znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 788/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., J. K., J. D. a D. Š., zastúpených   advokátkou   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 227/2006, sp. zn. 12 Co 20/2008, sp. zn. 12 Co 36/2009, sp. zn. 12 Co 72/2011 a sp. zn. 12 Co 54/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K., J. K., J. D. a D. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2014 doručená sťažnosť Š. K., J. K., J. D. a D. Š., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 227/2006, sp.   zn.   12   Co   20/2008,   sp.   zn.   12 Co 36/2009,   sp.   zn.   12   Co   72/2011   a sp.   zn. 12 Co 54/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo najmä, že sťažovatelia podali 8. marca 2006 na okresný súd žalobu pre porušenie ich práva na rovnaké zaobchádzanie podľa ustanovenia § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 4 C 70/2006. Sťažovatelia sa v konaní domáhali ochrany pred   diskrimináciou,   ktorej   boli   ako   príslušníci   rómskej   etnickej   skupiny   vystavení 23. novembra 2005, keď spoločne navštívili pohostinstvo v Č., ktorého prevádzkovateľkou je J. D. (žalovaná v konaní), no obsluhujúcim personálom – manželom žalovanej, neboli obslúžení s tým, že „on Cigánov neobsluhuje“. V tejto veci podali trestné oznámenie, avšak trestné konanie vedené Obvodným oddelením Policajného zboru vo Vranove nad Topľou pod   ČVS:   ORP-97/00-VT-2007   pre podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   hanobenia národa,   rasy   a   presvedčenia   podľa   §   198   ods.   1   písm. a)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra   2005   bolo   po   vykonaní   nevyhnutných   úkonov   uznesením   dňa 29. apríla 2008 zastavené.

Okresný súd uznesením z 21. júna 2006 na návrh pripustil, aby do konania vstúpil ďalší účastník na strane žalobcov, dnes už zosnulý T. K., a taktiež rozhodol o prerušení konania.   Svoje   rozhodnutie   o   prerušení   konania   odôvodnil   ustanovením   §   109   ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pretože vo veci prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie o podanej žalobe. Toto uznesenie napadli sťažovatelia 12. júla 2006 v časti výroku o prerušení konania odvolaním. Krajský súd uznesením z 21. decembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 227/2006 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v rozhodnutí konštatoval, že prerušenie konania nebolo ani potrebné, ani účelné.

Okresný súd začal v merite veci konať po 16 mesiacoch od podania návrhu na začatie konania. Po štyroch pojednávaniach (16. júla 2007, 9. augusta 2007, 11. októbra 2007, 22. novembra 2007) rozsudkom rozhodol v merite veci 22. novembra 2007, ktorým žalobe sťažovateľov   čiastočne   vyhovel.   Konštatoval,   že   konaním   žalovanej   vo   vzťahu k sťažovateľom došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a odmietnutím obslúžiť ich   boli   sťažovatelia   vystavení   priamej   diskriminácii   na   základe   ich   etnického   pôvodu. Okresný   súd   zároveň   uložil   žalovanej   povinnosť   zverejniť   prostredníctvom   Rómskej tlačovej   agentúry   písomné ospravedlnenie   a zaplatiť každému   zo   sťažovateľov   náhradu nemajetkovej   ujmy   po 5   000   Sk.   V   prevyšujúcej   časti   okresný   súd   žalobu   zamietol a zaviazal žalovanú nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 61 436 Sk k rukám ich právnej zástupkyne.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala žalovaná odvolanie. Krajský   súd ako   odvolací   súd vo   veci   nariadil   pojednávanie a   28.   októbra   2008 uznesením č. k. 12 Co 20/2008-194 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že výrok v jeho rozhodnutí nekorešponduje s tým, čoho   sa   žalobcovia   v konaní domáhali,   a konaním   súdu   prvého   stupňa došlo   k voľnej interpretácii žalobného petitu žalobcov. Navyše, podľa názoru odvolacieho súdu na vydanie rozhodnutia o takomto petite nebolo súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie. Krajský súd   uložil   súdu   prvého   stupňa   doplniť   dokazovanie.   Vyslovil   svoj   právny   názor na vykonanie   dokazovania   vo   veci   vydania   pokynu   neobsluhovať   Rómov   zo   strany žalovanej   jej   zamestnancom.   Odvolací   súd   sa   taktiež   stotožnil   s   námietkami   žalovanej týkajúcimi sa nedostatku vykonateľnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom uložil žalovanej povinnosť zverejniť prostredníctvom Rómskej tlačovej agentúry písomné ospravedlnenie. Podľa odvolacieho súdu je nevykonateľné, pretože z neho nevyplýva, aká konkrétna povinnosť – obsah ospravedlnenia — sa žalovanej ukladá. Odvolací súd ďalej konštatoval, že pokiaľ došlo k zamietnutiu časti žaloby v prevyšujúcej časti, z odôvodnenia rozhodnutia nie je jasné, či sa zamietnutie týka zamietnutia len nemajetkovej ujmy alebo aj povinnosti   žalovanej   zasielať   žalobcom   ospravedlňujúci   list   v   zmysle   petitu   pôvodnej žaloby.

Okresný   súd   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   z 20. marca   2009   žalobe sťažovateľov   čiastočne   vyhovel.   Súd   prvého   stupňa   konštatoval,   že   konaním   žalovanej vo vzťahu k sťažovateľom došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a tým boli vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Zároveň okresný súd uložil žalovanej povinnosť zverejniť prostredníctvom Rómskej tlačovej agentúry písomné ospravedlnenie v znení podľa petitu žaloby a zaplatiť každému zo sťažovateľov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 165,97 €. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol a zaviazal žalovanú nahradiť žalobcom trovy konania v sume 2 039,30 € k rukám ich právnej zástupkyne.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala žalovaná odvolanie. Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   12   Co   36/2009 z 29. septembra 2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľov zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia 2. decembra 2009 dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením z 3. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 10/2011 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak   závažnou   procesnou   vadou,   v   dôsledku   ktorej   bola   účastníkovi   konania   postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom, nemôže byť považované za správne.Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   12   Co   72/2011-322   z   22.   novembra   2011   zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľov zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   sťažovatelia   6. februára 2012 dovolanie, ktorým napadli rozsudok v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľov zamietol.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   7.   marca   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 218/2012 zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci z dovolacieho súdu odvolací súd vykonal vo veci štyri pojednávania (17. septembra 2013, 15. októbra 2013, 22. januára 2014, 4. februára 2014), na ktorých znovu   dopočul   sťažovateľov,   svedka   S.   D.,   a   to   k   rovnakým   skutkovým   okolnostiam, k akým   už   pred   okresným   súdom   títo   opakovane   vypovedali.   Vypočutí   boli   aj   ďalší svedkovia P. G., V. D., J. P. a M. D.

Dňa   4.   februára   2014   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   odvolací   súd   vzhľadom na úmrtie žalobcu T. K. vo vzťahu k nemu rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie týkajúce sa tohto účastníka zastavil. Ďalej odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v   jeho   napadnutej   časti   tak,   že   návrh   sťažovateľov   zamietol   a   náhradu   trov   konania žalovanej nepriznal.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľom doručený prostredníctvom ich právnej zástupkyne 31. marca 2014. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonnej lehote dovolanie na najvyšší súd.

Sťažovatelia   namietajú,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 227/2006, sp. zn. 12 Co 20/2008, sp. zn. 12 Co 36/2009, sp. zn. 12 Co 72/2011 a sp. zn. 12 Co 54/2013 došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia sťažnosť odôvodnili tým, že s návrhom na začatie konania sa obrátili na príslušný   súd   8.   marca   2006,   ku   dňu   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   k   odstráneniu právnej neistoty, a teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej nedošlo.

Ďalej   uviedli: „Doposiaľ   prebehlo   vo   veci   celkovo už 13 pojednávaní,   z toho   5 na okresnom   súde   (konkrétne   v   dňoch   16.7.2006,   9.8.2007,   11.10.2007,   22.11.2007, 3.3.2009) a 8 pojednávaní na súde odvolacom (konkrétne v dňoch 28.10.2008, 30.6.2009, 29.9.2009, 22.11.2011, 17.9.2013, 15.10.2013, 22.1.2014, 4.2.2014). Neprimeraný počet pojednávaní v skutkovo nenáročnej povahe prerokúvanej veci, navyše v odvolacom konaní, upozorňuje na možný neefektívny a nesústredený postup odvolacieho súdu v konaní. Vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania - od podania žaloby do dnešného dňa uplynulo viac ako osem rokov, a tiež vzhľadom na jeho priebeh (popísaný vyššie), majú sťažovatelia za to, že dĺžka súdneho konania v tejto právnej veci je neprimeraná. Je zrejmé, že primeranosť dĺžky súdneho konania nemožno vyjadriť numericky a je potrebné skúmať a preverovať odlišnosti každého prípadu a konkrétne okolnosti prejednávanej veci. Dĺžka konania by mala byť logickým následkom zložitosti veci, avšak napadnutá právna vec nie je, podľa   názoru   sťažovateľov,   právne   ani   skutkovo   nijako   výnimočne   zložitá.   Vo   vzťahu k skutkovej   zložitosti   sťažovatelia   poznamenávajú,   že   prejednávanú   vec   nie   je   možné považovať   za   komplikovanú   či   inak   časovo   náročnú,   avšak   v   rámci   vykonaného dokazovania   bolo   odvolacím   súdom   opakovane   vykonávané   rovnaké   dokazovanie výsluchom účastníkov konania i svedkov, ktoré už vykonal súd prvého stupňa, či dokonca samotný odvolací súd, a to k rovnakým skutočnostiam. Počas konania nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie, ktoré by nepriaznivo ovplyvnilo dĺžku súdneho konania ani iné zložitejšie dokazovanie. V tomto smere sťažovatelia poukazujú tiež na to, že ani ich správanie   sa   počas   konania   nijako   negatívne   neovplyvnilo   celkovú   dĺžku   konania pred súdom.

Sťažovatelia s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 376/06, III.   ÚS   90/07,   III.   ÚS   109/07)   majú   za   to,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna činnosť všeobecných súdov môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   ich   činnosť nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovatelia obrátili na súd, aby o ich veci rozhodol. Podľa názoru sťažovateľov... Vo vzťahu ku konaniu na súde prvého stupňa nemožno opomenúť ani nesprávny postup tohto súdu krátko po podaní návrhu na začatie konania, ktorý rovnako nepriaznivo ovplyvnil celkovú dĺžku konania, kedy uznesením zo dňa 21.6.2006 konanie vo veci prerušil s tým, že v konaní o podanej žalobe bude pokračovať po skončení trestného vyšetrovania. Toto uznesenie odvolací súd po odvolaní sťažovateľov zrušil a prvostupňový súd tak začal v merite veci konať až po 16 mesiacoch od podania žaloby, na prvom pojednávaní dňa 16.7.2007. Všetky pochybenia v ich súhrne poukazujú na nesústredený postup všeobecných súdov, ktorý sa v konečnom dôsledku odrazil na doterajšej dĺžke konania.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   majú   sťažovatelia   za   to,   že   prejednávaná   vec nevykazuje žiadne rysy výnimočnosti a po dôslednom preskúmaní okolností danej veci je dĺžka konania viac ako osem rokov neakceptovateľná...

Vzhľadom na to, že odvolací súd nateraz vo veci rozhodol, toho času nie je možné porušovateľom práva prikázať, aby v ďalšom konali vo veci bez zbytočných prieťahov.... Sťažovatelia   majú   za   to,   že   právne   prostriedky,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich základných   práv   a   slobôd   poskytuje   v   podobe   sťažnosti   predsedovi   súdu   na   prieťahy v konaní, nie sú v tomto prípade účinné. Poukazujú najmä na to, že zákonom dostupná možnosť, ako brániť svoje procesné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v podobe   sťažnosti   predsedovi   súdu   má   predovšetkým   preventívny   charakter.   Vzhľadom na dĺžku   napadnutého   súdneho   konania,   ktorá   ku   dňu   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti presiahla trvanie ôsmich rokov, však majú sťažovatelia vážne pochybnosti, žeby v tomto štádiu   bol   dostatočným   prostriedkom   nápravy   preventívny   zásah   predsedu   súdu.   Tento preventívny   prostriedok   nie   je   spôsobilý   priniesť   nápravu   nezákonného   stavu a z objektívnych   dôvodov   už   nie   je   od   neho   možné   očakávať,   že   zásah   predsedu   súdu preventívneho charakteru prinesie nápravu, pretože celkovú dĺžku konania už teraz nie je možné považovať za primeranú. V týchto a obdobných situáciách môže byť účinným len prostriedok nápravy kompenzačnej povahy, ktorým je táto ústavná sťažnosť. V tomto smere sťažovatelia tiež odkazujú na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva - viď napr.   Finger   proti   Bulharsku,   rozsudok   z   10.5.2011,   sťažnosť   č.   37346/05,   §   87-88; Kupriny proti Rusku, rozsudok z 25.2.2010, sťažnosť č. 24827/06, § 51; Deyanov proti Bulharsku, rozsudok z 30.9.2010, sťažnosť č. 2930/04, § 70.

Rovnako   sťažnosť   predsedovi   súdu   nemožno   považovať   za   účinný   prostriedok nápravy aj z dôvodu, že sporné konanie prebiehalo pred viacerými súdmi v niekoľkých na seba nadväzujúcich čiastkových konaniach (5 konaní pred odvolacím súdom, 2 konania na   dovolacom   súde)   a   porušovateľmi   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   sú   tak   súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd.   Sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch by museli byť zo strany sťažovateľov podané predsedovi každého tohto súdu a v tomto smere je nepochybné, že zo strany predsedov súdu by nebolo zabezpečené preskúmanie celkovej dĺžky konania.

Sťažovatelia tiež odkazujú na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý aj v iných podobných   prípadoch   posúdil   podanú   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľov   za   prijateľnú   aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.   Na   tieto   skutočnosti   poukazuje   vo   svojej   rozhodovacej   praxi   aj   Európsky   súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutia v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike,   rozsudok   z   12.6.2012,   sťažnosti   č.   30189/07;   Komanický   proti   Slovenskej republike, rozsudok z 12.6.2012, sťažnosť č. 40437/07.)

Vzhľadom na uvedené majú sťažovatelia za to, že žiadne účinné právne prostriedky, okrem   tejto   ústavnej   sťažnosti,   im   zákon   na   ochranu   ich   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov neposkytuje. Majú za to, že podmienka stanovená v ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení je teda splnená....

V   súlade   s ust.   §   50   ods.   3   zák.   38/1993   Z.   z.   v   platnom   znení   sa   sťažovatelia domáhajú   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   po   6000   EUR... každému z nich.

Nárok   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňujú sťažovatelia najmä neprimerane dlhou dobou od začatia súdneho konania a charakterom spôsobených   prieťahov,   ku   ktorým   konaním   súdov   došlo.   Sťažovatelia   odôvodňujú   svoj nárok aj tým, že sa v konaní vo veci samej pred všeobecnými súdmi domáhajú ochrany pred diskriminačným konaním, ku ktorému došlo zo strany žalovanej, preto je namieste, aby im bola poskytnutá rýchla a účinná ochrana ich práv v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov.

Neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov znamená preto aj ohrozenie viery sťažovateľov v riadne a účinné fungovanie systému súdnej ochrany...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn.   4C/70/2006   a   Krajského   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Co/227/2006,   12Co/20/2008,12Co/36/2009,   12Co/72/2011   a   12Co/54/2013,   porušené boli.

2. Sťažovateľom v rade 1. – 4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 6000 EUR každému z nich, ktoré sú Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove sú povinní uhradiť sťažovateľom v rade 1. – 4. spoločne a nerozdielne trovy konania na účet ich právnej zástupkyne č..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd môže teda pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 3/2014).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a postupom krajského súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Co   227/2006,   sp.   zn.   12   Co   20/2008,   sp.   zn. 12 Co 36/2009, sp. zn. 12 Co 72/2011 a sp. zn. 12 Co 54/2013.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že napadnuté konanie vedené na okresnom súde bolo na okresnom súde skončené rozsudkom sp. zn. 4 C 70/06 z 20. marca 2009, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 54/2013 zo 4. februára 2014 nadobudol právoplatnosť   31.   marca   2014.   Namietané   konanie   ako   celok,   teda   aj   konania   vedené na krajskom súde, bolo právoplatne skončené 31. marca 2014. Sťažovatelia sa na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním doručeným ústavnému súdu 8. apríla 2014, t. j.   v čase,   keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   súdoch,   ktoré   sťažovatelia označili za   porušovateľov ich   základného práva,   už netrvalo a konanie o   ich   sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sa   sťažovatelia   domáhali   ochrany svojho   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   čase,   keď   v   označených   konaniach pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014