znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 6 Tos 69/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Tos 69/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. decembra 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   Okresným   súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len „okresný   súd“)   je   vedené   trestné   konanie   proti   sťažovateľovi   pre   zločin   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami pod sp. zn. 2 T 15/2008. Sťažovateľ je vo väzbe. Konanie prebieha pred senátom, ktorého predsedom je JUDr. R. D. a jednou z prísediacich je D. Š. (ďalej len „prísediaca“). Dňa 6. novembra 2008 bola okresnému súdu doručená námietka   zaujatosti   sťažovateľa   proti   prísediacej.   Dôvodom   vznesenia   námietky   bola skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   3.   novembra   2008   podal   okresnému   súdu   proti prísediacej ako žalovanej žalobu o ochranu osobnosti. Túto žalobu odôvodnil tým, že počas výkonu väzby (asi dva – tri týždne pred hlavným pojednávaním) sa od spoluväzňa P. K. dozvedel,   že   prísediaca   rozpráva   v M.   o sťažovateľovi   rôzne   veci,   napríklad,   že v pojednávacej miestnosti sedí ako taký oškvarok, že zariadi jeho odsúdenie a podobne. Prísediaca v obci šíri informácie, že je členkou senátu, pred ktorým sa vedie trestná vec proti   sťažovateľovi.   Z informácií   vyplýva,   že   prísediaca   spočíta   sťažovateľovi   v danej trestnej veci všetky ich predchádzajúce nezhody a bude isto - iste odsúdený, pričom práve prísediaca sa o to postará. P. K. sa o týchto tvrdeniach dozvedel od svojej matky v rámci jej návštevy vo výkone väzby. Sťažovateľ, prísediaca, P. K. a jeho matka pochádzajú z uvedenej obce a s výnimkou sťažovateľa sú aj jej obyvateľmi. Matka P. K. nemala dôvod uvádzať svojmu synovi nepravdu, pretože pokiaľ by sa pred ňou prísediaca v naznačenom smere nevyjadrila,   nemohla   by   vôbec   vedieť,   že   prísediaca   pojednáva   v senáte   o trestnej   veci sťažovateľa. Pre uvedené skutočnosti podal sťažovateľ ešte 30. septembra 2008 námietku zaujatosti proti prísediacej, ktorú však okresný súd a krajský súd zamietli.

Uznesením okresného súdu č. k. 2 T 15/2008-505 z 11. novembra 2008 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tos   69/08   z 3.   decembra   2008   bola   námietka zaujatosti   zo   6.   novembra   2008   zamietnutá.   Podľa   názoru   všeobecných   súdov,   aj   keď prebiehajúce konanie o ochranu osobnosti iniciované sťažovateľom je novou skutočnosťou formálne odôvodňujúcou potrebu zaoberať sa ňou a rozhodnúť o nej   uznesením,   možno konštatovať,   že   dôvody   uvádzané   v námietke   boli   už   predmetom   rozhodovania o predchádzajúcej námietke zaujatosti, a to uznesením okresného súdu č. k. 2 T 15/2008- 471   z 30.   septembra   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Tos   62/08-485 z 22. októbra   2008.   Sťažovateľ   síce   novšiu   námietku   zahalil   do   doteraz   oficiálne neuvedeného dôvodu (žaloby o ochranu osobnosti), avšak po vecnej a obsahovej stránke neuviedol nič nové, o čom by súd už nerozhodoval v súvislosti s jeho námietkou podanou 30.   septembra   2008.   Skutočnosť,   že   prebieha   občianskoprávne   konanie   na   ochranu osobnosti, nemôže výrazne ovplyvniť rozhodovanie a nestranný postup prísediacej, pretože námietka je iba hypotetickou konštrukciou sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu z 3. decembra 2008 v spojení s uznesením okresného súdu z 11. novembra 2008 došlo k porušeniu označených článkov ústavy,   listiny   a dohovoru.   Sťažovateľ   preto   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie označených ustanovení v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Tos 69/08 s tým, aby bolo uznesenie z 3. decembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj náhradu trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 T 15/2008-505 z 11. novembra 2008 vyplýva, že prísediaca nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti sťažovateľovi vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 15/2008. Z pripojeného spisu sp. zn. 5 C 219/2008 vyplýva, že 3. novembra 2008 sťažovateľ naozaj podal žalobu o ochranu osobnosti proti prísediacej ako žalovanej, pričom požaduje uložiť prísediacej, aby upustila od   neoprávnených   zásahov   spôsobilých   porušiť   či   aj   ohroziť   jeho   právo   na   ochranu osobnosti, ako aj odstrániť následky zásahov a ospravedlniť sa listom najmä za tvrdenia, že „v pojednávanej miestnosti sedí ako taký oškvarok, že zariadi jeho odsúdenie“, a že „mu spočíta všetky ich predchádzajúce nezhody a bude isto – iste odsúdený a práve ona sa o to postará“. Písomné ospravedlnenie listom má prísediaca doručiť sťažovateľovi, P. K., jeho matke a okresnému súdu k rukám jeho predsedu. Požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 Sk. Podľa názoru okresného súdu námietka nie je dôvodná. Aj keď prebiehajúce konanie   o ochranu   osobnosti   iniciované   sťažovateľom   je   novou   skutočnosťou   formálne odôvodňujúcou potrebu zaoberať sa ňou a rozhodnúť o nej uznesením, možno konštatovať, že   dôvody   uvedené   v námietke   zaujatosti   boli   už   predmetom   rozhodovania   o námietke zaujatosti,   a to   v uznesení   okresného   súdu   č.   k.   2 T 15/2008-471   z 30.   septembra   2008 a v uznesení krajského súdu č. k. 6 Tos 62/08-485 z 22. októbra 2008. Sťažovateľ síce teraz námietku zaujatosti zahalil   do dosiaľ oficiálne   neuvedeného dôvodu   (žaloby   o ochranu osobnosti),   avšak   po   vecnej   a obsahovej   stránke   neuviedol   nič   nové,   o čom   by   súd   už nerozhodoval v súvislosti s jeho skoršou námietkou zaujatosti z 30. septembra 2008. Preto vo vzťahu k týmto dôvodom možno poukázať na odôvodnenia citovaných skorších uznesení. Dôvod,   že   prebiehajúce   občianske   súdne   konanie   (ktorého   výsledok   nie   je   zatiaľ   ani odhadnuteľný)   môže   výrazne   v neprospech   sťažovateľa   ovplyvniť   nestranný   postup a rozhodovanie prísediacej ako členky senátu konajúceho vo veci sp. zn. 2 T 15/2008, je v súčasnom štádiu trestného konania, ako aj len pár dní trvajúceho civilného konania iba hypotetickou konštrukciou sťažovateľa, ktorá nemá v doterajšom postupe súdu a v platnom právnom   poriadku   oporu.   Ak   by   sa   akceptoval   výklad,   podľa   ktorého   podanie   žaloby o ochranu   osobnosti   (resp.   akejkoľvek   inej   civilnej   žaloby)   proti   členovi   senátu   alebo sudcovi z povolania spôsobí bez preukázania iných relevantných okolností a súvislostí jeho automatické vylúčenie z ďalšieho konania a rozhodovania o veci osoby, ktorá takúto žalobu iniciuje,   mohlo   by   to   viesť   k úplnému   znefunkčneniu   justičného   systému.   Takýto   výklad ustanovení   o námietke   zaujatosti   nemožno   vyhodnotiť   ako   vyhovujúci   kritériám primeranosti,   proporcionality   a ústavnej   konformnosti,   keďže   jeho   bezprostredným potenciálnym   dôsledkom   by   boli   výrazné   prieťahy   v súdnom   konaní,   neefektívnosť a nehospodárnosť trestného konania pre stále sa meniacich sudcov a prísediacich, čím by bolo   vážne   ohrozené   právo   obžalovaného   na   rozhodnutie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ správne v podanej civilnej žalobe poukázal na to, že nielen moderný zákonodarca, ale aj moderná európska súdna prax kladie na držiteľov verejnej moci, medzi ktorých patria aj sudcovia, vyššie nároky, teda aj povinnosť strpieť v súvislosti s výkonom funkcie   väčšiu   mieru   zásahu   do   svojich   osobnostných   práv.   «Hranice   kritiky   verejne činných   osôb,   akými   sú   v danom   prípade   sudcovia   a prísediaci,   sú   ďaleko   širšie   ako v prípade „bežných“ ľudí a túto skutočnosť musia rešpektovať aj slovenské súdy.» Tento novodobý princíp sa v praxi premieta aj do toho, že sudcovia nemôžu sami namietať svoju zaujatosť a navrhovať svoje vlastné vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania prípadu len preto, že ich účastník konania súkromne alebo verejne kritizuje, verbálne haní alebo uráža. V súvislosti   s posudzovaním   námietky   zaujatosti   sťažovateľa   možno   výkladom   tohto princípu dospieť aj k záveru, že u sudcov ako osôb, ktoré vo vzťahu k svojim osobnostným právam majú byť a aj sú menej háklivé na zásahy do týchto práv, nemožno automaticky predpokladať vznik dôvodov zaujatosti iba ich formálnym zatiahnutím do civilného sporu o ochranu osobnosti podaním žaloby. Vec sa okresnému súdu javí tak, že sťažovateľ zrejme predpokladá, že podaná žaloba prísediacu negatívne psychicky ovplyvní natoľko, že nebude schopná sa od tejto skutočnosti v trestnom konaní odosobniť a prebiehajúce civilné konanie tak   nutne   bude   vytvárať   istý   (vedomý   alebo   podvedomý)   vnútorný   tlak   na   slobodu a nezávislosť   jej   rozhodovania   o vine   a treste   sťažovateľa.   Tento   predpoklad   by   však súčasne   implikoval   paušálu   apriornú   nedôveru   v spôsobilosť   sudcov   a prísediacich   na výkon ich funkcie a tiež ich neschopnosť riešiť veci z nadhľadu, ktorý je pri výkone ich funkcie   vyžadovaný.   Sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   konfrontovaní   s rozličným správaním   účastníkov,   pričom   neraz   toto   správanie   prekračuje   hranice   zákonom aprobovaného konania či hranice slušnosti a morálky. Ak by podanie civilnej žaloby na sudcu   alebo   prísediaceho   malo   v konečnom   dôsledku   privodiť   ich   vylúčenie   z konania týkajúceho sa osoby podávajúcej žalobu, potom by bolo logické takýto výsledok očakávať určite   vtedy,   ak   by   sa   namietajúca   osoba   dopustila   konania   vybočujúceho   z právneho rámca, napríklad ak by sa počas súdneho konania vyjadroval obžalovaný na adresu sudcu vulgárne,   opovržlivo,   rozčúlene   alebo   inak   nevhodne,   prípadne   ak   by   v pojednávacej miestnosti   sústavne   neposlúchal   pokyny   a príkazy   sudcu   v úmysle   vyvolať   u sudcu   istú reakciu, a neskôr by z tohto dôvodu namietal zaujatosť sudcu. Z doterajšej súdnej praxe, ktorá takéto prípady už riešila, však vyplýva, že ani výskyt týchto, pre posúdenie možnej zaujatosti   sudcu   oveľa   závažnejších   skutočností,   nie   je   zo   strany   vyšších   súdov vyhodnocovaný ako dôvod spôsobilý privodiť vylúčenie sudcu z konania. Preto, aplikujúc argumentum a maiori ad minus, nemohol okresný súd ostatným argumentom sťažovateľa priznať ním očakávanú relevanciu a podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že prísediaca nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti sťažovateľovi   ako   obžalovanému.   Podanie   civilnej   žaloby   je   realizáciou   subjektívneho práva sťažovateľa, je využitím oprávnení, ktoré právny poriadok sťažovateľovi poskytuje. Nie je namieste predpokladať, že súd, ktorého členkou ad hoc je v prípade trestnej veci sťažovateľa   aj   prísediaca,   bude   len   na   základe   tejto,   sťažovateľom   vyvolanej   právnej skutočnosti, postupovať inak ako nestranne, nezaujato a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos 69/08 z 3. decembra 2008 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 2 T 15/2008-505   z 11.   novembra   2008.   Podľa   názoru   krajského   súdu   vo   vzťahu k prísediacej neboli zistené také konkrétne skutočnosti predpokladané ustanovením § 31 ods.   1   Trestného   poriadku,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   mať   pochybnosti   o jej zaujatosti a vysloviť záver o jej vylúčení. Nebol zistený žiadny pomer prísediacej k veci, žiadne rodinné či iné blízke, alebo aj nepriateľské vzťahy k sťažovateľovi, poškodenému alebo   ďalším   subjektom   tak,   ako   na   to   vecne   správne   poukázal   okresný   súd   nielen v napadnutom   uznesení,   ale   aj   v predchádzajúcom   uznesení   z 30.   septembra   2008. Na týchto zisteniach sa nič nezmenilo a záver o nevylúčení prísediacej nespochybňuje bez ďalšieho ani okolnosť, že sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti založenú na tých istých dôvodoch, akými odôvodňoval (opakovane) aj námietku zaujatosti. Uznesenie okresného súdu je vecne správne, pričom jeho zistenia a závery sú aj podrobne odôvodnené.   Krajský   súd   sa   s týmto   odôvodnením   s výnimkou   určitých   podrobností stotožnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti. Možno rozlišovať pritom subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné   záruky,   aby   sa   vylúčili   akékoľvek   pochybnosti   v tomto   smere   (Piersack c. Belgicko, § 30).

Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu (Boekmans c. Belgicko).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko). Otázka objektívnej   nestrannosti   sa   kladie   spravidla   v prípadoch,   v ktorých   sudca   postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie.

Sťažovateľ v skúmanej námietke zaujatosti zo 6. novembra 2008 poukazuje na novú skutočnosť (neexistujúcu v čase predchádzajúcej námietky zaujatosti z 30. septembra 2008), podľa ktorej 3. novembra 2008 podal proti prísediacej občianskoprávnu žalobu o ochranu osobnosti,   a to   za   tie   výroky   prísediacej   na   adresu   sťažovateľa,   ktoré   boli   predmetom (dôvodom) skoršej námietky z 30. septembra 2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je predmetom skúmania ústavného súdu zásadná otázka, či skutočnosť, že obžalovaný ako žalobca   vedie   občianskoprávne   súdne   konanie   proti   sudcovi   (prísediacemu)   ako žalovanému,   ktorý   rozhoduje   v trestnej   veci   vedenej   proti   obžalovanému,   možno   bez ďalšieho považovať za dôvod na vylúčenie sudcu (prísediaceho) z konania pre zaujatosť.

Pri   riešení   takto   definovanej   otázky   treba   v prvom   rade   ustáliť,   či   námietku sťažovateľa   treba   považovať za   námietku   subjektívnej   nestrannosti   prísediacej   alebo za námietku jej objektívnej nestrannosti.

Podľa názoru ústavného súdu ide o námietku subjektívnej nestrannosti prísediacej, pretože skutočnosť, že sa prísediaca stala žalovanou v občianskoprávnom konaní, nemožno hodnotiť ako štatút či   funkciu,   ktorú   prísediaca   vykonáva, a to   tým   viac,   že žalovanou v občianskoprávnom   spore   sa   nestala   z vlastnej   vôle,   ale z rozhodnutia   sťažovateľa   ako žalobcu.

Ako   to   už   bolo   uvedené,   v prípade   námietky   subjektívnej   nestrannosti   prichodí skúmať,   čo   si   sudca   myslí   pro   foro   interno,   resp.   hodnotiť   jeho   navonok   prejavené správanie. Za situácie, keď sťažovateľ námietku zaujatosti uplatnil iba tri dni potom, ako podal žalobu proti prísediacej, nemožno iba z tejto jedinej skutočnosti a bez akýchkoľvek ďalších faktov dospieť k záveru o subjektívnej nestrannosti prísediacej.

Jadro   argumentácie   všeobecných   súdov   v podstate   vyjadruje   už   uvedené   závery ústavného súdu. Preto v žiadnom prípade nemožno závery všeobecných súdov považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.

Na uvedených záveroch ústavného súdu nič nemení mylná téza všeobecných súdov, podľa   ktorej   sú   držitelia   verejnej   moci,   vrátane   sudcov,   povinní   strpieť   v súvislosti s výkonom   funkcie   vyššiu   mieru   zásahu   do   svojich   osobnostných   práv.   Práve   naopak, v záujme   zachovania   autority   a nestrannosti   súdnej   moci   požívajú   sudcovia   zvýšenú ochranu svojich osobnostných práv (čl. 10 ods. 2 dohovoru).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009