znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 79/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 240/02 a jeho rozsudkom z 2. februára 2005 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 255/05 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2006 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 240/02 a jeho rozsudkom z 2. februára 2005 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 255/05 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2005.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   v označenom   konaní,   v ktorom   bola sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej, sa žalobca žalobou podanou na okresnom súde „... domáhal   vyslovenia   neplatnosti   osvedčenia   N 404/99   Nz 405/99   vydaného JUDr. J.   L.,   notárom   v K.,   podľa   § 63   zákona   číslo   323/92   Zb.   a žiadal   súd   o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   nadobudol   v dedičskom   konaní   po   starých rodičoch, zapísaných na LV č. (...) k. ú. K...“.

Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   sp. zn. 9 C 240/02 z 2. februára 2005 tak, že určil do vlastníctva žalobcu nehnuteľnosti v celkovej výmere   13 427 m2,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   právni   predchodcovia žalobcu splnili podmienky oprávneného držiteľa, teda predmetné nehnuteľnosti nadobudli z titulu vydržania.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ako vo vyjadrení pred prvostupňovým súdom, tak aj v podanom odvolaní pred odvolacím súdom uviedla, že „... pozemky uvedené v žalobe sú súčasťou terminálu obchodnej spoločnosti S., a. s., v K., netvoria pôvodne PK parc. ani výmerou ani polohou. Toto je zrejmé aj z Geometrických plánov 1402/99 a 406/01 (...). V žalobe   uvedené   pozemky   sú   roztrúsené   v areáli   a nie   sú   identické   s pôvodnými parcelami“.

Ďalej   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   z pozemkov   pridelených do vlastníctva   právnych   predchodcov   žalobcu   užíva   iba   časť   jednej   z týchto   parciel a napriek tomu, že nikdy neužívala pozemky v takom rozsahu, aký bol určený do vlastníctva žalobcu alebo jeho predchodcov, určil okresný súd vlastnícke právo žalobcu k pozemkom nachádzajúcim sa výlučne na území jej terminálu. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že žalobca ani jeho právni predchodcovia okresným súdom mu do vlastníctva určené pozemky nikdy neužívali, a preto ich ani nemohli vydržať.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným zastáva názor, že «Súd pri určení a skúmaní vlastníckeho práva mal vychádzať z pôvodných parciel. Po skutočnej identifikácii parciel by bol zistil, že v súčasnosti sa predmetné parcely nachádzajú väčšinou mimo terminálu a užívajú   ich   iné   subjekty,   ktoré   v tomto   prípade   by   mali   byť   tiež   účastníkmi   konania z dôvodu pasívnej legitimácie.

Pre účely majetkového vysporiadania, príp. na určenie výmery a polohy pôvodných pozemkov by bolo potrebné vyhotoviť geometrický plán na rozdelenie parciel na základe prídelovej listiny.

Súd   pri   určení   vlastníckeho   práva,   ako   na   to   v   odôvodnení   prvostupňového rozhodnutia   poukazuje,   však   vychádzal   z identifikácie   parciel   zo   dňa   14. 3. 2001,   ktorá mala identifikovať pozemky označené vo výmere na súčasný stav v katastri nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukazujeme na tú skutočnosť, že predmetná „identifikácia“ (...) slúži   iba   na   informatívne   účely.   Teda   v   skutočnosti   ani   do   dnešného   dňa   nedošlo k identifikácii parciel 1366/1-12 v k. ú. K. na súčasný operát. (...)

Z týchto skutočností vyplýva, že súd určil pozemky bez identifikácie a bez toho, aby určili, kde sa parcely uvedené vo výmere o vlastníctve pôdy skutočne nachádzajú a ktorých vlastníkov sa dotýkajú».

V súvislosti   s   uvedenými   tvrdeniami   sa   sťažovateľka   odvoláva   aj   na   znalecký posudok   vypracovaný   pre   účely   iného   súdneho   konania,   v   ktorom   žalobcovia   žiadali náhradu   za   užívanie   pozemkov   získaných   na   základe   prídelových   listín   ich   právnymi predchodcami a ktoré sa nachádzajú vedľa pozemkov žalobcu.

Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že vôbec neakceptoval jej uvedené námietky ani   sa   s   nimi   nevysporiadal   a   namiesto   pôvodných   pozemkov   -   ornej   pôdy,   určil do vlastníctva žalobcu pozemky strategického významu, ktoré sú v jej vlastníctve a užívaní.

Zmieňuje sa aj o tom, že v danom prípade ide „... o pozemky v areáli terminálu, teda ich   žalobca   užívať   a   obrábať   nemôže.   Na   predmetných   parcelách   sa   totiž   nachádzajú budovy a nádrže na uskladňovanie ropných výrobkov, ako aj zásoby ropy spadajúce pod režim určený zákonom č. 82/1994 Z. z. o štátnych hmotných rezervách v znení neskorších predpisov a pod zákon č. 170/2001 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze“.

Poukazujúc na uvedené argumentuje ďalej sťažovateľka tým, že „... súd vyhodnotil dôkazy iba v prospech žalobcu, pričom mal brať do úvahy aj existujúci právny aj faktický stav.   Predmetom   tohto   sporu   už   nie   sú   orné   pôdy,   či   pasienky,   ale   zastavané   plochy. Predmetné pozemky v zmysle LV č. (...) v k. ú. K. patria obchodnej spoločnosti S., a. s., ktorá získala predmetné pozemky v rámci   privatizácie podniku.   Teda došlo k odpredaju zo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany žalovanej. Žalovaná strana nezískala predmetné pozemky vydržaním alebo osvedčením, ale kúpou od štátu (FNM)“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že sa stala vlastníkom sporných nehnuteľností v zmysle platného   právneho   poriadku.   Zároveň   vyjadruje   nesúhlas s právnym   názorom   krajského súdu, „... že právni predchodcovia žalovanej v žiadnom prípade nemohli vydržať vlastnícke právo od r. 1974 do r. 1984, lebo od roku 1980 do r. 2001 prebiehalo dedičské konanie u právneho   predchodcu   žalobcu   (...).   Z tohto   dôvodu   chýbala   základná   náležitosť   pri vydržaní, t. j. dobromyseľnosť“.

Podľa   sťažovateľky «... k   vydržaniu   mohlo   dôjsť   aj   v rokoch   od   1. 5. 1992 do 1. 5. 2002, keď už žalovaná existovala ako akciová spoločnosť, ktorá bola spôsobilá nadobudnúť vlastnícke právo aj s vydržaním. Odvolací súd však dodáva, že „aj keby tomu tak bolo, žalobca, resp. jeho právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,   určite   skôr   do   r.   1958“.   Podľa   nášho   názoru   aj   keby   právni predchodcovia žalobcu vydržali vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam skôr, nie sú   žiadne   právne   normy,   ktoré   by   zakázali   neskoršie   nadobudnutie   vlastníckeho   práva vydržaním.

Sme toho   názoru,   že prvostupňový   súd,   ako aj   odvolací   súd predčasne   rozhodol vo veci   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   a dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z týchto dôvodov predmetné konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, bolo porušené jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keď „Napriek rovnosti vlastníckeho práva súdy jednoznačne uprednostnili spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom (...). Vôbec neakceptovali spôsob, akým právni predchodcovia S., a. s., nadobudli vlastnícke právo, aj keď to bolo v súlade   s vtedy   platnými   zákonmi.   Súdy   neskúmali   ani   možnosť   vydržania   zo   strany právnych predchodcov obchodnej spoločnosti S., a. s., argumentujúc, že aj keby to bolo možné, aj tak žalobca ako prvý vydržal predmetné pozemky. Aj túto skutočnosť považujeme za diskriminačnú“.

Napokon treba podľa sťažovateľky vziať do úvahy aj to, že žalobca nemôže sporné pozemky   užívať   ako   ornú   pôdu,   keďže   už   dávno   nejde   o takýto   druh   pozemku, ale o zastavanú   plochu.   Navyše   tieto   pozemky   sú   oplotené   a chránené   bezpečnostnými systémami, ktorých bližšia špecifikácia tvorí predmet štátneho tajomstva.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto rozhodnutie:

„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 240/02-103 a Krajský súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co255/05-127   porušil   základné   právo obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   (...),   a to   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky právo zakotvujúcu, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

2. Ústavný   súd   zruší   rozsudok   Okresného   súdu   v Prešove   sp. zn.   9 C 240/02-103 zo dňa 2. 2. 2005 a vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti   S.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   (...),   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia,   ktoré   je   Okresný   súd   v Prešove   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   advokáta JUDr. P. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť napadnutého   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 240/02 z 2. februára 2005.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 240/02 a jeho rozsudkom z 2. februára 2005 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 255/05 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2005 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. K námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 240/02 a jeho rozsudkom z 2. februára 2005

Pri   prejednaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie jej označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 240/02 a jeho rozsudkom z 2. februára 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu o určenie vlastníckeho práva a neplatnosť osvedčenia okresný súd ako prvostupňový súd rozsudkom sp. zn. 9 C 240/02 z 2. februára 2005 určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zároveň okresný súd týmto rozsudkom priznal žalobcovi náhradu trov konania.

Včas   podaným   odvolaním   sa sťažovateľka   domáhala,   aby   krajský   súd   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   voči   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 3 Co 255/05 z 10. novembra 2005.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   a rozsudku okresného   súdu   preto,   lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva   je   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 255/05   a jeho   rozsudkom z 10. novembra 2005

V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia jej základného práva vlastniť majetok, resp. základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod sp. zn.   3 Co 255/05   a jeho   rozsudkom   z 10. novembra 2005,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka okrem iného tvrdí, že „Napriek rovnosti vlastníckeho práva, súdy jednoznačne uprednostnili spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom (...), porušili   vlastnícke   právo   obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.,   (...),   neskúmali   ani   možnosť vydržania zo strany právnych predchodcov obchodnej spoločnosti S., a. s., argumentujúc, že aj keby to bolo možné aj tak žalobca ako prvý vydržal predmetné pozemky. Aj túto skutočnosť považujeme za diskriminačnú“.

Za   podstatné   treba   v   tejto   súvislosti   z   pohľadu   ústavného   súdu   považovať   to, že sťažovateľka nenapadla   konanie pred   krajským súdom   ani jeho rozsudok   z hľadiska základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedený článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj   „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy [(čl. 46 až 50 ústavy) I. ÚS 137/04, I. ÚS 31/05, IV. ÚS 184/05].

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sťažovateľka teda nenamietala, že by v konaní pred krajským súdom nemohla   riadne   uplatniť   svoje   návrhy   na   dokazovanie   alebo   sa   vyjadriť   k právnej argumentácii druhého účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na viazanosť návrhom môže ústavný súd rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a preto sa týmto   pravidlom   spravoval   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   jej   sťažnosti.   V   danom prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   iba   z   hľadiska možného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy krajským súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Ústavný súd ďalej opätovne pripomína, že jeho právomoc konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle ktorej   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03,   I. ÚS 44/03).   Pretože v danej   veci nebola vylúčená   právomoc všeobecného súdu,   bolo   v   právomoci   ústavného   súdu   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci všeobecného   súdu   (v   danom   prípade   krajského   súdu)   v   predmetnej   veci   sú   zlučiteľné s citovaným článkom ústavy. Poslaním ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Keďže   sťažovateľka   nenamietala,   že   v   danom   prípade   mohlo   byť   porušené   jej základné právo na prístup k súdu (základné právo na súdnu a inú právnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už v súvislosti s uvedeným vyslovil, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04).

Namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   odvodzuje sťažovateľka, ako to vyplýva z obsahu jej sťažnosti, iba z podľa nej nesprávnych právnych záverov súdov oboch stupňov, ku ktorým dospeli na základe vykonaného dokazovania, teda nesúhlasí s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v napadnutom konaní. Podľa názoru ústavného súdu ide v tejto časti sťažnosti o účelovú argumentáciu sťažovateľky   keď   tvrdí,   že   právoplatné   rozhodnutie   považuje   za   zásah   do   svojho základného práva vlastniť majetok, resp. základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho   práva.   Toto   základné právo   nie je možné   zamieňať s   „právom   na   úspech v súdnom   konaní“,   ktoré   náš   právny   poriadok   nepozná.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.Z relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, že tento ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.

Navyše krajský súd k právnej problematike aj k skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Podľa   Výmeru   vydaného   Povereníctvom   pôdohospodárstva   a   pozemkovej reformy podľa   § 1   ods. 1   Nar.   č. 104/1946   Zb.   o   vlastníctve   pôdy   pridelenej   podľa Nar. č. 104/1945   Zb.   v   znení   Nariadenia   č. 64/1946   Zb.   o   konfiškovaní   a   urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, J. H. a manželky, rod. A. V. (meno prídelcu) v kat. úz. K., okres P. č. (...), bývalý vlastník M. A. a spol., kat. úz. K., a znova prídelca uvedený J. H. a manželka A. V. (str. 2 Výmeru). Z uvedeného výmeru na str. 2, 3 zo dňa 19. 3. 1948 vyplýva aj to, že do vlastníctva boli dané pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. K. v celkovej výmere 4,1424 ha (...) uvedené nehnuteľnosti boli pridelené v ideálnej časti 1/2 a 1/2 podmienok uvedených v bode 3 tohto výmeru a konečná platná prídelová cena, ako aj pozemnoknižné označenie, presne určená v prídelovej listine bude, ktorú vydá povereníctvo pozemkovej reformy. Nehnuteľnosti sa prideľujú bez pozemnoknižných tiarch.

Z bodu IV tohto výmeru zo dňa 19. 3. 1948 vyplýva, že tento výmer o vlastníctve pôdy je   podľa   ustanovenia   § 1   ods. 2   Nar.   č. 104/1946   Zb.   nariadení   SNR   verejnou   listinou dokazujúcou   vlastnícke   právo   prídelcu   k   pridelenej   pôdohospodárskej   nehnuteľnosti, na základe   ktorej   príslušný   knihovný   súd   urobí   záznam   vlastníckeho   práva   v   prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. (...)

Uvedený   prídel   (výmer)   je   dokladom   o   vlastníctve   prídelcov   k   prideleným nehnuteľnostiam,   keďže   spĺňal   formálne   náležitosti.   Predmetný   výmer   bol   opatrený pečiatkou orgánu, ktorý výmer vydal.

Súd prvého stupňa vysvetlil, že žalobca nadobudol vlastnícke právo po nadobudnutí vlastníckeho práva právnych predchodcov, a to dedením, lebo z vykonaného dokazovania vyplýva,   že   právni   predchodcovia   žalobcu   splnili   všetky   zákonné   podmienky   prídelcu v zmysle vládneho nar. z r. 1946 a otázka vydržania bola preukázaná. Výmer o prídele uvedených nehnuteľností v prospech právnych predchodcov žalobcov znamenal pre týchto predchodcov žalobcu, že mali dôvodne vyvolanú dobrú vieru, že sú vlastníci nehnuteľností. To vyplýva aj z výpovedí svedkov H. a J., ktorí zhodne potvrdili, že neb. H. užívali pozemky získané prídelom od ich pridelenia až do vzniku družstva, kedy pozemky vložili do užívania socialistickej organizácie. Podľa práva platného v r. 1948, kedy bol výmer vydaný, Uhorské obyčajové   právo   vyžadovalo   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   titulom   vydržania dobromyseľnosť   po   dobu   32 rokov   a   napokon   podľa   Stredného   občianskeho   zákonníka Zák. č. 141/1950 vyžadovala sa zákonná lehota 10 rokov pre vydržanie vlastníckeho práva. Od   1. 1. 1951   vstúpil   tento   Občiansky   zákonník   do   platnosti.   Uvádzal   aj   možnosť započítania držby počnúc od r. 1948 do r. 1958 v riešenej veci, kedy vzniklo družstvo a role tam   boli   vložené   právnymi   predchodcami.   Samotné   prevzatie   pozemku   do   užívania socialistickej organizácie nemá vplyv na beh vydržacej lehoty aj po prevzatí pozemkov. Odvolací   súd   konštatuje,   že   základné   nadobudnutie   vlastníctva   len   titulom dlhotrvajúcej dobromyseľnej držby nemalo oporu v právnej úprave pred r. 1951, ani potom. Ani dobromyseľná držba pokiaľ je detenciou pre nadobudnutie vlastníctva nemá vplyv. Nadobudnutie   vlastníctva   titulom   vydržania   vyžaduje   splnenie   dosť   tvrdých   podmienok a dôkazné bremeno ich preukázaní je na účastníkovi, ktorý právo uplatňuje. Prvou takou podmienkou, ktorou sa súd zaoberal, je právny titul vstupu do oprávnenej držby (takej držby, ktorá privodí vydržanie). Tento titul musí byť preukázaný jednoznačne a nemôže byť pochybný. Podľa názoru odvolacieho súdu správne je konštatovanie súdu prvého stupňa, o čom   svedčí   aj   pripojená   zápisnica   zo   dňa   23. 11. 1948,   v   zmysle   ktorej   prídelcom právnych   predchodcov   nehnuteľností   boli   odovzdané   do   užívania   1. 3. 1945   a   išlo o zápisnicu   pracovnej   skupiny   Povereníctva   pôdohospodárstva   v   Prešove,   kde nehnuteľnosti   uvedené   v   zápisnici   sú   totožné   s   pozemkami   vo   výrokovej   časti   výmeru. Žalobca ako ďalší dôkaz predložil výmer z 19. 3. 1948 a identifikáciu zo 14. 3. 2001, ktorá identifikovala pozemky označené vo výmere na súčasný stav v katastri nehnuteľnosti. Ak vychádzame   z uvedeného   titulu   vstupu   do   držby,   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   len   v pochybnostiach, či držba je oprávnená, platí, že je oprávnená, čo však neplatí o právnom titule vstupe do držby, a zákon neupravoval a neupravuje, čo je takým titulom. Možno ho vyvodiť len z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila. Nemôže ísť o iný platný právny titul, na základe ktorého sa vlastníctvo nadobudlo, pretože ak už vlastníctvo nadobudol, nemôže ho vydržať. Tu ide o objektívne neplatnú zmluvu (kúpa, darovanie), ale aj iné, napr. prenechanie veci za to, že vlastník poskytol nejaké služby alebo výmere o vlastníctve pôdy, aj keď nebolo vlastníctvo zapísané do pozemkovej knihy. Táto okolnosť, aj temporálne musí byť najpresnejšie určená. Pred r. 1950 sa skúmala oprávnenosť držby len pri vstupe do nej, po r. 1950 po celý čas behu vydržacej doby.

Nebolo sporné medzi účastníkmi konania, že žalobca v dedičskom konaní po neb. A. H. (sp. D 2561/2001) nadobudol nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 3 k. ú. K., a druhú polovicu   podielu   k   týmto   nehnuteľnostiam   nadobudol   v   dedičskom   konaní   D 2462/01 po neb.   starom   otcovi   J.   H..   Starí   rodičia   žalobcu   nehnuteľnosti   nadobudli   výmerom o vlastníctve   pôdy   podľa   nar.   č. 104/1945 Zb. z 19. 3. 1948.   Taktiež   nebolo   sporné, že žalovaná sporné nehnuteľnosti nadobudla od svojho právneho predchodcu B., n. p., B., neskôr š. p. tak, že pozemky prešli do Správy národného majetku SR a založením B., a. s., B., Fond národného majetku ich previedol do vlastníctva B.

Konštrukcia   vydržacej   lehoty   uvádzaná   súdom   prvého   stupňa   je   presvedčivá, dobromyseľnosť   bola   nepochybne   preukázaná   žalobcom   rovnako   ako   nerušenosť   jeho právnymi   predchodcami,   keď   od   1. 1. 1951   vstúpil   do   účinnosti   Občiansky   zákonník č. 131/1950   Zb.,   ktorý   pri   započítaní   predchádzajúcej   držby,   teda   počnúc   od   r. 1948 do r. 1958, kedy vzniklo družstvo a role boli tam vložené, právni predchodcovia žalobcu mohli nadobudnúť aj nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Samotné prevzatie pozemkov do užívania   socialistickej   organizácie   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   nemôže   mať   vplyv na beh vydržacej lehoty aj po prevzatí pozemkov.

Napokon formálne znaky Výmeru neboli spochybnené a ani určené prídelové ceny, ktorá bola zaplatená v splátkach.

Žalobca   preukázal   aj   naliehavý   právny   záujem   na   určení   vlastníctva   k   sporným nehnuteľnostiam podľa § 80 písm. c) O. s. p.

Súd   prvého   stupňa   správne   ustálil   a   aj   vyjadrenie   právneho   zástupcu   žalobcu na odvolacom   pojednávaní   je   správne,   že   už   zo   samotného   výmeru   z bodu IV.   vyplýva, že ide o   listinu   dokazujúcu   vlastnícke   právo   prídelcu   k   pridelenej   poľnohospodárskej nehnuteľnosti.   Knihový   súd   už   potom   urobil   len   záznam   vkladov   vlastníckeho   práva do katastra.   Týmto   tvrdením   alebo   touto   listinou,   t. j.   výmerom   prakticky   preukazuje žalobca fakt toho, čo bolo tvrdené zo strany žalovanej, že by tu boli podmienky žalovanej na dobrú vieru alebo na vydržanie vlastníckeho práva tak, ako bolo namietané na pojednávaní. Aj ďalšia podmienka vydržania je splnená, pretože prídelca, právny predchodca žalobcu, zaplatil prídelovú cenu, síce nie naraz, ale v splátkach za prídel. A toto nespochybňovala ani žalovaná. Pokiaľ ide dedičské konanie, tak u právneho predchodcu žalobcu, neb. H., dedičské konanie trvalo od r. 1980 až do r. 2001, teda po celú túto dobu, takmer 20 rokov išlo o pochybnosti o dobromyseľnosti žalovanej. Ak by chcela osvedčiť svoje vlastnícke právo,   potom   porušila   základné   právo   na   vlastníctvo   žalobcu   a   resp.   jeho   právnych predchodcov, ktoré je chránené Listinou základných ľudských práv a slobôd.

Odvolací   súd   dodáva,   že   skutočné   vlastnícke   právo   žalobcu   bolo   narušené   tým, že bolo notárom vydané osvedčenie žalovanej.

Treba ešte uviesť, že podľa § 2 cit. Nar. sa považoval konfiškačnou komisiou uvedený majetok   za   skonfiškovaný   už   ku   1. 3. 1945   a   išlo   o   konfiškáciu   s okamžitou   platnosťou priamo zo zákona bez náhrady. (...)

Odvolací   súd   ešte   k   splneniam   podmienky   vydržania   pre   osvedčenie   žalovanej uvádza:

Pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorá nastala 1. januára 1951,   bola   podľa   obyčajového   práva   platného   na   území   Slovenska   pre   úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva charakteristická jeho dvojfázovosť, ktorá spočívala v tom, že   sa   na prevod   vlastníckeho   práva   vyžadoval   jednak   právny   pôvod   (titulus)   a   jednak právny   spôsob   nadobudnutia   vlastníctva   (modus).   Podľa   tejto   úpravy   uzavretie   zmluvy alebo iný titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva (prídelová listina) neznamenala ešte prevod   vlastníctva.   Dávala   nadobúdateľovi   predbežne   iba   obligačný   nárok   žiadať od scudziteľa   alebo   od   pôvodného   vlastníka   prevedenie   vlastníctva   k   veci.   Aby   vzniklo vecné právo, muselo sa toto plnenie stať určitým - zákonom stanoveným spôsobom (modus) a splnením tohto bolo prevedené vlastnícke právo. V zákone uznaným právnym spôsobom nadobúdania   vlastníctva   bol   pri   prevode nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej   knihy (intabulácia),   t. j.   pozemnoknižné   odovzdanie,   ktoré   spočívalo   v   tom,   že   dovtedajší pozemnoknižný   vlastník   vydal   vkladné   povolenie;   toto   povolenie   bolo   samostatným a od právneho titulu formálne oddeleným aktom.

V tomto bola správna pripomienka žalovaného, že k intabulácii nedošlo u právnych predchodcov žalobcu.

Podľa   § 115   Zák.   č. 141/1950   Zb.   súčinnosťou   od   1. 1. 1951   vydržaním   možno nadobudnúť   vlastnícke   právo,   ak   nejde   o   nescudziteľné   veci,   ktoré   sú   v   socialistickom vlastníctve.

Podľa § 116 cit. zákona vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite 3 roky; ak ide o nehnuteľné veci, je potrebná vydržacia doba 10-ročná.

Kto   nadobudne   oprávnenú   držbu   od   oprávneného   držiteľa,   môže   si   započítať vydržaciu dobu predchodcu.

O behu vydržacej doby platia primerane tie isté zásady, aké platia o behu premlčacej doby (§ 117).

Z uvedeného vidno, že aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. už opustil požiadavku odovzdania,   resp.   zápisu do   verejnej   knihy   ako   nevyhnutný   akt na   uskutočnenie   zápisu nehnuteľnosti   a   postavil   na   stanovisko,   že   aj   prevod   nastáva   vo   väčšine   prípadov už perfektnosťou   samotnej   zmluvy   alebo   inou   právnou   skutočnosťou,   a   týmto   dňom, t. j. 1. 1. 1951 sa zavŕšili podmienky pre nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti aj u zmlúv, ktoré boli platne uzavreté pred týmto dňom a neboli do tejto doby vyznačené vo verejnej (pozemkovej) knihe. Vychádzalo sa zo zásady, že formálny úkon, akým bol knihový zápis, nemožno potom povyšovať nad vlastný právny úkon o priznaní vlastníckeho práva alebo o prevode nehnuteľnosti. Pritom obyčajové právo a ani všeobecný pozemnoknižný poriadok č. 222/1855 úr. z.   nemal   ustanovenie,   ktoré   by   limitovalo dobu,   v   ktorej by malo   dôjsť k zápisu vlastníckeho práva, a po uplynutí ktorej by sa malo za to, že určitá listina alebo prevodná   zmluva   stratila   záväznosť,   či   účinnosť.   V   niektorých   prípadoch   však   naopak aj z úradnej povinnosti sa mohol urobiť pozemnoknižný zápis ohľadne nehnuteľnosti, ktorá nebola zapísaná na menej známeho vlastníka. (...)

Podľa § 80 písm. c) O. s. p., Zák. č. 99/1963 Zb., v návrhu na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na to naliehavý právny záujem.

Podľa   § 132   O. s. p.   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   vo   vzájomnej   súvislosti;   pričom   starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Na základe cit. zákonných ustanovení postupoval aj súd prvého stupňa, keď vyhovel   žalobe   v   časti   o   určenie   vlastníckeho   práva   z   uvedených dôvodov   a   zobral do úvahy aj naliehavosť právneho záujmu u žalobcu. (...)

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. celý rozsudok okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O. s. p.“

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie „nároku“ uplatneného žalobcom v napadnutom konaní krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce zmysel   interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem, a   konštatuje,   že   uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záveru   všeobecného   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo   pre   ňu   nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   tejto   súvislosti   zdôrazniť,   že   je   vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje   a   ako   ju   interpretuje.   K tomu   treba   dodať,   že   všeobecný   súd   je   primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebolo   už   potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o zrušení napadnutého rozsudku okresného súdu ani o návrhu o dočasnom opatrení, ktoré sťažovateľka požadovala (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006