znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 79/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. Ľubomíra Zorgovského - Lekáreň Melissa, L., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   O.,   Lj.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   v Leviciach   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 23 Et 415/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. Ľubomíra Zorgovského - Lekáreň Melissa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 19. februára 2004 doručené podanie PharmDr. Ľubomíra Zorgovského - Lekáreň Melissa, L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   O.,   L.,   ktorým   namietal porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   v   Leviciach   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 415/2002.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:„Návrhom zo dňa 9. 12. 2002 som sa domáhal, aby Okresný súd v Leviciach na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu (...) nariadil výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky (...) z účtu (...) povinnej (...). Súd o návrhu rozhodol dňa 1. 10. 2003 uznesením č. k. 23 Et 415/02-19 tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovel. (...)

Okresný súd v Leviciach uznesením č. k. 23 Et 415/2002-21 zo dňa 30. 10. 2003 podľa § 268 ods. 1 písm. h) OSP vyhlásil súdny výkon rozhodnutia za neprípustný z dôvodu, že v zmysle § 12 ods. 2 a ods. 6 zák. č. 21/2002 je povinný klientom Štátnej pokladnice a prostriedky na jeho účte nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (...) a zároveň podľa § 266 ods. 2 OSP odložil uskutočnenie výkonu rozhodnutia. (...) Uznesenie mi doručil dňa 4. 11. 2003. (...)

V zákonnej lehote (...) som podal proti uzneseniu odvolanie. (...) Vo veci sp. zn. 23 Et 409/2002 sa Okresný súd v Leviciach citovanými uzneseniami OSP neriadil.

Zákonnosť a dôvodnosť ďalšieho rozhodnutia je predmetom konania odvolacieho.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Okresný súd v Leviciach svojím postupom porušil ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6 ustanovenia šiestej časti prvej a tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a základné práva občana garantované v siedmom oddieli Ústavy SR.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal „tento nález: Okresný súd v Leviciach svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Et 415/2002 porušil základné práva sťažovateľa deklarované v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Leviciach, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Et 415/2002 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   70.000,-   Sk,   ktoré je povinný   uhradiť   Okresný   súd   v Leviciach   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Leviciach je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške 9 320,- Sk na účet advokátky JUDr. J. O. v Slovenskej sporiteľni a. s., pobočka Levice, č. ú:..., do troch dní“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného   práva   vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1 ústavy)   a základného   práva   na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   jeho   právomoci   zakotveného   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa, ak o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Podľa čl. 20 ods.   1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 23 Et 415/2002-19   z 1.   októbra   2003   rozhodol   vo   veci   výkonu   rozhodnutia   na uspokojenie pohľadávky oprávneného (sťažovateľa) na základe vykonateľného platobného rozkazu prikázaním pohľadávky   z účtu   povinného. Uznesením   č.   k.   23   Et   415/2002-21 z 30. októbra 2003 okresný súd odložil uskutočnenie výkonu rozhodnutia a súdny výkon rozhodnutia vyhlásil za neprípustný. Sťažovateľ podal okresnému súdu v zákonnej lehote odvolanie voči tomuto uzneseniu.

Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daná jeho právomoc. Ako vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   o ochrane   základných   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta, rozhoduje na základe ním podaného odvolania odvolací súd (krajský súd).

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté uznesenie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   nezistil   žiaden   ústavný   dôvod   na   to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127   ods.   1   ústavy,   preto   aplikujúc   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 20 ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   pre   nedostatok   svojej   právomoci   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 415/2002 tým, že po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 23 Et 415/02-19 z 1. októbra 2003 nepostupoval v zmysle § 307 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 6 OSP, t. j. neoznámil nadobudnutie   právoplatnosti   uvedeného   uznesenia   o nariadení   výkonu   rozhodnutia prikázaním pohľadávky príslušnému ústavu, ale „zostal vo veci nečinný“. Uznesením z 30. októbra   2003   okresný   súd   podľa   §   268   ods.   1   písm.   h)   OSP   vyhlásil   súdny   výkon rozhodnutia   za   neprípustný.   V zákonnej   lehote   proti   predmetnému   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie.

V konaní, ktorého dĺžku označil sťažovateľ za neprimeranú, a preto porušujúcu jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide o vec nariadenia súdneho výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinnej podľa § 303 a nasl. OSP.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva, že   uznesenie   o nariadení súdneho   výkonu   rozhodnutia č. k. 23 Et 415/02-19 z 1. októbra   2003   nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2003. Od uvedeného okamihu do vydania rozhodnutia o odklade uskutočnenia výkonu rozhodnutia č. k. 23 Et 411/02-21 z 30. októbra 2003 uplynuli dva dni. Od vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný a od rozhodnutia o odklade jeho uskutočnenia (30. októbra 2003) do podania sťažnosti ústavnému súdu (1. februára 2004) uplynula doba približne tri a pol mesiaca (v čase rozhodovania ústavného súdu približne päť mesiacov), pričom do tohto obdobia spadá aj obdobie, keď už vo veci koná, resp. konal odvolací súd, od ktorého rozhodnutia závisí ďalší postup v posudzovanom konaní. Okresný súd nebol pritom vo veci nečinný a zákonnosť uznesenia č. k. 23 Et 415/02-21 z 30. októbra 2003, ktoré je výsledkom jeho postupu, sa stala predmetom posúdenia v odvolacom konaní.

Za týchto okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanom   konaní   (predovšetkým   s prihliadnutím   na   dĺžku   namietaného   obdobia prieťahov) považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 345/04, I. ÚS 38/04).

V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I.ÚS 38/04).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004