SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 788/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   decembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Andrej Mojžiš, s. r. o., Gen. Svobodu 16, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 587/2014 z 19. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 587/2014 z 19. augusta 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 16. septembra 2008 podala Okresnému súdu Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   určenie   neplatnosti   zmluvy   o   nadstavbe bytového domu uzavretej 26. mája 2008. V podanej žalobe okrem ďalších žalovaných za žalovaných 4 a 5 označila ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „pôvodní žalovaní“), a to ako vtedajších vlastníkov bytu č. 4 a účastníkov napadnutej zmluvy o nadstavbe. V priebehu konania pôvodní žalovaní previedli vlastnícke právo k bytu č. 4 na (ďalej len „nový žalovaný“). Vychádzajúc z názoru, že po začatí konania nastala právna   skutočnosť,   s   ktorou   právne   predpisy   spájajú   prevod   alebo   prechod   práv   alebo povinností, o ktorých sa koná (t. j. že nový žalovaný nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu vstúpil do práv a povinností účastníka zmluvy o nadstavbe, o určenie neplatnosti ktorej   sa   v   konaní   rozhodovalo),   sťažovateľka   v   zmysle   ustanovenia   §   92   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku navrhla zmenu na strane žalovaných tak, aby namiesto pôvodných žalovaných vstúpil do ich postavenia nový žalovaný ako nový vlastník bytu č. 4.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   4   C   1174/2008-65   z   11.   októbra   2010   bola navrhnutá   zmena   účastníkov   konania   pripustená.   Okresný   súd   konštatoval,   že   prevod vlastníckeho práva k bytu č. 4 je takou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, a aplikoval ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľky možno konštatovať, že okresný súd považoval za preukázané, že k prevodu alebo prechodu práv a povinností, o ktorých sa koná, došlo uvedeným prevodom vlastníckeho práva k bytu č. 4. Uznesenie sa stalo   právoplatným   a   vykonateľným   26.   októbra   2010   a   nebolo   zrušené   na   základe mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Zároveň   nejde   o   uznesenie,   ktorým   sa   upravuje vedenie konania, a preto okresný súd je týmto uznesením viazaný.

Po vydaní uznesenia konal okresný súd ďalej už s novým žalovaným popri ostatných žalovaných. S pôvodnými žalovanými už ďalej nekonal.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 1174/2008-120 z 12. júla 2011 bola žaloba v celom   rozsahu   zamietnutá,   a   to   z   dôvodu,   že   zmena   účastníkov   konania   spôsobila nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaných, pretože účastníkmi súdneho konania v čase vyhlásenia rozsudku neboli všetci účastníci zmluvy o nadstavbe, t. j. všetky osoby, ktoré majú hmotnoprávny vzťah k veci, o ktorej sa koná. Okresný súd teda v rozpore so svojím   predchádzajúcim   právnym   názorom   vyjadreným   v   tom   čase   v   právoplatnom uznesení o pripustení zmeny účastníka konania v rozsudku už tvrdí opak, t. j. že počas konania nedošlo k takej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná (preto nebol daný dôvod na zmenu účastníkov konania).

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 8 Co 281/2011 z 25. marca 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Aj podľa názoru krajského   súdu   prevodom   vlastníckeho   práva   k   bytu   nedochádza   k   prechodu   práv a povinností, o ktorých sa koná. Tým aj krajský súd rozhodol v rozpore s už právoplatným uznesením okresného súdu č. k. 4 C 1174/2008-65 z 11. októbra 2010. Námietku, podľa ktorej v zmysle § 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bol okresný súd viazaný svojím rozhodnutím o pripustení zmeny účastníkov konania, a preto nemohol v ďalšom rozhodnutí tvrdiť opak, posúdil ako nedôvodnú.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cdo   587/2014   z   19.   augusta   2015   bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté s tým, že sa nepreukázala existencia procesnej   vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže podľa názoru najvyššieho súdu „... súd prvého stupňa konajúc o návrhu navrhovateľky na zámenu účastníkov konania postupoval v súlade s procesnými predpismi“. Napriek tomu, že sťažovateľka v podanom dovolaní poukázala na právne závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 188/2011 z 30. novembra 2011 v inej veci (toto uznesenie dokonca predložila v prílohe dovolania), najvyšší súd sa s právnymi závermi uvedenými v tomto uznesení nevysporiadal a neodôvodnil ani odklon od nich.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože jeho   právne   závery   sú   v   rozpore   s   už   uvedeným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorý v obdobnej veci konštatoval porušenie práva žalobcu, keď mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže najvyšší súd žiadnym spôsobom neodôvodnil odklon od právneho názoru vysloveného v inej veci, možno podľa názoru sťažovateľky jednoznačne konštatovať, že došlo k porušeniu povinnosti rozhodovať v obdobných veciach rovnako, a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva. Týmto postupom najvyššieho súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Hoci už dosiaľ uvedené skutočnosti postačujú na to, aby bolo sťažnosti vyhovené, sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie nesprávnosti v záveroch najvyššieho súdu.

Sťažovateľka súhlasí s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku sa nemajú hodnotiť právne úkony z hľadiska   ich   platnosti,   lebo   by   išlo   o   posúdenie   naplnenia   predpokladov   právneho nástupníctva   z   pohľadu   hmotno-právnej   úpravy,   a   teda   o   riešenie   predbežnej   otázky dôležitej pre rozhodnutie o veci samej. V danom prípade na pripustenie zmeny účastníkov súdu postačil okrem návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny list vlastníctva dostupný na internete, z ktorého vyplývala zmena vlastníka bytu, pričom okresný súd neskúmal platnosť darovacej zmluvy. Sťažovateľka a ani žiaden iný účastník konania o to okresný súd ani nežiadali. Okresný súd teda pri vydaní rozhodnutia o zmene účastníka konania vychádzal len z predpokladu platnosti právneho úkonu, pričom zo spisu nevyplýva, že by darovaciu zmluvu   hodnotil   z   hľadiska   jej   platnosti.   Aplikujúc   však   už   uvedený   právny   názor najvyššieho súdu, okresný súd sa v čase vydania rozsudku mohol a mal odchýliť od svojho už   právoplatného   rozhodnutia   o   zmene   účastníkov   len   vtedy,   ak   by   v   rámci   riešenia predbežnej hmotno-právnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej dospel neskôr k záveru, že k prevodu vlastníckeho práva z pôvodných žalovaných na nového žalovaného nedošlo (napr. z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy). V konaní však takáto skutočnosť nevyšla najavo a okresný súd zmenu svojho predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia takouto skutočnosťou v rozsudku neodôvodnil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v   uvedenom   postupe   okresného   súdu   žiaden   súlad s procesnými predpismi nevidno, a preto nemožno súhlasiť s právnym názorom najvyššieho súdu,   podľa   ktorého   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   návrhu   sťažovateľky   na   zámenu účastníkov konania postupoval v súlade s procesnými predpismi. Navyše, vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o zmene účastníkov konania bol následný rozsudok okresného súdu nepredvídateľný a prekvapivý. Konečné rozhodnutie je o to prekvapivejšie, že okresný súd o veci, ktorá mala podľa jeho názoru procesný nedostatok, konal takmer rok, pričom   vykonal   aj   navrhované   dôkazy.   Sťažovateľka   nedostala   na   pojednávaní   žiaden priestor na to, aby na takúto zmenu právneho názoru okresného súdu mohla kvalifikovane reagovať.

Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť ani s tým názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú arbitrárne. Arbitrárnosť rozsudku okresného   súdu   možno   jednoznačne   vidieť   v   skutočnosti,   že   žiadnym   spôsobom neodôvodnil zmenu svojho právneho názoru na otázku právneho nástupníctva vyjadreného v právoplatnom rozhodnutí o povolení zmeny účastníkov konania. Arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu možno zase vidieť v tom, že otázku, či prevodom vlastníckeho práva k bytu dochádza aj k prechodu práv a povinností tvoriacich predmet žaloby, sa zmienil jedinou a navyše právne nepresnou vetou, keď uviedol, že „prevodom vlastníckeho práva k bytu pôvodný vlastník stráca len toto vlastnícke právo k bytu, nie však postavenie účastníka zmluvy o nadstavbe bytového domu, ktorú uzavrel ako zmluvná strana, pretože zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by nový vlastník bytu spolu s nadobudnutím toho vlastníckeho   práva   sa   zároveň   stal   účastníkom   pred   týmto   prevodom   uzavretej   zmluvy o nadstavbe bytového domu, t. j. zmluvnou stranou predmetnej zmluvy“.

V tejto súvislosti sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že nevedel, resp. odmietol poskytnúť   právnu   ochranu   v   prípade,   v   ktorom   právny   predpis   určitú   životnú   situáciu explicitne neupravuje. Povinnosťou krajského súdu bolo hľadať a nájsť právo v oblasti, ktorú právne predpisy vyslovene neupravujú. Poznámku o tom, že žiadny právny predpis danú otázku   neupravuje,   nemožno   považovať   za   právne   relevantnú   argumentáciu,   resp. za odôvodnenie, ktoré by bolo v súlade s ústavným právom na súdnu ochranu. Sťažovateľke tiež   stále   chýba   odpoveď   na   otázku,   či   okresný   súd   mohol   zmeniť   svoje   právoplatné rozhodnutie,   keď   počas   konania   nevyšli   najavo   iné   skutočnosti,   ako   tie,   z   ktorých   sa vychádzalo pri vydaní rozhodnutia o pripustení zmeny účastníkov.

Napokon sťažovateľka považuje uznesenie najvyššieho súdu za zmätočné aj preto, že na s. 12 uznesenia sa najvyšší súd venoval otázke prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 242 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorou mala sťažovateľka údajne prípustnosť   dovolania   odôvodňovať.   Otázkou   teda   ostáva,   či   sa   najvyšší   súd   skutočne zaoberal dovolaním sťažovateľky alebo dovolaním týkajúcim sa iného konania. Skutočnosť, že najvyšší súd ignoroval sťažovateľkou akcentované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 188/2011 z 30. novembra 2011 v kombinácii s odkazom na neexistujúce odôvodnenie prípustnosti   dovolania   podľa   §   242   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku naznačuje, že je to pravdepodobné.

Kvôli   úplnosti   sťažovateľka   ešte   uvádza,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 281/2011-137 z 25. marca 2014 podala popri dovolaní aj sťažnosť ústavnému súdu, pričom uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 686/2014-23 z 12. novembra 2014 bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej predčasnosti, keďže o ochrane ňou označených práv mal najprv rozhodovať najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 7Cdo 587/2014 zo dňa 19.08.2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo 587/2014 zo dňa 19.08.2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“Sťažovateľka   tiež   požaduje,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 1174/2008-120 z 12. júla 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 281/2011-137 z 25. marca 2014, keďže z týchto rozsudkov vyplýva jej povinnosť nahradiť trovy konania v nezanedbateľnej výške.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 587/2014 z 19. augusta 2015 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 281/2011   z   25.   marca   2014.   Podľa   konštatovania   najvyššieho   súdu   sťažovateľka odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že okresný súd pred vydaním rozhodnutia o pripustení zmeny účastníkov musel mať a mal v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku za preukázané, že prevodom vlastníckeho práva k bytu došlo aj k prechodu práv a povinností   z   napadnutej   zmluvy   o   nadstavbe   z   pôvodných   žalovaných   na   nového žalovaného,   a   preto   ak   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   zmenil   tým   už právoplatné uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 1174/2008-65 z 11. októbra 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu súd môže po začatí konania na návrh účastníka pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to na strane navrhovateľa alebo odporcu. Toto ustanovenie vychádza   z   rešpektovania   dispozičnej   zásady   v   občianskom   súdnom   konaní.   Zákon nestanovuje   dôvody,   za   splnenia   ktorých   má   súd   vstup   ďalšieho   účastníka   do   konania pripustiť alebo nepripustiť. Bude to záležať od úvahy súdu, a to vzhľadom na konkrétne skutočnosti   v   danom   konkrétnom   prípade.   Z   ustanovenia   §   92   ods.   3   prvej   vety Občianskeho súdneho poriadku síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotno-právnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo). Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku hodnotiť právne úkony z hľadiska ich platnosti,   lebo   by   išlo   o   posúdenie   naplnenia   predpokladov   právneho   nástupníctva   z pohľadu   hmotno-právnej   úpravy,   a   teda   o   riešenie   predbežnej   otázky   dôležitej   pre rozhodnutie   vo   veci   samej.   Návrhu   na   realizáciu   procesného   nástupníctva   je   možné vyhovieť,   ak   sú   preukázané   formálne   podmienky,   teda   že   nastala   právna   skutočnosť,   s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania a že nastala po začatí konania. Súd skúma, či táto právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo prevod   práva   alebo   povinností,   o   ktoré   v   konaní   ide.   Otázka,   či   tvrdené   právo   alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené alebo mali prejsť na iného, existujú alebo skutočne na iného prešli, alebo boli prevedené, sa súd môže zaoberať len v rozhodnutí vo veci samej, nie však   pri   skúmaní   procesného   nástupníctva.   Vyplýva   z   toho,   že   okresný   súd,   konajúc o návrhu sťažovateľky na zámenu účastníkov konania, postupoval v súlade s procesnými predpismi.

Pokiaľ   sťažovateľka   vytýka   rozsudku   krajského   súdu   arbitrárnosť   a   nedostatočné odôvodnenie, podľa názoru najvyššieho súdu bol rozsudok odôvodnený postačujúco, a to aj v   nadväznosti   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu.   Sťažovateľka   prípustnosť dovolania   odôvodňovala   tiež   z   §   242   ods.   2   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku. Z obsahu   dovolania   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   nesprávne   právne   posúdenie vznesenej námietky premlčania žalovanou. Nesprávnym právnym posúdením veci možno však odôvodniť iba také dovolanie, ktorého prípustnosť sa opierala o ustanovenie § 238, resp. § 239 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého postupom všeobecných súdov   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   vo   veci,   pretože   okresný   súd   pripustil   zmenu účastníkov konania na žalovanej strane v zmysle návrhu sťažovateľky, ale napriek tomu vo veci   samej   jej   žalobe   nevyhovel   preto,   že   nepovažoval   nového   žalovaného   za hmotnoprávneho nástupcu pôvodných žalovaných. Bol teda v merite veci toho názoru, že nový žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný, hoci pri rozhodovaní o pripustení zmeny účastníkov   konania   zaujal   presne   opačné   stanovisko.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľky rozhodnutím vo veci samej došlo k zmene uznesenia o pripustení nového žalovaného do konania, a to bez toho, aby bolo toto právoplatné uznesenie v predpísanom konaní zrušené.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú dostatočné,   jasne   formulované   a   plne   presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá sama osebe porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinnosti, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.Podľa § 92 ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť namiesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Najvyšší   súd   presvedčivo   vykladá   tieto   ustanovenia   tak,   že   vychádzajú z rešpektovania dispozičnej zásady platnej v občianskom súdnom konaní, a práve preto pre účely rozhodnutia podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku stačí preukázať, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod   alebo   prevod   práv   a   povinností.   V   tomto   štádiu   konania   však   súd   nie   je oprávnený hodnotiť, či sú naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotno-právnej úpravy.

V rámci dispozičnej zásady v občianskom súdnom konaní je plne vecou slobodnej úvahy žalobcu, koho označí vo svojej žalobe ako žalovaného. Bez ohľadu na to, či podľa predbežného názoru súdu je označený žalovaný naozaj nositeľom tvrdených hmotných práv, resp. povinností, musí o podanej žalobe konať a o nej napokon meritórne rozhodnúť. Ak sa ukáže, že žalobcom označený žalovaný hmotno-právne nie je pasívne legitimovaný (nie je nositeľom takých práv, resp. povinností, o aké žalobcovi v podanej žalobe ide), žalobu zamietne.

V zásade obdobnými úvahami sa riadi aj zmena v osobe žalovaného v priebehu súdneho   konania.   Aj v   tomto   prípade   je   vecou   slobodného   rozhodnutia   žalobcu,   či   sa rozhodne označiť za žalovaného inú osobu, než akú označil v pôvodne podanej žalobe. Motívom, pre ktorý sa žalobca spravidla takto rozhodne, je prípad, ktorý má na mysli ustanovenie § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Dispozičná sloboda žalobcu je v prípade zmeny účastníka konania viazaná na súhlas súdu v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Práve potreba takéhoto súhlasu súdu znamená vo svojich dôsledkoch, že dispozičná sloboda žalobcu pri rozhodovaní sa o zmene   účastníka   na   žalovanej   strane   je   menšia,   než   je   jeho   dispozičná   sloboda   pri podávaní žaloby, keď k označeniu osoby žalovaného ničí súhlas (teda ani súhlas súdu) nepotrebuje.  

Ústavno-právne konformný výklad ustanovenia § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku musí byť taký, aby čo najviac rešpektoval dispozičnú slobodu žalobcu. Zároveň však s ohľadom na procesnú ekonómiu je na mieste pri rozhodovaní súdu o zmene účastníka konania   presvedčiť   sa,   či   nastala   formálno-právna   skutočnosť,   ktorá   môže   mať   podľa hmotného   práva   za   následok   prevod   alebo   prechod   práv   a   povinností.   Rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka na strane žalovaného súd nijako neprejudikuje konečný záver o tom, či nový žalovaný, ktorého súd na základe návrhu žalobcu pripustil do konania, je naozaj po hmotno-právnej stránke vo veci pasívne legitimovaný, teda či je, alebo nie je nositeľom tých hmotných práv, resp. povinností, o ktoré v konaní ide.

Možno zhrnúť, že riziko nesprávneho výberu osoby nového žalovaného, ktorý má nahradiť pôvodne žalovanú osobu, nesie v konečnom dôsledku žalobca. Súd, ktorý v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodne o pripustení zmeny v osobe účastníka konania na tom základe, že formálno-právne nastala skutočnosť, ktorá by podľa hmotného práva mohla mať za následok prevod alebo prechod práv a povinností, je právoplatným uznesením o pripustení zmeny v osobe účastníka konania viazaný len procesno-právne, teda len v tom smere, že v ďalšom smie konať už len s novým účastníkom. Nijako tým nie je obmedzené jeho právo meritórne posúdiť, či preukázaná skutočnosť naozaj hmotno-právne znamenala   vo   svojich   dôsledkoch   prevod   alebo   prechod   práv   alebo   povinností.   Keďže hmotno-právnu stránku veci súd pri rozhodovaní podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nerieši, nemožno logicky ani tvrdiť, že pokiaľ napokon vo veci samej dospeje k záveru, že z hmotno-právneho hľadiska k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností na   nového   účastníka   nedošlo,   potom   meritórny   záver   o   nedostatku   hmotno-právnej legitimácie nového účastníka znamená zmenu uznesenia o pripustení nového účastníka do konania.

V uvedených súvislostiach je sťažovateľka presvedčená aj o tom, že vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o zmene účastníkov konania bol následný rozsudok okresného   súdu   nepredvídateľný   a   prekvapivý,   pričom   sťažovateľka   nedostala   žiaden priestor na to, aby na zmenu právneho názoru súdu mohla kvalifikovane reagovať.

Ústavný   súd   je   v   tejto   súvislosti   toho   názoru,   že   zdanlivá   nepredvídateľnosť a prekvapivosť rozsudku okresného súdu vyplýva z nesprávneho záveru sťažovateľky, ktorá uznesenie   okresného   súdu   o   pripustení   nového   žalovaného   do   konania   považovala za prejudiciálne potvrdenie jej názoru o prevode práv a povinností zo zmluvy o nadstavbe v hmotno-právnom ponímaní.

Ďalší argument, pre ktorý nemožno túto námietku akceptovať, spočíva v tom, že sťažovateľke nič nebránilo podrobne rozvinúť svoje stanovisko k pre ňu nepredvídateľnému a prekvapivému právnemu posúdeniu v odvolacom a neskôr v dovolacom konaní.

Sťažovateľka   ďalej namieta,   že všeobecné súdy sa odchýlili   od právneho názoru vysloveného v inej skoršej veci, ktorú najvyšší súd riešil uznesením sp. zn. 2 Cdo 188/2011 z 30. novembra 2011. Hoci sťažovateľka túto skutočnosť v podanom dovolaní výslovne namietala (dokonca príslušné uznesenie najvyššieho súdu predložila v prílohe podaného dovolania),   najvyšší   súd   sa   touto   jej   námietkou   vôbec   nezaoberal,   ale   najmä   nijako nezdôvodnil, prečo sa od skoršieho právneho názoru odchýlil.

Treba   prisvedčiť   sťažovateľke   v   tom,   že   najvyšší   súd   sa   uvedenou   dovolacou námietkou naozaj výslovne nezaoberal. Predpokladateľne sa tak stalo preto, že podľa názoru najvyššieho súdu vo veci, na ktorú sťažovateľka poukázala, nešlo o odlišný právny názor.V prípade, na ktorý sťažovateľka poukazuje, išlo o zmenu v osobe žalobcu, ktorú okresný súd pripustil. Neskôr po zistení, že pôvodný žalobca (právnická osoba) zanikol bez právneho nástupcu, a preto jeho hmotné práva a povinnosti nemohli na nového žalobcu prejsť, svoje uznesenie o pripustení zmeny v osobe žalobcu zrušil (s poukazom na to, že uznesenie   nenadobudlo   právoplatnosť,   lebo   nemohlo   byť   doručené   už   neexistujúcemu pôvodnému žalobcovi) a vychádzal z toho, že vo veci i naďalej vystupuje pôvodný žalobca, ktorý však už medzičasom zanikol bez právneho nástupníctva, a preto konanie zastavil, čo potvrdil   aj   krajský   súd.   Najvyšší   súd   v   citovanom   dovolacom   uznesení   vysvetlil,   že uznesenie o pripustení nového žalobcu do konania sa stalo právoplatným, pretože v čase jeho doručovania pôvodný žalobca už zanikol bez právneho nástupcu, a preto doručovať mu nebolo potrebné, ale ani možné. Podľa názoru najvyššieho súdu treba i naďalej vychádzať z existujúceho právoplatného uznesenia o pripustení nového žalobcu do konania a i naďalej konať s ním. Z uznesenia najvyššieho súdu možno vyrozumieť, že skutočnosť, podľa ktorej z hmotno-právneho   hľadiska   práva   a   povinnosti   pôvodného   žalobcu   na   nového   žalobcu neprešli, sa potom prejaví v meritórnom výsledku konania. Len tam je možné zohľadniť nedostatok hmotno-právnej aktívnej legitimácie nového žalobcu a žalobu z tohto dôvodu prípadne zamietnuť.  

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že uvedené závery najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia sp. zn. 2 Cdo 188/2011 z 30. novembra 2011 v plnej miere korešpondujú so zásadnými právnymi závermi vyslovenými v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 587/2014 z 19. augusta 2015, a preto uplatnená námietka sťažovateľky je nedôvodná.

Ďalej   sťažovateľka   namieta   zmätočnosť   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorý tvrdí, že sa venoval otázke prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 242 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorou vraj sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť dovolania.   V   skutočnosti   to   tak   nie   je,   sťažovateľka   dovolanie   s   poukazom   na toto ustanovenie neodôvodňovala a opačné tvrdenie najvyššieho súdu (spolu so skutočnosťou, že sa vôbec nezaoberal citovaným odlišným uznesením najvyššieho súdu v obdobnom prípade) vytvára podozrenie, či sa najvyšší súd skutočne zaoberal dovolaním sťažovateľky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu   došlo k zrejmej chybe v písaní, pretože najvyšší súd v skutočnosti mal na mysli ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Napokon   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   konštatovať,   že   vecnou   podstatou nespokojnosti sťažovateľky je právny názor okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého prevodom vlastníctva k bytu z pôvodných žalovaných na nového žalovaného nedošlo k prevodu či prechodu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o nadstavbe.

V uvedenej súvislosti je predovšetkým podstatné, že (ako na to najvyšší súd správne poukázal)   v   prípade   dovolania,   ktorého   prípustnosť   sa   opiera   o   ustanovenie   §   237 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno uplatňovať ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Z toho ďalej vyplýva, že najvyšší súd nebol vôbec oprávnený skúmať prípadnú otázku správnosti či nesprávnosti uvedeného právneho názoru okresného súdu a krajského súdu. Napokon je podstatné,   že   sťažovateľka   sa   mohla   brániť   proti   (podľa   nej)   nesprávnemu   právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu a krajského súdu podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľka síce takúto sťažnosť podala, avšak súčasne s dovolaním, a preto v tom čase ústavný súd musel jej sťažnosť hodnotiť ako predčasnú. V novej (teraz posudzovanej) sťažnosti sťažovateľka napadla len konanie a uznesenie najvyššieho súdu, nie teda aj konanie a rozsudok krajského súdu, hoci tak mohla urobiť v zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej od právoplatnosti dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015