znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 791/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť K. N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 154/2014-60 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014 doručená   elektronicky   a   6.   októbra   2014   písomne   doplnená   sťažnosť   K.   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 154/2014-60 z 29. mája 2014 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že „Dňa   19.05.2011   o   5.30   hod.   SEČ   som   bol represívnymi   zložkami   PZ   (kukláčmi)   prepadnutý   a   v   rozpore   s   platnou   legislatívou zatknutý.   Po   tomto   protizákonnom   zásahu   som   bol   uznesením   miestne   a   vecne nepríslušného Okr. súdu IV protiprávne pozbavený na osobnej slobode - väzbou… Dňa   17.2.2012   bol   v   mojej   prítomnosti   vyhlásený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/168/2011, ktorým ma súd uznal za vinného v bode 1/ rozsudku z prečinu Ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom Krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2/ rozsudku za vinného z prečinu Výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom Ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. Tieto netrestné skutky mali byť údajne   spáchané   nezverejneným   emailom   s obsahom   trestného podnetu podaného proti rozhodovacej právomoci sudcov a prokurátorov počas ich služobného výkonu.

Za   uvedené   mi   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   30   mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Nevinný   sťažovateľ…   po   podmienečnom   prepustení   z   trestnice   podal   dovolanie adresované Najvyššiemu súdu SR…proti sp.zn.:3T 168/2011 zo dňa 17.02.2012 OS BA IV a proti spisu zn.: 4To/74/2013 zo dňa 26.4.2012 KS BA. Najvyšší súd SR… vydal meritórny Rozsudok   ozn.pod.sp.zn.:2Tdo   22/2013   z   28.05.2013,…   na   základe   ktorého   zrušil rozhodnutie prvostupňového a konečné rozhodnutie odvolacieho v Bratislave a vrátil spis späť odvolaciemu Krajskému súdu BA na opakované prejednanie veci.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplynulo, že krajský súd po vrátení veci na nové konanie „mimoriadnym opravným rozsudkom“ sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 zrušil   nezákonné   odsúdenie   sťažovateľa. „Poškodený   sťažovateľ“ následne   podal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhal proti spoločnosti ZONER, s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia náhrady škody   v   sume   100   €   za   každý   deň   straty   osobnej   slobody   spôsobenej „nedodržaním technologických   postupov...,   dostatočným   nezabezpečením   ochranných   prvkov pri prevádzkovaní siete Internetu... čím nepriamo spôsobil, že krivo obvinený a následne protiústavne   väzobne   stíhaný,   nezákonne   odsúdený   nevinný   sťažovateľ...   bol   násilím v rozpore so zákonmi právneho štátu obmedzovaný na slobode odo dňa 19.05.2011 až do dňa jeho prepustenia na slobodu dňa 22.10.2012“. Sťažovateľ súčasne s podaným návrhom požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 43/2013-36 z 28. mája 2013 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 425/2013 z 23. septembra 2013 napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Okresný   súd po právoplatnosti uznesenia č. k. 39 C 43/2013-36 z 28. mája 2013 výzvou z 5. novembra 2013 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 3 126 € v lehote 10 dní od doručenia predmetnej výzvy. Pretože sťažovateľ súdny poplatok v stanovenej lehote nezaplatil, okresný súd uznesením č. k. 39 C 43/2013-53 z 8. januára 2014 konanie zastavil.   Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   namietaným   rozhodnutím   uznesenie okresného súdu o zastavení konania ako vecne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa «Okresný   súd   návrh   „o   oslobodenie   od   poplatkov“ nezákonne   zamietol   pričom   drzo   zaviazal   nemajetného   sťažovateľa   bez   finančných prostriedkov, aby jednorazovo zaplatil na účet súdu sumu vo výške 3.126 €... Sťažovateľ tento šikanózny poplatok súdu nezaplatil z jediného dôvodu, lebo nemá finančné prostriedky pričom splnil zákonné podmienky „o oslobodení od poplatkov“. Prvostupňový súd vo veci úspešného   uplatnenia   práva   sťažovateľom   nekonal.   Návrh   zamietol   jedine   z   dôvodu jednorazového   nezaplatenia   poplatku   vo   výške   3.126   €...   Odmietnutý   a   poškodený sťažovateľ   podal   na   základe   šikanózneho   a   nezákonného   vykonávania   práva   justičnou mafiou odvolanie na Krajský súd BA. Senát Krajského súdu BA napriek zákonným dôvodom ustanovených   §   29,   §   30.   §   138   O.s.p.,   uznesením   č.k:   6Co/154/2014-60...   zo   dňa 29.05.2014... odvolanie proti nezákonnej jednorazovej platbe vo výške 3.126 €... opakovane protizákonne zamietol.».

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 € za každý deň „nezákonného pozbavenia a straty osobnej slobody spôsobenej netrestným skutkom“, ktoré odôvodnil tým, že „prvostupňovým, OS BA V a odvolacím, KS BA, bolo v rozpore so zákonom zamietnuté taxatívne a explicitne zákonom ustanovené oslobodenie od súdnych poplatkov v prípade nemajetného,   nezamestnaného sťažovateľa žijúceho   dlhodobo   hlboko   pod   hranicou   životného   minima   za   ním   podaný   oprávnený návrh..., zároveň došlo k závažnému zásahu do práv nevinného sťažovateľa a jemu blízkej rodiny nezákonným pozbavením a obmedzovaním osobnej slobody“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.1)   Dohovoru   o   ochrane   Ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.46   Ústavy   SR v uznesení   Krajského   súdu   v   Bratislava   ozn.   pod   č.k.:   6Co/154/2014-60...   zo   dňa 29.05.2014, proti odvolaniu Okresného súdu BA V pod č.k.: 39C/43/2913-53 z 08.01.2014, poruš e n é bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.k.:   6Co/154/2014-60...   zo   dňa 29.05.2014, a uznesenie Okresného súdu Bratislava č.k.: 39C/43/2913-53 z 08.01.2014 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava V vracia na ďalšie konanie.

3. Odporca, Zoner software, a.s.,... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 100,- eur... za každý deň straty jeho osobnej   slobody   odo   dňa   19.05.2011...   až   do   dňa   jeho   prepustenia na slobody dňa 22.10.2012 a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Alternatívny nález:... Odporca, Zoner software, a.s.,..., je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 52.100,- eur... za každý deň straty jeho osobnej slobody odo dňa 19.05.2011... až do dňa jeho prepustenia na slobody dňa 22.10.2012...“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 154/2014-60 z 29. mája 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku nezákonného postupu   okresného   súdu,   ktorý   aj napriek splneniu   zákonných   podmienok na priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   jeho   návrh   zamietol   a   zaviazal   ho na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 43/2013-53 z 8. januára   2014   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   a krajský   súd namietaným rozhodnutím predmetné uznesenie okresného súdu „protizákonne“ potvrdil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či právny názor vyslovený v uznesení krajského súdu č. k. 6 Co 154/2014-60 z 29. mája 2014 je z ústavného hľadiska udržateľný a   akceptovateľný.   V   odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   krajský   súd   v   podstatnom uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci, v ktorom sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 100,- za každý deň straty, osobnej slobody odo dňa 19.5.2011 až do 22.10.2012 a to s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pretože   navrhovateľ   nezaplatil   dodatočne   v   určenej   lehote   súdny   poplatok   za   návrh na začatie konania napriek tomu, že o následkoch nezaplatenia bol poučený.

Z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ spolu s návrhom o náhradu škody zaslal súdu prvého stupňa i žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkoch a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 28.5.2003, pod č. k. 39C/43/2013 - 36 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a to s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p., keď dospel k záveru, že u navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa mal   za   to,   že   navrhovateľ   nepreukázal   dôvodnú   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, keď z predloženého tlačiva nemal preukázané, že na jeho strane sú také pomery, ktoré by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov. Na odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu, ktorým súd nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd – Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 23.9.2013 pod č. k. 8Co/425/2013 - 47 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď zdôraznil, že súd prvého   stupňa   postupoval   vecne   správne,   keď   podľa   ustanovenia   §   138   ods.   1   O.s.p. zisťoval   pomery   na   strane   navrhovateľa   a   správne   vyhodnotil   ním   zistené   skutočnosti, týkajúce sa majetkových, zárobkových a osobných pomerov navrhovateľa, vzhľadom na povahu   a   výšku   ním   uplatňovaného   nároku,   keď   dospel   k   záveru,   že   tieto   nezakladajú dôvody   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Odvolací   súd   zdôraznil,   že navrhovateľ je síce nezamestnaný bez akýchkoľvek príjmov, avšak táto skutočnosť za stavu, keď nie je odkázaný pre stav hmotnej núdze na sociálne dávky a je vlastníkom nehnuteľného majetku, ešte neznamená, že sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii. Tiež z tvrdení navrhovateľa   nevyplýva,   že   by   mu   v   zabezpečení   pravidelného   príjmu   prípadne   dávky z titulu nezamestnanosti, alebo sociálnej odkázanosti, bránila vážna objektívna prekážka trvalej   povahy.   Mal   za   to,   že   od   navrhovateľa   možno   spravodlivo   požadovať   úhradu súdneho poplatku s tým, že navrhovateľovi tým nebude odopretý reálny prístup k súdu a nebude tak neprimerane obmedzený v možnosti efektívne sa domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou. Navyše v prípade úspechu v konaní bude navrhovateľovi zaplatený súdny poplatok vrátený vo forme priznaných trov konania.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, ak nebol zaplatený poplatok splatný s podaním návrhu na začatie konania, alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote 10 dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že po tom ako súd prvého stupňa nepriznal   navrhovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   rozhodnutie   bolo odvolacím   súdom   potvrdené,   súd   prvého   stupňa   vyzval   navrhovateľa   výzvou   zo   dňa 5.11.2013, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy zaplatil súdny poplatok za návrh na začatie konania podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch   z   registra   trestov   a   to   podľa   položky   1,   písm.   b)   sadzobníka   súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov s tým, že ak nebude súdny poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie v zmysle § 10 ods. 1 cit. zák. konanie zastaví. Navrhovateľ predmetnú výzvu prevzal dňa 9.12.2013. Lehota na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania preto uplynula dňa 19.12.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil ani do konca lehoty na podanie odvolania (§ 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkov za výpis z registra trestov v platnom znení).

Správne súd prvého stupňa konanie vo veci zastavil, keď navrhovateľ ako poplatník nezaplatil   súdny   poplatok   za   návrh   na   začatie   konania   tak,   ako   bolo   vyššie   uvedené. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol výstižné dôvody, pre ktoré považoval odvolacie námietky sťažovateľa za irelevantné a pre ktoré odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nevyhovel. Svoj právny záver oprel o ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, ktoré jednoznačne ustanovujú, že v prípade nesplnenia poplatkovej povinnosti v lehote ustanovenej vo výzve súdu musí byť konanie zastavené. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Ústavný   súd   preto   po   preskúmaní   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014