znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s.,Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom,Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosťúčastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 443/2012-267z 13. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti DSC, a. s... na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 porušené bolo.

3. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/443/2012-267 z 13. 6. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti DSC, a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnémusúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 28 Cb 65/2011 domáhala, abybola žalovanému,(ďalej len žalovaný“),uložená povinnosť zaplatiť jej odplatu za navyše vykonané stavebné práce 299 312,37 €s príslušenstvom, ktoré neboli súčasťou dohody o cene podľa zmluvy o dielo z 31. mája2010 uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným (ďalej len „zmluva o dielo“).Sťažovateľka na základe zmluvy o dielo realizovala stavebné práce a dodávkyna zhotovenie stavby Aquario Shopping Center v Štúrove (ďalej len „dielo“). Základná cenadiela bola dohodnutá v sume 2 680 000 € bez dane z pridanej hodnoty. Počas vykonávaniadiela žalovaný požadoval od sťažovateľky vykonanie ďalších prác a dodávok, tietosťažovateľka vykonala, dielo žalovanému odovzdala (zápis o odovzdaní dielaz 10. novembra 2010) a vystavila mu za práce navyše faktúru č. 2010313 na sumu306 421,43 €, ktorú dobropisom znížila o sumu 7 109,06 € na celkovú sumu 299 312,37 €.Okresný súd rozsudkom č. k. 28 Cb 65/2011-194 z 24. septembra 2012 žalobusťažovateľky zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že zmluva o dielo obsahovala dohodu o pevnejcene diela a podmieňovala zmenu ceny diela závažnou zmenou rozsahu zákazky (nad rámecrealizačných spresnení), pričom dojednanie a realizácia závažnej zmeny diela vyžadovalidohodu zmluvných strán v písomnej forme, k čomu nedošlo, a preto nebola splnená anipodmienka na zmenu ceny diela. Sťažovateľke preto z titulu zmluvy o dielo nevznikol vočižalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Ďalej sa okresný súd zaoberal otázkou, čisťažovateľke nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy z iného právneho dôvodu.Keďže však sťažovateľka v konaní nepreukázala vykonanie diela nad zmluvne dojednanýrozsah a ani zo zápisu o odovzdaní a prevzatí diela nevyplýva špecifikácia prípadných prácnavyše, sťažovateľke nárok na zaplatenie žalovanej sumy nevznikol ani z iného právnehodôvodu. Vykonanie prác navyše spochybňuje i konanie samotnej sťažovateľky, ktorá ichvykonanie namietala až po odovzdaní diela. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na zmenovéprotokoly, tieto okresný súd nepovažoval za písomnú dohodu o zmene rozsahu diela,pretožebolivyhotovenésťažovateľkoupoprotokolárnomodovzdanídiela.Ani sťažovateľkou predložený znalecký posudok nepreukazuje vykonanie prác navyše,pretože z neho nie je zrejmé preukazné porovnanie (pôvodne) dohodnutého rozsahu dielaa skutočne vyhotoveného odovzdaného diela; znalecký posudok oceňoval stavebné práceuvedené v zmenových protokoloch. Sťažovateľka neuniesla dôkazné bremenoa nepreukázala konkrétne, aké práce navyše mala na diele vykonať.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 28 Cb 65/2011-194z 24. septembra 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka podala 9. októbra 2013 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosťúčastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013.

Na podnet sťažovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalejlen „generálny prokurátor“) 11. júna 2014 proti rozsudku krajského súdu č. k.1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013 a rozsudku okresného súdu č. k. 28 Cb 65/2011-194z 24. septembra 2012 mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil jednak tým, že okresný súdnedoručil sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k návrhu, a jednak tým, že krajský súd siod žalovaného uznesením z 25. apríla 2013 vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktoráv rámci dokazovania pred okresným súdom nebola oboznámená, dôkaz jej prečítanímnevykonal ani krajský súd, sťažovateľka sa k nemu nemala preto možnosť vyjadriťa krajský súd naň odkázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Týmto postupom bolasťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, na čom nič nemení ani skutočnosť, žesťažovateľka túto prílohu mala k dispozícii.

Ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky po zistení, že proti rovnakému rozsudkukrajského súdu bolo podané i mimoriadne dovolanie, rozhodol uznesením č. k.II. ÚS 120/2015-20 z 25. februára 2015 tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol prenedostatok právomoci. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že mimoriadne dovolanie jev podstatnej časti argumentačne zhodné s podanou sťažnosťou s tým, že v sťažnosti jenamietaná aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Za tejto situácie je v právomociNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby v konanío mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Obdo 2/2014 preskúmal námietky sťažovateľky,pretože právomoc najvyššieho súdu vzhľadom na princíp subsidiarity predchádzauplatneniu právomoci ústavného súdu.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol uznesenímsp. zn. 1 MObdo 2/2014 zo 16. júna 2015 tak, že mimoriadne dovolanie odmietola sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Svoje rozhodnutie odôvodniltým, že mimoriadne dovolanie nie je prípustným opravným prostriedkom, pretože generálnyprokurátor sa dovoláva preskúmania rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu výlučnez dôvodu, pre ktorý mohla sama sťažovateľka podať dovolanie a dosiahnuť tak primeranúnápravu súvisiacu s tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka (v poradí druhú) sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013odôvodnila arbitrárnosťou tohto rozhodnutia a porušením princípu rovnosti účastníkova kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľka s poukazom na priebeh konania pred okresným súdom uviedla, žekrajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu (ktorý jej nedoručil písomné vyjadreniežalovaného z 11. mája 2012, ktoré bolo replikou na vyjadrenie právneho zástupcusťažovateľky predneseného na prvom pojednávaní a vyjadrením k znaleckému posudkupredloženému sťažovateľkou) a dopustil sa ďalšieho porušenia jej práv tým, že si odžalovaného písomne vyžiadal prílohu č. 11 k zmluve o dielo, ktorú žalovaný predložil2. mája 2013, sťažovateľku však krajský súd s týmto dôkazom neoboznámil a nepredložiljej ho na vyjadrenie (naopak, úpravou v spise výslovne doručenie tejto prílohy sťažovateľkevylúčil). Krajský súd sa s obsahom tejto ním dodatočne požadovanej listiny oboznámil bezúčastníkov a bez pojednávania (spomenul ju aj v odôvodnení svojho rozhodnutia). Týmsťažovateľke uprel právo byť pri vykonaní tohto dôkazu prítomný a vyjadriť sa k nej.

Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť rozsudkov obidvoch súdov, keď v rozpores obsahom spisu uviedli, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, keďnepreukázala písomnú dohodu alebo potvrdenie odporcu o zmene rozsahu diela, hociv priebehu konania boli do spisu založené listinné dôkazy preukazujúce opak. Krajský súdneprihliadol ani na odstúpenie od zmluvy o dielo pre nezaplatenie žalovanej sumy.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymiorgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd rozsudok č. k. 1 Cob 443/2012-267 z 13. júna 2013 odôvodnil takto:«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O. s. p.), prejednal vec podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Skutkové a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa považuje odvolací súd za dostatočné a správne, keď prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vec posúdil po právnej stránke správne.

Podľa ust. § 536 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytaný výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

Podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

Podľa § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú na zmene diela a ak nedojednajú jej dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný zaplatiť cenu zvýšenú alebo zníženú s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti a v účelných nákladoch spojených so zmeneným vykonávaním diela.

V zmluve o dielo, v jej článku 2 si účastníci konania vymedzili predmet zmluvy ako stavebné o súvisiace práce na zhotovenie novostavby „Aquario Shopping Center“ v Štúrove, ktoré boli určené v prílohách ku zmluve, pričom súčasťou záväzku žalobcu ako zhotoviteľa bolo aj vypracovanie projektu pre zmenu stavby pred dokončením a vypracovanie realizačného projektu stavby. Odvolací súd má za to, že žalobca sa zaviazal uskutočniť dielo, ktoré bolo v zmluve o dielo dostatočne určite vymedzené práve prostredníctvom príloh označených v článku 18 zmluvy, najmä projektom pre stavebné povolenie s technickými správami, obsahom požiadavky žalovaného na zmenu stavby pred dokončením a s tým súvisiacimi dokladmi ako aj tendrovými podmienkami. S týmto všetkým súviseli aj požiadavky žalovaného ako objednávateľa na zmenu stavby definované v prílohe č. 11 zmluvy označenej ako Požiadavky odporcu na zmenu stavby pred dokončením a súvisiace podklady. Dielo teda nebolo vymedzené len všeobecne, ale jeho predmet bol špecificky určený práve projektmi, grafickým znázornením, technickými popismi, ponukou zhotoviteľa ako aj podmienkami tendra a zmenami požadovanými žalovaným. V danej zmluve o dielo bola veľmi konkrétne dojednaná v článku 7 aj cena diela, a to ako cena pevná, neprekročiteľná a sú v nej obsiahnuté všetky náklady žalobcu na zhotovenie diela. Účastníci sa teda dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo a platne uzatvorili zmluvu o dielo. Ohľadom prípadných naviac prác obsahovala zmluva a dielo vo svojom článku 4 ods. 4.3.2 dohodu, že zmenu ceny spôsobuje len závažná zmena rozsahu zákazky, pričom sa dohodla písomná forma zmeny. Tým bol podľa ust. § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodnutý spôsob úhrady naviac prác, pričom žalobca bol tieto oprávnený účtovať len pri závažnej zmene rozsahu zákazky a na základe písomnej dohody o zmene výšky ceny diela. Predmetné ustanovenie zmluvy o dielo je potrebné vykladať aj v súvislosti s článkom 19 ods. 19.3 zmluvy o dielo, v ktorom sa účastníci dohodli, že zmluvu o dielo je možné zmeniť len formou obojstranne odsúhlaseného písomného dodatku. Podľa uvedeného článku zmluvy o dielo bolo potrebné zmenu rozsahu predmetu diela ako aj ceny diela dohodnúť výlučne formou písomného dodatku ku zmluve o dielo. Žalobca však žiadnu takúto zmenu zmluvy o dielo nepreukázal. Preto, aby súd prvého stupňa mohol postupovať v zmysle ust. § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka a priznať žalobcovi zvýšenú cenu s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti a účelných nákladoch spojených so zmeneným vykonávaním diela, bolo nevyhnutné, aby žalobca uniesol v konaní dôkazné bremeno a preukázal písomnú dohodu účastníkov o zmene diela. Písomná dohoda o zmene diela medzi medzí účastníkmi, a to či už kvantitatívna alebo kvalitatívna absentuje, žalobcovi teda aj v prípade preukázania naviac prác nárok na zvýšenú cenu diela zodpovedajúcu výsledku realizovaných prác nevznikol. Žalobcovi však nevznikol voči žalovanému ani nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože ak neboli splnené v zmluve dohodnuté podmienky pre zaplatenie realizovaných naviac prác (v tomto prípade pre nedostatok písomnej formy), nejde v tomto prípade o plnenie bez právneho dôvodu alebo z neplatného právneho úkonu, ale o plnenie na základe zmluvy o dielo v situácii, keď neboli splnené v tejto zmluve dohodnuté podmienky pre takéto plnenie. Teda v tomto prípade nemohol súd prvého stupňa žalobcovi priznať ním uplatnený nárok. Pri takomto skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť, že by jeho záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom bol nesprávny.»

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnúneopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, čipreskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorýchz práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenskárepublika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, abyurčil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvýpohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásadeoprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ichrozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnenéa toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal s pre vecpodstatnými okolnosťami ústavne predvídaným spôsobom. Závery krajského súdu súlogickým pokračovaním dokazovania vykonaného okresným súdom a podradenépríslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, z akých dôvodovdospel záveru, podľa ktorého nedošlo k platnej zmene zmluvy o dielo. Tieto dôvody videlkrajský súd rovnako ako okresný súd v nedodržaní samotnými zmluvnými stranamidojednaného postupu pri zmene zmluvy o dielo. Za tejto situácie, keďže cena diela boladojednaná od počiatku ako cena pevná, čo ostatne nespochybňuje v sťažnosti anisťažovateľka, nebolo potom ani dôvodu posudzovať prípadné plnenia sťažovateľkyz hľadiska bezdôvodného obohatenia. Aj tento svoj názor krajský súd zdôvodnil v potrebnejmiere, keď uviedol, že ak neboli splnené v zmluve dohodnuté podmienky na zaplatenierealizovaných prác navyše, nejde o plnenie bez právneho dôvodu (či z neplatného právnehoúkonu), ale o plnenie na základe zmluvy o dielo v situácii, keď neboli splnené v zmluvedohodnuté podmienky pre takéto plnenie.

Vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania okresným súdom v otázkeunesenia dôkazného bremena na preukázanie skutočného vykonania a rozsahu prác navyše,podľa ktorého sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla, nemôže preto z ústavnéhohľadiska viesť k záveru o možnosti porušenia sťažovateľkou označených základných práv.Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnostidoručenej ústavnému súdu, v ktorej poukazuje na dostatočné nezohľadnenie niektorých ňoupredložených listinných dôkazov na otázku faktického vykonania prác navyše a ani poukazsťažovateľky na odstúpenie od zmluvy o dielo pre neuhradenie žalovanej sumy.

Pokiaľ sťažovateľka uvádza, že okresným súdom i krajským súdom jej bola odňatámožnosť konať pred súdom a bol porušený princíp rovnosti zbraní jednak tým, že krajskýsúd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý jej nedoručil písomné vyjadreniežalovaného z 11. mája 2012 (obsahujúce repliku na jej vyjadrenie prednesené na prvompojednávaní a vyjadrenie k znaleckému posudku), a jednak tým, že krajský súd si vyžiadalod žalovaného prílohu č. 11 k zmluve o dielo, avšak dôkaz jej prečítaním na pojednávanív prítomnosti sťažovateľky nevykonal, tieto pochybenia vytýkané všeobecným súdomnepovažuje ústavný súd za také, ktoré by reálne mohli zbaviť sťažovateľku možnosti využiťjej procesné práva a viesť k porušeniu jej základných práv. Ako totiž vyplýva aj zo samotnejsťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, po doručení tohto vyjadrenia žalovaného súd vo vecinariadil znova pojednávanie, na ktorom bol vykonávaný výsluch svedkov, a pokiaľ ideo prílohu č. 11 zmluvy o dielo, táto bola jej súčasťou, jej obsah bol sťažovateľke známy,a reálne jej preto nebolo zabránené na znenie tejto prílohy reagovať. Občianske súdnekonanie je nepochybne ovládané princípom rovnosti zbraní i kontradiktórnosti, to všakneznamená, že každé jednotlivé namietané pochybenie všeobecných súdov v tomto smereodôvodňuje záver o porušení základného práva na súdnu ochranu. Spravodlivosť konania jetotiž potrebné z hľadiska konania ako celku, takže ojedinelé, menej významné porušeniezásady rovnosti v priebehu konania (najmä ak následný procesný postup súdu umožnilvo vzťahu k dotknutej strane konania jeho kompenzáciu) nemusí mať automatickyza následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Samotným rešpektovanímprocesnej rovnosti strán však ešte nedochádza k naplneniu konceptu spravodlivosti súdnehokonania. Jeho obsah a požiadavky z neho vyplyvajúce závisia do značnej miery odkonkrétnych okolností súdom prerokúvaného prípadu. Zo strany súdu vo vzťahuk účastníkom konania vyžadujú poskytnutie dostatočných procesných garancií týkajúcich samožnosti uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania (možnosti „konať pred súdom“)adekvátnych povahe prerokúvanej veci a zahŕňajúcich predovšetkým náležitú možnosťpredkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu vlastných tvrdení relevantných prerozhodnutie vo veci, spochybniť dôkazy protistrany a prezentovať vlastné stanoviskok predmetu sporu (IV. ÚS 233/07). Považovať vo veci sťažovateľky namietané pochybeniakrajského súdu za porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní by znamenalo otvoriťcestu prílišnému formalizmu, navyše v situácii, keď v konečnom dôsledku rozhodujúcimi saukázali iné okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedených princípov, ústavný súd preto v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti dospel k záveru, že obsah napádaného rozsudku krajského súduneopodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pretože účinky výkonu právomocikrajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľnés ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného právana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Pretože sa ústavný súdnedomnieva, že by v označenom konaní nebola zo strany krajského súdu sťažovateľkeposkytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom, podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016