znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušeniačl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   6 ods. 1   a   čl.   17 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhomv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   82/2012,   ako   aj   postupom   v bližšie   neoznačenomprípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra2014   doručená   a 11.   decembra   2014   doplnená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj zneužitie jehopráv podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšieneoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo na okresnomsúde vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 82/2012 pre pokračujúci trestný čin krádežepodľa § 247 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v časespáchania skutku. Sťažovateľ namieta, že toto trestné konanie trvalo neprimerane dlhú dobu,keďže sa začalo vznesením obvinenia 22. septembra 2000 a skončilo sa 29. mája 2014vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012-595 o zastavení trestného stíhania, „pretože trestné stíhanie je neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku“. Ďalej poukázal na to,že „trestnú činnosť som po vznesenom obvinení priznal, každú úradnú poštu som si prevzal, na každé predvolanie vyšetrovateľa som sa dostavil“, napriek tomu „celé trestné stíhanie voči mne trvalo 14 (štrnásť) rokov v ktorých som bol držaný v právnej neistote, hoci šlo o prípad   úplne jednoduchý a zo súdnej praxe vybavujúci do jedného roka“. Sťažovateľvo svojej sťažnosti poukazuje aj na „nezákonné prerušenie trestného stíhania o ktorom som vôbec nevedel“ a z obsahu jeho sťažnosti možno vyvodiť, že namieta aj neúmernú zdĺhavosťprípravného konania, ktoré predchádzalo napadnutému súdnemu konaniu.

Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   veci   na   ďalšiekonanie nálezom rozhodol, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru a taktiež čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoréuvedenému   súdnemu   konaniu   predchádzalo,   pretože   bol „držaný   v právnej   neistote   14 rokov“. Požaduje priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €.

V doplnení   svojho   podania   z 8.   decembra   2014   sťažovateľ   k svojmu   pôvodnémupodaniu priložil „splnomocnenie pre advokáta“, ktoré však žiadnym advokátom podpísanénebolo.

2

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

3

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a beznajmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. I. ÚS 225/05).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zneužitiejeho   práv   podľa   čl.   17   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhomv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   82/2012,   ako   aj   postupom   v bližšie   neoznačenomprípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienokprijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnostiv lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   aleboupovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počítaodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS120/02,   I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnejlehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

4

ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti(I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veciplynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže napadnuté konanie(vrátane prípravného konania) – ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol – saskončilo 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012-595 o zastavení trestnéhostíhania,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ „dňa   02.   06   2014“ sťažnosť,   o namietanýchzbytočných prieťahoch sa sťažovateľ mohol dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretožepredmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. decembra 2014 (na ústavný súddoručená 3. decembra 2014), teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietokuvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiťako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súdeskončené 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012-595. Sťažovateľ sa napriektomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou podaním z 2. decembra 2014, t. j. v čase,keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníkakonania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé

5

naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   vecidomáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keďv označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a tedabola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnejsťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie zneužitia práv sťažovateľa podľa čl. 17 dohovorupostupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenémusúdnemu konaniu predchádzalo, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľvo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva, reálnosťktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadneskutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   tohto   práva,   preto   bolo   potrebnésťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V ⬛⬛⬛⬛. februára 2015

6