SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 787/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkon
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.,Niťová 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 98/2014 z 11. februára 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 98/2014 z 11. februára 2015. Sťažnosť bolaodovzdaná na poštovú prepravu 28. septembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 2 T 114/2013-204 z 5. marca 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným z pomocik zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 21 ods. 1 písm. d) a § 172ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Bol mu za to uložený trest odňatia slobodyvo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov so súčasnýmuložením probačného dohľadu v skúšobnej dobe. Zároveň mu bol uložený aj zákazpožívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, ako aj zákaz stretávania sas odsúdeným ⬛⬛⬛⬛ a inými osobami požívajúcimi alkoholické nápoje aleboiné návykové látky.
Na základe odvolania sťažovateľa smerujúceho tak proti výroku o vine, ako ajvýroku o treste, ale tiež na základe odvolania prokurátora uznesením krajského súdu č. k.2 To 35/2014-226 z 30. mája 2014 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bolavrátená na ďalšie konanie.
Novým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 114/2013 z 2. októbra 2014 bolsťažovateľ znova uznaný vinným a potrestaný v rovnakom rozsahu ako pôvodnýmrozsudkom.
Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To 98/2014-283z 11. februára 2015 bol rozsudok okresného súdu zrušený v celom rozsahu, sťažovateľ boluznaný vinným z pomoci k obzvlášť závažnému zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 21 ods. 1 písm. d) a § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 2 písm. c), ako aj § 138 písm. b)Trestného zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokovnepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny spolu s ochrannýmdohľadom na dobu 1 roka.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.4 Tdo 37/2015 z 22. júna 2015 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdusp. zn. 2 To 98/2014 z 11. februára 2015 odmietnuté. Najvyšší súd uviedol, že krajský súdpostupoval správne a v súlade so zákonom, keď na rozdiel od okresného súdu na podkladetzv. skutkovej vety obsahujúcej všetky zákonné znaky konanie sťažovateľa posúdilprísnejšie ako pomoc k obzvlášť závažnému zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi,pretože inému úmyselne poskytol pomoc na to, aby neoprávnene kúpil a prechovávalpo akúkoľvek dobu psychotropnú látku a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konaniapo dlhší čas.
Podľa názoru sťažovateľa z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a z ustanovenia § 2ods. 7 Trestného poriadku vyplýva jeho právo na spravodlivý súdny proces. V tejtosúvislosti dáva ústavnému súdu do pozornosti svedecké výpovede dvoch svedkov. Svedok ⬛⬛⬛⬛ je psychiatricky chorý pacient, čo dokazuje aj znalecký posudok, ktorýsťažovateľ nemá momentálne k dispozícii. Svedkova dôveryhodnosť a spoľahlivosť je pretoznačne spochybnená. Svedok ⬛⬛⬛⬛ má podľa jeho blízkeho okolia problémys alkoholom a užívaním drog. Výpovede oboch svedkov sú spochybniteľné a značnenedôveryhodné.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 2 To/98/2014-283 zo dňa 11.02.2015.“
Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 288,05 €.
Prípisom ústavného súdu z 2. novembra 2015 bol právny zástupca sťažovateľavyzvaný, aby sťažnosť doplnil v súlade s ustanovením § 56 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) s tým, že ide najmä o požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 56 ods. 1a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že opätovnepredložil sťažnosť s pôvodným dátumom 25. septembra 2015, avšak požadované znenienálezu doplnil takto:
„Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To/98/2014-283 zo dňa 11.02.2015 a vrátil vec na ďalšie konanie.“
I naďalej zotrval na požiadavke náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 288,05 €.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 To 98/2014-283 z 11. februára 2015 vyplýva, žením bol na základe odvolania prokurátora zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn.2 T 114/2013 z 2. októbra 2014 v celom rozsahu a sťažovateľ bol na rovnakom skutkovomzáklade uznaný vinným z pomoci k obzvlášť závažnému zločinu nedovolenej výrobyomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanias nimi podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 2 písm. c) a § 138 písm. b)Trestného zákona, za čomu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokovso zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,ako aj ochranný dohľad na dobu 1 roka.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 37/2015 zo 17. júna 2015 vyplýva, žením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.2 To 98/2014 z 11. februára 2015. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal nesprávneprávne posúdenie zisteného skutku, uviedol teda dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne postupoval, keď narozdiel od okresného súdu na základe skutkovej vety obsahujúcej všetky zákonné znakyposúdil konanie sťažovateľa prísnejšie ako okresný súd.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým poukázať na to, že požadované znenienálezu (petit) sťažnosti nebolo v podanej sťažnosti uvedené úplne, pretože v ňom chýbalvýrok predpokladaný ustanovením § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Chýbal teda návrhvýroku, v ktorom by sťažovateľ uviedol, ktoré jeho základné právo alebo sloboda boloporušené vrátane toho, akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahombolo základné právo alebo sloboda porušené. Súčasne sa javilo ako logické, aby sťažovateľprípadne navrhol v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátenie veci naďalšie konanie, keďže požadoval výrok, ktorým by ústavný súd rozsudok krajského súduzrušil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie navrhovanéhoznenia nálezu, na čo sťažovateľ reagoval tak, že do návrhu nálezu doplnil požiadavku navrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavom súde.Na požiadavku doplnenia výroku vyplývajúceho z ustanovenia § 56 ods. 1 zákonao ústavnom súde nereagoval.
Na základe uvedeného stavu možno konštatovať, že sťažnosť neobsahuje všetkynáležitosti predpísané zákonom, a to konkrétne náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 56ods. 1 zákona o ústavnom súde. Treba prihliadnuť aj na to, že kým na titulnej stranesťažnosti je ako porušovateľ práv sťažovateľa uvedený okresný súd, zatiaľ z neúplnéhoznenia petitu sťažnosti sa dá usudzovať, že sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu,keďže zrušenia jeho rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie sa sťažovateľ domáha.Vyplýva to napokon aj z logiky veci, keďže krajský súd posúdil skutok, ktorý bolpredmetom konania, právne prísnejšie a uložil sťažovateľovi výrazne prísnejší trest.Napokon ani z doplneného znenia petitu nevyplýva, porušenie ktorého konkrétnehozákladného práva sťažovateľ namieta, pretože len z odôvodnenia sťažnosti sa dá zistiť, žemá zrejme na mysli porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy.
I keď ústavný súd pri definovaní predmetu konania jednoznačne uprednostňujesťažnostný petit, v konkrétnom prípade vzhľadom na jeho neúplnosť, ktorú sa nepodariloodstrániť ani po výzve ústavného súdu, bude vychádzať z toho, že sťažnosť smeruje preporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy jednak voči postupu okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 2 T 114/2013 a jeho rozsudku z 2. októbra 2014, ako aj proti postupu krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 98/2014 a jeho rozsudku z 11. februára 2015.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa o nesprávnom hodnotení dôkazov, a tonajmä dvoch usvedčujúcich svedeckých výpovedí.
Treba konštatovať, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 114/2013z 2. októbra 2014 podal odvolanie iba prokurátor. Sťažovateľ odvolanie nepodal a terazuplatnené námietky nevieryhodnosti usvedčujúcich svedkov neuplatnil podaním odvolania.Znamená to, že sťažovateľ nevyužil možnosť brániť sa proti namietanému porušeniu právokresným súdom podaním odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Nevyužil tedaúčinný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi. To zakladáneprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil(tým menej preukazoval), že odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodal z dôvodovhodných osobitného zreteľa.
V podstate totožné úvahy sa vzťahujú aj na postup a konanie krajského súdu podsp. zn. 2 To 98/2014. Aj v tomto prípade treba uviesť, že námietky uplatňované v sťažnostipodanej ústavnému súdu mohol sťažovateľ uplatniť podaním odvolania proti rozsudkuokresného súdu, čo však neurobil. Preto aj v tejto súvislosti, teda vo vzťahu ku konaniua rozhodovaniu krajského súdu, je sťažnosť neprípustná.
Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na určitú nekonzistentnosťobhajoby sťažovateľa.
Sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom poukazoval na svoju nevinu, tedaspáchanie trestného činu popieral. Potom, ako bol prvým rozsudkom okresného súduz 5. marca 2014 uznaný vinným, podal odvolanie, v ktorom takisto trval na svojej nevine.Po zrušení odsudzujúceho rozsudku uznesením krajského súdu z 30. mája 2014 a poopätovnom odsúdení druhým rozsudkom okresného súdu z 2. októbra 2014 (s uznaním vinyv rovnakom rozsahu a s uložením rovnakých sankcií ako v pôvodnom rozsudku z 5. marca2014) už odvolanie nepodal a v odvolacom konaní obmedzil svoju obhajobu len naodvolaciu námietku prokurátora, ktorý sa domáhal prísnejšej kvalifikácie skutku.
Potom, ako rozsudkom krajského súdu z 11. februára 2015 bol sťažovateľ uznanývinným s prísnejšou právnou kvalifikáciou žalovaného skutku a s uložením podstatneprísnejšieho trestu, v podanom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie spáchanéhoskutku krajským súdom, teda prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku.
Napokon v sťažnosti podanej ústavnému súdu sa sťažovateľ vrátil k pôvodnej líniiobhajoby tvrdiac, že jeho vina zo spáchania žalovaného skutku nebola vykonanými dôkazmipreukázaná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015