znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods.   1,   čl. 46   ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky, ako aj čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 214/2010, sp. zn. 3 Cdo 215/2010, ako aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. N., S. 479 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 214/2010 a sp. zn. 3   Cdo   215/2010,   ako   aj   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) v bližšie neoznačenom konaní.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 24/2003-20 zo 14. apríla 2003 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne proti V. P. (ďalej len „žalovaný“) ako jej bývalému manželovi o ochranu osobnosti. Sťažovateľka požadovala, aby sa žalovaný zdržal v budúcnosti tvrdení, podľa ktorých má ako matka nezodpovedný prístup k výchove detí, má obavu, že donesie nejakú chorobu do bytu, nedával jej peniaze do rúk, lebo by ich minula,   resp.   premárnila   na   iné   veci,   opustila   spoločnú   domácnosť   a nasťahovala   sa k svojmu druhovi, odsťahovala sa aj s deťmi od žalovaného a dobrovoľne odišla z bytu s deťmi.   Požadovala   tiež,   aby   sa   žalovaný   jej   za   tieto   výroky   písomne   ospravedlnil a písomné ospravedlnenie zaslal sťažovateľke, okresnému súdu, O. ú. K., O. o. v S., O. ú. v T. a Okresnému súdu Trebišov. Napokon požadovala aj finančnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podľa názoru okresného súdu uvedené výroky žalovaného nemožno považovať za neoprávnené, keďže bolo subjektívnym právom žalovaného v rámci súdnych   a   správnych   konaní   podrobne   sa   vo   veci   vyjadriť.   Išlo   o   výroky   prednesené žalovaným v rámci priestupkového konania, trestného konania, zapretia otcovstva a rozvodu manželstva.   Vyjadrenie   subjektívneho   názoru   žalovaného   na   priebeh   manželského spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj vyjadrenia týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, resp.   ukončenia   spolužitia,   ktoré   vyslovil   v   rámci   uplatňovania   procesných   práv   ako účastník   konaní,   nemožno   preto   označiť   za   neoprávnený   zásah   do   osobnostných   práv sťažovateľky.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 4 Co 51/2007-219 z 25. septembra 2008 bol vo veci samej potvrdený rozsudok okresného súdu. Zároveň bol zrušený vo výroku o náhrade trov konania a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Aj podľa názoru krajského súdu vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného na priebeh manželského spolužitia a vzájomný rozvrat, ako aj jeho vyjadrenie týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, ktoré vyslovil v rámci uplatňovania procesných práv ako účastník konania, nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľky.   Takéto   výroky   žalovaného,   resp.   jeho   vyjadrenia   subjektívneho   názoru nemohli vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv sťažovateľky, pretože išlo o vyjadrenie subjektívneho názoru v sporových veciach, na čo má účastník konania právo.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 4 205 €, a to platbou právnemu zástupcovi   žalovaného. Žalovaný požadoval   náhradu   trov   v   celkovej   výške 7 739,36   €. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na čiastočný úspech žalovaného v konaní, ako aj s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa bolo možné priznať náhradu trov vo výške 50 %.

Uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 91/2010-292 z 29. apríla 2010 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 o náhrade trov konania. Sťažovateľka   v   podanom   odvolaní   namietla,   že   uznesenie   je   výsmechom   zákonnosti a spravodlivosti, ale tiež aj potieraním základného práva na súdnu ochranu garantovaného ústavou.   Žiadala   napadnuté   uznesenie   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Uplatnila niektoré   konkrétne   námietky   týkajúce   sa   vyčíslenia   trov.   Krajský   súd   si   osvojil   závery okresného súdu a dospel aj on k záveru o správnom vyčíslení trov konania.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   214/2010,   3   Cdo   215/2010 z 25. novembra   2010   bolo   ako   neprípustné   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2007 z 25. septembra 2008, ako aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 91/2010 z 29. apríla 2010. Keďže v oboch prípadoch išlo o potvrdzujúce rozhodnutia, dovolanie proti nim by mohlo byť prípustné iba podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka v podaných dovolaniach tvrdila prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Tvrdila konkrétne, že na krajskom   súde   rozhodovala   vo   veci   sudkyňa,   ktorej   zaujatosť   sťažovateľka   viackrát namietala.   Podľa   zistenia   najvyššieho   súdu   bolo   o   námietkach   zaujatosti   nadriadeným súdom rozhodnuté tak, že dôvody na vylúčenie sudkyne nie sú dané. S tým sa stotožnil aj najvyšší súd, pretože sťažovateľkou uvádzané námietky vychádzali z jej postupu.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Sťažovateľka   nepovažuje   za   správne   ani rozhodnutie vo veci samej, ktorým bola jej žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá, ale ani rozhodnutie o náhrade trov konania. Okrem toho tiež namieta, že v konaní sa nepostupovalo bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ označila za účastníka konania aj ministerstvo, stalo sa tak preto, že podľa jej názoru ministerstvo je vecne pasívne legitimované zaplatiť jej za prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 3   Cdo   214/2010,   3   Cdo   215/2010   s   tým,   aby   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu z 25. novembra   2010,   ale   aj   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   51/2007-219 z 25. septembra 2008, uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 91/2010-292 z 29. apríla 2010, rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 24/2003-20 zo 14. apríla 2003 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2003 z 25. januára 2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie   konanie.   Žiada   tiež   zaviazať   ministerstvo   na   zaplatenie nemajetkovej   ujmy   za prieťahy   v   súdnom   konaní v   sume   47   800   €.   Napokon   požaduje,   aby   jej   ústavný   súd ustanovil advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávanie.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom sťažnosti je stanovisko sťažovateľky, ktorá nie je spokojná s rozhodnutiami všeobecných súdov ani v merite veci, ale ani čo sa týka náhrady trov konania. Nijaké vecné tvrdenia, ktorými by vyvracala argumenty najvyššieho súdu o neprípustnosti jej dovolaní, však neuvádza.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   úplné a presvedčivé.   Žiaden   dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku nebol zistený a neobstojí ani dovolacie tvrdenie, podľa ktorého bol krajský súd nesprávne obsadený v dôsledku toho, že v senáte zasadala aj sudkyňa, ktorej zaujatosť sťažovateľka opakovane namietala. Preto uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že inkriminované výroky prednesené žalovaným v súdnych a správnych konaniach, ktoré boli predmetom žaloby sťažovateľky o ochranu osobnosti, treba považovať za obvyklé a typické v podobných konaniach. Mnohokrát sa zvykne účastník konania takýmto spôsobom v konaní brániť a je vecou konajúceho orgánu vyhodnotiť, či ide o relevantné tvrdenia, a v kladnom prípade, či ich účastník konania vedel aj preukázať.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, treba uviesť, že základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov trvá z časového   hľadiska   do   momentu,   kým   existuje   stav   neistoty   o   sporných   právach   a povinnostiach.   V   danom   prípade   v   čase   podania   sťažnosti   súdne   konanie   vedené   tak okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom,   ale   aj   najvyšším   súdom   bolo   už   ukončené právoplatnými rozhodnutiami, a preto stav neistoty už nebol daný.

Napokon   treba   uviesť,   že   ministerstvo   nie   je   pasívne   vecne   legitimované   na poskytnutie   peňažnej   náhrady   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní,   pretože   túto povinnosť majú samotné všeobecné súdy.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011