znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Z., R., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 317/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2012 doručená sťažnosť Ing.   B. Z. (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Co 317/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania o ochranu osobnosti   vedeného pred   Okresným   súdom   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“), v ktorom sa ako žalobca domáhal proti spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), morálnej   satisfakcie   a   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 C 84/2009 z 10. mája 2010 žalobe sťažovateľa vyhovel a zaviazal žalovaného k morálnej satisfakcii   a náhrade nemajetkovej ujmy. Krajský súd na základe odvolania žalovaného rozsudkom sp. zn. 10 C 317/2010 z 22. septembra 2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu sťažovateľa zamietol. Uznesením sp. zn. 10 Co 318/2010 z 27. októbra 2011 krajský súd zmenil aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 84/2009 z 30. júna 2010 o náhrade   trov   konania   tak,   že   na   náhradu   trov   prvostupňového   konania   zaviazal sťažovateľa.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol: «Odporca (krajský súd, pozn.) na prejednanie odvolania žalovanej strany nariadil pojednávanie, na ktoré podľa jeho poznatkov boli predvolaní účastníci konania a ich právni zástupcovia.   Na   pojednávanie   neboli   predvolaní   žiadni   svedkovia,   strany   v   konaní nenavrhli   žiadne   dokazovanie   výsluchom   svedka   a   v   predvolaní   odporca   nenaznačil vykonanie dôkazu výsluchom svedka v odvolacom konaní.

Pojednávania   sa   zúčastnil   ako   verejnosť   otec   sťažovateľa.   Hneď   v   úvode pojednávania   predseda   senátu   vykázal   verejnosť   (otca   sťažovateľa)   z   pojednávacej miestnosti. V zápisnici o pojednávaní je uvedený ako dôvod „Vzhľadom na tú skutočnosť, že v   aktuálnom   štádiu   nie   je   možné   s   určitosťou   vylúčiť   možnosť   opätovného   vypočutia menovaného svedka v konaní, bol tento požiadaný o opustenie pojednávacej miestnosti.“... V zápisnici o pojednávaní zo dňa 22. 09. 2011 nie je uvedené zákonné ustanovenie, podľa ktorého znemožnil predseda senátu verejnosti účasť na pojednávaní.

Dôvod,   ktorý   je   uvedený   v   zápisnici   neobstojí,   pretože   vykázaná   osoba z pojednávacej miestnosti - JUDr. Š. Z. už bol vypočutý ako svedok v konaní pred súdom prvého stupňa a preto nebol daný zákonný dôvod na postup predsedu senátu podľa § 117 ods. 1 O. s. p. Rovnako neboli splnené podmienky vylúčenia verejnosti podľa § 116 ods.3 O. s. p.   Postup   predsedu   senátu   bol   svojvoľný   a   zjavne   smeroval   k   zbaveniu   práva sťažovateľa   na   verejné   pojednávanie.   Tento   názor   potvrdzuje   i   skutočnosť,   že   osobe vykázanej z pojednávacej miestnosti predseda senátu neuložil, aby zotrvala v budove súdu za účelom prípadného výsluchu ako i skutočnosť, že vykázanú osobu neupozornil v priebehu pojednávania   na   možnosť   návratu   do   pojednávacej   miestnosti.   Zo   samotného   priebehu pojednávania na odvolacom súde absolútne nevyplynula dôvodnosť opakovaného výsluchu svedka,   čo   jasne   dokazuje,   že   dôvod,   pre   ktorý   predseda   senátu   vykázal   verejnosť z pojednávacej miestnosti neexistoval.

Zo   zápisnice   o   pojednávaní   odvolacieho   súdu   to   síce   nevyplýva,   ale   ak   postup predsedu   senátu   mal   byť   opatrením   týkajúcim   sa   vedenia   pojednávania   (§   117   ods.1 O. s. p.), tak potom bolo jeho povinnosťou poučiť každého podľa § 117 ods. 2 O. s. p., ktoré ustanovenie je fakticky opravným prostriedkom proti opatreniu predsedu senátu. Predseda senátu, ktorý poučovaciu povinnosť nesplnil a tak zbavil možnosti každého, kto nesúhlasil s jeho opatrením žiadať, aby rozhodol senát. Právo tejto žiadosti patrí účastníkovi konania, ale i verejnosti,   ktorej bola zmarená účasť na verejnom pojednávaní.   Postup predsedu senátu bol úskok, pretože priebehom pojednávania potvrdil, že nikto, vrátane súdu, nemal záujem vypočúvať ako svedka osobu z verejnosti....

Právo   na prerokovanie   veci v   prítomnosti   účastníkov   konania   nemožno   stotožniť s právom na verejné prerokovanie veci....

Sťažovateľ   zastáva   názor  ,   že   odporca   postupom   v   jeho   občianskoprávnej   veci porušil jeho práva na verejnosť konaním, pretože neexistovali reálne žiadne dôvody pre vylúčenie verejnosti podľa tuzemských právnych predpisov a ani podľa čl. 6 ods.1 veta druhá dohovoru.»

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že „postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Co/317/2010 bolo porušené jeho základné právo upravené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy“ a   tiež „jeho   základné   právo   uvedené   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru“.

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   domáhal   aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia, priznanie ktorého odôvodnil „pocitmi nespravodlivosti a bezmocnosti spôsobené postupom odporcu, ktorý neoprávnene zasiahol do jeho práva na verejné prerokovanie veci. Predseda senátu, ktorý konal v mene odporcu si uzurpoval právomoci, ktoré v konečnom dôsledku viedli k emocionálnym útrapám sťažovateľa vyplývajúcim z nemožnosti verejnej kontroly priebehu pojednávania v jeho veci.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo Ing. B. Z., aby sa jeho vec verejne prerokovala podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na verejné prejednanie jeho veci podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/317/2010 porušené bolo.

2/   Rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10   Co/317/2010   z   22.   09.   2011 a uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   10   Co/318/2010   z   27.   10.   2011   zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/ Ing. B. Z. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR (slovom tritisíc eur   ),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacoch   od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania Ing. B. Z. na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M.... tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 317/2010. Podľa sťažovateľa prijatím opatrenia, ktorým predseda senátu odvolacieho súdu „vykázal verejnosť   (otca   sťažovateľa)   z   pojednávacej   miestnosti“,   došlo   k   porušeniu   zásady verejnosti súdneho konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,   alebo   časti   procesu   v   záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života   účastníkov alebo,   v rozsahu považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Zásada   verejnosti   konania   ako   jedna   z   procesnoprávnych   požiadaviek   práva na spravodlivý súdny proces v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva plní dve základné úlohy, a to, že poskytuje individuálnu ochranu účastníkom súdneho konania a možnosť   spoločenskej   kontroly   výkonu   súdnictva.   Obsahom   individuálnej   ochrany účastníkov   súdneho   konania   je   zabránenie   nekontrolovateľnému   „kabinetnému“   výkonu súdnictva,   ktoré   by   mohlo   viesť   k   súdnym   rozhodnutiam   za   „zatvorenými   dverami“. Verejný charakter chráni účastníkov súdneho konania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly a je jedným z prostriedkov, pomocou ktorých má byť dosiahnutá dôvera v súdnictvo (napr. rozhodnutie vo veci Diennet c. Francúzsko z 26. septembra 1995).

Z citovaných ustanovení ústavy a dohovoru je zrejmé, že princíp verejnosti konania nie je princípom absolútnym, t. j. neobmedzeným. Výnimky z princípu verejnosti súdneho konania   sa   však   vzťahujú   iba   na   súdne   pojednávanie,   resp.   na   jeho   priebeh,   nie   však na vyhlásenie rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený vždy verejne.

Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pojednávanie je verejné s výnimkou pojednávaní vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi.

Podľa § 116 ods. 3 OSP verejnosť možno pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť vylúčiť,   len   keby   verejné   prejednanie   veci   ohrozilo   ochranu   utajovaných   skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť.

Podľa   §   116   ods.   5   OSP   aj keď   nebola   verejnosť   vylúčená,   môže   súd   odoprieť prístup   na pojednávanie   maloletým   a občanom,   u   ktorých   je   obava,   že   by mohli rušiť dôstojný priebeh pojednávania.

Podľa § 117 ods. 1 OSP pojednávanie vedie predseda senátu alebo samosudca, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné   vykonanie   dôkazov;   dbá   pritom   aj   na   to,   aby   svedkovia,   ktorí   dosiaľ   neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na pojednávaní.

Podľa § 117 ods. 2 OSP kto nesúhlasí s opatrením predsedu senátu, ktoré urobil na pojednávaní, môže žiadať, aby rozhodol senát.

Zo   zápisnice   z   odvolacieho   pojednávania   konaného   22.   septembra   2011   vo   veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 10 Co 317/2010, ktorá je prílohou sťažnosti, vyplýva, že   pred   samotným   pojednávaním „predseda   senátu   oslovil   v   pojednávacej   miestnosti sediacu   osobu,   ktorá   je   známa   z   úradnej   činnosti   súdu.   Jedná   sa   o Š.   Z.   –   otca navrhovateľa, ktorý bol v konaní vypočúvaný ako svedok. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v aktuálnom   štádiu   nie   je   možné   s   určitosťou   vylúčiť   možnosť   opätovného   vypočutia menovaného ako svedka v konaní, bol tento požiadaný o opustenie pojednávacej miestnosti. Následne svedok Š. Z. pojednávaciu miestnosť opustil.“.

Z obsahu zápisnice krajského súdu o priebehu odvolacieho pojednávania nevyplýva, že by odvolací súd rozhodol o vylúčení verejnosti pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť, prípadne uplatnil opatrenie podľa § 116 ods. 5 OSP. Z označenej zápisnice je zrejmé, že predseda odvolacieho senátu preventívne uplatnil opatrenie v zmysle § 117 ods. 1 druhej vety OSP, teda požiadal otca sťažovateľa (ďalej len „dotknutá osoba“), ktorý v konaní pred súdom prvého stupňa vypovedal ako svedok a ktorý sa na odvolacie pojednávanie dostavil bez predvolania súdu, aby opustil pojednávaciu miestnosť pre prípad, že by bolo potrebné ho v odvolacom konaní opätovne vypočuť. Predsedom senátu prijaté opatrenie sa nijakým spôsobom nedotklo verejnosti pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu prijatie opatrenia podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP v posudzovanom prípade nemožno označiť (podľa slov sťažovateľa) ako „úskok“, pretože z procesných ustanovení upravujúcich občianske súdne konanie priamo vyplýva možnosť, aby odvolací súd opätovne vykonal dôkazy vykonané súdom prvého stupňa.

Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 22. septembra 2011,   krajský   súd   zopakoval   dokazovanie   „prečítaním   sporných   článkov“,   prečítaním uznesenia   podľa   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku   a   obžaloby   podanej   na   sťažovateľa. Po vypočutí sťažovateľa a právnych zástupcov účastníkov konania títo zhodne uviedli, že „ďalšie návrhy na doplnenie, resp. zopakovanie dokazovania nemajú“. Na to krajský súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

Keďže na začiatku odvolacieho pojednávania nebolo možné s určitosťou vylúčiť potrebu opätovného vykonania dôkazu výsluchom dotknutej osoby ako svedka (odvolací súd   v   tomto   štádiu   konania   nemohol   mať   vedomosť   o   návrhoch   procesných   strán na opakovanie   dôkazov),   predseda   odvolacieho   senátu   preventívne   prijal   namietané opatrenie, teda vyzval dotknutú osobu, aby z tohto dôvodu opustila pojednávaciu miestnosť. Skutočnosť,   že   odvolací   súd   v   zápisnici   o   odvolacom   pojednávaní   neuviedol   zákonné ustanovenie,   na   základe   ktorého   postupoval,   predstavuje   len   formálny   nedostatok   (bez potrebného ústavnoprávneho rozmeru), pretože z obsahu odôvodnenia prijatého opatrenia jednoznačne vyplýva, že išlo o opatrenie uskutočnené v súlade s ustanovením § 117 ods. 1 druhou vetou OSP.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že dotknutá osoba sa zúčastnila na odvolacom pojednávaní ako verejnosť. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že dotknutá osoba bola v konaní pred súdom prvého stupňa v procesnom postavení svedka, ktorý je osobou zúčastnenou na konaní. Aj napriek skutočnosti, že sa svedok ustanovil na odvolacie pojednávanie sám bez predvolania súdu a s úmyslom zúčastniť sa na ňom ako verejnosť, nič nemení na jeho procesnom postavení svedka v konaní, a to až do právoplatného skončenia veci. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že predsedom senátu prijaté opatrenie smerovalo   proti   dotknutej   osobe   ako   zástupcovi   verejnosti,   v   dôsledku   čoho   došlo k vylúčeniu verejnosti z pojednávania.

Sťažovateľ tiež namietal, že predseda senátu odvolacieho súdu v súvislosti s prijatím namietaného opatrenia v zmysle § 117 ods. 1 OSP si nesplnil povinnosť „poučiť každého“ podľa § 117 ods. 2 OSP.

Poučovaciu povinnosť súdu v občianskom súdnom konaní upravuje § 5 OSP, ktorý vyjadruje princíp rovnosti účastníkov konania. V zmysle tohto ustanovenia súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Súdy túto povinnosť nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

Z   citovaných   ustanovení   vyplýva   poučovacia   povinnosť   súdu   len   vo   vzťahu k účastníkom   konania, ktorí   v   občianskom   súdnom   konaní nie   sú   kvalifikovane   právne zastúpení. Týchto účastníkov je súd povinný poučiť o ich procesných právach (poučenie o otázkach hmotného práva nie je prípustné). Preto súd nie je povinný poskytnúť poučenie v prípadoch,   ak   je   účastník   konania   zastúpený   kvalifikovaným   zástupcom   z   radov advokátov. To neplatí v prípadoch, ak osobitné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku hovorí   o   obligatórnej   poučovacej   povinnosti   súdu   (napr.   poučenie   o   možnosti   podať opravný prostriedok podľa § 157 ods. 1 OSP). V prípadoch, keď to zo zákona výslovne nevyplýva, súd neposkytuje účastníkovi zastúpenému advokátom poučenie o procesných právach a povinnostiach podľa § 5 OSP.

Keďže súd má poučovaciu povinnosť v zmysle § 5 OSP len vo vzťahu k účastníkom konania a z ustanovenia § 117 ods. 2 výslovne nevyplýva poučovacia povinnosť súdu (a to ani vo vzťahu k iným subjektom konania), konajúci súd nebol povinný poučiť dotknutú osobu (v postavení osoby zúčastnenej na konaní) o jej práve žiadať v prípade jej nesúhlasu s opatrením predsedu senátu, aby rozhodol senát. Navyše, zo zápisnice z pojednávania ani nevyplýva nespokojnosť dotknutej osoby s prijatým opatrením. Ak teda dotknutá osoba nesúhlasila   s   opatrením   predsedu   senátu,   mala   možnosť   požiadať   o   protokoláciu   tejto skutočnosti v zápisnici o priebehu pojednávania, čo však z obsahu zápisnice nevyplýva. Uvedené   právne   závery   primerane   platia   aj   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi.   Keďže sťažovateľ bol v odvolacom konaní pred krajským súdom zastúpený advokátkou, ktorá bola prítomná   na   odvolacom   pojednávaní,   súd   nemal   poučovaciu   povinnosť   ani   vo   vzťahu k sťažovateľovi. Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovi, ktorý bol v konaní pred odvolacím súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, osobitne platí, že v prípade jeho nespokojnosti   s   prijatým   opatrením   predsedu   senátu   mohol   žiadať   o   protokoláciu   tejto skutočnosti v zápisnici o pojednávaní a zároveň sa domáhať ochrany od senátu postupom podľa   §   117   ods.   2   OSP.   Z   obsahu   zápisnice   o   odvolacom   pojednávaní   však   tieto skutočnosti nevyplývajú.

Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach   prípadu   (v   danej   veci   Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je Občiansky súdny poriadok.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   opatrenie   predsedu   odvolacieho senátu podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP prijaté v namietanom konaní na pojednávaní uskutočnenom 22. septembra 2011 nie je opatrením, ktorým došlo k vylúčeniu verejnosti z pojednávania   pred   odvolacím   súdom.   Zároveň   postup   krajského   súdu   v   súvislosti s uplatnením tohto opatrenia sa podľa názoru ústavného súdu nejaví ako nezákonný, zjavne neopodstatnený alebo svojvoľný. Ústavný súd v postupe krajského súdu nezistil nič, čo by nasvedčovalo nedodržaniu ústavou zaručených procesných práv sťažovateľa ani ústavne nekonformnej interpretácii procesnoprávnych ustanovení aplikovaných v prerokúvanej veci. Preto v okolnostiach prípadu sťažovateľa nedošlo k porušeniu princípu verejnosti súdneho konania.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   verejné   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   bolo   potrebné   odmietnuť   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k prípadnému porušeniu označených práv sťažovateľ mal účinný a dostupný právny prostriedok nápravy (podľa § 117 ods. 2 OSP), ktorý však, ako už bolo uvedené, nevyčerpal. V okolnostiach prípadu sťažovateľa preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (prikázanie   krajskému   súdu,   aby   vo   veci   konal,   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   právneho   zastúpenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012