

Rozdielnosť   uvedených   dôvodov   vyplýva   aj   z   rozdielneho   procesného   postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   rozhodne   však   dovolací   súd   len   na   verejnom zasadnutí.

Odlišnosť   uvedených   dôvodov   je   vyjadrená   aj   v   zákonnej   formulácii   výroku dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd   dovolanie   „odmietne“,   pri   rozhodovaní   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku dovolací   súd   dovolanie   „zamietne“:   Právna   úprava   (napr.   Trestný   poriadok   alebo Občiansky   súdny   poriadok)   spravidla   dôsledne   rozlišuje   odmietnutie   a   zamietnutie opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   obsahovo   zodpovedá   zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku....

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   analogickú aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku....

Argument   o   obsahovej   totožnosti   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c) Trestného   poriadku   a   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku neobstojí.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   argumentáciu v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   systematickým   zaradením   §   372   ods.   2   Trestného poriadku   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   tento   argument   nepovažuje ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2 Trestného poriadku je zaradený pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 − § 392 Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní je jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.

Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu,   ktorý   vyvodzuje   z   dôvodovej   správy   k   zákonu   č.   262/2011   Z.   z.,   ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku....

Analógia   zákona   (analogia   legis)   je   použitie   „práva   na   prípady,   ktoré   nie   sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré   nie   sú   zahrnuté   do   ich   jazykového   vyjadrenia   v   právnych   predpisoch.“ (tamtiež, s. 240).   Prípustnosť   analógie   musí   vyplynúť   z   objektívnej   teleologickej argumentácie,   teda   v   zásade   z   účelu   právneho   predpisu   (jeho   teleologického   pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).

V prerokúvanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku „ten, koho dovolanie   bolo   zamietnuté“   nemožno   na   základe   gramatického   výkladu   subsumovať situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“. V tejto   súvislosti   poukazuje   na   účel   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   a na   úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva v tom, aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili   v jednom dovolacom konaní, v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho predpisu   nevyjadril   adekvátne   (navyše   dôvodová   správa   nie   je   súčasťou   schváleného právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku   nepochybne   koncentruje   dovolacie   argumenty   do   jedného   konania,   zabraňuje špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).

Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať prednosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo prichádzať   do   úvahy   len   v   obzvlášť   výnimočných   a   ojedinelých   prípadoch.   Analógia v trestnom   práve,   ktorej   dôsledky   sú   v   neprospech   osoby,   voči   ktorej   sa vedie   trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že takýto výklad a aplikácia § 372 ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len vo vzťahu   k   úmyslu   tak,   ako   ho   zákonodarca   vyjadril   v   dôvodovej   správe   k   zákonu č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   hoci   by   sa   to   javilo   byť   logické   vzhľadom   na   úmysel   vyjadrený v dôvodovej   správe.   Úmysel   zákonodarcu   znemožniť   podanie   ďalšieho   dovolania aj v prípade,   ak   skoršie   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod) uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať pochybenia   zákonodarcu   pri   formulácii   právnych   predpisov   interpertáciou,   ktorá   takto zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší súd   použil   taký   výklad   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorý   v   pochybnostiach bol v prospech   štátnej   moci   a   v   neprospech   nositeľa   základných   práv   a   slobôd, čím nerešpektoval   základný   princíp   vzťahu   jednotlivca   a   štátnej   moci   (m.   m.   nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99). Vzhľadom na to, že štát má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho záujme, aby   aj   trestnoprocesné   predpisy   vymedzil   s   náležitou   jasnosťou   a presnosťou. Štát sa nemôže   dovolávať voči jednotlivcovi   ako   adresátovi týchto   právnych   noriem neurčitosti právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).

Na   základe   týchto   dôvodov   dospel   II.   senát   ústavného   súdu   k právnemu   záveru, že výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom je arbitrárny, a tým ústavne neudržateľný.»

12. V dôsledku odchylných právnych názorov dvoch senátov ústavného súdu prijaloplénum ústavného súdu 22. októbra 2014 podľa § 6 zákona o ústavnom súde uznesenímsp. zn. PLz. ÚS 3/2014 toto zjednocujúce stanovisko:

„Ustanovenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku nemožno   analogicky   aplikovaťna prípady   odmietnutia   skôr   podaného   dovolania   v tej   istej   trestnej   veci   podľa   §   382písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základnépráva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46a nasl.)“

13.   Ústavný   súd   tak   v prerokovávanej   veci   sťažovateľky   odkazuje   na   predloženéstanovisko pléna ústavného súdu a k jej sťažnosti slovami pléna ústavného súdu uvádza:

13.1   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   žerozhodnutie o dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku je obsahovo totožné.

13.2 Ústavný súd pripúšťa, že zákonodarca aj sám prispel k spochybneniu rozdielovmedzi „procesným odmietnutím“ dovolania na neverejnom zasadnutí a jeho „meritórnym“prerokovaním na verejnom zasadnutí, keď v § 382a Trestného poriadku doplnil možnosťrozhodnúť meritórne o dovolaní na neverejnom zasadnutí, ak dovolací súd zistí, že dôvodydovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé,že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.

13.3 Ústavný súd neprehliadol skutočnosť, že § 382 písm. c) Trestného poriadkuodkazuje na celý § 371 Trestného poriadku, nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, žev prípade posudzovania splnenia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadkuuž možno len veľmi ťažko „hovoriť“ o procesnom charaktere rozhodovania. Posudzovanie,či   je   splnený   dôvod,   že   rozhodnutie,   ktoré   je   predmetom   dovolania,   vychádza„... zo skutkového   stavu,   ktorý   bol   na   základe   vykonaných   dôkazov   v   podstatnýchokolnostiach   nesprávne   zistený...“   (§   371   ods.   3   Trestného   poriadku),   sa   už   svojoupodstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním „preukázania“ dôvodov dovolania v zmysle§ 392 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto kontexte názor najvyššieho súdu, že dôvodyodmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a jeho zamietnutia podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku, ak sa na ne nazerá z hľadiska účelu § 372 ods. 2 Trestnéhoporiadku (t. j. aby sa všetky   dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní),možno považovať za analogické, nemožno hodnotiť za zjavne nepodložený.

13.4   Výklad   a   aplikácia   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktorév posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.

13.5   Analógia   nie   je   v   trestnom   práve   vylúčená   úplne.   Vylúčená   je   analógiav neprospech páchateľa v hmotnom   práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady„nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činoma aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).

13.6   Analógia   v prospech páchateľa   by mohla byť   za   istých   okolností prípustná(napr. v prípade   konštrukcie   či   rozšírenia   okolností   vylučujúcich   protiprávnosť   alebospôsobujúcich zánik trestnosti   činu, napr. ak by bola odôvodnená požiadavkou účinnejochrany   základných   práv   a   slobôd   a   ústavne   konformného   výkladu),   v   posudzovanomprípade sťažovateľky však nejde o analógiu v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiuv trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľadmohlo zdať, a v praxi sa aj využíva. Použitie takejto analógie v trestnom práve procesnomv zásade   nie   je   problematické   (aspoň   z   hľadiska   trestnoprávnej   teórie),   pokiaľ   nie   jeprejavom   arbitrárnosti   (jej   použitie   umožňuje   medzera   v   právnej   úprave,   pričom   jeracionálne a argumentačne podložené) a nemá negatívny dopad na práva účastníka konania(osobitne v zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).

13.7   Trestné   právo   je   však   odvetvím   verejného   práva,   v   ktorom   dochádzak štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.

13.8   V   kontexte   už   uvedeného   ak   ústavný   súd   mieni   dôsledne   aplikovať   svojudoktrínu o požiadavke ústavne súladného výkladu, v rámci ktorej okrem iného uviedol,že ak sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniťtú z alternatív,   ktorá   zaisťuje   najväčšiu   ochranu   základných   práv   a   slobôd,   je   zrejmepotrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladomper   analogiam   legis spojeným   s   reštriktívnym   obmedzením   prístupu   k   súdnej   ochranev podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výkladgramatický.

13.9   Uvedené   platí   o to   viac   aj   z   dôvodu,   že   teleologický   výklad   a výklad per analogiam legis v tomto prípade kompenzuje nedostatky legislatívnej úpravy v miere, ktoráje už ústavne   neprípustná.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   prihliadnuť   na   potrebu   jasneja precíznej   úpravy   trestného   procesu,   ktorá   by   v zásade   mala   umožňovať   jednoznačnývýklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.

14.   V duchu   takto   koncipovaných   konklúzií   ústavný   súd   hodnotí   napadnutéuznesenie najvyššieho súdu ako nesúladné s koncepciou ochrany základných práv a slobôd(t. j. požiadavkou ústavne súladného výkladu, podľa ktorého ak sú k dispozícii viacerémožnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú z alternatív, ktorá zaisťujenajväčšiu ochranu základných práv a slobôd) a konštatuje, že ním najvyšší súd porušilsťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

15. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 1 a 2výroku tohto nálezu.

IV.

16. Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

16.1 Sťažovateľka si vo svojej sťažnosti ani v jej doplneniach neuplatnila úhradu trovkonania.

16.2 Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o trovách konania vzniknutých na strane sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015