znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 789/2014-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 60/2012   a   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 To 177/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 prostredníctvom elektronickej podateľne doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 60/2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 117/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Porušovatelia   sú   všeobecným   súdom,   ktoré   ako   súdy   prvého   a   druhého   stupňa na podklade podanej obžaloby Okresnou prokuratúrou Malacky, rozhodovali o vine a treste sťažovateľa pre zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona....

K   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   došlo   tým,   že   konajúce   súdy   uznali sťažovateľa vinným zo skutku, ktorý nie je trestným činom. Podľa názoru sťažovateľa súdy správne zistili skutkový stav, ale vyvodili z neho nesprávny právny záver....

K   záverom   nižších   súdov   o   tzv.   jednoznačnom   naplnení   materiálnych   znakov trestného činu podvodu poznamenávame, že:

1. Ústavný súd vo svojej permanentne sa opakujúcej judikatúre uvádza, že ku znakom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva a dôvera v neho.... V demokratickom a právnom štáte je vylúčené, aby v jednom právnom odvetví (občianskom práve) uznávaná validita zaistenia záväzku prevodom práva podľa § 553 OZ v znení účinnom v čase jeho realizácie, bola považovaná za právom aprobovanú a v inom odvetví práva (trestnom práve) bola chápaná ako nemožná a zakázaná.... b/   v   prípade,   ak   veriteľ   v   čase,   keď   je   z   toho   práva   oprávnený,   zneužije   svoje postavenie tak, že jeho výkonom prevedené právo zanikne v rozpore s dohodou účastníkov, dlžník má - eventuálne po zaplatení pohľadávky - právo na náhradu škody podľa § 420 OZ (viď. Základy občianskeho hmotného práva, edícia učebnice, Iura edition, 2004, str.77), ale nie na podanie trestného oznámenia, a to ešte za situácie, keď sám svoj záväzok nielenže nesplnil, ale ho ani nemienil splniť už od vylákania pôžičky, čo ušlo pozornosti súdov, c/ pokiaľ nižšie súdy vychádzali z iného názoru - viď str.8 in fine rozsudku OS, ktorého závery bez ďalšieho prevzal KS - aplikovali   nesprávne buď z neznalosti alebo úmyselne ust. § 553 OZ, čo nutne viedlo aj k ich nesprávnym záverom ohľadne viny a trestu nielen   sťažovateľa,   a   to   v   intenzite   zakladajúcej   porušenie   jeho   základného   práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, či čl. 6 ods.1 Dohovoru, v spojení s čl. 2 ods. 3   Ústavy   (ústavná   zásada   pacta   sunt   servanda).   Popri   tom   je   zrejmé,   že   došlo   aj k porušeniu čl. 49 Ústavy...

2. Z príkazu vnútornej súladnosti a nerozpornosti právneho poriadku (č. 1, ods.1 Ústavy) vyplýva požiadavka, aby ten istý právny inštitút (tu zabezpečovací prevod práva a uznanie dlhu) znamenal to isté v civilnom či trestnom práve, teda bez ohľadu na to, v akom odvetví práva je práve aplikovaný.

a) preto odsúdený B. K. mohol legálne nadobudnúť zabezpečovacím prevodom práva podľa § 553 OZ predmetný byt, ak tzv. poškodený neuhradil - ani len nezačal uhrádzať - čo len jeden dlh (tu aj 200.000,-Sk) tomuto veriteľovi - pomer výšky dlhu k hodnote bytu je irelevantný (porovnanie napr. v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 433/2012 bol aprobovaný pomer dlhu 569.000,-Sk k hodnote nehnuteľnosti v sume 1,864.000,-Sk a pod.) a potom s ním voľne disponovať bez ingerencii OČTK (príp. rozpory medzi skutočnou a prejavenou vôľou   sa   mali   riešiť   inštitútmi   civilného   a   nie   trestného   práva   tak,   ako   to   prebieha v tisíckach prípadov ročne na Slovensku, v ktorých si účastníci ctia právo)...

d) trestné právo však v právnom štáte nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromno-právnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si sám strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt....

e) nezohľadnenie uvedeného princípu ultima ratio je chybou pri posudzovaní ako formálnej, tak aj materiálnej stránky súdeného trestného činu, čím nižšie súdy porušili čl. 1, ods.1 Ústavy v spojení s čl. 49 Ústavy a ust. § 2 ods.1,2,6,7,10,14 Trest. por....

Sťažovateľ   bol   Okresným   súdom   Malacky   uznaný   vinným   zo   spáchania   zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Za   tento   skutok   mu   prvostupňový súd   uložil   trest   odňatia   slobody podľa § 221 ods.   3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j), Trestného zákona vo výmere 4 (štyri) roky....

Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok,   odvolanie.   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   podľa   §   319   Trestného poriadku odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ   podal   dňa   8.8.2013   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne na Okresný   súd   v   Malackách   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý smeroval   proti   obidvom   vyššie   uvedeným   rozhodnutiam.   Predmetné   dovolanie   dňa 20.08.2013 doplnil podaním, ktorým rozšíril dôvody dovolania.

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo 1/2014 bolo dovolanie podľa § 382 písm.   c)   Tr.   por.   odmietnuté.   Uznesenie   NS   SR   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa JUDr. J. H. doručené dňa 03.06.2014.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Postupom Okresného súdu Malacky a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci   vedenej   proti   sťažovateľovi   na   Okresnom   súde   Malacky   pod   č.   k.   3T/60/2012 a na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 1To117/2012, boli porušené základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, základné práva zaručené v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, byť potrestaný len za konanie, o ktorom zákon ustanoví, že je trestným činom, základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces, základné práva a slobody zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl.2 ods.3 Ústavy (ústavná zásada pacta sunt servanda). 2/   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   1To   117/2012   zo   dňa   31.10.2012   sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 70.000 EUR (slovom sedemdesiattisíc eur), ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy konania v sume 340,88 EUR vrátane   DPH   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a porušenia čl. 2 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského   súdu.   Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   sa   sťažovateľ   domáha   zrušenia   jeho uznesenia sp. zn. 1 To 117/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 To 117/2012 z 31. októbra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti postupu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

V   tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné   pripomenúť,   že   ustanovenie   o   lehote na podanie   sťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je   vo   vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu podaná oneskorene.

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júla 2014 napáda uznesenie krajského   súdu,   od   nadobudnutia   právoplatnosti   ktorého   uplynula doba   viac ako   dvoch mesiacov, z týchto dôvodov ju v tejto časti musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Na tomto mieste však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv došlo tým, že konajúcimi súdmi, tzn. okresným súdom a krajským   súdom,   bol   uznaný   vinným   zo   skutku,   ktorý   nie   je   trestným   činom,   keď konajúce súdy síce správne zistili skutkový stav, ale vyvodili z neho nesprávny právny záver. Uvedené tvrdenie sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu je dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Ústavný súd z podanej sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal 8. augusta 2013 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 60/2012 zo 7. júna 2012 (ďalej len „dovolanie“) a následne 20. augusta 2013 doplnenie dovolania (ďalej   len „doplnenie dovolania“)   a jedným   z dovolacích   dôvodov   bol aj dôvod   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Dovolaním   v   spojení   s   jeho   následným   doplnením   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zaoberal v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 1/2014. Najvyšší   súd   uznesením   z   13.   februára   2014   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“) dovolanie v spojení s jeho doplnením podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z   podanej   sťažnosti   je   zrejmé,   že   je   obsahovo   totožná   s   doplnením   dovolania a porušenie   označených   práv   spočíva   podľa   názoru   sťažovateľa   naďalej   v   nesprávnom právnom   posúdení   správne   zisteného   skutkového   stavu.   Sťažovateľ   však   v   sťažnosti nenamietal postup najvyššieho súdu, ktorý pri rozhodovaní o podanom dovolaní posúdil jeho námietky a argumenty ako stojace mimo odvolacieho dôvodu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde)   podanej   sťažovateľom,   zastúpeným   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   a   poukazuje   na   zásadu   zodpovednosti   účastníka   na   ochranu   svojich   práv „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   označených   práv   došlo   z   dôvodu nesprávneho   právneho   posúdenia,   ktorý   je   dovolacím   dôvodom,   je   nepochybné,   že   sa nestotožnil s uznesením najvyššieho súdu. Postup najvyššieho súdu a ani jeho rozhodnutie nie   sú   sťažovateľom   v   konaní   o   sťažnosti   napadnuté.   Ústavný   súd   nemohol   podrobiť ústavnoprávnemu   skúmaniu   postup   a   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ,   aj   keď   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   petite   sťažnosti   neoznačil   najvyšší   súd   ako porušovateľa označených práv.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014