SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 792/2014-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice,vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo31/2012 z 13. júna 2012 p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Úhradu trov konania ⬛⬛⬛⬛ n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 67/2010-1468 z 12. mája 2011 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 31/2012z 13. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k.II. ÚS 792/2014-16 z 13. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť v časti, v ktorejsťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z listín vyžiadaných od sťažovateľky bol zistený tentoskutkový stav:
1.1 Uvedeným rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka (na základe svojhoodvolania) uznaná za vinnú z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,ktorého sa podľa obžaloby dopustila v podstate tým, že ako sudkyňa Okresného súdu Levicevo viacerých konaniach o určenie otcovstva, resp. starootcovstva postupovala v rozporeso svojimi povinnosťami sudkyne a s príslušnými ustanoveniami procesnýcha hmotnoprávnych predpisov a príslušným návrhom vyhovela, čím umožnilanavrhovateľom v týchto konaniach získať neoprávnený prospech. Za to ju krajský súdodsúdil na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom na dvaroky. Tento rozsudok vyniesol senát krajského súdu zložený z predsedu JUDr. StanislavaLibanta a členov – sudcov JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej
1.2 Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 26. augusta 2011 dovolanie, ktoréodôvodnila odkazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávneprávne posúdenie zisteného skutkového stavu). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videlanajmä v tom, že súdy neprihliadli na to, že skutok, z ktorého bola obvinená, spočíval v jejrozhodovacej činnosti sudkyne. Ustanovenie § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov všakvylučuje stíhanie sudcu za jeho rozhodovaciu činnosť. Ďalej súdy nepreukázali úmyselspôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. V neposlednom radeuplatnila sťažovateľka aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku(porušenie práva na obhajobu), pretože jej nebolo umožnené súvisle sa vyjadriť k veci.
1.3 Najvyšší súd toto dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku (zrejmé nenaplnenie namietaných dôvodov dovolania) odmietol uznesením sp. zn.1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 vyneseným na neverejnom zasadnutí. Sťažnosť protitomuto uzneseniu, ako aj proti rozsudku krajského súdu ústavný súd uznesením č. k.III. ÚS 175/2012-12 z 24. apríla 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
1.4 Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súduz 12. mája 2011 dovolanie opätovne. Tentoraz ho však založila na dovolacom dôvodeuvedenom v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci rozhodoval vylúčený sudca),a to na tomto základe:
Sťažovateľkin strýc si v roku 1997 požičal určitú sumu peňazí od bližšie neurčenýchfyzických osôb, ktoré boli podľa sťažovateľky v tejto oblasti skúsené a ktoré sa malivyjadriť, že „im v prípade problémov pomáhajú niektorí prokurátori Krajskej prokuratúry v Nitre“ (ďalej len „krajská prokuratúra“). Tieto osoby neskôr iniciovali protisťažovateľkinmu strýcovi trestné stíhanie kvôli nesplácaniu uvedenej pôžičky. V rámci nehobola vypočutá aj sťažovateľka, ktorá v podstate uviedla, že jej strýc podpísal uznanie dlhu napodstatne vyššie sumy, než si reálne požičal. To však viedlo k narušeniu rodinných vzťahov,v dôsledku čoho s ním prestala komunikovať, vedela však, že naňho bola krajskouprokuratúrou podaná obžaloba. Až po zverejnení informácií o trestnom stíhaní sťažovateľkysa s ňou jej brat spojil a predložil jej listiny, z ktorých podľa nej vyplýva, že prokurátorkrajskej prokuratúry ⬛⬛⬛⬛ bol vylúčený z úkonov trestného konania vočinemu kvôli priateľskému vzťahu k poškodeným veriteľom. Ďalej, že sťažovateľkin strýc bolako obvinený vzatý do väzby senátom pod predsedníctvom JUDr. Stanislava Libanta,uznesenie o vzatí do väzby však bolo najvyšším súdom zrušené kvôli neexistencii dôvodovväzby. Senát pod vedením JUDr. Libanta následne sťažovateľkinho strýca uznal za vinnéhoz trestného činu podvodu rozsudkom z 2. júna 2006, ktorý však bol najvyšším súdom tiežzrušený z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a vec bola vrátenáprokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, ževzhľadom na úroky, ktoré boli požadované od sťažovateľkinho strýca zo strany veriteľov, bytíto mali byť stíhaní za trestný čin úžery. Podľa sťažovateľky sa od tohto momentu niktotrestným činom úžery nezaoberal, ak by sa však bol zaoberal, usvedčujúcou by bola právejej výpoveď. Kvôli tomu musela byť sťažovateľka podľa vlastných slov zdiskreditovaná.Podľa nej si krajská prokuratúra až koncom roka 2006 zapožičala jej spisy o určeníotcovstva, následne poskytla informácie bulvárnym médiám. Konkrétni prokurátori krajskejprokuratúry mali podľa nej intervenovať u špeciálneho prokurátora JUDr. Kováčika, aby dalpodnet na jej vydanie na trestné stíhanie. V ďalšom trestnom konaní proti sťažovateľkinmustrýcovi za trestný čin krivého obvinenia, v ktorom bol poškodeným prokurátor krajskejprokuratúry ⬛⬛⬛⬛, najvyšší súd vylúčil postupne takmer všetkých sudcov krajskéhosúdu pre ich priateľský vzťah k tomuto prokurátorovi a vec prikázal až Krajskému súduv Trenčíne.
Z uvedených skutočností sťažovateľka vyvodzovala, že všetci sudcovia krajskéhosúdu boli voči nej zaujatí, pretože boli v uvedenom priateľskom vzťahu s prokurátorom, aleaj ďalšími veriteľmi, ktorí sa mohli dopustiť trestného činu úžery voči jej strýcovi, a z tohtotrestného činu ich mala usvedčovať práve ona svojimi výpoveďami. Sudcovia krajskéhosúdu tak mali dôvodný záujem na jej odsúdení v tu prerokúvanej veci, aby sa stalanedôveryhodnou. Tieto konkrétne skutočnosti, na ktorých dokázanie sťažovateľka ajponúkla dôkazné prostriedky (svedkov, listiny), odôvodňovali podľa nej záver, že vo vecisp. zn. 3 To 67/2010 „rozhodoval sudca, resp. senát, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného stíhania“. Navyše, sťažovateľkin strýc voči JUDr. Libantovi adresovalmnožstvo sťažností, ktorý z toho mohol vyvodiť, že ich pisateľkou je práve sťažovateľka.Všetky uvedené skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela až 27. februára 2012, teda v deňspísania dovolania.
V závere tohto dovolania sťažovateľka zopakovala aj námietky uplatnené užv predchádzajúcom dovolaní a navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušila prikázal mu vec znova prerokovať.
2. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 podané dovolaniesťažovateľky odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku a v jeho dôvodoch uviedol:«Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.
Toto nové ustanovenie Trestného poriadku nebolo prechodným ustanovením príslušnej (obsahujúcej ho) novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté. Počnúc 1. septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.
Aj keď vyššie citované ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c/ Tr. por., aby dovolateľ mohol v tej istej veci opätovne podať dovolanie (resp., aby mohlo byť podané dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).
Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. totiž obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Preto ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c/ Tr. por. V takom prípade dovolací súd musí ďalšie dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d/ Tr. por. (v tomto smere bol prijatý aj judikát na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... konaného dňa 12. decembra 2011, a to pod Tpj 81/2011-2, konkrétne ide o uznesenie Najvyššieho súdu... z 20. septembra 2011, sp. zn. 2 Tdo 40/2011).
Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. a rovnako odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. je prekážkou neodstrániteľnou.»
Toto napadnuté uznesenie bolo sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručené 4. augusta2012.
3. Proti napadnutému uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľky.
3.1 Sťažovateľka v nej predovšetkým tvrdí, že doručením uznesenia najvyššieho súdujej začala plynúť nová dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudkukrajského súdu. Tieto závery podľa nej vyplývajú z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS481/2011-19 a v ňom citovanej judikatúry. Keďže sťažnosť proti uvedenému rozsudkupodala 1. októbra 2012, bola podaná včas.
3.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka polemizuje so závermi súdov, že bolinaplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejnéhočiniteľa. Podľa nej nebolo dokázané, že by ním chcela inému spôsobiť škodu alebo sebezadovážiť prospech. O tom, že jej rozhodnutia boli niekým zneužité, sa dozvedela ažz bulvárnej tlače. Podľa jej presvedčenia bola potrestaná výlučne za svoj právny názora trestné stíhanie voči nej bolo zneužité. V sústave všeobecných súdov podľa nej praktickynie je možné docieliť spravodlivý súdny proces, o čom svedčí uznesenie najvyššieho súduz 23. novembra 2011, ktorý sa odmietol vecne zaoberať jej prvým dovolaním.
3.3 Napokon tretí okruh námietok smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012, resp. proti jeho právnym záverom. Podľa sťažovateľkyustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré nepripúšťa opakovanie dovolania pojeho zamietnutí, nemožno analogicky aplikovať na situáciu, keď predchádzajúce dovolaniebolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Kým o zamietnutí dovolania sarozhoduje na verejnom zasadnutí, tak o odmietnutí sa rozhoduje len na neverejnomzasadnutí. Osoba podávajúca dovolanie sa k nemu v takom prípade nemôže ústne vyjadriť.Tým v podstate dochádza k odňatiu práva konať pred súdom, čo je v „rozpore so základnými právami a to s právom na spravodlivý proces“. Sťažovateľka mala podľasvojich slov záujem doplniť podané dovolanie (zrejme druhé v poradí) na verejnomzasadnutí (zrejme o skutočnosti, ktoré sa týkali trestného stíhania voči nej), to však nebolonariadené, čím jej bolo odňaté aj právo na obhajobu.
3.4 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydaltento nález:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
4. Ústavnému súdu bolo 16. marca 2015 doručené vyjadrenie najvyššieho súduk podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri svojom rozhodovanío dovolaní sťažovateľky postupoval v súlade so súdnou praxou a v tom čase platnýmjudikátom najvyššieho súdu č. 118 uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdua rozhodnutí súdov č. 6/2012. Vzhľadom na existenciu rozhodnutia prijatéhotrestnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu dovolací súd podľa jeho vyjadrenia rozhodolv súlade so zákonom a považuje sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú. Najvyšší súdzároveň súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.
5. Dňa 2. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľky. V nejsťažovateľka uviedla, že nesúhlasí s obsahom vyjadrenia najvyššieho súdu. Podľasťažovateľky judikát najvyššieho súdu č. 118 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov č. 6/2012 nie je v súlade s Trestným poriadkom, jeho aplikovaniev danom prípade je v rozpore so základnými právami, konkrétne s právom na spravodlivýproces. Sťažovateľka zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo verejnéústne pojednávanie.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu o jej dovolaní došlo k porušeniu jej základného práva garantovanéhočl. 46 ods. 1 ústavy.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Problematika vzťahu dôvodu odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku a dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,ako aj možnosť aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku na podané dovolanie, ktoré už razbolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, bola už v minulosti predmetomrozhodovacej činnosti ústavného súdu.
10. Tretí senát ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 188/2012 uznesením z 2. mája2012 v obdobnej (resp. takmer identickej) veci odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú. Odmietnutiesťažnosti odôvodnil takto:
«Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné... Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu s konštatovaním, že by došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje...»
10.1 Z odôvodnenia uznesenia sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012 možnovyvodiť, že III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa po tom, ako sa poposúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra2011 stotožnil s jeho právnym názorom o obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku a s na to nadväzujúcim právnym názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2Trestného poriadku na prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku v napadnutom uznesení, ktoré považuje z ústavného hľadiskaza akceptovateľné.
11. Naopak, druhý senát ústavného súdu v obdobnej (resp. takmer identickej) vecisp. zn. IV. ÚS 336/2012 sa s právnym názorom najvyššieho súdu a rovnako ani s právnymnázorom III. senátu ústavného súdu nestotožnil z týchto dôvodov:
«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom predmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c) Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára k Trestnému poriadku (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.
Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť (a v zásade k nemu dospeje) „bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý, na jeho zistenie je potrebné preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorý predchádzal rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).
Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne však dovolací súd len na verejnom zasadnutí.
Odlišnosť uvedených dôvodov je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd dovolanie „zamietne“: Právna úprava (napr. Trestný poriadok alebo Občiansky súdny poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.
Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku obsahovo zodpovedá zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku....
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že analogickú aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku....
Argument o obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku neobstojí. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju argumentáciu v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.
Pokiaľ ide o argumentáciu systematickým zaradením § 372 ods. 2 Trestného poriadku pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, tento argument nepovažuje ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2 Trestného poriadku je zaradený pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 − § 392 Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní je jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.
Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku....
Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (tamtiež, s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).
V prerokúvanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku „ten, koho dovolanie bolo zamietnuté“ nemožno na základe gramatického výkladu subsumovať situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“. V tejto súvislosti poukazuje na účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku a na úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva v tom, aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní, v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.
Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho predpisu nevyjadril adekvátne (navyše dôvodová správa nie je súčasťou schváleného právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku nepochybne koncentruje dovolacie argumenty do jedného konania, zabraňuje špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).
Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať prednosť.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.
Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že takýto výklad a aplikácia § 372 ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len vo vzťahu k úmyslu tak, ako ho zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel vyjadrený v dôvodovej správe. Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod) uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať pochybenia zákonodarcu pri formulácii právnych predpisov interpertáciou, ktorá takto zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší súd použil taký výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý v pochybnostiach bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd, čím nerešpektoval základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99). Vzhľadom na to, že štát má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho záujme, aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych noriem neurčitosti právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).
Na základe týchto dôvodov dospel II. senát ústavného súdu k právnemu záveru, že výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom je arbitrárny, a tým ústavne neudržateľný.»
12. V dôsledku odchylných právnych názorov dvoch senátov ústavného súdu prijaloplénum ústavného súdu 22. októbra 2014 podľa § 6 zákona o ústavnom súde uznesenímsp. zn. PLz. ÚS 3/2014 toto zjednocujúce stanovisko:
„Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky aplikovaťna prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základnépráva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46a nasl.)“
13. Ústavný súd tak v prerokovávanej veci sťažovateľky odkazuje na predloženéstanovisko pléna ústavného súdu a k jej sťažnosti slovami pléna ústavného súdu uvádza:
13.1 Ústavný súd sa nestotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu, žerozhodnutie o dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku je obsahovo totožné.
13.2 Ústavný súd pripúšťa, že zákonodarca aj sám prispel k spochybneniu rozdielovmedzi „procesným odmietnutím“ dovolania na neverejnom zasadnutí a jeho „meritórnym“prerokovaním na verejnom zasadnutí, keď v § 382a Trestného poriadku doplnil možnosťrozhodnúť meritórne o dovolaní na neverejnom zasadnutí, ak dovolací súd zistí, že dôvodydovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé,že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.
13.3 Ústavný súd neprehliadol skutočnosť, že § 382 písm. c) Trestného poriadkuodkazuje na celý § 371 Trestného poriadku, nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, žev prípade posudzovania splnenia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadkuuž možno len veľmi ťažko „hovoriť“ o procesnom charaktere rozhodovania. Posudzovanie,či je splnený dôvod, že rozhodnutie, ktoré je predmetom dovolania, vychádza„... zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatnýchokolnostiach nesprávne zistený...“ (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku), sa už svojoupodstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním „preukázania“ dôvodov dovolania v zmysle§ 392 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto kontexte názor najvyššieho súdu, že dôvodyodmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a jeho zamietnutia podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku, ak sa na ne nazerá z hľadiska účelu § 372 ods. 2 Trestnéhoporiadku (t. j. aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní),možno považovať za analogické, nemožno hodnotiť za zjavne nepodložený.
13.4 Výklad a aplikácia relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorév posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.
13.5 Analógia nie je v trestnom práve vylúčená úplne. Vylúčená je analógiav neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady„nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činoma aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).
13.6 Analógia v prospech páchateľa by mohla byť za istých okolností prípustná(napr. v prípade konštrukcie či rozšírenia okolností vylučujúcich protiprávnosť alebospôsobujúcich zánik trestnosti činu, napr. ak by bola odôvodnená požiadavkou účinnejochrany základných práv a slobôd a ústavne konformného výkladu), v posudzovanomprípade sťažovateľky však nejde o analógiu v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiuv trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľadmohlo zdať, a v praxi sa aj využíva. Použitie takejto analógie v trestnom práve procesnomv zásade nie je problematické (aspoň z hľadiska trestnoprávnej teórie), pokiaľ nie jeprejavom arbitrárnosti (jej použitie umožňuje medzera v právnej úprave, pričom jeracionálne a argumentačne podložené) a nemá negatívny dopad na práva účastníka konania(osobitne v zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).
13.7 Trestné právo je však odvetvím verejného práva, v ktorom dochádzak štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.
13.8 V kontexte už uvedeného ak ústavný súd mieni dôsledne aplikovať svojudoktrínu o požiadavke ústavne súladného výkladu, v rámci ktorej okrem iného uviedol,že ak sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniťtú z alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd, je zrejmepotrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladomper analogiam legis spojeným s reštriktívnym obmedzením prístupu k súdnej ochranev podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výkladgramatický.
13.9 Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per analogiam legis v tomto prípade kompenzuje nedostatky legislatívnej úpravy v miere, ktoráje už ústavne neprípustná. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na potrebu jasneja precíznej úpravy trestného procesu, ktorá by v zásade mala umožňovať jednoznačnývýklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.
14. V duchu takto koncipovaných konklúzií ústavný súd hodnotí napadnutéuznesenie najvyššieho súdu ako nesúladné s koncepciou ochrany základných práv a slobôd(t. j. požiadavkou ústavne súladného výkladu, podľa ktorého ak sú k dispozícii viacerémožnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú z alternatív, ktorá zaisťujenajväčšiu ochranu základných práv a slobôd) a konštatuje, že ním najvyšší súd porušilsťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
15. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 1 a 2výroku tohto nálezu.
IV.
16. Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
16.1 Sťažovateľka si vo svojej sťažnosti ani v jej doplneniach neuplatnila úhradu trovkonania.
16.2 Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o trovách konania vzniknutých na strane sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015